Zrod a počiat­ky pro­tes­tant­skej reformácie

 

 

 

His­to­ric­ký pohľad

 

 

Cir­kev, spo­lo­čen­stvo veria­cich v evan­je­lium Pána Ježi­ša Kris­ta, vznik­la na Let­ni­ce v Jeru­za­le­me v roku, v kto­rom bol Ježiš Kris­tus ukri­žo­va­ný, vzkrie­se­ný z mŕt­vych, vza­tý na nebo a posa­dil sa po pra­vi­ci svoj­ho Otca. Doš­lo k tomu pri­bliž­ne pred 2000 rok­mi. Kon­krét­ny dátum jej zro­du je deň, v kto­rom bol vylia­ty Svä­tý Duch, kto­rý zostú­pil z neba a napl­nil asi 120 oča­ká­va­jú­cich uče­ní­kov v Jeru­za­le­me, zdr­žu­jú­cich sa vo vrch­nej dvo­ra­ne (Skut­ky 1:4, 1:13, 2:1-4).

 

Od toh­to dňa Cir­kev Kris­to­va rástla a neus­tá­le ras­tie aj v tých­to dňoch. Vo svo­jej his­tó­rii pre­šla mno­hý­mi útra­pa­mi, omyl­mi, ale aj víťazs­tva­mi. V celých jej deji­nách nachá­dza­me lás­ku, ver­nosť a zacho­vá­va­jú­cu moc jej Pána. Raná cir­kev doby apoš­to­lov zotr­vá­va­la v jed­no­te ako uče­nia, tak aj pra­xe. Od samé­ho svoj­ho počiat­ku však muse­la čeliť mno­hým pre­na­sle­do­va­niam zo stra­ny Židov a štát­nej moci a mno­hým nebib­lic­kým uče­niam. Prvým z nich bol judaiz­mus a neskôr gnos­tic­ké uče­nie, kto­ré vznik­lo zmie­ša­ním pohan­ských filo­zo­fic­kých sme­rov a bib­lic­kej viery.

 

V his­tó­rii cir­kvi boli dve dôle­ži­té a význam­né uda­los­ti. Prvou, kto­rú len spo­me­nie­me, bolo roz­de­le­nie cir­kvi v roku 1054 (11. sto­ro­čie). Vte­dy doš­lo k roz­de­le­niu cir­kvi na dve samos­tat­né čas­ti (inšti­tú­cie): na cir­kev západ­nú, kto­rá mala stre­dis­ko v Ríme, a na cir­kev východ­nú, kto­rá mala stre­dis­ko najprv v Carih­ra­de (Istan­bul, Turec­ko) a neskôr v Rus­ku. Tak je to až dodnes. Západ­nú cir­kev dnes pozná­me pod pome­no­va­ním rím­sko-kato­líc­ka cir­kev a východ­ná nesie názov pra­vo­sláv­na cir­kev.

 

V 15. až 16. sto­ro­čí priš­lo v západ­nej (rím­sko-kato­líc­kej) cir­kvi k ďal­šie­mu roz­de­le­niu, kto­ré bolo ove­ľa hlb­šie a pri­nies­lo ďale­ko väč­šie zme­ny, než keď sa v 11. sto­ro­čí od rím­skej cir­kvi odde­li­la pra­vo­sláv­na cir­kev. Toto nové roz­de­le­nie vznik­lo ako dôsle­dok refor­mač­né­ho hnu­tia dnes zná­me­ho ako pro­tes­tant­ská refor­má­cia.^A a)-c).

 

 

Úpa­dok a roz­vrat v cirkvi

 

Rím­sko-kato­líc­ka cir­kev 15. a 16. sto­ro­čia bola v dôsled­ku pris­pô­so­bo­va­nia sa pohan­ské­mu sve­tu v sta­ve hlbo­ké­ho úpad­ku a roz­vra­tu. Pri­jí­ma­la pohan­ské názo­ry a zvy­ky a neroz­poz­na­la, že sa tým radi­kál­ne odchý­li­la od Božie­ho slo­va. Jej odklo­ny od Pís­ma boli dôsled­kom hlav­ne troch vecí: vzni­kom pápež­stva, sak­ra­men­ta­liz­mu (cere­mo­nia­liz­mu, obrad­níc­tva) a mníš­stva (mníš­ske­ho sta­vu). Struč­ne sa bude­me zaobe­rať všet­ký­mi tromi.

 

A. Pápež­stvo

Pod pápež­stvom sa roz­umie zvr­cho­va­ná vlá­da rím­ske­ho bis­ku­pa, kto­rý sa ozna­ču­je slo­vom pápež, nad celou kato­líc­kou cir­kvou, a to nad jej uče­ním, boho­služ­bou a ria­de­ním. Nie je to len nový spô­sob cir­kev­nej sprá­vy, lebo pápež cir­kev nie­len­že ria­di, ale jej aj vlád­ne. Pápež­stvo má svoj základ v nespráv­nom výkla­de Pís­ma (Matúš 16:18-19 a Ján 21:15-19), kto­rý vie­dol k nespráv­ne­mu uče­niu, že sám Pán Ježiš Kris­tus usta­no­vil apoš­to­la Pet­ra svo­jím zástup­com na zemi.

 

Uče­niu o pápež­skej moci nad celou cir­kvou pred­chá­dza­la sku­toč­nosť, že cir­kev zača­la pri­su­dzo­vať všet­kým kaza­te­ľom výni­moč­nú moc. V ranej cir­kvi doby apoš­to­lov to však tak vôbec nebo­lo. To, že sa kaza­te­ľom zača­la pri­su­dzo­vať výni­moč­ná moc, je ana­ló­gia s pohan­ským kňazs­tvom. Pohan­skí kňa­zi sa od kaza­te­ľov a správ­cov kres­ťan­skej cir­kvi líši­li tým, že boli pova­žo­va­ní za ľudí, kto­rí majú výni­moč­nú moc od svoj­ho bož­stva. Veri­lo sa, že im ich boh dal časť svo­jej moci, aby ju slo­bod­ne uží­va­li. Moh­li pre­to s bohom mani­pu­lo­vať – odvrá­tiť jeho tres­ty ale­bo pri­vo­lať jeho pomoc. Také­to mys­le­nie je samoz­rej­me v roz­po­re so zja­ve­ním Pís­ma o pra­vom Bohu, pre­to­že zni­žu­je jeho zvr­cho­va­nosť, vyvý­še­nosť a svä­tosť, a pre­nik­lo do cir­kvi pre­dov­šet­kým pre­to, lebo upad­lo pozna­nie Božie­ho slo­va. Tak sa z kaza­te­ľov evan­je­lia postup­ne sta­li kňa­zi (obe­to­va­te­lia), kto­rým bola pri­sú­de­ná nad­pri­ro­dze­ná moc.

 

B. Sak­ra­men­ta­liz­mus

Ďal­šia zme­na, kto­rá hlbo­ko ovplyv­ni­la cir­kev, bol vznik obrad­níc­tva ale­bo sak­ra­men­ta­liz­mu (z lat. sak­ra­men­tum = svia­tosť).

