Séria šty­roch dieloch

 

 

Od stvo­re­nia sve­ta  po roz­de­le­nie Šala­mú­nov­ho kráľovstva

 

 

Úvod­né poznámky

His­tó­ria Izra­e­la, pre­dov­šet­kým jeho rané obdo­bie až do prvej polo­vi­ce dru­hé­ho sto­ro­čia po Kris­to­vi,  je zeme­pis­ne via­za­ná na oblasť tzv. Úrod­né­ho pol­me­sia­ca. Táto oblasť roz­kla­da­jú­ca sa od Perz­ské­ho záli­vu a tiah­nu­ca sa úze­mím Mezo­po­tá­mie pozdĺž nížin riek Tig­ri­su a Euf­ra­tu a potom ďalej na juho­zá­pad úze­mím Kana­á­nu k úrod­nej níži­ne Nílu je pova­žo­va­ná za kolís­ku sta­ro­ve­kých civi­li­zá­cií. Keď sa pat­riar­cho­via izra­el­ské­ho náro­da obja­vi­li kon­com  3. tisíc­ro­čia pred Kris­tom na scé­ne dejín,^A)-B) mezo­po­tám­ske a egypt­ské kul­tú­ry už písa­li svo­ju tri­sto­roč­nú his­tó­riu. Kana­án bol zeme­pis­ným cen­trom for­mo­va­nia izra­el­ské­ho náro­da a jeho novo­vzni­ka­jú­ce­ho štát­ne­ho útva­ru. Pod­ľa zázna­mu v 1. kni­he Moj­ži­šo­vej sa tie­to sta­ro­by­lé civi­li­zá­cie, počí­na­júc Abra­há­mom naro­de­ným v  Mezo­po­tá­mii a kon­čiac Joze­fom v Egyp­te, pre­lí­na­jú (1. Moj­ži­šo­va kapi­to­ly 12-50). Začne­me tým, že si vysvet­lí­me zeme­pis­né poj­my Kana­án, Filiš­tí­na a Palestína.

 

Kana­án, Kanaánci

Kana­án je vlast­né meno a pome­no­vá­va ľudí aj kra­ji­nu.¹⁾

 

Je to vlast­né meno Noachov­ho vnu­ka. Jeho otcom bol pro­stred­ný Noachov syn Cham (Sem, Cham, Jafet). Pre neprá­vosť jeho otca Noach nad Kana­á­nom vyrie­kol kliat­bu (1. Moj­ži­šo­va 9:18-19,  22-27). Od neho pochá­dza pome­no­va­nie úze­mia i ľudí. Jeho rodok­meň je uve­de­ný v  1. Moj­ži­šo­vej 10:15-18.

 

Kana­án­ci je pome­no­va­nie ľudí žijú­cich na úze­mí Kana­á­nu. Oby­va­te­lia toh­to úze­mia boli roz­lič­nej národ­nos­ti a jazy­kov a žili v mest­ských štá­toch. Kana­án­ci sa zaobe­ra­li hlav­ne obcho­dom. Vyplý­va­lo to z ich polo­hy – nachá­dza­li sa upro­stred medzi Mezo­po­tá­mi­ou a Egyp­tom. Oby­va­te­lia lep­šie pros­pe­ru­jú­cich kana­án­skych námor­ných mest­ských štá­tov v sever­nej­ších čas­tiach stre­do­mor­ské­ho pobre­žia boli von­kaj­šie­mu sve­tu zná­mi ako Feni­ča­nia. Toto pome­no­va­nie súvi­sí s pur­pu­ro­vým far­bi­vom, kto­ré títo Kana­án­ci extra­ho­va­li z mor­ských mäk­ký­šov a pou­ží­va­li pri výro­be ode­vov, hlav­ne krá­ľov­ských rób. Pome­no­va­nie Feni­ča­nia v doslov­nom význa­me zna­me­ná „pur­pu­ro­ví ľudia“. V dôsled­ku toho sú slo­vá „Kana­á­nec“ a „Feni­čan“ rov­na­ké­ho kul­túr­ne­ho, zeme­pis­né­ho a his­to­ric­ké­ho význa­mu. Všet­ci oby­va­te­lia Kana­á­nu sú Kana­án­ci, pri­čom ďal­šie pome­no­va­nia ako Jebu­zej­ci (pôvod­ní oby­va­te­lia na úze­mí Jeru­za­le­ma) ale­bo Feni­ča­nia iba pod­rob­nej­šie opi­su­jú, z kto­rej čas­ti Kana­á­nu pochádzajú.

 

Náhor­ná pla­ni­nasa roz­kla­dá pozdĺž pobre­žia Stre­do­zem­né­ho mora s prí­stav­ný­mi mes­ta­mi Sidón a Týr, kto­ré boli stre­dis­ka­mi obcho­du. Bola to boha­tá pobrež­ná oblasť.

 

Vrcho­vi­na sa roz­kla­dá medzi údo­lím Jor­dá­nu a náhor­nou pla­ni­nou. Je naj­dô­le­ži­tej­ším úze­mím tej­to oblas­ti. Tvo­ria ju tri hlav­né loka­li­ty: Gali­lea, Samá­ria a Jud­sko. Dosa­hu­je nad­mor­skú výš­ku v roz­me­dzí 600 až 1 200 m. n. m. Táto oblasť má úrod­nú pôdu vhod­nú k pes­to­va­niu vína, hroz­na, olív, ore­chov a ďal­ších plo­dín a tiež úrod­né pas­tvi­ny. Gali­lej­ské kop­ce od Samá­rie odde­ľu­je Jiz­re­el­ské údo­lie. Toto údo­lie bolo v bib­lic­kých dobách svo­jou polo­hou stra­te­gic­ky veľ­mi dôle­ži­té, a ako uvá­dza Pís­mo, bude  aj v budú­cich dobách.

 

Údo­lie Jor­dá­nu na sever od Gali­lej­ské­ho jaze­ra sia­ha do vzdia­le­nos­ti 65 km až k hore Her­mon. Na juhu sia­ha k naj­juž­nej­šie­mu bodu Mŕt­ve­ho mora, kto­ré je zhru­ba 400 m pod hla­di­nou mora.

 

Východ­ná rovi­na je úze­mie na východ od údo­lia Jordánu.

 

Keď sa Abra­hám pre­síd­lil do Kana­á­nu (v roku 2 095 pred Kris­tom – mal 75 rokov, keď vyšiel z Chá­ra­nu, 1. Moj­ži­šo­va 12:4), bolo toto úze­mie mos­tom spo­ju­jú­cim Egypt a Mezo­po­tá­miu. Pre­to nie je prek­va­pu­jú­ce, že sa na tom­to úze­mí nachá­dza­lo zmie­ša­né oby­va­teľ­stvo. Kana­án­ske mes­tá ako Jeri­cho,  Týr, Sidón, Gaza a iné boli už osíd­le­né pred prí­cho­dom pat­riar­chov do Kanaánu.

 

Filiš­tí­na, Filištínci

Filiš­tín­ci²⁾ odvo­dzu­jú svoj pôvod od Cha­mov­ho syna Mic­rai­ma (1. Moj­ži­šo­va 10:6, 13-14; 1. kni­ha kro­ník 1:12). Pat­ri­li medzi tzv. mor­ské náro­dy. Pod­ľa Kni­hy Ámos (9:7), prv ako sa usa­di­li na úze­mí Kana­á­nu a priš­li do sty­ku s Izra­e­lit­mi, pôvod­ne býva­li v Kaf­to­re, kto­ré­ho loka­li­ta nie je istá. Nie­kto­ré mimo­bib­lic­ké zdro­je Kaf­tor loka­li­zu­jú na ostro­vy Egej­ské­ho mora, iné na pobre­žie či vnút­ro­ze­mie Malej Ázie (dneš­né Turec­ko). Filiš­tín­ci sa neskôr usa­di­li v Kana­á­ne, ale nebo­li pova­žo­va­ní za Kanaáncov. 

