Cyk­lus člán­kov v šty­roch častiach

 

 

Skla­ma­né nádeje

 

Ak his­tó­riu meria­me význam­ný­mi uda­los­ťa­mi, potom 20. sto­ro­čie sa z hľa­dis­ka našich úvah začí­na rokom 1914, vypuk­nu­tím Prvej sve­to­vej voj­ny, kto­rá výraz­ným spô­so­bom odde­ľu­je dobu, kto­rá jej pred­chá­dza­la, od doby, kto­rá po nej nasle­do­va­la.  Život­né pod­mien­ky a chá­pa­nie živo­ta po voj­ne sa opro­ti pre­d­voj­no­vé­mu obdo­biu tak veľ­mi zme­ni­li, že sa zdá, ako­by išlo o dve veľ­mi vzdia­le­né epo­chy^A).

 

Dvad­sia­te sto­ro­čie dosta­lo veľa prí­vlas­tkov, z kto­rých kaž­dý vysti­hu­je nie­kto­rú jeho cha­rak­te­ris­tic­kú črtu. Taký­mi sú napr.: „vek obáv a nepo­ko­ja“, „vek ide­oló­gií“, „vek más“, „rela­ti­vis­tic­ký svet“, „vek vedec­ko-tech­nic­kej revo­lú­cie“, „post­kres­ťan­ská éra“ atď. [Výraz „post­kres­ťan­ská éra“ v tom­to poní­ma­ní tre­ba chá­pať ako pome­no­va­nie doby, v kto­rej sa kres­ťan­stvo, kto­ré bolo pri­bliž­ne do kon­ca 19. st. domi­nu­jú­cim sve­to­ná­zo­rom v západ­nom sve­te, a pre­dov­šet­kým v našom európ­skom pries­to­re, dosta­lo do poza­dia a do pop­re­dia sa dosta­li tri niž­šie vyme­no­va­né ide­oló­gie. Tre­ba ho brať ako ter­mi­nus tech­ni­cus, a nie ako para­le­lu ale­bo ekvi­va­lent či syno­ny­mum výra­zu postmo­der­na.]

 

Iný spô­sob, ako je mož­né cha­rak­te­ri­zo­vať 20. sto­ro­čie, je výpo­čet ide­oló­gií typic­kých pre túto dobu. Napr. his­to­rik Arnold Toyn­bee vyslo­vil myš­lien­ku, že v tej­to dobe boli veľ­ké sve­to­vé nábo­žen­stvá nahra­de­né tro­mi post­kres­ťan­ský­mi ide­oló­gia­mi, kto­rý­mi sú: 1. naci­ona­liz­mus¹⁾, 2. komu­niz­mus²⁾ a 3. indi­vi­du­aliz­mus³⁾. Tie­to tri nové ide­oló­gie pri­jí­ma­li v tom­to sto­ro­čí cha­rak­te­ris­tic­ké zna­ky nábo­žen­skej vie­ry a kaž­dá z nich má svo­je posvät­né sym­bo­ly, cere­mó­nie, inšpi­ro­va­né die­la, dog­my, svä­tých a cha­riz­ma­tic­kých vodcov.

 

Za naj­dô­le­ži­tej­šie myš­lien­ko­vé prú­dy toh­to obdo­bia sa pova­žu­jú: 1) nihi­liz­mus⁴⁾, 2) seku­la­riz­mus⁵⁾, 3) rasiz­mus⁶⁾ a 4) tota­li­ta­riz­mus⁷⁾. Postup zosvetš­te­nia v devät­nás­tom sto­ro­čí, urých­le­ný mar­xiz­mom⁸⁾, dar­vi­niz­mom⁹⁾ a pozi­ti­viz­mom¹⁰⁾, pod­ko­pal zákla­dy západ­né­ho kres­ťan­ské­ho mys­le­nia. Vedec­ký mate­ria­lis­tic­ký socia­liz­mus (komu­niz­mus) Karo­la Mar­xa dostal v 20. st. pod svoj vplyv veľ­kú časť ľudstva.