 

Obrad­níc­tvo je nové chá­pa­nie a nový spô­sob boho­slu­žieb. Pri boho­služ­bách cir­kvi apoš­tol­skej doby bolo hlav­nou súčas­ťou boho­slu­žieb káza­nie Božie­ho slo­va a súčas­ťou jej živo­ta bolo aj prak­ti­zo­va­nie dvoch usta­no­ve­ní Ježi­ša Kris­ta, a to sú krst vo vode pono­re­ním a veče­ra (pamiat­ka) Páno­va. Pri­tom išlo vždy o káza­nie evan­je­lia a obom úko­nom meno­va­ných usta­no­ve­ní sa nepri­su­dzo­va­la žiad­na zvlášt­na posvä­cu­jú­ca moc. V tom sa líši­li kres­ťan­ské pobož­nos­ti od pohan­ských. Poha­nia neprak­ti­zo­va­li káza­nie a nech­ce­li sa dot­knúť sve­do­mia ľudí, ale svo­ji­mi pobož­nos­ťa­mi chce­li pôso­biť na bohov a svo­ji­mi obrad­mi pri­jí­mať a ude­ľo­vať ľudu nie­čo z bož­skej moci svoj­ho bož­stva. (Pozri Pavol v Lys­tre, Skut­ky 14:11-25.) Toto pre­nik­lo aj do kres­ťan­skej cir­kvi, kto­rá zača­la pri­kla­dať svia­tos­tiam nad­pri­ro­dze­nú moc a pri­kla­dať im v boho­služ­bách hlav­né mies­to. Káza­nie Božie­ho slo­va sa stá­va­lo dru­ho­ra­dým. Dôraz sa klá­dol na účasť na svia­tos­tiach namies­to toho, aby bol kla­de­ný na vie­ru, kto­rá má viesť člo­ve­ka živo­tom (Rím­skym 1:17). Spo­lie­ha­niu sa na zázrač­nú a spa­si­teľ­nú moc svia­tos­tí sa hovo­rí obrad­níc­tvo (sak­ra­men­ta­liz­mus).

 

C. Svia­tos­ti

Postup­ne cir­kev pri­ja­la sedem svia­tos­tí: krst, bir­mo­va­nie, oltár­nu svia­tosť, poká­nie, posled­né poma­za­nie, kňaz­ský stav (vysvä­te­nie za kňa­za) a man­žel­ský stav.

 

Z nich za naj­dô­le­ži­tej­šiu sa pova­žu­je oltár­na svia­tosť. Je to chlieb (oblát­ka, hos­tia) a víno, kto­ré sú ulo­že­né na oltá­ri kato­líc­kych chrá­mov. O nich kato­líc­ka cir­kev od roku 1215 výslov­ne verí, že sa pri obra­de nazva­nom svä­tá omša zázrač­ne pre­mie­ňa­jú na telo a krv Ježi­ša Kris­ta, a pre­to sa im vzdá­va bož­ská poc­ta a kla­nia sa im. Kato­líc­ka cir­kev verí a učí, že tí, kto­rí pri­jí­ma­jú na omši ten­to chlieb, sú spo­je­ní s Kris­tom a očis­te­ní od hrie­chov. Kato­líc­ka cir­kev tvr­dí a verí, že pri tom­to obra­de, na omši, sa Kris­tus vždy zno­va obe­tu­je. Aj o ostat­ných svia­tos­tiach kato­líc­ka cir­kev zača­la učiť, že tajom­ným spô­so­bom dáva­jú ľuďom Božiu milosť a že teda na pri­jí­ma­ní svia­tos­tí závi­sí spasenie.

 

Okrem nut­nos­ti pri­jí­mať svia­tos­ti cir­kev za posvä­te­né zača­la pova­žo­vať všet­ko, čo priš­lo do sty­ku so svia­tos­ťa­mi. Bol to pre­dov­šet­kým chrám a v ňom oltár, pri kto­rom sa koná omša a kde pod­ľa kato­líc­kej cir­kvi prebýva/sídli sku­toč­ný Kris­tus v podo­be chle­ba a vína. Zača­li sa uctie­vať pozos­tat­ky muče­ní­kov (relik­vie), obra­zy a sochy „svä­tých“. Do cir­kvi sa tak dosta­li pohan­ské pove­ry. Za zvlášť posvät­né mies­ta boli (a sú) pova­žo­va­né tie, kde bol nie­kto zázrač­ne uzdra­ve­ný ale­bo kde mal neja­ké videnie.

 

D. Mníš­stvo

Mníš­stvo je život v odlú­če­nos­ti od všed­né­ho živo­ta a jeho povin­nos­tí (rodi­ny, zamest­na­nia), kto­rý si člo­vek vyvo­ľu­je pre­to, aby „lep­šie“ slú­žil Bohu. Toto pre­sved­če­nie sa sna­ži­li podop­rieť pre­dov­šet­kým prí­be­hom o boha­tom mlá­den­co­vi (Matúš 19:16-26).

 

V mníš­stve ide o chá­pa­nie živo­ta opač­ne ako v pápež­stve. V ňom je to život vzdia­le­ný kaž­do­den­nej rea­li­te, svet­skej moci a bohat­stvu. Kým pápež­stvo usi­lo­va­lo o vlá­du vo sve­te, mníš­stvo usi­lo­va­lo o únik zo sveta.

 

Na sve­te je hriech a zlo, ale člo­vek nepre­mô­že hriech úte­kom zo sve­ta a potla­če­ním teles­ných potrieb, ale jedi­ne tak, že sa v poká­ní obrá­ti k Bohu a vo vie­re sa mu odo­vzdá. Mní­si sa sami odtrh­li od živo­ta a umŕt­vo­va­li v sebe teles­né žia­dos­ti. Sna­ži­li sa tým sami pri­či­niť o svo­je spa­se­nie. Aj mníš­stvo vznik­lo odchý­le­ním sa od posols­tva Písma.

 

Datu­je sa, že mníš­stvo vnik­lo v Egyp­te v dobe posled­né­ho pre­na­sle­do­va­nia za cisá­ra Diok­le­ciá­na. Prvým pus­tov­ní­kom bol Anto­nius (žil asi v r. 231-336). O sto rokov neskôr vznik­li v Egyp­te prvé kláš­to­ry (kláš­tor od lat. slo­va claus­trum = ohra­da, uzav­re­té mies­to). Pus­tov­ní­ci tam žili blíz­ko seba, ale schá­dza­li sa len k spo­loč­ným pobož­nos­tiam a k jed­lu. Nema­li žiad­ny pev­ný poria­dok (rád, regu­le). Neskôr vznik­li kláš­to­ry s pev­ným poriad­kom (rádom). Tí, kto­rí žili v takých­to kláš­to­roch, sa nazý­va­li mní­si. Prvý taký­to kláš­tor zalo­žil v r. 529 mních Bene­dikt na hore Mon­te Cas­si­no (na sever od Neapo­la). Mní­si (vstu­pu­jú­ci do kláš­to­ra) muse­li zlo­žiť sľub posluš­nos­ti, chu­do­by a čis­to­ty (bez­žen­stva), a to na celý svoj život.

 

Postup­ne vznik­lo mno­ho iných mníš­skych reho­lí (rádov) a kláš­to­rov s rôz­ny­mi pred­pis­mi (poriad­kom, regu­la­mi), kto­ré ria­di­li život a k dodr­žia­va­niu kto­rých sa mní­si zavä­zo­va­li. Súčas­ťou pred­pi­sov pre život v kláš­to­re bol však vždy sľub posluš­nos­ti, chu­do­by a čis­to­ty. Postup­ne bol život v odlú­če­nos­ti v kláš­to­re pova­žo­va­ný za doko­na­lej­ší ako život v povo­la­ní a v prá­ci všed­né­ho živo­ta. Ako boli v prvých dobách uctie­va­ní muče­ní­ci pre vie­ru, tak zača­li byť uctie­va­ní aj zomre­lí mní­si, kto­rí nad iných vyni­ka­li seba­dis­cip­lí­nou ale­bo obe­ta­vou služ­bou pre iných. Tak sa postup­ne roz­moh­lo uctie­va­nie svä­tých. Ľudia sa rad­šej spo­lie­ha­li na nich, ako na samot­né­ho vše­mo­hú­ce­ho Boha.

 

Avšak aj v dobe naj­hl­b­šie­ho úpad­ku tu bolo Božie slo­vo – Svä­té pís­mo. Bolo síce veľ­mi zaned­bá­va­né a svoj­voľ­ne vykla­da­né, ale prav­dy, kto­ré obsa­ho­va­lo, sa neda­li potla­čiť a odstrá­niť. V rám­ci samot­nej rím­sko-kato­líc­kej cir­kvi vznik­lo hnu­tie, kto­ré­ho cie­ľom bola obno­va cir­kvi (refor­má­cia).