 

Úze­mie obý­va­né Filiš­tín­ca­mi (v doslov­nom pre­pi­se Sta­ré­ho záko­na Piliš­tín­ca­mi či Peliš­tín­mi) bolo zná­me ako „kra­ji­na Filiš­tín­cov“ ale­bo „Filiš­tí­na“ a z tých­to náz­vov vznik­lo sta­rog­réc­ke pome­no­va­nie Pales­tí­na.

 

Filiš­tín­ci sa pre­važ­ne usa­di­li na náhor­nej pla­ni­ne. Usu­dzu­je sa, že pre­va­hu nad oko­li­tý­mi kmeň­mi (národ­mi) na úze­mí Kana­á­nu mali v tom, že pozna­li tajom­stvo tave­nia žele­za.²⁾ Boli údaj­ne prví, kto­rí túto tech­no­ló­giu na úze­mí Kana­á­nu (Pales­tí­ny) ovlá­da­li. Ostat­né náro­dy toh­to úze­mia vrá­ta­ne Izra­e­li­tov vte­dy ešte nepoz­na­li žele­zo, zotr­vá­va­li pri pou­ží­va­ní bronzu.

 

Pales­tí­na

Názov Pales­tí­na^1),2) sa pôvod­ne vzťa­ho­val na loka­li­tu úze­mia Kana­á­nu obý­va­nú  Filiš­tín­ca­mi. Postup­ne sa tak nazva­lo celé úze­mie Kana­á­nu. Dnes tre­ba roz­li­šo­vať pome­no­va­nia: zeme­pis­né úze­mie Pales­tí­na a obý­va­nú auto­nóm­nu oblasť nazva­nú Pales­tí­na.

 

Dôle­ži­té bib­lic­ké uda­los­ti ranej his­tó­rie Izra­e­la, o kto­ré sa pri dato­va­ní bude­me opie­rať, sú hlav­ne: vstup Abra­há­ma do Kana­á­nu, šty­ri­sto trid­sať rokov poby­tu Izra­e­li­tov v Egyp­te, roz­pad Šala­mú­nov­ho krá­ľov­stva a zánik Sever­né­ho a Juž­né­ho krá­ľov­stva, sedem­de­siat rokov baby­lon­ské­ho zaja­tia, Kýrov (559 – 530 pred Kris­tom),  Dári­ov (522 – 486 pred Kris­tom) a Arta­xe­xov (464 – 425 pred Kris­tom) edikt a Danie­lo­vo pro­roc­tvo o sedem­de­sia­tich týž­deň-rokoch Božích roz­hod­nu­tí o izra­el­skom národe.

 

Od stvo­re­nia sve­ta po Abraháma

Začia­tok poby­tu Abra­há­ma v Kana­á­ne (Abra­há­mo­vej doby) pri­pa­dá na rok 2 095 pred Kris­tom.^B) Kvô­li cel­ko­vé­mu obra­zu a sys­te­ma­tic­ké­mu výkla­du sa struč­ne dot­kne­me aj počiat­kov dejín ľudstva.

 

Otáz­ky o pôvo­de živo­ta, ľud­stva a všet­kých vecí odpra­dáv­na zamest­ná­va­li ľud­skú myseľ. V prvých jede­nás­tich kapi­to­lách 1. Moj­ži­šo­vej kni­hy sú uve­de­né základ­né fak­ty týka­jú­ce sa pôvo­du člo­ve­ka a vzni­ku ves­mí­ru. V písom­ných zázna­moch o tom, ako Boh konal s člo­ve­kom, nás tie­to kapi­to­ly pri­vá­dza­jú do ďale­kej minu­los­ti, ďale­ko za hra­ni­ce toho, čo bolo odha­le­né a potvr­de­né his­to­ric­ký­mi a vedec­ký­mi výsku­ma­mi. Bib­lic­kí veria­ci ten­to záznam pri­jí­ma­jú ako prvot­ný a jedi­ný auten­tic­ký záznam Božie­ho stvo­re­nia a ranej his­tó­rie ľud­stva. Tie­to kapi­to­ly sú zákla­dom celé­ho zja­ve­nia zachy­te­né­ho v Sta­rom a Novom záko­ne. V obdo­bí, kto­ré sa v nich opi­su­je, nachá­dza­me šty­ri uda­los­ti, kto­ré význam­ne ovplyv­ni­li his­tó­riu ľud­stva: stvo­re­nie sve­ta; pád člo­ve­ka do hrie­chu a jeho násled­ky; poto­pa sve­ta – Boží súd nad ľud­stvom; nové začiat­ky ľud­stva a  stav­ba veže v Bábe­li (Baby­lo­ne), od kto­rej sa odví­ja pôvod náro­dov. Vzhľa­dom na našu tému je potreb­né veno­vať im aspoň krát­ku pozornosť.

 

Od toh­to odse­ku začí­na­me s dato­va­ním uda­los­tí sta­ro­zá­kon­nej doby. Dátum, čísel­ný údaj, kto­rý jed­not­li­vým uda­los­tiam pri­pi­su­je­me, ako na to upo­zor­ňu­je­me aj v prvej čas­ti, je potreb­né brať orien­tač­ne ako najp­rav­de­po­dob­nej­ší údaj, že vte­dy prí­sluš­ná uda­losť nastala.

 

Stvo­re­nie sveta

(1. Moj­ži­šo­va 1:1 – 2:25)

Pri dato­va­nie uda­los­tí sta­ro­zá­kon­né­ho obdo­bia dejín ľud­stva pri­jí­ma­me dato­va­nie vychá­dza­jú­ce z mazo­ret­ské­ho tex­tu. Tiež pri­jí­ma­me, že dato­va­nie cez chro­no-gene­a­ló­gie je pres­né, lebo bib­lic­ký záznam je bez medzier. Jeden z výpoč­tov zalo­že­ných na maso­ret­skom tex­te kla­die naro­de­nie Abra­há­ma do roku 2 170 pred Kris­tom. To kla­die dato­va­nie  začiat­ku poto­py do roku 2 522 pred Kris­tom (Abra­hám sa naro­dil 352 rokov po Noacho­vej poto­pe) a dato­va­nie začiat­ku stvo­re­nia, kto­ré trva­lo šesť dní, do roku 4 178 pred Kristom.

 

Nemá­me však detail­né zeme­pis­né úda­je o tom­to obdo­bí. Je neprav­de­po­dob­né, že nie­ke­dy bude pres­ne loka­li­zo­va­ný Eden a budú zma­po­va­né pôvod­né rie­ky a kra­ji­ny. Nie je záznam o tom, k akým zeme­pis­ným zme­nám doš­lo po vyhna­ní Ada­ma a Evy z raja a po Noacho­vej celo­sve­to­vej poto­pe. Sú to dôle­ži­té otáz­ky, kto­ré trá­pia ľud­skú zve­da­vosť, ale dôle­ži­tej­šie, ako poznať odpo­ve­de na ne, je, aby sme si uve­do­mi­li, čo sa v zázna­moch o uda­los­tiach toh­to počia­toč­né­ho obdo­bia his­tó­rie ľud­stva hovo­rí a aký to má význam a dopad na život jednotlivca.