 

Myš­lien­ko­vý svet člo­ve­ka 20. st. naj­viac ovplyv­ni­li tri osob­nos­ti: fyzik Albert Eins­te­in, psy­cho­lóg  Sig­mund Fre­ud a filo­zof Karol Marx. Všet­ci tra­ja pred­sta­vo­va­li pre bež­né­ho člo­ve­ka dvad­sia­tych rokov to isté posols­tvo: svet nie je taký, akým sa zdá byť. Zmys­lom, kto­ré vytvá­ra­jú vne­my o mate­riál­nom sve­te a dáva­jú základ pre vzťa­hy k ľud­skej spo­loč­nos­ti, sa nedá veriť. Mar­xis­tic­ké a fre­udov­ské uče­nie rov­na­kou mie­rou, ale kaž­dé po svo­jom, pod­ry­li exis­tu­jú­ci vyso­ko vyvi­nu­tý zmy­sel osob­nej zod­po­ved­nos­ti a povin­nos­ti voči ustá­le­né­mu a objek­tív­ne plat­né­mu práv­ne­mu poriad­ku civi­li­zá­cie devät­nás­te­ho sto­ro­čia. Ľudia si z Eins­te­i­na odvo­di­li, že všet­ky hod­no­ty vo ves­mí­re sú relatívne.

 

Keď svet vstú­pil do nové­ho sto­ro­čia, mno­hí hlá­sa­li, že pri­chá­dza nový svet – ale­bo priam krá­ľov­stvo Božie. Nie­kto­rí pred­po­ve­da­li, že 20. st. bude sto­ro­čím poko­ja a bohat­stva. Boli však aj takí, kto­rí pou­ka­zo­va­li na to, že zlo spô­so­be­né prie­my­sel­nou revo­lú­ci­ou a urba­ni­zá­ci­ou ďale­ko pre­vy­šu­je výho­dy, kto­ré pri­ná­ša­jú. V pohľa­de na budúc­nosť boli nové ide­oló­gie rov­na­ko pesi­mis­tic­ké ako opti­mis­tic­ké. Budúc­nosť dala skôr za prav­du pesimistom.

 

Už v prvej polo­vi­ci toh­to sto­ro­čia doš­lo k spo­lo­čen­ským búr­kam v dote­raz nepred­sta­vi­teľ­nom roz­sa­hu. Hyb­nou silou v nich bolo jed­nak seba­ve­do­mie moder­né­ho člo­ve­ka a úsi­lie štá­tov o zväč­šo­va­nie svo­jej moci a jed­nak sna­ha vyko­ris­ťo­va­ných a utlá­ča­ných vrs­tiev o spra­vod­li­vé uspo­ria­da­nie spoločnosti.

 

 

Pre­na­sle­do­va­nie kresťanov

 

Neoča­ká­va­ným feno­mé­nom 20. st. sa stal návrat k pre­na­sle­do­va­niu kres­ťan­stva, kto­ré množ­stvom obe­tí pre­ko­na­lo aj naj­väč­šie pre­na­sle­do­va­nia z čias Rím­skej ríše, a to aj napriek pro­kla­mo­va­nej tole­ran­cii a slo­bo­de sve­do­mia európ­skym osvie­ten­stvom. O totál­nu pre­stav­bu spo­loč­nos­ti sa v 20. st. pokú­si­li dva tota­lit­né sys­té­my: poli­tic­ky pra­vi­čiar­sky fašiz­mus vychá­dza­jú­ci z filo­zo­fie Nietzs­che­ho (kult rasy) a poli­tic­ky ľavi­čiar­sky komu­niz­mus vychá­dza­jú­ci z filo­zo­fie Mar­xa (kult pro­le­ta­riá­tu). Obe tie­to ide­oló­gie s cie­ľom zabez­pe­čiť šťast­nú budúc­nosť svo­jich obča­nov v štá­toch, kde boli pri moci, zavied­li tota­lit­ný sys­tém¹¹⁾.

 

Záme­rom tota­lit­ných sys­té­mov (reži­mov) je vyfor­mo­vať typ člo­ve­ka, kto­ré­mu chý­ba zmy­sel pre indi­vi­du­ál­nu slo­bo­du. Tota­lit­né poli­tic­ké sys­té­my sú smr­teľ­ným nepria­te­ľom nábo­žen­stva a oso­bit­ne kres­ťan­stva, kto­ré pova­žu­jú za kon­ku­ren­ta v náro­ku na mys­le­nie a loja­li­tu občana.

 

Pre­na­sle­do­va­nie kres­ťa­nov v soviet­skom Rus­ku (Soviet­skom zväze)

Pre väč­ši­nu cir­kví nepri­nies­la prvá sve­to­vá voj­na a doba po nej, výraz­nej­šie zme­ny. Výnim­kou boli len cir­kvi v revo­luč­nom Rus­ku, zvlášť pra­vo­sláv­na cir­kev. Táto bola veľ­mi úzko spo­je­ná s cár­skym reži­mom a revo­luč­ný boj sa obrá­til aj pro­ti nej a jej pred­sta­vi­te­ľom, kňa­zom a mní­chom^B). 