 

 

Refor­má­cia

 

Refor­má­cia ale­bo pres­nej­šie pro­tes­tant­ská refor­má­cia bolo (a je) hnu­tie, kto­ré­ho cie­ľom bolo uve­de­nie cir­kvi do pôvod­né­ho sta­vu – do sta­vu ranej cir­kvi apoš­tol­skej doby. Vod­com refor­má­cie sa hovo­rí refor­má­to­ri^B. Za takých­to sa pova­žu­jú hlav­ne dva­ja muži: Mar­tin Lut­her (1483-1546; nemec­ká refor­má­cia) a Ján Kal­vín (1509-64; švaj­čiar­ska refor­má­cia). Za počia­tok pro­tes­tant­skej refor­má­cie sa pova­žu­je 31. októ­ber 1517, kedy kato­líc­ky mních Mar­tin Lut­her pri­bil na dve­re chrá­mu vo Wit­ten­ber­gu svo­jich 95 téz. Bola to iskra, kto­rá roz­ho­re­la pla­meň pro­tes­tant­skej reformácie.

 

Pís­mo pri­vied­lo refor­má­to­rov k dvom hlav­ným poznatkom:

1. Pra­vou prí­či­nou nepo­riad­ku v cir­kvi je poru­še­nosť celej cir­kvi. Cir­kev pre­sta­la poslú­chať Ježi­ša Kris­ta ako svoj­ho jedi­né­ho Pána a hla­vu. Pop­ri Božích pri­ká­za­niach pri­ja­la za sme­ro­daj­né aj ľud­ské usta­no­ve­nia (naria­de­nia pápe­žov, cir­kev­ných sne­mov a uče­nia rôz­nych cir­kev­ných osob­nos­tí, čo sa ozna­ču­je ako tzv. tra­dí­cia). Tra­dí­cii sa čas­to pri­kla­da­la väč­šia dôle­ži­tosť ako Božie­mu slo­vu (Pís­mu).

 

2. Cir­kev opus­ti­la základ­nú bib­lic­kú prav­du o hrie­chu a milos­ti. Napriek jas­né­mu a zro­zu­mi­teľ­né­mu zja­ve­niu Pís­ma uči­la, že člo­vek si musí Božiu milosť zaslú­žiť kona­ním dob­rých skut­kov – a kto­ré sú to dob­ré skut­ky, pred­pi­so­va­la cir­kev. Refor­má­to­ri poro­zu­me­li nad­ra­de­nos­ti Božích pri­ká­za­ní nad čím­koľ­vek iným, a pre­to zdô­raz­ňo­va­li, že:

      a) Božie slo­vo musí byť jedi­ným zdro­jom vie­ry a inštruk­ci­ou života;

     b) spa­se­nie sa zakla­dá jedi­ne na vie­re v milos­ti­vé­ho Boha zja­ve­né­ho v Ježi­šo­vi Kristovi.

 

Čo refor­má­cia zmenila

Na zákla­de Pís­ma refor­má­cia odmiet­la (odstrá­ni­la) kňazs­tvo a pápež­stvo. Kris­tus neodo­vzdal svo­ju moc a vlá­du nad cir­kvou žiad­nej cir­kev­nej (či inej) inšti­tú­cii, úra­du či člo­ve­ku, aby bol pro­stred­ní­kom medzi Bohom a ľuď­mi. Boh slo­vom evan­je­lia volá kaž­dé­ho jed­not­liv­ca k poká­niu a vie­re. Kaž­dý je bez­pro­stred­ne zod­po­ved­ný Bohu za svoj život. Pro­ti kňazs­tvu a pápež­stvu posta­vi­la bib­lic­ké uče­nie o vše­obec­nom kňazs­tve veria­cich (1. Pet­rov 2:9-10).

 

Refor­má­cia zme­ni­la aj kato­líc­ky pohľad na bež­ný život. Kato­líc­ka cir­kev pod­ce­ňo­va­la čas­ný život a svet­ské povo­la­nie. Za vyš­šiu život­nú for­mu pokla­da­la mníš­sky stav. Refor­má­to­ri napro­ti tomu nepo­hŕda­li pri­ro­dze­ným živo­tom, lebo svet je Božím stvo­re­ním. Člo­vek má slú­žiť Bohu vo svo­jom povo­la­ní a usi­lo­vať sa, aby všet­ko, čo robí, robil na Božiu slá­vu a šíre­nie evanjelia.

 

Čo je výsled­kom reformácie

Refor­má­to­ri pôvod­ne usi­lo­va­li o obno­vu kato­líc­kej cir­kvi a nepo­mýš­ľa­li na odde­le­nie sa od nej. Vod­co­via kato­líc­kej cir­kvi sa však refor­me vzop­re­li. Pre refor­má­to­rov tak neos­tá­va­la iná mož­nosť, ako sa pre svo­je dob­ré sve­do­mie od kato­líc­kej cir­kvi odde­liť. Vznik­li tak nové cir­kvi, kto­ré nesú pome­no­va­nie evan­je­li­kál­ne^C(ale­bo nie­ke­dy aj pro­tes­tant­ské), lebo ich zákla­dom a výcho­dis­kom je jedi­ne evan­je­lium Ježi­ša Kris­ta na roz­diel od rím­sko-kato­líc­kej cir­kvi, kto­rá sa okrem Božie­ho slo­va (Pís­ma) zakla­dá aj na tra­dí­cii.

 

Refor­má­cia zasiah­la hlav­ne rím­sko-kato­líc­ku cir­kev a sta­la sa celo­sve­to­vým hnu­tím. Pra­vo­sláv­nej cir­kvi sa refor­má­cia prak­tic­ky nedot­kla. His­to­ric­ky refor­má­cia pre­bie­ha­la v dvoch hlav­ných prú­doch, a tak hovo­rí­me o nemec­kej a švaj­čiar­skej refor­má­cii.

 

Oba prú­dy sme­ro­va­li cir­kev k jej pôvod­né­mu sta­vu ranej cir­kvi apoš­tol­ské­ho obdo­bia. Návrat k ranej cir­kvi a jej uče­niu refor­má­to­ri sfor­mo­va­li v pia­tich refor­mač­ných sola. Sú nimi: sola scrip­tu­ra (jedi­ne Pís­mo), solus Chris­tus (jedi­ne Kris­tus), sola gra­tia (jedi­ne milos­ťou), sola fide (jedi­ne vie­rou) a soli Deo glo­ria (jedi­ne Bohu pat­rí slá­va). Všet­kých päť prin­cí­pov je rov­na­ko dôle­ži­tých a vysti­hu­jú, čo má cir­kev Pána Ježi­ša Kris­ta, a to aj dnes, cha­rak­te­ri­zo­vať ako v uče­ní, tak aj v praxi.

 

Nemec­ká refor­má­cia (lute­rán­ska)

Stre­dis­kom nemec­kej refor­má­cie bolo mes­to Wit­ten­berg a jej vedú­cou osob­nos­ťou je Mar­tin Lut­her. Lut­her vede­ný Pís­mom, naj­mä Pav­lo­vý­mi epiš­to­la­mi, pri­šiel k pozna­niu, že pred Bohom neob­sto­jí­me pre svo­je skut­ky, ale len z Božej milos­ti. Naj­jas­nej­šie vyjad­re­nie tej­to sku­toč­nos­ti našiel v Lis­te Rím­skym 3:28.