 

Pád do hrie­chu a jeho následky

(1. Moj­ži­šo­va 3:1 – 6:10)

Deji­ny ľud­stva začí­na­jú Ada­mom. Adam bol stvo­re­ný a bol prvým člo­ve­kom zo všet­kých ľudí. Pred ním na zemi nebo­lo žiad­ne­ho člo­ve­ka – pred­ka, kto­ré­ho by bol potom­kom. Od neho (a Evy) pochá­dza celé ľud­stvo. Vie­me to bez­peč­ne z Pís­ma, kto­ré okrem iných uda­los­tí ozna­mu­je, že v dôsled­ku Ada­mov­ho pádu do hrie­chu všet­ci musí­me raz zomrieť. Pís­mo túto sku­toč­nosť jas­ne zja­vu­je: „Pre­to ako skr­ze jed­né­ho člo­ve­ka vošiel hriech do sve­ta a skr­ze hriech smrť, a tak pre­šla smrť na všet­kých ľudí, pre­to­že všet­ci zhre­ši­li“ (Rím­skym 5:12). Smrť sved­čí o našom pôvo­de. Keby sa našiel člo­vek, kto­rý by nemu­sel zomrieť, tak by nepo­chá­dzal z Ada­ma. Taký člo­vek splo­de­ný z muža a ženy sa však až do dneš­ných dní nena­šiel, také­ho jed­no­du­cho niet.

 

Adam, ako Bohom stvo­re­ná bytosť, bol bez hrie­chu, žil v spo­lo­čen­stve so svä­tým Bohom a vo sve­te, v kto­rom nebo­lo hrie­chu. V tre­tej kapi­to­le 1. Moj­ži­šo­vej je však ozná­me­né, že Adam zhre­šil a stra­til spo­lo­čen­stvo s Bohom. Odvte­dy všet­ci jeho potom­ko­via, celé ľud­stvo, kaž­dý člo­vek, kto­rý sa naro­dil a naro­dí z muža a ženy, nesie násled­ky Ada­mov­ho hrie­chu – nemá spo­lo­čen­stvo s Bohom, je hrieš­nik a pod­lie­ha smr­ti (Žalm 51:7; Rím­skym 3:123, 6:23; 1. Korint­ským 15:22).

 

Ľud­stvo sa mno­ži­lo a spo­lu s ním naras­tal aj ľud­ský hriech, zlo­ba a vzbu­ra. Dosiah­li takých roz­me­rov, že sa Boh roz­ho­dol zahla­diť ľud­stvo a zni­čiť svet voda­mi potopy.

 

Poto­pa sve­ta – Boží súd nad ľudstvom

(1. Moj­ži­šo­va 6:11 – 8:19)

Noach (Noe) a jeho rodi­na – Noach, jeho tra­ja syno­via (Sem, Cham a Jafet) a ich man­žel­ky (spo­lu osem ľudí) – našli milosť v Božích očiach a cez nich aj ľud­stvo (ľud­ská rasa). Spo­lu s nimi aj ostat­né tvor­stvo – všet­ci dosta­li milosť na nový začia­tok vďa­ka Božej zmlu­ve s Noachom. Boh opäť dáva ľuďom prí­kaz mno­žiť sa a zapl­niť zem na Božiu slá­vu. K začiat­ku poto­py doš­lo v roku 2 522 pred Kris­tom a trva­la pri­bliž­ne jeden rok. Na kon­ci poto­py Noacho­va archa bez­peč­ne pri­stá­la na vrchoch hor­stva Ara­rat (verš 8:4).

 

Nové začiat­ky ľud­stva a  stav­ba veže v Bábe­li (Baby­lo­ne)

(1. Moj­ži­šo­va 8:20 – 11:32)

Po poto­pe Boh s Noachom a jeho potom­stvom uzav­rel zmlu­vu a povo­lal ich k tomu, aby sa zno­va plo­di­li, osíd­li­li a napl­ni­li zem. Dúha na nebi sa sta­la trva­lým zna­me­ním tej­to več­nej zmlu­vy. Namies­to posluš­nos­ti zapl­niť zem a oslá­viť Boha si ľud­stvo zvo­li­lo oslá­ve­nie samé­ho seba zhro­maž­de­ním sa na jed­no mies­to na rovi­ne v zemi Šine­ár (Sumer, Baby­lo­nia; 11:2), vybu­do­va­ním si veľ­ké­ho mes­ta a veže sia­ha­jú­cej až do nebies (11:4). Ľud­stvo sa tým opäť roz­hod­lo ísť svo­jou vlast­nou ces­tou, ces­tou nepos­luš­nos­ti,  bez­bož­nos­ti a mod­lár­stva. Boh musel zno­va zasiah­nuť, aby ľud­stvo išlo pod­ľa jeho záme­ru. Zmia­tol ich reč. Tým doš­lo k rozp­tý­le­niu ľud­stva po celej tvá­ri zeme a k vzni­ku náro­dov (1. Moj­ži­šo­va 11:7-9). Celá zem bola zaľud­ne­ná potom­ka­mi troch Noacho­vých synov (9:19). Ich rodok­me­ne sú uve­de­né v 1. Moj­ži­šo­vej 10:1-32 a sú v nich uve­de­né oblas­ti, kto­ré osíd­li­li jed­not­li­vé rodiny/kmene, z kto­rých vziš­li národy. 

 

Sem bol naj­star­ší Noachov syn. Spo­lu s najm­lad­ším bra­tom Jafe­tom sa mu dosta­lo Noachov­ho požeh­na­nia (1. Moj­ži­šo­va 9:26-29). Cez jeho rodo­vú líniu vedie rodok­meň Ježi­ša Kris­ta (Lukáš 3:23-38). Jeho potom­kom bol aj Térach a jeho syn Abrahám. 

 

Cham bol pro­stred­ný Noachov syn. Nad jeho štvr­tým synom Kana­á­nom vyslo­vil Noach kliat­bu (1. Moj­ži­šo­va 9:25-27). Kana­án sa usa­dil na východ­nom pobre­ží Stre­do­zem­né­ho mora a ďalej vo vnút­ro­ze­mí sme­rom na východ (10:19).

 

Jafet bol najm­lad­ší Noachov syn (10:2-5). V lite­ra­tú­re sa uvá­dza, že on a jeho syno­via sa usa­di­li vo vnút­ro­ze­mí v blíz­kos­ti Čier­ne­ho a Kas­pic­ké­ho mora a na západ až do Španielska.

 

Abra­hám a národ Izrael

Boh mal stá­le v úmys­le zacho­vať ľud­stvo a mať svoj ľud. Spo­me­dzi všet­kých ľudí si pre svo­je cie­le vyvo­lil Abra­há­ma. Dal mu zasľú­be­nie, že v ňom budú požeh­na­né všet­ky čeľa­de zeme. Izra­el­ský národ má svoj pôvod v Abra­há­mo­vi. Boh dal Abra­há­mo­vi a po ňom aj Izá­ko­vi a Jako­bo­vi (Izra­e­lo­vi) aj zasľú­be­nia, kto­ré sa týka­jú špe­ci­fic­ky izra­el­ské­ho náro­da. Pod­rob­ne sa o nich píše v pub­li­ká­cii Peter Vaj­da, Zmlu­va zasľú­be­ní (pod­nad­pis: Abra­há­mo­vo potom­stvo), vyda­va­teľ­stvo Solas, 2017 (a v sérii člán­kov v Solas pod náz­vom „Izra­el v deji­nách spá­sy“; 1. – 6. časť je pub­li­ko­va­ná v Solas čís­lo 57 a 7. až 9. časť v nasle­du­jú­cich  číslach).

 

Abra­hám

(1. Moj­ži­šo­va 11:23 – 25:1-11)

Abra­hám sa naro­dil v roku 2 170 pred Kris­tom, 352 rokov po poto­pe. Jeho rod­ným domo­vom bol Úr Chal­dej­ský (1. Moj­ži­šo­va 11:27) – dnes je to loka­li­ta na úze­mí juho­vý­chod­né­ho Ira­ku. Bol to význam­ný mest­ský štát, mes­to v juž­nej Mezo­po­tá­mii. Mezo­po­tá­mia bola kra­ji­na v povo­dí riek Euf­rat a Tig­ris. Rodi­na pod vede­ním Téra­cha, Abra­há­mov­ho otca, vyšla z Úru Chal­de­jov a býva­li v Chá­ra­ne (11:31). Odtiaľ­to potom Abra­hám odišiel po smr­ti otca do kra­ji­ny Kana­án (12:4-5).