 

Rus­ko bolo prvým štá­tom, kde boli do pra­xe uve­de­né Mar­xo­ve teórie o vývo­ji spo­loč­nos­ti s cie­ľom dosiah­nuť doko­na­lú bez­tried­nu spo­loč­nosť. Mar­xo­va filo­zo­fia, kto­rej sna­hou bolo zme­niť svet, bola upra­ve­ná a rozp­ra­co­va­ná na rus­ké zaos­ta­lé pome­ry Vla­di­mí­rom Iľji­čom Uľja­no­vom – Leni­nom (1870-1924) a dosta­la ofi­ciál­ny názov mar­xiz­mus-leni­niz­mus. Je to aká­si heré­za a paró­dia kres­ťan­stva, lebo pod­ľa tej­to ide­oló­gie je prvot­ným hrie­chom súkrom­né vlast­níc­tvo, zachra­ňu­jú­cou mocou (záchran­com) robot­níc­ka trie­da a escha­to­lo­gic­kým napl­ne­ním budú­ca komu­nis­tic­ká spo­loč­nosť.

 

Po páde cár­skej vlá­dy vo feb­ru­ári r. 1917 dosta­la rus­ká pra­vo­sláv­na cir­kev prvý­krát od čias Pet­ra Veľ­ké­ho mož­nosť uspo­ria­dať svo­je pome­ry bez zasa­ho­va­nia štá­tu. V novem­bri 1917 nastal boľ­še­vic­ký pre­vrat vede­ný V. I. Leni­nom. Nový režim hneď v decem­bri zná­rod­nil všet­ku pôdu, vrá­ta­ne cir­kev­nej. Na začiat­ku r. 1918 bola cir­kev for­mál­ne odde­le­ná od štá­tu. Z úra­dov boli odstrá­ne­né všet­ky nábo­žen­ské pred­me­ty. Štát pre­stal cir­kev finanč­ne pod­po­ro­vať a zru­šil vyučo­va­nie nábo­žen­stva v ško­lách. Kňa­zi a iní cir­kev­ní zamest­nan­ci boli vyhlá­se­ní za pri­slu­ho­va­čov bur­žo­á­zie a boli zba­ve­ní práv. Cie­ľom bolo osla­biť cir­kev, ale nevyt­vá­rať mar­tý­rov. Boľ­še­vi­ci zo začiat­ku pred­po­kla­da­li, že nábo­žen­stvo zanik­ne samo od seba, lebo tak to malo byť pod­ľa mar­xis­tic­kej teórie, kto­rá učí, že je len dôsled­kom spo­lo­čen­ských pomerov.

 

V ďal­ších rokoch komu­nis­ti vystup­ňo­va­li pre­na­sle­do­va­nie, lebo zis­ti­li, že mar­xis­tic­ké záko­ny vývo­ja spo­loč­nos­ti fun­gu­jú ako­si poma­ly. Pre­na­sle­do­va­nie dosiah­lo vrchol v trid­sia­tych rokoch päť­roč­ným plá­nom, počas kto­ré­ho sa mali odstrá­niť všet­ky nábo­žen­ské sym­bo­ly z kos­to­lov, malo sa skon­čiť vzde­lá­va­nie nových kňa­zov, mala byť odstrá­ne­ná všet­ka lite­ra­tú­ra s nábo­žen­ským obsa­hom a tiež nábo­žen­ská výcho­va z rodi­ny. Tisí­ce kňa­zov a veria­cich bolo uväz­ne­ných ale­bo pre­na­sle­do­va­ných počas Sta­li­no­vej kolek­ti­vi­zač­nej kampane.

 

Ku kon­cu trid­sia­tych rokov sa pre­na­sle­do­va­nie zmier­ni­lo a počas Hit­le­ro­vej voj­ny pro­ti Soviet­ske­mu zvä­zu sa vzťa­hy k cir­kvi upra­vi­li k lep­šie­mu na zákla­de boja pro­ti spo­loč­né­mu nepria­te­ľo­vi. Roku 1944 bol pre­dov­šet­kým z popu­du vlá­dy sfor­mo­va­ný Zväz evan­je­lic­kých kres­ťa­nov, v kto­rom boli zdru­že­né všet­ky evan­je­li­kál­ne cirkvi.