 

Cir­kvi, kto­ré vznik­li pod vply­vom Lut­he­rov­ho pôso­be­nia sa nazý­va­jú lute­rán­ske (aj luter­ské) ale­bo evan­je­lic­ké cir­kvi augs­bur­ské­ho vyzna­nia (pod­ľa vyzna­nia pri­ja­té­ho v Augs­bur­gu 25. júna 1530). Ich chá­pa­nie Pís­ma je obsia­hnu­té jed­nak v augs­bur­skom vyzna­ní vie­ry a jed­nak v Lut­he­ro­vom kate­chiz­me. Hlav­ný dôraz sa v nich kla­die na obrá­te­ní srd­ca k Bohu a odo­vzda­ní sa vo vie­re Ježi­šo­vi Kris­to­vi ako jedi­né­mu spa­si­te­ľo­vi. Duchov­né vede­nie cir­kvi sa pone­chá­va kaza­te­ľom a na poriad­ku (prie­be­hu) boho­služ­by sa mení iba to, čo pria­mo odpo­ru­je Pís­mu. Pre­to v evan­je­lic­kých chrá­moch zostá­va­jú na hlav­nom mies­te oltár a ozdo­by (obra­zy, sochy – ale nie sú uctie­va­né). Von­kaj­šiu sprá­vu cir­kvi Lut­her pone­chá­va svet­skej moci, kto­rá mala prá­vo obsa­dzo­vať cir­kev­né úra­dy. Veľ­ký dôraz sa klá­dol na to, aby pre­dov­šet­kým rodi­na žila duchom bib­lic­kej viery.

 

Nemec­ká refor­má­cia pre­nik­la tak­mer do všet­kých kra­jín západ­nej a stred­nej Euró­py. Našla tu mno­hých prívr­žen­cov. Pev­ne zakot­vi­la v Nemec­ku, škan­di­náv­skych štá­toch (Dán­sko, Nór­sko a Švéd­sko) a v pobalt­ských štá­toch (Fín­sko, Estón­sko a Lotyš­sko). Roz­ší­ri­la sa aj v býva­lom Uhor­sku, a to v mes­tách obý­va­ných Nemca­mi a Slo­vák­mi. V nie­kto­rých z tých­to kra­jín [napr. Fran­cúz­sku, Nizo­zem­sku^D, Anglic­ku a Škót­sku] však neskôr zís­ka­la pre­va­hu ženev­ská (švaj­čiar­ska, kal­vín­ska) reformácia.

 

Švaj­čiar­ska refor­má­cia (kal­vín­ska)

Stre­dis­kom švaj­čiar­skej refor­má­cie bola Žene­va a jej vedú­cou osob­nos­ťou sa stal Ján Kal­vín. Kal­ví­no­vým pôso­be­ním vznik­la v Žene­ve refor­mo­va­ná cir­kev, nazý­va­ná tiež hel­vét­ska cir­kev (Hel­vé­tia – Švaj­čiar­sko). Sto­jí pri­tom na rov­na­kých refor­mač­ných prin­cí­poch ako lute­rán­ska (evan­je­lic­ká) cir­kev.

 

Švaj­čiar­ska refor­má­cia však pri­nies­la nové pozna­nie a nové zdô­raz­ne­nie nie­kto­rých strá­nok evan­je­lia, kto­ré v nemec­kej refor­má­cii nebo­li zdô­raz­ne­né. Až obi­dve refor­má­cie, nemec­ká a švaj­čiar­ska, dohro­ma­dy (spo­loč­ne) tvo­ria jedi­né sve­to­vé refor­mač­né hnu­tie. Aj v Čes­ku a Uhor­sku bola refor­má­cia veľ­mi sil­ná. Refor­má­cii na úze­mí dneš­né­ho Čes­ka a Slo­ven­ska však v tom­to člán­ku neve­nu­je­me pozor­nosť. Je to jed­nak pre­to, lebo his­tó­ria našich cir­kví si zaslu­hu­je ove­ľa väč­šiu pozor­nosť, než je to mož­né uro­biť v roz­sa­hu toh­to člán­ku. A tiež pre­to, že je pod­rob­ne opí­sa­ná v dostup­nej lite­ra­tú­re uve­de­nej v poznám­ke ^A a)-c). His­tó­riu cir­kvi a prie­beh refor­má­cie na našom úze­mí pre­to odpo­rú­ča­me sle­do­vať z tej­to literatúry.

 

Refor­mo­va­né cir­kvi sto­ja spo­lu s evan­je­lic­kou cir­kvou na spo­loč­nom zákla­de (hlav­ne päť sola): Božie slo­vo je jedi­ným pra­vid­lom vie­ry a spa­se­nia – a spa­se­nie je z milos­ti jedi­ne z vie­ry. V uče­ní nebo­li medzi nimi pod­stat­né roz­die­ly. Refor­mo­va­né cir­kvi kla­dú len väč­ší dôraz na Božiu zvr­cho­va­nosť nad sve­tom. Z toho vyplý­va­jú odliš­nos­ti refor­mo­va­nej cir­kvi v boho­služ­bách a zvlášť v cir­kev­nom zria­de­ní. Boho­služ­by refor­mo­va­nej cir­kvi sa obme­dzu­jú jedi­ne na káza­nie Božie­ho slo­va, spo­loč­nú mod­lit­bu a spev. Pre­to boli z chrá­mov refor­mo­va­ných cir­kví odstrá­ne­né všet­ky obra­zy a sochy, ale aj oltár a na hlav­né mies­to bola posta­ve­ná kaza­teľ­ňa. Refor­mo­va­né cir­kvi majú pre­sby­te­rián­ske zria­de­nie (sprá­vu)^E.

 

Zo Žene­vy sa roz­ší­ri­la refor­má­cia po celom Švaj­čiar­sku, do západ­né­ho Nemec­ka, Fran­cúz­ska, Talian­ska, Holand­ska, Anglic­ka a Škót­ska. Aj v Maďar­sku a Poľ­sku vznik­li refor­mo­va­né cir­kvi. V Bri­tá­nii vznik­li dve odliš­né evan­je­li­kál­ne cir­kvi – angli­kán­ska cir­kev (vede­ná krá­ľom a bis­kup­mi) a refor­mo­va­ná cir­kev (vede­ná pre­sby­ter­mi). Obe mali refor­mo­va­né uče­nie, ale odliš­nú sprá­vu. Angli­kán­ska cir­kev síce opra­vi­la svo­je uče­nie a boho­služ­by pod­ľa Božie­ho slo­va, ale neop­ra­vi­la cir­kev­nú sprá­vu. Cir­kev ria­di­li bis­ku­pi, ale kráľ zostal svet­skou hla­vou cir­kvi. V Škót­sku bola cir­kev opra­ve­ná (refor­mo­va­ná) úplne.

 

 

Pro­ti­re­for­má­cia

 

Refor­má­cia bola veľ­kou výzvou kato­líc­kej cir­kvi k nápra­ve vie­ry a živo­ta pod­ľa Božie­ho slo­va. Pred­sta­vi­te­lia kato­líc­kej cir­kvi sa však nápra­vám vzop­re­li. Veri­li v správ­nosť uče­nia, rádov (reho­lí) a tra­dí­cie kato­líc­kej cir­kvi a nech­ce­li uznať, že Božie slo­vo je jedi­ným zákla­dom vie­ry a života.

 

Pro­ti­re­for­má­cia (ale­bo v šir­šom zmys­le reka­to­li­zá­cia) bola cie­ľa­ve­do­má sna­ha kato­líc­kej cir­kvi o zasta­ve­nie šíre­nia refor­má­cie v 16. až 18. sto­ro­čí. Jej hlav­ným cie­ľom bolo pri­viesť a pri­pú­tať kra­ji­ny, kde pre­vlád­la refor­má­cia, späť ku kato­líc­kej cir­kvi. V tom­to úsi­lí jej, žiaľ, nepria­mo pomá­ha­li aj roz­po­ry (nejed­no­ta) medzi jed­not­li­vý­mi prúd­mi refor­má­cie. Pro­ti­re­for­má­cia zača­la Tri­dent­ským sne­mom a zalo­že­ním jezu­it­ské­ho rehoľ­né­ho rádu^F.

 

Tri­dent­ský snem (kon­cil)

Aby kato­líc­ka cir­kev bola schop­ná bojo­vať pro­ti refor­má­cii, muse­la najprv pres­ne vyjad­riť svo­je uče­nie a upev­niť svo­je reho­le. Sta­lo sa to na veľ­kom cir­kev­nom sne­me (kon­ci­le) v Tri­den­te v Tirol­sku, kto­rý zasa­dal s pre­stáv­ka­mi v rokoch 1545-1563. Tam dosta­la kato­líc­ka cir­kev pro­ti­re­for­mač­ný charakter.