 

Abra­há­mo­vi bolo sedem­de­siat­päť rokov, keď vyšiel z Chá­ra­nu (verš 4). Do Kana­á­nu vstú­pil v roku 2 095 pred Kris­tom. Na zákla­de toh­to dátu­mu je obdo­bie poby­tu pat­riar­chov v Kana­á­ne  (Abra­há­ma, Izá­ka, Jako­ba a jeho dva­nás­tich synov – kto­rí sú otco­via dva­nás­tich poko­le­ní – Rúbe­na, Sime­ona, Lévi­ho, Júdu, Dána, Naf­ta­li­ho, Gáda, Ase­ra, Iza­chá­ra, Zabu­lo­na, Joze­fa a Ben­ja­mi­na; Skut­ky 7:8) urče­né na 215 rokov. Jakob s rodi­nou priš­li do Egyp­ta v roku 1 880 pred Kris­tom. Doba poby­tu Izra­e­la v Egyp­te bola 430 rokov (2. Moj­ži­šo­va 12:40-41) a východ z egypt­ské­ho zaja­tia je dato­va­ný na rok 1 450 pred Kris­tom (15. sto­ro­čie pred Kristom).

 

Izra­el v Egypte

Keď pri­šiel hlad na celý Egypt a Kana­án a veľ­ké súže­nie, uda­los­ti sa odo­hra­li tak, že Jakob (vo veku 130 rokov, 1. Moj­ži­šo­va 47:9) s celou svo­jou rodi­nou v počte sedem­de­siat duší, kto­ré pošli z Jako­bov­ho bed­ra, odiš­li z Kana­á­nu dolu do Egyp­ta (1. Moj­ži­šo­va 46:27) a tam ich usíd­li­li v zemi Góšen (47:6). Jako­bo­va smrť v roku 1863 pred Kris­tom (49:33, čítaj od ver­ša 28) sa pova­žu­je za koniec obdo­bia pat­riar­chov (pat­riar­chov Abra­há­ma, Izá­ka a Jako­ba).²⁾

 

Potom­ko­via Abra­há­ma, Izá­ka, Jako­ba a jeho dva­nás­tich synov žili v cudzej kra­ji­ne, v Egyp­te, pres­ne 430 rokov. Z Egyp­ta vyšli pres­ne toho dňa, ako sa dokon­či­lo 430 rokov (2. Moj­ži­šo­va 12:41). Pod Moj­ži­šo­vým vede­ním vyšli z egypt­ské­ho otroc­tva a po šty­rid­sať­roč­nom puto­va­ní po púš­ti voš­li pod Józu­ovým vede­ním do zasľú­be­nej kra­ji­ny a obsa­di­li ju. Úze­mie si roz­de­li­li pod­ľa naria­de­nia Hospodina.

 

Osíd­le­nie Kanaánu

Izra­el, dva­násť Jako­bo­vých poko­le­ní, vstú­pil na úze­mie Kana­á­nu oko­lo roku 1 410 pred Kris­tom. Izra­el ako Boží vyvo­le­ný národ bol reál­ne pri­pra­vo­va­ný k živo­tu v Kana­á­ne (5. kni­ha Moj­ži­šo­va). Počas šty­rid­sia­tich rokov puto­va­nia po púš­ti, počas kto­rých vymie­ra­lo neve­ria­ce poko­le­nie, sa neu­sku­toč­ňo­va­la obriez­ka na zna­me­nie zmlu­vy s Hos­po­di­nom (Józua 5:1-9). Ten­to obrad bol po pre­cho­de Jor­dá­nu obno­ve­ný a novej gene­rá­cii sa ním pri­po­me­nu­la zmlu­va a Boží sľub, že ich zave­die do kra­ji­ny „oplý­va­jú­cej mlie­kom a medom“. Vstu­pom do zasľú­be­nej kra­ji­ny zača­lo aj slá­ve­nie Pas­chy a pre­sta­lo dodá­va­nie man­ny. Ľud od tej­to chví­le mal jesť plo­dy zeme zasľú­be­nej kra­ji­ny (ver­še 10-12). Nábo­žen­ským cen­trom Izra­e­la sa sta­lo mes­to Sílo (Józua 18:1). Tu sa dokon­či­lo roz­de­le­nie kra­ji­ny medzi Jako­bo­ve pokolenia.

 

Zo štr­nás­tej kapi­to­ly Kni­hy Józua sa usu­dzu­je, že dobý­va­nie a obsa­dzo­va­nie Kana­á­nu trva­lo sedem rokov. Je mož­né, že Józua zomrel krát­ko po tom­to obdo­bí ale­bo ešte žil ďal­ších dvad­sať, trid­sať rokov, pri­čom prí­sne napo­mí­nal ľud, aby sa báli Hos­po­di­na. Ľud to sláv­nost­ne sľú­bil (Józua 24:1-28). Józua zomrel vo veku 110 rokov (24:29). Po Józu­ovej smr­ti ľud dodr­žal svoj sľub len dovte­dy, kým nevym­re­la gene­rá­cia, kto­rá zaži­la Józuu (zdroj 2, str. 87-94).

 

Obdo­bie vlá­dy sudcov

Boje Izra­el­ča­nov s Kana­án­ca­mi pokra­čo­va­li aj po smr­ti Józuu, pre­to­že Kana­án­ci nebo­li z úze­mia zasľú­be­nej kra­ji­ny úpl­ne odstrá­ne­ní.^C) Izra­el­ča­nia ver­nosť Hos­po­di­no­vi (Jeho­vo­vi), Bohu Izra­e­la, neza­cho­va­li a uctie­va­li bož­stvá Kana­án­cov. Za to ich stih­li súdy vo for­me úto­kov a útla­ku zo stra­ny oko­li­tých náro­dov, medzi kto­rý­mi žili. Keď však vola­li k svoj­mu Bohu, vzbu­dil im vod­cov (sud­cov), pod vede­ním kto­rých dosa­ho­va­li slo­bo­du, kto­rá im však vydr­ža­la len dovte­dy, kým sa opäť nevrá­ti­li k mod­los­luž­be, k uctie­va­niu kana­án­skych bož­stiev. O tom­to obdo­bí sa hovo­rí, že kaž­dý v Izra­e­li si robil, čo uznal za správne.

 

Toto obdo­bie je z hľa­dis­ka chro­no­ló­gie ťaž­ko popí­sať, chro­no­ló­gia toh­to obdo­bia je neis­tá. Jedi­ný pev­ný časo­vý údaj, kto­rý pre­kle­nu­je toto obdo­bie, je uve­de­ný v 1. kni­he krá­ľov, v kto­rej je uve­de­né, že od vyj­de­nia z egypt­ské­ho zaja­tia až do štvr­té­ho roku kra­ľo­va­nia Šala­mú­na uply­nu­lo 480 rokov (rok vyj­de­nia pri­bliž­ne 1 450 pred Kris­tom; 1. krá­ľov 6:1). Do tých­to rokov zapa­dá pôso­be­nie sud­cov (Otniel, Ehúd, Debo­ra a Barák, Gede­ón… Sam­son), kňa­za Éli­ho, pro­ro­ka Samu­e­la, Sau­la – prvé­ho krá­ľa Izra­e­la, krá­ľa Dávi­da a šty­ri roky kra­ľo­va­nia Šala­mú­na. Pod­ľa úvah v zdro­ji 2) str. 97 pri­pa­dá na sud­cov od Otnie­la po Sam­so­na pri­bliž­ne obdo­bie rokov 1 400 – 1 060 pred Kristom.