 

Pre­na­sle­do­va­nie kres­ťa­nov v nacis­tic­kom Nemecku

Nemec­ký typ fašiz­mu (naciz­mus) zís­kal vplyv v pro­stre­dí dez­ilú­zie, eko­no­mic­kých prob­lé­mov a odpo­ru pro­ti poni­žu­jú­cim mie­ro­vým pod­mien­kam, kto­rý­mi sa pre Nemec­ko skon­či­la Prvá sve­to­vá voj­na. Fašiz­mus mal zlo­ži­tý ide­ový pôvod a poli­tic­ký vplyv zís­kal najprv v Talian­sku, neskôr v Rakús­ku, Špa­niel­sku, Por­tu­gal­sku a  Maďar­sku. V Nemec­ku bol spo­pu­la­ri­zo­va­ný pro­stred­níc­tvom Hit­le­ro­vej kni­hy Mein Kampf. Roz­ví­ja v nej úva­hy o nad­ra­de­nos­ti ľudu (Volk) repre­zen­to­va­né­ho árij­ským náro­dom Ger­má­nov. Jed­no­ta ľudu je vyjad­re­ná vod­com (Füh­rer), kto­rý má abso­lút­nu moc. Naj­väč­ším nepria­te­ľom naciz­mu je komu­niz­mus, za kto­rým sa, pod­ľa naciz­mu, skrý­va pôvod­ca všet­ké­ho zla – Žid. Pre­to, keď Hit­ler roz­pú­tal Dru­hú sve­to­vú voj­nu (1939-1945), dal do pohy­bu stra­ši­del­nú maši­né­riu na vyvraž­ďo­va­nie Židov. Kres­ťan­stvo je pod­ľa neho naj­ťaž­ší úder, aký kedy zasia­hol ľud­stvo. Boľ­še­viz­mus je jeho nele­gi­tím­ne die­ťa a obo­je je výmys­lom Židov.

 

Po nástu­pe Adol­fa Hit­le­ra (1889-1945) k moci r. 1933 sa nacis­tic­ký režim sna­žil vytvo­riť jed­not­nú nemec­kú cir­kev zalo­že­nú na jed­not­ných prin­cí­poch národ­né­ho socia­liz­mu (naciz­mu), kto­rej vie­ra mala byť zako­re­ne­ná v „bož­skej sku­toč­nos­ti ger­mán­ske­ho náro­da“. Nie­len pro­tes­tant­skí „Nemec­kí kres­ťa­nia“, ale aj kato­líc­ki bis­ku­pi pod­po­ro­va­li nový režim a Hit­ler uzav­rel s Vati­ká­nom kon­kor­dát (1933). Pro­ti Hit­le­ro­vi a „Nemec­kým kres­ťa­nom“ stál Núdzo­vý zväz fará­rov (Pfar­rer Nota­bund) zalo­že­ný lute­rán­skym fará­rom Mar­ti­nom Nie­möl­le­rom a Vyzná­va­jú­ca cir­kev (Die Beken­nen­de Kir­che) s Bar­men­ským vyhlá­se­ním zosta­ve­ným Karo­lom Bart­hom. Opo­zič­ní fará­ri boli zatý­ka­ní a posie­la­ní do kon­cen­trač­ných tábo­rov. Roku 1937 bol uväz­ne­ný aj Mar­tin Nie­möl­ler (1982-1984), kto­rý sa stal sym­bo­lom odbo­ja. Na aktív­nom odbo­ji pro­ti Hit­le­ro­vi sa zúčast­nil aj význam­ný lute­rán­sky teológ Diet­rich Bon­ho­ef­fer (1906-1945), kto­ré­ho dal Hit­ler tes­ne pred kon­com voj­ny pop­ra­viť (9. apríla).

 

 Vyzná­va­jú­ca cir­kev vyšla zo stre­tu s národ­ným socia­liz­mom napriek pre­na­sle­do­va­niu lep­šie než iné inšti­tú­cie a orga­ni­zá­cie (uni­ver­zi­ty, odbo­ro­vé hnu­tia). Dedič­stvom osta­li prí­be­hy tých, kto­rí trpe­li a  svo­je prí­be­hy moh­li vyrozprávať.

 