 

Dokon­če­nie tri­dent­ské­ho die­la sa usku­toč­ni­lo až za pápe­ža Pia IX. na 1. vati­kán­skom kon­ci­le roku 1870. Tu bola vyhlá­se­ná dog­ma o pápež­skej neomyl­nos­ti. Bolo to vyhlá­se­nie o neop­ra­vi­teľ­nos­ti a neomyl­nos­ti pápe­žo­vých pre­hlá­se­ní o vie­re a mra­voch, kedy­koľ­vek hovo­rí „ex cated­ra“ (z lat.; hovo­riť ako nad­ria­de­ný, úrad­ne, ofi­ciál­ne), a o jeho vše­obec­nej nad­vlá­de a prá­vo­mo­ci nad všet­ký­mi kres­ťan­mi. Dog­ma teda sta­no­vu­je, že pápe­žo­ve úrad­né pre­ja­vy sú pre celú cir­kev záväzné.

 

Jezu­it­ský rád (Spo­loč­nosť Ježi­šo­va)

Krát­ko pred zasa­da­ním Tri­dent­ské­ho sne­mu vzni­kol v roku 1540 nový rád – reho­ľa jezu­itov. Jeho hlav­ným cie­ľom bol boj pro­ti reformácii.

 

 

Výsled­ky zápa­su o reformáciu

 

Refor­má­cia zna­me­na­la nové obdo­bie v deji­nách západ­né­ho sve­ta. Okrem iné­ho pri­nies­la aj nábo­žen­skú slo­bo­du (slo­bo­du sve­do­mia) spod nad­vlá­dy kato­líc­kej cir­kvi a kňazs­tva a dala pod­net a pries­tor pre roz­voj duchov­né­ho živo­ta a ras­tu veria­cich v evan­je­lium. Pou­ká­za­ním na to, že aj všed­ná kaž­do­den­ná prá­ca je služ­bou Bohu, uvoľ­ni­la a pod­nie­ti­la tvo­ri­vé sily veria­cich, kto­ré oni dali do služ­by blíž­nym a spo­loč­nos­ti, v kto­rej žili. Refor­má­cia tým pri­nies­la nový pohľad na deji­ny ľud­stva s dôra­zom na Bib­liu ako nor­mu živo­ta cirkvi.

 

V 16. sto­ro­čí nebo­la v západ­nej a stred­nej Euró­pe kra­ji­na, do kto­rej by nepre­nik­li refor­mač­né sna­hy. V 17. sto­ro­čí ani jed­na z tých­to kra­jín nezos­ta­la ušet­re­ná pro­ti­re­for­má­cie. Kra­ji­ny, kto­ré sa pro­ti­re­for­má­cii ubrá­ni­li, si zacho­va­li evan­je­li­kál­ny cha­rak­ter. Kra­ji­ny, v kto­rých pro­ti­re­for­má­cia zví­ťa­zi­la, sa sta­li buď úpl­ne kato­líc­ke (Talian­sko, Špa­niel­sko, Rakús­ko), ale­bo sa v nich zacho­va­li len men­šie evan­je­li­kál­ne cir­kvi. Len pra­vo­sláv­na cir­kev vo východ­nej Euró­pe (Rus­ko) a juž­nej Euró­pe (bal­kán­ske štá­ty) nebo­la dot­knu­tá ani refor­má­ci­ou, ani pro­ti­re­for­má­ci­ou. Zosta­la ušet­re­ná mno­hých bojov, ale nebo­lo jej to na pros­pech. Zdra­vo rásť môže len taká cir­kev, kto­rá je neus­tá­le pod tla­kom a boju­je o lep­šie pozna­nie Božie­ho slo­va a posluš­nosť svo­jej hla­ve Páno­vi Ježi­šo­vi Kristovi.

 

 

Evan­je­li­kál­ne cir­kvi po reformácii

 

Refor­má­cia zno­va odha­li­la jedi­ný základ, na kto­rom môže cir­kev zdra­vo exis­to­vať a napĺňať pôvod­ný Boží zámer. Tým zákla­dom je:

 

1. Božie slo­vo ako jedi­né pra­vid­lo vie­ry a života

2. Ježiš Kris­tus ako jedi­ný pro­stred­ník Boha a ľudí

 

Obno­va cir­kvi tým však len zača­la. Evan­je­li­kál­ne cir­kvi mali na tom­to zákla­de ďalej pokra­čo­vať. Z toho pre ne vyplý­va­li dve úlohy:

     a) Mali stá­le hlb­šie pozná­vať prav­du Božie­ho slo­va a brá­niť ju. Tým sa neus­tá­le mali duchov­ne budo­vať a rásť v pozna­ní Boha.

     b) Mali roz­ši­ro­vať aj svo­ju von­kaj­šiu služ­bu šíre­ním evan­je­lia svetu.

 

Môže­me pove­dať, že išlo o nápra­vu uče­nia a živo­ta cir­kvi. Oba cie­le spo­lu úzko súvi­se­li a ovplyv­ňo­va­li sa. Správ­ne uče­nie je pred­po­kla­dom správ­ne­ho živo­ta a správ­ny život umož­ňu­je upev­ňo­va­nie a rast nado­bud­nu­té­ho pozna­nia. V evan­je­li­kál­nych cir­kvách však stá­le viac sil­ne­li teolo­gic­ké spo­ry – naj­mä medzi lute­rán­mi a kal­vín­mi – a to mari­lo a zatlá­ča­lo do úza­dia napĺňa­nie dru­hej čas­ti ich cieľa.

 

Refor­má­ci­ou vznik­li, ako sme už uvied­li, dva dru­hy evan­je­li­kál­nych cir­kví: lute­rán­ske (evan­je­lic­ké augs­bur­ské­ho vyzna­nia) a kal­vín­ske (refor­mo­va­né). Obe mali spo­loč­ný základ vyjad­re­ný pia­ti­mi sola, ale boli medzi nimi odliš­nos­ti. Lute­rán­ske cir­kvi zdô­raz­ňo­va­li Kris­to­vo pan­stvo nad jed­not­liv­com a uspo­ria­da­nie sve­ta pone­chá­va­li svet­skej vlá­de. Napro­ti tomu refor­mo­va­né cir­kvi klád­li dôraz na to, že Kris­tus je Pánom celé­ho sve­ta a vied­li ľudí k zod­po­ved­nos­ti aj za verej­ný poria­dok a svet­ské zria­de­nie. Pre­to his­tó­ria oboch cir­kví je v ďal­šom už odlišná.

 

Lute­rán­ske cirkvi

Evan­je­lic­ké cir­kvi augs­bur­ské­ho vyzna­nia hneď po refor­má­cii pre­šli obdo­bím orto­dox­nos­ti (pra­vo­ver­nos­ti), kto­ré trva­lo asi sto­päť­de­siat rokov (asi do r. 1700). Toto obdo­bie bolo návra­tom k čis­té­mu a pres­né­mu uče­niu pod­ľa Božie­ho slo­va, a to pre­dov­šet­kým v uče­ní, že ospra­vedl­ne­nie je skut­kom jedi­ne Božej milos­ti, keď Otec poslal svoj­ho Syna Ježi­ša Kris­ta, aby spa­sil svet (Ján 3:16). Toto bolo veľ­mi dôle­ži­té obdo­bie v živo­te cir­kví, lebo v ňom bola vybu­do­va­ná hrad­ba pro­ti šíre­niu faloš­ných uče­ní a siekt.