 

V obdo­bí sud­cov nemal Izra­el žiad­ne hlav­né mes­to, kto­ré by slú­ži­lo ako poli­tic­ké síd­lo. Sílo, kto­ré bolo za Józuu vysta­va­né ako nábo­žen­ské cen­trum (Józua 18:1), takým bolo ešte aj za Éli­ho (1. Samu­e­lo­va 1:3). Stá­le neexis­to­va­lo ústre­die, v kto­rom by mohol slú­žiť sud­ca. Sud­co­via sa pre­to ují­ma­li moci pod­ľa toho, ako si to vyža­do­va­la aktu­ál­na miest­na ale­bo národ­ná situ­ácia. Situ­ácia so sud­ca­mi bola otáz­na, lebo keď sud­ca zomrel, nemal po sebe okam­ži­té­ho nástup­cu. Bib­lic­ký záznam toh­to obdo­bia nachá­dza­me v Kni­he  sud­cov a Kni­he Rút.

 

Od Sam­so­na po Šalamúna

Hlav­ným nepria­te­ľom izra­el­ských kme­ňov po vstu­pe do zasľú­be­nej kra­ji­ny boli neskôr Filiš­tín­ci. Filiš­tín­ske kme­ne síd­li­li na úze­mí Kana­á­nu už v čase pat­riar­chu Abra­há­ma, keď v Gerá­re kra­ľo­val Abi­me­lech (1. Moj­ži­šo­va 26:1). Päť mest­ských štá­tov sa sta­lo filiš­tín­sky­mi pev­nos­ťa­mi: Aška­lon, Ašdód, Ekrón, Gaza a Gát (1. Samu­e­lo­va 6:17). Filiš­tín­ci zápa­si­li hlav­ne s Feni­čan­mi o výnos­ný námor­ný obchod. Za Sam­so­na,  Éli­ho, Samu­e­la a Sau­la hro­zi­li zau­jať úze­mia obsa­de­né Izra­e­lom. Päť filiš­tín­skych na sebe nezá­vis­lých mest­ských vlád­cov sa prí­le­ži­tost­ne spo­jo­va­lo za vojen­ský­mi a poli­tic­ký­mi účel­mi pro­ti Izraelu.

 

Význam­ný­mi osob­nos­ťa­mi toh­to obdo­bia boli: Éli, Samu­el, Saul, Dávid a Šala­mún. Naj­dô­le­ži­tej­šou uda­los­ťou bol vznik Izra­el­ské­ho krá­ľov­stva. Doba Éli­ho a Samu­e­la je obdo­bím pre­cho­du od vlá­dy sud­cov k sfor­mo­va­niu krá­ľov­stva. V Kni­he sud­cov nie je síce o nich zmien­ka, ale hovo­rí sa o nich v úvod­ných kapi­to­lách 1. kni­hy Samu­e­lo­vej 1:8:22, kto­ré sú úvo­dom k roz­prá­va­niu o prvom izra­el­skom krá­ľo­vi. Éli súdil Izra­e­la šty­rid­sať rokov (1. Samu­e­lo­va 4:18) a Samu­el súdil Izra­e­la po všet­ky dni svoj­ho živo­ta (7:15).

 

Éli a jeho príbeh

Prí­beh Éli­ho vytvá­ra poza­die Samu­e­lo­vej služ­by. Ako hlav­ný kňaz zod­po­ve­dal za boho­služ­by a obe­te vo svä­ty­ni v Síle. K nemu pri­chá­dza­li Izra­el­ča­nia pre rady v nábo­žen­ských a občian­skych záležitostiach.

 

Za Éli­ho dosiah­lo izra­el­ské nábo­žen­stvo naj­väč­ší úpa­dok. Nepo­da­ri­lo sa mu vycho­vať svo­jich synov tak, aby si váži­li Jah­ve­ho, Boha Izra­e­la – „boli syn­mi beliá­la, nepoz­na­li Hos­po­di­na“ (1. Samu­e­lo­va 2:12).  Za jeho juris­dik­cie pre­vza­li na seba kňaz­ské povin­nos­ti a využí­va­li ľudí, kto­rí priš­li Bohu obe­to­vať a uctie­vať ho. Znes­vä­co­va­li svä­ty­ňu svo­ji­mi pod­los­ťa­mi a zhý­ra­los­ťa­mi bež­ný­mi v kana­án­skom náboženstve.

 

Do toh­to roz­po­ru­pl­né­ho a prob­le­ma­tic­ké­ho pro­stre­dia bol pri­ne­se­ný ako die­ťa Samu­el a zve­re­ný do sta­rost­li­vos­ti Éli­ho. Samu­el, zasvä­te­ný Bohu a pod­po­ro­va­ný zbož­nou mat­kou, vyras­tal v pro­stre­dí svä­ty­ne a odo­lá­val bez­bož­ným vply­vom Éli­ho synov.

 

Éli­ho ned­ba­losť vypro­vo­ko­va­la Boží súd a pod­ľa pro­roc­tva jeho syno­via mali zomrieť a na ich mies­to nastú­piť ver­ný kňaz (1. Samu­e­lo­va 2:27-36). Tie­to pro­roc­ké slo­vá sa napl­ni­li rých­lo a neoča­ká­va­ne. Doš­lo k boju medzi Izra­el­čan­mi a Filiš­tín­ca­mi. Izra­el­ča­nia pre­hrá­va­li boj a roz­hod­li sa, že zo Síla pri­ne­sú na bojis­ko truh­lu zmlu­vy, najs­vä­tej­ší pred­met v Izra­e­li pred­sta­vu­jú­ci prí­tom­nosť Boha Izra­e­la. S truh­lou priš­li aj oba­ja Éli­ho syno­via. To bol hlbo­ký nábo­žen­ský pokle­sok, lebo si mys­le­li, že truh­la, fyzic­ký pred­met, ich ochrá­ni pred poráž­kou. Tým chce­li Boha pri­nú­tiť, aby im slú­žil. To však nedo­siah­li a utr­pe­li zdr­vu­jú­cu poráž­ku. Truh­la zmlu­vy pad­la do zaja­tia, Éli­ho syno­via boli zabi­tí, a keď sa o tom dozve­del Éli, zrú­til sa a zomrel.

 

Pre Izra­el to bol osu­do­vý deň. Pod­ľa všet­ké­ho Filiš­tín­ci svä­ty­ňu v Síle, kto­rá pred­tým zjed­no­co­va­la všet­ky izra­el­ské kme­ne a aj samot­né mes­to, cel­kom roz­bú­ra­li. O nie­koľ­ko sto­ro­čí neskôr Boh skr­ze pro­ro­ka Jere­miá­ša varo­val oby­va­te­ľov Jeru­za­le­ma, aby nev­kla­da­li svo­ju dôve­ru do budo­vy chrá­mu (Jere­miáš 7:12-24, 26:6-9). Rov­na­ko ako sa Izra­el­ča­nia v dobe Éli­ho spo­lie­ha­li, že truh­la zmlu­vy im zabez­pe­čí ochra­nu a víťazs­tvo, tak aj Jere­miá­šo­va gene­rá­cia sa spo­lie­ha­la, že Jeru­za­lem ako mes­to, kde pre­bý­va Boh, nemô­že pad­núť do rúk poha­nov. Pro­roc­ké slo­vo upria­mu­je ľud, aby sa podí­val na zrú­ca­ni­ny Síla a zobral si z nich his­to­ric­ké ponau­če­nie. Arche­olo­gic­ké nále­zy uvá­dza­jú, že Sílo bolo zni­če­né v jede­nás­tom sto­ro­čí pred Kristom.

 

Samu­el a jeho príbeh

Samu­el v deji­nách Izra­e­la zau­jí­ma výni­moč­né posta­ve­nie. Bol posled­ným sud­com. Ako sud­ca uplat­ňo­val na celom izra­el­skom úze­mí občian­sku a nábo­žen­skú juris­dik­ciu. Zís­kal si veľ­ký rešpekt a auto­ri­tu. Bol pova­žo­va­ný za naj­väč­šie­ho pro­ro­ka od doby Moj­ži­ša. Hoci nepo­chá­dzal z Áro­nov­ho poko­le­nia, kto­ré­mu pri­slú­cha­la kňaz­ská služ­ba a úrad naj­vyš­šie­ho kňa­za, vie­dol boho­služ­bu ako naj­vyš­ší kňaz.