Pre­na­sle­do­va­nie kres­ťa­nov v komu­nis­tic­kej Číne

Komu­nis­tic­ká stra­na pod vede­ním Mao Ce-Tun­ga (1983-1976) sa v Číne dosta­la k moci v r. 1949. Všet­ci misi­oná­ri boli ozna­če­ní za impe­ria­lis­tov, čo bolo naj­hor­ším komu­nis­tic­kým obvi­ne­ním. Do roku 1952 boli tak­mer všet­ci núte­ní kra­ji­nu opus­tiť. Pro­ti čín­skym kres­ťa­nom, naj­mä pro­ti tým, kto­rí mali kon­tak­ty s misi­onár­mi zo zahra­ni­čia, boli vede­né „seba­kri­tic­ké súdy“, pri kto­rých sa súde­ní mal sám obvi­niť a pri­znať k vine. Tým­to spô­so­bom mali byť vyko­re­ne­ní všet­ci „naka­ze­ní impe­ria­lis­tic­kým jedom“. Celé oby­va­teľ­stvo, ale špe­ciál­ne kaza­te­lia boli pod­ro­be­ní núte­nej indok­tri­ná­cii (k sle­pé­mu a odo­vzda­né­mu pri­jí­ma­niu vlád­nu­cej komu­nis­tic­kej ide­oló­gie – maoiz­mu). Cir­kev bola násil­ne „osa­mos­tat­ne­ná“ (spod zahra­nič­né­ho vply­vu) a tie zbo­ry, kto­ré sa pri­zna­li a „kaja­li“ z impe­ria­lis­tic­kej minu­los­ti, boli pova­žo­va­né za „zno­vuz­ro­de­né“, a tak hod­né spo­lu­prá­ce s novou vládou.

 

Pre­na­sle­do­va­nie kres­ťa­nov dosiah­lo vrchol počas „kul­túr­nej revo­lú­cie“ v rokoch 1966-1969. Maove Čer­ve­né gar­dy mali prí­kaz zni­čiť všet­ko, čo zavá­ňa­lo „sta­rým mys­le­ním“. Boli zrú­ca­né cir­kev­né budo­vy, pále­ná kres­ťan­ská lite­ra­tú­ra, kres­ťa­nia verej­ne poni­žo­va­ní a fyzic­ky napá­da­ní. Mno­hí boli posla­ní do pra­cov­ných tábo­rov, iní zahy­nu­li mar­týr­skou smr­ťou. Kaž­dé nábo­žen­stvo bolo vyhlá­se­né za ilegálne.

 

Napriek tero­ru skry­tá cir­kev pre­ži­la, a dokon­ca sa roz­ší­ri­la do oblas­tí, kde pred­tým kres­ťa­nia nebo­li. Po celej kra­ji­ne vzni­ka­li malé sku­pin­ky veria­cich, stre­tá­va­jú­ce sa taj­ne po domoch. Rast čín­skej cir­kvi vyplý­va z porov­na­nia počtu pro­tes­tan­tov a kato­lí­kov v roku 1949 (1 812 000 pro­tes­tan­tov a 3 300 000 rím­skych kato­lí­kov) s rokom 1992 (63 000 000 pro­tes­tan­tov a 12 000 000 katolíkov).

 

 

Teolo­gic­ké prúdy

 

Osvie­ten­stvo bolo začiat­kom netu­še­né­ho roz­vo­ja vedy, čo sa pre­ja­vi­lo už v dru­hej polo­vi­ci devät­nás­te­ho sto­ro­čia a v plnej mie­re v dvad­sia­tom sto­ro­čí. Obrov­ský roz­voj vedy vnie­sol do živo­ta jed­not­liv­ca a spo­loč­nos­ti veľ­ké zme­ny. Z jed­nej stra­ny obo­ha­til život a odstrá­nil veľ­kú neve­do­mosť, pove­ry a bie­du, z dru­hej stra­ny pri­nie­sol nebez­pe­čen­stvo zne­uži­tia výsled­kov vedy pro­ti samé­mu člo­ve­ku. Veľ­mi rých­lo sa menil spô­sob živo­ta jed­not­liv­ca a spoločnosti.

 

Na život cir­kví nema­li tie­to zme­ny spo­čiat­ku nápad­ný vplyv. Vďač­ne sa pri­jí­ma­li obja­vy vedy a tech­nic­ké vymo­že­nos­ti, a to naj­mä vte­dy, keď pris­pie­va­li k odstrá­ne­niu bie­dy a  uľah­če­niu živo­ta. Názna­kom budú­cich ťaž­kos­tí bolo odcu­dzo­va­nie sa vie­re a živo­tu cir­kvi pre­dov­šet­kým u ľudí z radov intelektuálov/inteligencie. Účasť na živo­te cir­kvi pre­stá­va byť ľuďom samoz­rej­mos­ťou a stá­va sa vecou osob­né­ho pre­sved­če­nia a rodin­nej tradície.