 

Cir­kev neus­tá­le potre­bu­je pres­né a jas­né uče­nie. Výklad a inter­pre­tá­cia Pís­ma je však už ľud­ské die­lo a ako také potre­bu­je neus­tá­le kon­tro­lu, dopl­ňo­va­nie a opra­vu, korek­ciu pod­ľa Božie­ho slo­va. Nedos­tat­kom orto­dox­nos­ti bolo, že cir­kev­né uče­nie pre­ce­ňo­va­la a vyzna­nie vie­ry (kon­fe­siu) svo­jej cir­kvi čas­to klád­la na úro­veň Božie­ho slo­va. Kres­ťan­stvo nie je len (cir­kev­né) uče­nie, ale pre­dov­šet­kým život v posluš­nos­ti Bohu a jeho slo­vu. Čle­no­via cir­kvi čas­to upa­da­li do cir­kev­níc­tva, do pod­ria­de­nos­ti svo­jim vlast­ným cir­kev­ným naria­de­niam. Pre prí­liš­né zdô­raz­ňo­va­nie roz­die­lov v uče­ní sa luter­ské a refor­mo­va­né cir­kvi navzá­jom odcu­dzo­va­li, vzďa­ľo­va­li sa jed­na dru­hej a zabú­da­li na spo­loč­ný základ.

 

Nedos­tat­ky obdo­bia orto­dox­nos­ti sa sna­žil napra­viť pie­tiz­mus. Ten­to smer bol v lute­rán­skych cir­kvách v roz­kve­te v rokoch 1675-1760. Zdô­raz­ňo­val, že dôle­ži­tej­šia než uče­nie je vnú­tor­ná vrúc­na zbož­nosť a čis­tý život napl­ne­ný lás­kou k Ježi­šo­vi Kris­to­vi a ľuďom.

 

Po pie­tiz­me vzni­kol nový smer, tzv. raci­ona­liz­mus (od lat. ratio = roz­um). Toto obdo­bie pozná­me pod náz­vom osvie­ten­stvo. Na roz­diel od orto­dox­nos­ti ho nevy­vo­la­lo pozna­nie evan­je­lia, ale roz­voj svet­skej vedy. Kým 17. sto­ro­čie bolo sto­ro­čím pro­tes­tant­skej orto­do­xie, 18. sto­ro­čie je zná­me ako sto­ro­čie osvie­ten­stva, ale­bo ako aj vek roz­umu. Osvie­ten­stvom pre­dov­šet­kým pokra­ču­je rene­sanč­ný humanizmus.

 

 

Osvie­ten­stvo

 

Je to hnu­tie vyvo­la­né úsi­lím o roz­umo­vé pozna­nie sve­ta, prí­rod­ných záko­nov a spo­lo­čen­ské­ho poriad­ku, kto­ré odmie­ta­lo cir­kev­né (nábo­žen­ské) uče­nie a poria­dok. Osvie­ten­stvo spo­čiat­ku nevi­de­lo žia­den roz­por medzi svo­jim záuj­mom o pozna­nie sve­ta a kres­ťan­stvom. Svoj pro­ti­ná­bo­žen­ský cha­rak­ter zís­ka­lo až reak­ci­ou na orto­do­xiu, nábo­žen­ské voj­ny v obdo­bí pro­ti­re­for­mač­ných bojov a pie­tis­tic­ké zdô­raz­ňo­va­nie citov. Osvie­ten­ský sve­to­ná­zor zví­ťa­zil naj­skôr v kra­ji­nách poli­tic­kej slo­bo­dy – v Holand­sku a Anglic­ku, potom v ostat­ných kra­ji­nách západ­nej a stred­nej Európy.

 

Základ­nou myš­lien­kou osvie­ten­ské­ho sve­to­ná­zo­ru je výslov­ne inte­lek­tu­aliz­mus. Namies­to pri­jí­ma­nia auto­rít pred­chá­dza­jú­cich sto­ro­čí nastu­pu­je nekom­pro­mis­né hľa­da­nie samos­tat­né­ho a nezá­vis­lé­ho pozna­nia. Nič nie je pri­jí­ma­né, čo neprej­de kon­tro­lou roz­umu. Je odmie­ta­ná aské­za a zdô­raz­ňo­va­nie več­nos­ti a cirkevnosti.

 

Pred­sta­vi­te­lia osvie­ten­stva boli hlbo­ko zau­ja­tí úsi­lím o pozna­nie prí­ro­dy, živo­ta a jeho záko­ni­tos­tí. Ich (vedec­ké) pozna­nie im odha­ľo­va­lo, že bib­lic­ký obraz sve­ta je odliš­ný od ich poznat­kov, a boli pre­sved­če­ní, že všet­ko dia­nie v prí­ro­de má pri­ro­dze­né prí­či­ny. Odmie­ta­li vie­ru v zázra­ky. Pano­vač­nosť obzvlášť kato­líc­kej cir­kvi ich utvr­dzo­va­la v pre­sved­če­ní, že spo­lo­čen­ský poria­dok, v kto­rom vlád­ne šľach­ta a cir­kev, nie je spra­vod­li­vý, lebo pre­ká­ža roz­vo­ju spo­loč­nos­ti a voľ­né­mu mys­le­niu. Vo sve­te una­ve­nom nábo­žen­ský­mi voj­na­mi mali osvie­ten­ci vplyv na mys­le­nie vzde­la­ných vrs­tiev a pri­ná­ša­li myš­lien­ky huma­ni­ty (ľud­skos­ti) a tole­ran­cie (nábo­žen­skej zná­šan­li­vos­ti). Pre­nik­nu­tím osvie­ten­stva do spo­loč­nos­ti cir­kvám vznik­la úlo­ha vyrov­nať sa s myš­lien­ka­mi, kto­ré osvie­ten­stvo prinieslo.

 

a) Reak­cia kato­líc­kej cir­kvi. Kato­líc­ka cir­kev sa v bojoch s refor­má­ci­ou sna­ži­la pre­ko­nať nápad­né nepo­riad­ky v cir­kvi a povzniesť vzde­la­nie a mrav­nú úro­veň kňa­zov a ľudu. Jej hlav­né úsi­lie však sme­ro­va­lo k obno­ve auto­ri­ty a moci cir­kvi a pápež­stva v pre­sved­če­ní, že je jedi­nou pra­vou cir­kvou a že jej je Kris­tom zve­re­ná moc nad sve­tom. Najú­čin­nej­šou pomo­cou v tom­to úsi­lí jej bol jezu­it­ský rád a úrad­ní­ci inkvi­zí­cie (ľudia, kto­rí vyhľa­dá­va­li a vyšet­ro­va­li údaj­ných kacírov).

 

Duch osvie­ten­stva stá­le hlb­šie pre­ni­kal do sve­ta a nachá­dzal živ­nú pôdu obzvlášť v kra­ji­nách, kde zví­ťa­zi­lo rím­ske kato­líc­tvo; vzbu­dzo­val tam sil­ný odpor pre­dov­šet­kým pro­ti jezu­itom. To pri­vied­lo pápe­ža Cle­men­ta XIV. k roz­hod­nu­tiu, že v roku 1773 zru­šil jezu­it­ský rád. Pápež Pius VII. však v roku 1814 jezu­it­ský rád obno­vil, obno­vil index zaká­za­ných kníh a odsú­dil bib­lic­ké spo­loč­nos­ti, kto­ré šíri­li Bib­liu do všet­kých náro­dov. Za pápe­ža Pia IX. bola na Prvom vati­kán­skom kon­ci­le roku 1870 vyhlá­se­ná dog­ma o pápež­skej neomyl­nos­ti. O tom­to sme už písa­li vyššie.

 

b) V evan­je­li­kál­nych cir­kvách a kra­ji­nách, kde tie­to mali väč­ši­nu, pre­bie­hal boj s osvie­ten­stvom inak. Auto­ri­tou im bolo Božie slo­vo a nie cir­kev­ní pred­sta­vi­te­lia, uče­nia a rády. Sami pred­sa v mene Ježi­ša Kris­ta uro­bi­li radi­kál­nu kri­ti­ku cir­kvi. Aj roz­de­le­nie evan­je­li­kál­nych cir­kvi im pri­po­me­nu­lo, že bib­lic­ké sve­dec­tvo je mož­né vykla­dať rôz­ne a na rôz­ne veci klásť odliš­ný dôraz. Evan­je­li­ká­lom nešlo o vlá­du nad sve­tom, ale o služ­bu na spa­se­nie. Vyrov­na­nie sa s osvie­ten­stvom a jeho filo­zo­fi­ou nerie­ši­li bojom s ním ako kato­líc­ka cir­kev. Bib­lic­kí veria­ci roz­poz­na­li, že názo­ry osvie­ten­stva sú v roz­po­re s bib­lic­kou vie­rou v živé­ho Boha, kto­rý sa zja­vil v Ježi­šo­vi Kris­to­vi, a odmiet­li ich.