 

Keď Éli zomrel a hro­zil útok Filiš­tín­cov, Izra­el­ča­nia sa obra­ca­li na Samu­e­la ako na vod­cu. Samu­el uni­kol zbú­ra­niu svä­ty­ne v Síle a usa­dil sa v Ráme, kde posta­vil oltár. Ráma sa však nesta­la nábo­žen­ským či občian­skym cen­trom izra­el­ské­ho náro­da. Samu­el vyko­ná­val kňaz­ské povin­nos­ti a obe­to­val v Mic­pe, Ráme, Gil­ga­le, Bet­le­he­me a inde na izra­el­skom úze­mí, kde to bolo potreb­né. V tej­to fun­kcii pôso­bil aj potom, ako štát­ne zále­ži­tos­ti pre­vzal kráľ Saul.

 

Za súd­ny­mi povin­nos­ťa­mi musel kaž­do­roč­ne dochá­dzať do Béte­la, Gil­ga­la a Mic­py (1. Samu­e­lo­va 7:15-17). Z toho je mož­né usu­dzo­vať, že pred tým, ako urči­té povin­nos­ti pre­nie­sol na svo­jich synov Joela a Abiá­ša (8:1-5), na svo­jich obchôdz­kach kra­ji­ny nav­šte­vo­val aj vzdia­le­né mes­tá ako Beer-šeba.

 

Samu­e­lo­vi pat­rí záslu­ha, že očis­til Izra­el od kana­án­skych mod­los­lu­žieb (1. Samu­e­lo­va 7:3 a ďalej). V Mic­pe sa ľudia opa­ko­va­ne zhro­maž­ďo­va­li k mod­lit­be, pôs­tu a obetiam.

 

Postup­ne však star­ší Izra­e­la nado­bud­li pre­sved­če­nie, že naj­lep­šie v boji pro­ti filiš­tín­skej agre­sii bude, keď budú mať krá­ľa (8:1-6). Samu­el to spr­vu odmie­tal, ale na Boží pokyn tej­to požia­dav­ke ustú­pil (8:7-9).^D)

 

Samu­el neve­del, koho si Boh vybe­rie za krá­ľa, ale keď pri­šiel k nemu po radu Saul, kto­rý hľa­dal stra­te­né osli­ce, poro­zu­mel, že ním má byť Saul z poko­le­nia Ben­ja­mi­na. Pocho­pil, že úrad krá­ľa je svä­tým pove­re­ním. Po víťaz­nej bit­ke nad Amón­ca­mi Samu­el zhro­maž­dil celý Izra­el do Gil­ga­la a verej­ne pre­hlá­sil Sau­la za krá­ľa nad celým Izraelom.

 

Počia­toč­né úspe­chy prvé­ho izra­el­ské­ho krá­ľa však nemoh­li zakryť jeho sla­bos­ti. Sau­lo­vo kra­ľo­va­nie v dôsled­ku jeho podoz­rie­va­vos­ti, nená­vis­ti a nepos­luš­nos­ti Bohu skon­či­lo nesláv­ne a neús­pe­chom. Aj keď si ho za krá­ľa vybral Boh a mod­lia­ci sa pro­rok Samu­el ho poma­zal, nebol schop­ný si uve­do­miť, že základ­nou nut­nos­ťou v posvä­te­nom a výni­moč­nom pove­re­ní, kto­ré mu zve­ril Boh, totiž aby spra­vo­val jeho dedič­stvo, bola posluš­nosť. Za najp­rav­de­po­dob­nej­ší posled­ný rok Sau­lov­ho kra­ľo­va­nia sa udá­va rok 1 011 pred Kris­tom. Krá­ľom, kto­ré­ho si namies­to Sau­la Boh vyvo­lil, sa stal Dávid z Júdov­ho pokolenia.

 

Dávi­do­vo kraľovanie

(*1040 – †970 pred Kristom)

V dobe Sau­lo­vej smr­ti a po nej bol izra­el­ský národ vnú­tor­ne znač­ne roz­de­le­ný pod­ľa jed­not­li­vých poko­le­ní. Za nece­lých desať rokov po Sau­lo­vej smr­ti sa celý Izra­el zjed­no­til v pod­po­re Dávi­da, kto­rý začal svo­je kra­ľo­va­nie z malé­ho krá­ľov­stva na úze­mí Júdu. Začal kra­ľo­vať asi vo veku 30 rokov. Kra­ľo­val 40 rokov.  V Heb­ro­ne kra­ľo­val 7 rokov  a v Jeru­za­le­me 33 rokov (1. kni­ha krá­ľov 2:11; 1. kni­ha kro­ník 3:4). V dôsled­ku jeho vojen­ských úspe­chov, pria­teľ­ské­ho kona­nia a zmlúv sa pod jeho kon­tro­lu postup­ne dosta­lo úze­mie od hra­níc Egyp­ta a Akab­ské­ho záli­vu až po hor­ný Euf­rat. Toto úze­mie tvo­ri­lo Izra­el­ské (Dávi­do­vo) krá­ľov­stvo za Dávi­dov­ho živo­ta. Medzi­ná­rod­ný rešpekt a uzna­nie, kto­ré Dávid zís­kal Izra­e­lu, zotrva­li až do posled­ných rokov Šala­mú­nov­ho kraľovania.

 

Nový kráľ sa vyzna­me­nal aj ako nábo­žen­ský vod­ca, pre­to­že to bol muž pod­ľa Božej vôle. Aj keď mu bolo odo­pre­té pria­me posta­ve­nie chrá­mu, znač­ne sa zaslú­žil o jeho výstav­bu. Pod jeho vede­ním kňa­zi a levi­ti efek­tív­ne zor­ga­ni­zo­va­li k boho­služ­be celý národ. Dávi­do­vo kra­ľo­va­nie pod­rob­ne opi­su­je Dru­há kni­ha Samu­e­lo­va, Prvá kni­ha krá­ľov a Prvá kni­ha kroník.

 

Dávid za hlav­né mes­to zjed­no­te­né­ho Izra­e­la zvo­lil Jeru­za­lem. Bolo to mes­to, kto­ré pre svo­ju stra­te­gic­kú polo­hu nebo­lo pria­mo vysta­ve­né úto­kom nepria­te­ľa. Ako kana­án­ska pev­nosť, v kto­rej síd­li­li Jebu­zej­ci, dlho odo­lá­va­lo izra­el­ským úto­kom. Za Józuu nebo­lo obsa­de­né. Doby­li ho až Dávi­do­vi bojov­ní­ci. Jeru­za­lem obsa­di­li a Jebu­zej­cov vyhna­li. Dávid sa tu usa­dil, mal tu svoj palác z céd­ro­vé­ho dre­va a táto pev­nosť sa sta­la zná­ma ako „Dávi­do­vo mes­to“ (1. kni­ha kro­ník 11:7).

 

Dávid túžil posta­viť dôs­toj­ný prí­by­tok pre boho­služ­by Bohu Izra­e­la. Pro­stred­níc­tvom pro­ro­ka Náta­na Boh Dávi­do­vi ozná­mil, že stav­ba chrá­mu bude odlo­že­ná až do doby, keď na tró­ne bude pev­né posta­ve­nie zau­jí­mať jeho syn (čítaj 1. kni­hu kro­ník 17:1-15). Boh tak uis­til Dávi­da, že jeho nasle­dov­ní­kom bude jeho syn a že ho neča­ká rov­na­ký osud ako Sau­la. Dosah toh­to sľu­bu dané­ho Dávi­do­vi ďale­ko pre­sa­hu­je dobu a pôso­be­nie Šala­mú­nov­ho kra­ľo­va­nia. Sľub jas­ne znel, že Dávi­dov trón mal exis­to­vať raz a navž­dy, a pre­to z Dávi­dov­ho seme­na nevzi­šiel len Šala­mún. Aj keď Dávi­do­vi potom­ko­via pácha­li zlo­či­ny a hrie­chy a Boh ich okam­ži­te odsú­dil a potres­tal, svoj sľub daný Dávi­do­vi neod­vo­lal a od jeho potom­stva neod­ňal svo­ju milosť (Žalm 89).