 

Môže­me pove­dať, že dvad­sia­te sto­ro­čie bolo obdo­bím hlbo­kej roz­pol­te­nos­ti medzi veľ­kým opti­miz­mom vie­ry v člo­ve­ka a v jeho neob­me­dze­né schop­nos­ti potvr­dzo­va­né úspech­mi vedy a tech­ni­ky a pesi­miz­mom z tra­gic­kých skú­se­nos­tí sve­to­vých vojen, glo­bál­ne­ho ohro­ze­nia živo­ta a neús­pe­chu (a neschop­nos­ti) nájsť náh­ra­du za nábo­žen­stvo v neja­kej uce­le­nej filo­zo­fii. Isto­ta vie­ry v nad­pri­ro­dze­no, for­mo­va­ná stá­ro­čia­mi, sa u mno­hých zme­ni­la na pochyb­nos­ti, ale­bo sa úpl­ne stra­ti­la. Ate­iz­mus (tak po teore­tic­kej, ako aj po prak­tic­kej strán­ke) v duši člo­ve­ka (tak jedin­ca, ako aj celej spo­loč­nos­ti) vytvo­ril pocit práz­dno­ty a pri­nie­sol psy­chic­ké prob­lé­my, kto­ré vo vyspe­lých západ­ných kra­ji­nách vied­li k vzni­ku nové­ho „ducho­ven­stva“ – psy­cho­ló­gov a psy­cho­ana­ly­tic­kých porad­cov. Zosvetš­te­ní ľudia pre­sta­li rea­go­vať na duchov­né oslo­ve­nie. Pat­rí k para­do­xom 20. st., že keď sa zda­lo, že kaž­dé nábo­žen­stvo je už pre­ko­na­né, doš­lo k obno­ve pohan­skej spi­ri­tu­ali­ty a návra­tu k sta­ro­by­lým božstvám.

 

V takých­to inte­lek­tu­ál­nych a duchov­ných pod­mien­kach vzni­ka­li filo­zo­fic­ké a teolo­gic­ké prú­dy sna­žia­ce sa poskyt­núť skôr úte­chu ale­bo úľa­vu, ako vysvet­ľo­va­nie zmys­lu ľud­skej exis­ten­cie. Nie­kto­rí mys­li­te­lia sa vzda­li náde­je na uce­le­ný sys­tém a zdô­raz­ňo­va­li dôle­ži­tosť sub­jek­tív­ne­ho pozna­nia jed­not­liv­com. Iní roz­ví­ja­li svet­ské utó­pie akým­si napo­dob­ňo­va­ním kres­ťan­ské­ho uče­nia o budú­cich veciach (pod­ľa zdro­ja A, str. 401).

 

Rozdro­be­nosť a roz­diel­nosť spo­lo­čens­tiev hlá­sia­cich sa ku kres­ťan­stvu s postu­pu­jú­cou his­tó­ri­ou naras­tá a pre­hl­bu­je sa. Túto smut­nú sku­toč­nosť vidí­me prá­ve (ale­bo aj) v tom, že sa dôsled­ne neu­plat­ňu­jú prin­cí­py sfor­mo­va­né pro­tes­tant­ský­mi sola (sola scrip­tu­ra, sola fide, sola gra­tia, solus Chris­tus a soli Deo glo­ria; pozri Solas čís­la 37, 39, 41, 42, 43). Bib­lic­ké prin­cí­py sola nie sú vo výcho­dis­ko­vých pred­po­kla­doch jed­not­li­vých cir­kví a ich uče­ní.  Ale­bo ak tam aj sú, nie sú jedi­ný­mi pred­po­klad­mi; pop­ri nich sú za výcho­dis­ká vza­té ešte aj prv­ky rôz­nych filo­zo­fií ale­bo myš­lien­ko­vých prú­dov. Tým je poru­še­ný prin­cíp jedi­ne (sola). Výsled­kom sú rôz­ne teolo­gic­ké sys­té­my, resp. uče­nia, kto­ré sto­ja jed­nak pro­ti sebe, a v koneč­nom dôsled­ku nie sú v zho­de ani s Pís­mom. A ako ďal­ší dôsle­dok tej­to sku­toč­nos­ti vidí­me návrat nie­kto­rých cir­kví do sta­vu z obdo­bia pred pro­tes­tant­skou refor­má­ci­ou (15.-16. st.), čoho pre­ja­vom je aj súčas­ná eku­mé­na, verej­ne celo­sve­to­vo etab­lo­va­ná 31. októb­ra 1997. 