 

Všet­ky cir­kvi, ako kato­líc­ka, tak aj evan­je­li­kál­ne, sa vply­vom osvie­ten­stva dosta­li do novej situ­ácie. Ved­ľa nich vzni­kal nový svet nezá­vis­lý na vie­re v Boha, svet seba­ve­do­mý a plný náde­je, že sa mu poda­rí vyrie­šiť všet­ky otáz­ky a prob­lé­my člo­ve­ka pomo­cou vedy a humanizmu.

 

 

Život evan­je­li­kál­nych cirkví

 

Duchov­ný život evan­je­li­kál­nych cir­kví pokra­čo­val ďalej. Vzni­ka­li nové sme­ry a nové cir­kvi. Nové sme­ry nad­vä­zo­va­li na pred­chá­dza­jú­ce. Kaž­dý z nich neja­kým spô­so­bom cir­kvi pros­pel, pre­to­že zvlášť zdô­raz­nil nie­kto­rú strán­ku evan­je­lia. Pred­sa sa však žiad­ne­mu z nich nepo­da­ri­lo vysti­hnúť, že Boh je zvr­cho­va­ný Pán všet­ké­ho a my sme vo všet­kom odká­za­ní na jeho milosť tak, ako to vystih­la refor­má­cia v 16. storočí.

 

Kal­vín­ske cirkvi

Z cir­kví, kto­ré vznik­li pod vply­vom švaj­čiar­skej refor­má­cie, mali zvlášt­nu his­tó­riu cir­kvi v Anglic­ku (angli­kán­ska cir­kev) a Škót­sku (refor­mo­va­ná cir­kev) – písa­li sme o tom už vyš­šie. Angli­kán­sku cir­kev ria­di­li bis­ku­pi, ale kráľ zostal svet­skou hla­vou cirkvi.

 

Kris­to­vej cir­kvi nemô­že byť jed­no, kto ju ria­di. Nemô­že ju ria­diť svet­ská moc. Musí sa brá­niť, keď ju chce svet­ská moc zne­užiť pre svo­je cie­le, kto­ré nema­jú nič spo­loč­né s Božím ria­de­ním. Tak to bolo v Anglic­ku, kde sa krá­li chce­li stať abso­lút­ny­mi panov­ník­mi, a pre­to zvy­šo­va­li svo­ju moc nad bis­kup­mi a cir­kvou a pod­stat­ne zasa­ho­va­li do živo­ta cir­kvi. V tej­to situ­ácii vznik­lo hnu­tie puri­tá­nov (z lat. purus = čis­tý). Pod­ľa vzo­ru škót­skej cir­kvi chce­li spo­čiat­ku očis­tiť len boho­služ­by od všet­ké­ho, čo odpo­ru­je Pís­mu a čo angli­kán­ska cir­kev zacho­vá­va­la (obra­dy, rúcha, atď.). Neskôr sa však zame­ra­li aj na odstrá­ne­nie bis­kup­ské­ho zria­de­nia (sprá­vy) a krá­ľov­skej zvr­cho­va­nos­ti nad cir­kvou. Vznik­li veľ­ké boje a puri­tá­ni boli väz­ne­ní, pop­ra­vo­va­ní a vyhá­ňa­ní zo svo­jej vlas­ti. V tých­to bojoch sa puri­tán­ske hnu­tie roz­de­li­lo na dva sme­ry: na pre­sby­te­riá­nov^E a kon­gre­ga­ci­ona­lis­tov^G.

 

Pre­sby­te­riá­ni chce­li nahra­diť bis­kup­ské zria­de­nie angli­kán­skej cir­kvi pre­sby­te­rián­skym, ale zacho­vať jed­not­né vede­nie cir­kvi. Kon­gre­ga­ci­ona­lis­ti (z lat. con­gre­ga­tio = zdru­že­nie) ale­bo tiež inde­pen­den­ti (t.j. nezá­vis­lí) sa chce­li odtr­hnúť od angli­kán­skej cir­kvi a vytvo­riť cir­kev bez ústred­né­ho vede­nia, v kto­rej by kaž­dý zbor bol úpl­ne samos­tat­ný. Tak­mer sto rokov trva­jú­ce boje vyvr­cho­li­li v nábo­žen­skej, poli­tic­kej a sociál­nej revo­lú­cii vede­nej Oli­ve­rom Cro­mwel­lom (1642-1648). Cro­mwel­lo­vo voj­sko bojo­va­lo s podob­ným nábo­žen­ským zápa­lom ako husi­ti nie­len o čis­to­tu cir­kvi, ale aj pro­ti poli­tic­kej samo­vlá­de krá­ľov. Cieľ bol dosia­hnu­tý a tole­ranč­ným aktom z roku 1689 sa dosta­lo Anglic­ku nábo­žen­skej slo­bo­dy. Vte­dy vznik­la v Anglic­ku pre­sby­te­rián­ska a kon­gre­gač­ná cirkev.

 

Nábo­žen­ská a občian­ska slo­bo­da bola v Anglic­ku taká veľ­ká, že bez pre­káž­ky vzni­ka­li nové evan­je­li­kál­ne cir­kvi. Ich vyzna­nie bolo v pod­sta­te vyzna­nie refor­mo­va­né a líši­li sa navzá­jom hlav­ne ria­de­ním a boho­slu­žob­ným poriad­kom. Jed­nou z nich bola cir­kev bap­tis­tov (od gr. bap­ti­zó = pono­riť) a neskôr (1739) cir­kev meto­dis­tov (metó­da = ces­ta, postup).

 

Bap­tis­ti krs­ti­li len dospe­lých na zákla­de osob­né­ho vyzna­nia vie­ry úpl­ným pono­re­ním do vody. Táto cir­kev od počiat­ku zdô­raz­ňo­va­la brat­skú lás­ku a pomoc, prav­di­vosť a znášanlivosť.

 

Meto­dis­ti mali vplyv na všet­ky cir­kvi. Zdô­raz­ňo­va­li, aby sa člo­vek úpl­ne obrá­til k Bohu. Taký­to člo­vek si pamä­tá deň a hodi­nu, kedy sa k Bohu obrá­til. Najprv je člo­vek povo­la­ný evan­je­li­om, potom je osvie­te­ný Svä­tým Duchom a pozná svo­ju vinu a až potom môže dôjsť k pra­vé­mu poká­niu a vie­re, čo sú znám­ky pra­vé­ho obrá­te­nia. Vrcho­lom Božej ces­ty je posvä­te­nie, o kto­rom meto­dis­ti veri­li, že sa môže dosiah­nuť už na zemi. Veria­ci sú povin­ní volať svo­jich blíž­nych k tej­to Božej ces­te spasenia.

 

 

Nedo­kon­če­ná reformácia

 

Pán a hla­va Cir­kvi zve­ril svo­jim nasle­dov­ní­kom dvo­ja­kú úlo­hu: kázať evan­je­lium po celom sve­te a slú­žiť si navzá­jom a sve­tu tak, ako to pri­ká­zal v Pís­me (Matúš 28:18-20). Táto dvo­ja­ká úlo­ha sa neme­ní, ale cir­kev musí v kaž­dej dobe pro­siť Boha, aby jej dal pocho­piť, akým spô­so­bom má túto úlo­hu spl­niť, a nechať sa ním v tom viesť.