 

Žiad­ne pozem­ské krá­ľov­stvá ale­bo dynas­tie netrva­li več­ne. Več­ne netrval ani Dávi­dov pozem­ský trón. Po pre­pus­te­ní izra­el­ské­ho náro­da z baby­lon­ské­ho zaja­tia Izra­el už viac nemal zem­ských krá­ľov. Bola to príp­ra­va na prí­chod krá­ľa z výsos­ti, Božie­ho Syna, kto­ré­ho mal Izra­el pri­jať pri jeho prí­cho­de. Zasľú­be­nie, kto­ré Dávid dostal, sa však týka­lo več­né­ho tró­nu. Dávid tomu roz­umel aj veril. A veri­li tomu aj mno­hí z Izra­e­la, kto­rí Kris­ta počas jeho zem­skej služ­by oslo­vo­va­li a titu­lo­va­li „Syn Dávi­dov“. Zasľú­be­nie o krá­ľov­skom seme­ne, kto­ré dostal Dávid, je obdob­né ako zasľú­be­nie o seme­ne, kto­ré dostal Abra­hám. Aj s Dávi­dom uzav­rel Boh zmlu­vu cha­rak­te­ru milos­ti podob­ne ako s Abra­há­mom (Žal­my 89:4; Jere­miáš 33:20-22). Uis­te­nie, kto­ré sa dosta­lo Dávi­do­vi pro­stred­níc­tvom pro­ro­ka Náta­na, sa spá­ja so sľub­mi o Mesiá­šo­vi zo sta­ro­zá­kon­nej doby. Boh postup­ne napĺňal svoj počia­toč­ný sľub z raj­skej záh­ra­dy, že koneč­né víťazs­tvo nad Sata­nom prí­de skr­ze seme­no ženy (1. Moj­ži­šo­va 3:15). Plné zja­ve­nie Mesiá­ša priš­lo cez pro­ro­kov v nasle­du­jú­cich storočiach.

 

Na kon­ci svoj­ho živo­ta Dávid na verej­nom zhro­maž­de­ní usta­no­vil za svoj­ho nasle­dov­ní­ka na tró­ne Šala­mú­na. Šala­mún bol verej­ne koru­no­va­ný a uzna­ný za krá­ľa (1. kni­ha kro­ník 28:1-8). Zatiaľ čo Dávi­do­vo kra­ľo­va­nie cha­rak­te­ri­zo­va­li boje, kra­ľo­va­nie jeho syna Šala­mú­na cha­rak­te­ri­zo­val mier. Doba kra­ľo­va­nia Dávi­da trva­la 40 rokov (1. kni­ha krá­ľov 2:11) a datu­je sa do rokov 1 011 – 971 pred Kristom.

 

Šala­mú­no­vo kraľovanie

Počia­tok kra­ľo­va­nia Šala­mú­na je v Bib­lii sta­no­ve­ný vzhľa­dom na vyj­de­nie Izra­e­la z Egyp­ta. Šala­mún začal kra­ľo­vať v roku 971 pred Kris­tom. Šty­ri­sto­osem­de­siat rokov po vyj­de­ní z Egyp­ta, v štvr­tom roku kra­ľo­va­nia Šala­mú­na, zača­li sta­vať prvý chrám Bohu Izra­e­la (1. krá­ľov 6:1). Chrám bol posta­ve­ný, dokon­če­ný a posvätený.

 

Šala­mú­no­vu vlá­du cha­rak­te­ri­zo­val mier a bla­ho­byt. Dávid krá­ľov­stvo vybu­do­val a Šala­mún žal ovo­cie jeho prá­ce. Po Dávi­do­vej smr­ti  upev­nil Šala­mún svo­je posta­ve­nie na tró­ne tým, že sa zba­vil všet­kých spri­sa­han­cov a opo­zí­cie (1. kni­ha krá­ľov 2:12).

 

Šala­mún začal kra­ľo­vať pomer­ne mla­dý. Pod­ľa všet­ké­ho nemal ešte ani trid­sať rokov, naj­skôr asi len oko­lo dvad­sať (1. kni­ha kro­ník 29:1). Šala­mún poci­ťo­val, že pre svoj úrad krá­ľa nad Izra­e­lom potre­bu­je Božiu múd­rosť (1. kni­ha krá­ľov 3:7). V Gibe­óne pri­nie­sol Bohu veľ­kú obeť a v noci vo sne sa mu zja­vil Boh a dal mu uis­te­nie, že jeho žia­dos­ti o múd­rosť vyho­vie. Okrem bys­tré­ho roz­umu dostal aj sľub, že pod pod­mien­kou posluš­nos­ti dosta­ne aj veľ­ké bohat­stvo a dlhý život (1. kni­ha krá­ľov 3:3-15).

 

Koniec Šala­mú­nov­ho kra­ľo­va­nia je tra­gic­ký. Zdá sa priam neuve­ri­teľ­né, že šty­rid­sať­roč­ná vlá­da izra­el­ské­ho krá­ľa (1. kni­ha krá­ľov 11:42), kto­rý dosia­hol Božím požeh­na­ním vo svo­jej dobe vrcho­lu múd­ros­ti, bohat­stva, slá­vy a medzi­ná­rod­né­ho uzna­nia, skon­čí neús­pe­chom. Ku kon­cu svoj­ho živo­ta sa Šala­mún obrá­til k cudzím bohom. Tým sa celý Izra­el zno­va dostal na ces­tu mod­los­luž­by, za čo ho stih­li Božie súdy. Pro­stred­níc­tvo pro­ro­ka Ámo­sa bolo Izra­e­lu pri­po­me­nu­té: „Len vás som poznal zo všet­kých čeľa­dí zeme, pre­to nav­ští­vim na vás všet­ky vaše neprá­vosti“ (Ámos 3:2). Miche­áš ozna­mu­je: „Počuj­te, vrchy, pra­vo­tu Hos­po­di­no­vu, i vy, pev­né ska­ly, zákla­dy zeme, lebo Hos­po­din má pra­vo­tu so svo­jím ľudom a s Izra­e­lom rie­ši spor“ (Miche­áš 6:2).

 

Mod­lár­stvo nemoh­lo byť Šala­mú­no­vi tole­ro­va­né. Boží hnev (1. krá­ľov 11:9-13) Šala­mú­no­vi ozná­mil prav­de­po­dob­ne pro­rok Achiáš (verš 29). V dôsled­ku Šala­mú­no­vej nepos­luš­nos­ti malo byť izra­el­ské krá­ľov­stvo roz­de­le­né. Dávi­do­vo potom­stvo malo aj naďa­lej vlád­nuť nad čas­ťou krá­ľov­stva kvô­li sľu­bu, kto­rý Boh dal Dávi­do­vi, s kto­rým uzav­rel zmlu­vu, a kvô­li Jeru­za­le­mu, kto­rý si Boh vyvo­lil (verš 13). Boh svoj sľub nepo­ru­šil, aj keď Šala­mún pri­šiel o svo­je požeh­na­nie a Božiu pria­zeň. Kvô­li Dávi­do­vi nema­lo byť krá­ľov­stvo roz­de­le­né počas Šala­mú­nov­ho živo­ta, ale mier a bez­peč­nosť krá­ľov­stva mali byť ohro­ze­né už na kon­ci jeho vlá­dy. K tomu aj doš­lo zo stra­ny oko­li­tých náro­dov, ale naj­váž­nej­ším a kon­krét­nym fak­to­rom roz­kla­du krá­ľov­stva sa uká­zal jeden zo Šala­mú­no­vých slu­žob­ní­kov, Nebá­tov syn Jero­bo­ám, kto­rý poz­dvi­hol ruku na krá­ľa (prí­beh je opí­sa­ný vo ver­šoch 11:26-40). Šala­mún sa usi­lo­val Jero­bo­á­ma zabiť, ale ten utie­kol do Egyp­ta a  tam u Šiša­ka našiel až do Šala­mú­no­vej smr­ti azyl.