 

 

Arche­olo­gic­ké objavy

 

V 19. sto­ro­čí doš­lo aj k tomu, že prí­be­hy z Bib­lie sa nepo­va­žo­va­li za his­to­ric­ky spo­ľah­li­vé. Arche­olo­gic­ké obja­vy od r. 1925 to však zme­ni­li. Rých­lo sa zhro­maž­ďo­va­li arche­olo­gic­ké nále­zy a úda­je pod­po­ru­jú­ce prav­di­vosť prí­be­hov doby pat­riar­chov tak, ako ich pred­kla­dá Bib­lia. Taký­mi sú obja­vy usku­toč­ne­né od r. 1929 v Ras Šam­ra v Sýrii na mies­te sta­ro­ve­ké­ho mes­ta Uga­ri­tu. Náj­de­ný arche­olo­gic­ký mate­riál vrhol svet­lo na život, mýty a nábo­žen­ské prak­ti­ky Kana­án­cov. Tex­ty z vyko­pá­vok v Mari na rie­ke Euf­rat osvet­li­li his­tó­riu Blíz­ke­ho výcho­du od čias prvých pat­riar­chov až po doby­tie Kana­á­nu. Tie­to nále­zy zna­me­na­li, že sa zme­ni­la nepriaz­ni­vá mien­ka o prav­di­vos­ti bib­lic­kých príbehov.

 

Mimo­riad­ne význam­nou uda­los­ťou v tom­to sme­re bol v roku 1947 objav tzv. zvit­kov od Mŕt­ve­ho mora. Ich objav je zau­jí­ma­vým prí­be­hom. Bedu­ín­sky chla­pec hľa­dal stra­te­nú ovcu medzi jas­ky­ňa­mi Qum­ra­nu (Kum­rá­nu) seve­ro­zá­pad­ne od Mŕt­ve­ho mora. Zba­dal tam via­ce­ro nádob vyso­kých asi 60 cm, kto­ré obsa­ho­va­li kože­né zvit­ky zaba­le­né do plát­na. Tak­to obja­vil kniž­ni­cu, kto­rá pod­ľa všet­ké­ho pat­ri­la židov­skej aske­tic­kej nábo­žen­skej komu­ni­te Esé­nov. Zvit­ky sú dato­va­né do 1. st. pred Kr. a do doby Ježi­ša Kris­ta. Tým­to spô­so­bom sa do rúk bib­lic­kých his­to­ri­kov dosta­li sta­ro­zá­kon­né tex­ty, kto­ré boli o 1 000 rokov star­šie než kto­rý­koľ­vek dovte­dy zná­my bib­lic­ký text. Tie­to a iné ďal­šie obja­vy pri­vied­li his­to­ri­kov a arche­oló­gov k tomu, aby s väč­šou isto­tou pou­ží­va­li Bib­liu aj ako pra­meň his­to­ric­kých svedectiev. 

 

 

Zdro­je

A) Pavel Hanes, Deji­ny kres­ťan­stva, vyda­lo Zdru­že­nie evan­je­li­kál­nych cir­kví v SR, Ban­ská Bys­tri­ca 2016, A4, 429 strán, ISBN 80-88945-01-1. Zdroj je pou­ží­va­ný so súhla­som auto­ra. V člán­ku pou­ži­té tex­ty sú z 54. kapi­to­ly, str. 397-407. 

B) Štěpán Šol­tés, Ději­ny kře­ťan­ské cír­kve, Kalich, Pra­ha 1999, ISBN 80-7017-204-5

 

Poznám­ky

Vysvet­le­nie hesiel 1) – 10)  je pod­ľa pub­li­ká­cie:  Samo Šali­ga a kol., Veľ­ký slov­ník cudzích slov, vyd. SAMO, Bra­ti­sla­va – Pre­šov 2003, INSB 80-89123-02-3

 

1) naci­ona­liz­mus –mu m. /lat./  1. ide­oló­gia a poli­ti­ka sle­du­jú­ca záuj­my celé­ho náro­da, boju­jú­ca pro­ti cudzej nad­vlá­de, cudzej moci vo vlast­nom náro­de, štá­te, kra­ji­ne a pod. 2. vedo­mie prí­sluš­nos­ti k urči­té­mu náro­du, vlastenectvo

 

2) komu­niz­mus –mu m. /lat/ filoz. sve­to­ná­zor, uče­nie zalo­že­né na mar­xiz­me-leni­niz­me, na dia­lek­tic­kom a his­to­ric­kom mate­ria­liz­me; polit. štát­ne zria­de­nie soviet­ske­ho cen­tra­lis­tic­ké­ho, tota­lit­né­ho typu s jedi­nou vlád­nu­cou poli­tic­kou (komu­nis­tic­kou) stranou

 

3) indi­vi­du­aliz­mus  -mu m. /lat./ 1. odb. nad­ra­ďo­va­nie jed­not­liv­ca nad sku­pi­nu ľudí, nad kolek­tív; uplat­ňo­va­nie (sebec­kých) záuj­mov jed­not­liv­ca bez ohľa­dy na záuj­my kolek­tí­vu, spo­loč­nos­ti, cel­ku 2. filoz. klad­né, pozi­tív­ne zdô­raz­ňo­va­nie význa­mu jed­not­liv­ca (v spo­loč­nos­ti, kolek­tí­ve, v dejinách)

 

4) nihi­liz­mus -mu m. /lat./ úpl­né popie­ra­nie, odmie­ta­nie všet­kých ustá­le­ných hod­nôt a zásad spo­lo­čen­ských, mrav­ných a pod.

 

5) seku­la­ri­zá­cia -ie ž. /lat./ cirk. 1. zosvetš­te­nie 2. pre­vod cir­kev­né­ho majet­ku do vlast­níc­tva štá­tu;    poštát­ne­nie 3. pre­pus­te­nie rehoľ­nej oso­by z reho­le ale­bo kláštora

 

    seku­la­riz­mus -mu m. /lat./ zosvetš­te­nie; ide­olo­gic­ký či obec­ný sve­to­ná­zo­ro­vý postoj zalo­že­ný na  odde­le­ní nábo­žen­stva od všet­kých ostat­ných sfér; neuz­ná­va­nie nad­pri­ro­dze­né­ho (trans­cen­dent­né­ho)

 

6) rasiz­mus -mu m. /arab. – franc./ dis­kri­mi­nač­ná teória hlá­sa­jú­ca nerov­no­cen­nosť ľud­ských rás (spá­ja­ná súčas­ne s geno­cí­dou „menej­cen­nej“ rasy)

 

7) tota­li­ta­riz­mus  -mu m. /lat./ polit. tota­liz­mus – vlád­nu­ci sys­tém opie­ra­jú­ci sa o nási­lím vynú­te­nú jed­no­tu, napr. fašiz­mus, komu­niz­mus. Pozri aj poznám­ku 11.

 

8) mar­xiz­mus -mu m. /podľa vlast. m./ polit. 1. filo­zo­fic­ká, eko­no­mic­ká, poli­tic­ká teória K. Mar­xa  2. sve­to­ná­zor robot­níc­kej trie­dy zalo­že­ný na dia­lek­tic­kom a his­to­ric­kom materializme

 

9) dar­vi­niz­mus  -mu m. /podľa vlast. m./ uče­nie, kto­ré vysvet­ľu­je vznik a vývoj orga­niz­mov a vznik dru­hov pri­ro­dze­ným výberom

 

10) pozi­ti­viz­mus -mu m. /lat./ filoz. smer vo vede a filo­zo­fii, pod­ľa kto­ré­ho všet­ko pozna­nie vychá­dza z toho, čo je dané, sku­toč­né, pozi­tív­ne; čo je pozi­tív­ne dané (v zmys­le vedec­ky, zmys­lo­vo vnímateľné)

 

11) Tota­lit­ný sys­tém je cha­rak­te­ri­zo­va­ný nasle­du­jú­ci­mi vlast­nos­ťa­mi (črta­mi; zdroj A, str. 399):

      a. Ofi­ciál­nou ide­oló­gi­ou, kto­rá pokrý­va všet­ky dôle­ži­té strán­ky ľud­skej exis­ten­cie. Oča­ká­va­nie doko­na­lé­ho sta­vu ľud­stva v krát­kej budúcnosti.

      b. Maso­vou poli­tic­kou stra­nou, kto­rú vedie dik­tá­tor, ale­bo malá sku­pi­na totál­ne odo­vzda­ná stra­níc­kej ide­oló­gii – kon­tro­lu­je tak­mer všet­ky oblas­ti života.

      c. Poli­tic­kou polí­ci­ou, kto­rá využí­va všet­ky tech­nic­ké a psy­cho­lo­gic­ké pros­tried­ky pro­ti všet­kým „nepria­te­ľom reži­mu“. Mys­le­nie tota­lit­né­ho sys­té­mu je nasta­ve­né tak, že vyža­du­je neus­tá­ly boj pro­ti „nepria­te­ľom“.

      d. Mono­po­lom na ovlá­da­nie maso­vo­ko­mu­ni­kač­ných médií, pro­stred­níc­tvom kto­rých mani­pu­lu­je a ovlá­da verejnosť.

      e. Úpl­nou kon­tro­lou eko­no­mi­ky a všet­kých bojo­vých pros­tried­kov (armá­dy).  

 

 

Pre­chod na 2. časť

Pre­chod na člán­ky z kate­gó­rie Náš Boh

Pre­chod na úvod­nú strán­ku – Úvod

Pre­chod na Naj­nov­šie člán­ky na stránke

 

Umies­te­né: 22. augus­ta 2025