 

Šala­mú­no­vo krá­ľov­stvo vydr­ža­lo prob­lé­my až do kon­ca jeho živo­ta. Bolo roz­de­le­né až po jeho smr­ti. K obom uda­los­tiam doš­lo v roku 931 pred Kristom. 

 

 

 

Poznám­ky

A) Noachova/Noeho poto­pa zača­la v roku 2 522 pred Kris­tom, Abra­hám sa naro­dil v roku 2 170 pred Kris­tom, Izák v roku 2070 pred Kris­tom, Jakob v roku 2010 pred Kris­tom. Izra­el odišiel dolu do Egyp­ta v roku 1 880 pred Kris­tom a vyšiel z neho v roku 1 450 pred Kristom.

 

B) Poznám­ka k dato­va­niu pod­ľa sys­té­mu „pred naším leto­poč­tom“ (pred n. l.; pred Kris­tom).

Náš leto­po­čet začí­na rokom 1 n. l. (po Kris­to­vi). Doba „pred naším leto­poč­tom“ kon­čí rokom 1 pred n. l. (pred Kris­tom ale­bo v inom ozna­čo­va­ní sa pred čísel­ný údaj dáva zna­mien­ko „-“). V pohľa­de na čísel­nú časo­vú os sys­té­mu „náš leto­po­čet“ je to rok „-1“. Pán Ježiš Kris­tus sa naro­dil 25. decem­bra v roku „-1“. Uda­losť stvo­re­nia sve­ta na čísel­nej časo­vej osi  sys­té­mu „pred naším leto­poč­tom“ má čísel­ný údaj „-4178“ (doš­lo k nej v roku 4178 pred n. l.; pred Kris­tom). Čím má uda­losť, ku kto­rej doš­lo pred naším leto­poč­tom (pred n. l.), na čísel­nej časo­vej osi v abso­lút­nej hod­no­te väč­šie čís­lo, tým nasta­la skôr – táto uda­losť pred­chá­dza uda­losť s  čís­lom v abso­lút­nej hod­no­te men­ším. Ešte jeden prí­klad: Abra­hám sa naro­dil v roku „-2170“ a 75 rokov mal v roku „-2095“ (vte­dy vyšiel z Chá­ra­nu a odišiel do Kanaánu).

       S uda­los­ťa­mi, kto­ré nasta­li v „našom leto­poč­te“, teda po roku 1 n. l., je to pres­ne naopak. Čím má uda­losť na čísel­nej časo­vej osi väč­šie čís­lo, tým ide o neskor­šiu uda­losť voči uda­los­ti s men­ším číslom.

       Rov­na­ko je to aj s obdo­bia­mi ako sto­ro­čie či tisíc­ro­čie. Prí­klad: Jakob s rodi­nou priš­li dolu do Egyp­ta v roku 1 880 pred n. l., čiže začiat­kom dru­hé­ho tisíc­ro­čia pred n. l. Dávid začal kra­ľo­vať asi v roku 1 011 pred n. l., teda na kon­ci dru­hé­ho tisícročia.

 

C) Božie zasľú­be­nie o zasľú­be­nej kra­ji­ne Kana­án nezne­lo tak, že Izra­el bude kra­ji­nu zdie­ľať s pohan­mi a neus­tá­le s nimi bojo­vať. Naopak, v kra­ji­ne mali byť slo­bod­ní od nepria­te­ľov a oddých­nuť si. To je pre­po­je­né na Božie zasľú­be­nie o odpo­čin­ku a o Božej vlas­ti. Rea­li­ta poby­tu izra­el­ské­ho náro­da v Kana­á­ne je však úpl­ne iná. Neus­tá­le boju­jú s nepria­teľ­ský­mi oko­li­tý­mi pohan­ský­mi národ­mi. Pohan­ské náro­dy žijú­ce v Kana­á­ne boli tak veľ­mi hrieš­ne, že Boh sa roz­ho­dol ich úpl­ne zahla­diť a zem dať Izra­e­li­tom. Nástro­jom toh­to Božie­ho súdu bol prá­ve izra­el­ský národ. K úpl­né­mu zahla­de­niu však nedoš­lo. Zo zem­ské­ho pohľa­du to bolo pre zly­ha­nie Izra­e­la. Z pohľa­du Božej zvr­cho­va­nej vôle to bola súčasť jeho záme­ru. Izra­el­ča­nia v zemi muse­li neus­tá­le zvá­dzať boje s pohan­ský­mi sused­mi a pohan­skí suse­dia im boli zvo­dom a osíd­lom, pre kto­ré Izra­el upa­dal do mod­lár­stva, robiac tak ako oni. Zvyš­ky pohan­ských náro­dov Boh pone­chal v zemi na skúš­ku, či Izra­el obsto­jí a zosta­ne ver­ný a posluš­ný. Neus­tá­le boje s oko­li­tý­mi národ­mi im zase mali pri­po­mí­nať, že ešte nevoš­li do odpo­čin­ku a že ešte nie sú v tej pra­vej vlas­ti, kto­rú im Boh zasľú­bil, kto­rou je nebes­ká vlasť (pozri Židom kapi­to­lu 11).

 

D) Izra­el ako národ nemal mať (zem­ské­ho) krá­ľa, ale pria­mo byť pod vlá­dou Boha. Izra­el­ča­nia chce­li mať krá­ľa tak ako oko­li­té náro­dy. To však bola hrieš­na túž­ba. Napriek tomu Boh pri­stú­pil na to, aby krá­ľa mali, aj keď to bola ich zlá žia­dosť. Boh v tom mal svoj zvr­cho­va­ný zámer. Veď koniec kon­cov Dávid bol pre­dob­raz Kris­ta ako krá­ľa a Kris­tus je koneč­ným napl­ne­ním úra­du krá­ľa Božie­ho ľudu a počas zem­skej služ­by je nazva­ný Syn Dávi­dov, pre­to­že má pre­vziať Dávi­dov trón. To, že mať ľud­ské­ho krá­ľa v Izra­e­li nebol dob­rý nápad, sa uká­za­lo na celej his­tó­rii Izra­e­la v dobe krá­ľov, lebo krá­li boli čas­to a v rôz­nej mie­re bez­bož­ní, nepos­luš­ní, mod­lár­ski, čím opa­ko­va­ne pri­vied­li súd na celý národ, čo vyvr­cho­li­lo zaja­tím a po zaja­tí už (zem­ské­ho) krá­ľa nemali.

 

Zdro­je

1) J. D. Doug­las (vedú­ci edi­tor) a kol., Nový bib­lic­ký slov­ník, Návrat domů, Pra­ha 2017, ISBN 978-80-7255-393-8

       a) hes­lo: Chro­no­lo­gie Sta­ré­ho zákona

       b) hes­lá: Kana­án a Pales­tí­na

2) Samu­el J. Schultz, Sta­rý zákon mlu­ví, Czech edi­ti­on,  1991, Vie­na, Austria

 

  

 

Pre­chod na 2. diel

Pre­chod na obsah kate­gó­rie „Boží ľud“

Pre­chod na úvod­nú strán­ku – Úvod

Pre­chod na Naj­nov­šie člán­ky na stránke

 

 

Umiest­ne­né 18. júla 2025