 

Dokým cir­kev plni­la toto svo­je dvo­ja­ké posla­nie, bola požeh­na­ním. Keď sa však sama odchý­li­la od posluš­nos­ti svoj­mu Páno­vi, muse­lo dôjsť k refor­má­cii. Refor­má­cia sa sna­ži­la, aby sa celá cir­kev vrá­ti­la k svoj­mu pôvod­né­mu posla­niu a sta­vu, v akom bola v dobe apoš­to­lov Ježi­ša Kris­ta. Nedo­siah­la však úpl­ne svoj cieľ. Rím­sko-kato­líc­ka cir­kev v pod­sta­te zotrva­la na svo­jom odklo­ne od ranej cir­kvi, aj keď sa usi­lo­va­la o pre­ko­na­nie oči­vid­ných chýb, do kto­rých pred refor­má­ci­ou upadla.

 

Úspech refor­má­cie bol v návra­te k bib­lic­ké­mu uče­niu o Božej zvr­cho­va­nos­ti, k Pís­mu ako jedi­né­mu pra­vid­lu živo­ta a vie­ry, k uče­niu o spa­se­ní hrieš­ni­kov milos­ťou jedi­ne z vie­ry v evan­je­lium bez zásluh člo­ve­ka a k uče­niu o jedi­nom pro­stred­ní­ko­vi medzi Bohom a ľuď­mi, kto­rým je Ježiš Kris­tus z Naza­re­ta. To, čo refor­má­cia cir­kvi pri­na­vrá­ti­la, je vyjad­re­né v pia­tich refor­mač­ných sola (jedi­ne…). Je to Božie zja­ve­nie refor­má­to­rom, je to odkaz nemen­ný a pre cir­kev a jej uče­nie plat­ný aj dnes!

 

Pra­vo­sláv­na cir­kev nebo­la refor­má­ci­ou vôbec dot­knu­tá. Avšak aj evan­je­li­kál­ne cir­kvi od svoj­ho vzni­ku znač­ne utr­pe­li hlav­ne tým, že nezo­trva­li na výdo­byt­koch a odka­ze refor­má­cie, sfor­mo­va­ných pre­dov­šet­kým v meno­va­ných pia­tich refor­mač­ných sola.

 

Ďal­ším ich nešťas­tím je rozdro­be­nie sa na množ­stvo cir­kví a hnu­tí, ku kto­ré­mu od samé­ho počiat­ku refor­má­cie (31. októ­ber 1517) doš­lo a neus­tá­le dochá­dza. Aj evan­je­li­kál­ne cir­kvi v uče­ní a živo­te čas­to pod­lie­ha­li vply­vom poru­še­né­ho sve­ta. Ale­bo upa­da­li do opač­nej kraj­nos­ti – zahľa­de­né samy do seba a svo­jich vie­rouč­ných vyhlá­se­ní zabud­li na pove­re­nie zves­to­vať evan­je­lium celé­mu sve­tu. Tým strá­ca­li vplyv na svet a na svo­jich vlast­ných čle­nov a stá­va­li sa sla­bé v napĺňa­ní posla­nia, kto­ré bolo cir­kvi zve­re­né jej Pánom. Refor­má­cia pre­to nie je minu­lou uda­los­ťou, ale trva­lá úlo­ha aj v dneš­ných dňoch. Refor­má­cia nie je dokon­če­ná a evan­je­li­kál­ne cir­kvi majú stá­le čo reformovať.

 

Význam pro­tes­tant­skej refor­má­cie je v plnej šír­ke ťaž­ko doce­niť. Napriek tomu, že bola súčas­ťou širo­ké­ho kul­túr­ne­ho a poli­tic­ké­ho pohy­bu, vidí­me v nej Boží zásah do dejín cir­kvi, kto­rú refor­má­to­ri prin­cí­pom sola scrip­tu­ra (jedi­ne Pís­mo) vrá­ti­li nas­päť k auto­ri­te apoš­to­lov a pro­ro­kov a pro­stred­níc­tvom prin­cí­pu sola fide (jedi­ne vie­rou) k pri­jí­ma­niu celé­ho spa­se­nia jedi­ne z Božej ruky. Sku­toč­nosť, že nie celá cir­kev poslúch­la výzvu k návra­tu, ale doš­lo k dele­niu a trieš­te­niu cir­kvi a ten fakt, že ani refor­mač­ná časť cir­kvi tie­to prin­cí­py neu­sku­toč­ni­la dôsled­ne, ale zane­dl­ho aj sama upad­la do nespráv­nos­tí, nič neube­rá na jase svet­la Evan­je­lia, kto­ré refor­má­cia opäť rozs­vie­ti­la. Toto musí­me mať pri pohľa­de späť stá­le na pamä­ti, a tiež aj to, že pro­tes­tant­ská refor­má­cia ešte stá­le nie je ukončená.

 

Najs­mut­nej­ším dátu­mom novo­do­bých dejín cir­kvi je 31. októ­ber 1999 a mes­to Augs­burg. Repre­zen­tan­ti rím­sko-kato­líc­ke­ho nábo­žen­stva a Sve­to­vé­ho lute­rán­ske­ho zvä­zu si vybra­li pres­ne ten istý deň a mies­to, ako to bolo na začiat­ku pro­tes­tant­skej refor­má­cie, aby pod­pí­sa­li doku­ment s náz­vom Spo­loč­né vyhlá­se­nie k uče­niu o ospra­vedl­ne­ní. Uče­nie o ospra­vedl­ne­ní hrieš­ni­ka je kľú­čo­vým uče­ním, kto­ré odde­ľu­je rím­sky kato­li­ciz­mus od pro­tes­tant­ských cir­kví (pro­tes­tan­tiz­mu).

 

V tom­to vyhlá­se­ní sa síce uvá­dza, že obe stra­ny rov­na­ko chá­pu ospra­vedl­ne­nie hrieš­ni­ka Božou milos­ťou skr­ze vie­ru v Kris­ta, ale v prí­sluš­nej for­mu­lá­cii chý­ba naj­dô­le­ži­tej­šie slo­vo a to je samot­nou – samot­nou vie­rou. Prá­ve o toto slo­vo sa v refor­má­cii v otáz­ke ospra­vedl­ne­nia bojo­va­lo! Sola fide – samot­nou vie­rou (čiže jedi­ne vie­rou) je jeden z pia­tich refor­mač­ných prin­cí­pov. Rím­ska cir­kev neučí sola fide. Rím­sko-kato­líc­ke nábo­žen­stvo je stá­le zalo­že­né, okrem iné­ho, na svia­tos­tiach (sak­ra­men­ta­liz­me). Kato­líc­ka cir­kev stá­le učí, že Ježiš Kris­tus zane­chal svo­jej neves­te, Kris­tov­mu telu, sys­tém nábo­žen­ských obra­dov, cez kto­ré je člo­vek, kto­rý sa ich zúčast­ňu­je, ospra­vedl­ne­ný (spa­se­ný).

 

Evan­je­li­kál­ne cir­kvi a zbo­ry, kto­ré pod­pí­sa­li ale­bo sa pri­hlá­si­li k tomu­to Spo­loč­né­mu vyhlá­se­niu a zjed­no­ti­li sa v uče­ní o ospra­vedl­ne­ní hrieš­ni­ka s rím­skou kato­líc­kou cir­kvou, sa tým navrá­ti­li „do jej lona“, vrá­ti­li sa do obdo­bia pred 31. októ­ber 1517. Tým zapre­li a zavr­h­li svo­ju vlast­nú pod­sta­tu (kore­ne) z roku 1517 a svet­lo, kto­ré pro­tes­tant­ská refor­má­cia do cir­kvi pri­nies­la. Táto uda­losť nás však už pri­vá­dza k pohľa­du do budúc­nos­ti a k uda­los­tiam pred­po­ve­da­ným kni­hou Zja­ve­nie – Pánov prí­chod sa blí­ži. Mara­nat­ha!

 

 

Zdro­je a poznámky

^A His­tó­ria cir­kvi pokrý­va obdo­bie pri­bliž­ne 2 000 rokov. Jej štú­dium je pre­to samo ose­be obsiah­la a nároč­ná prá­ca, čo je mimo mož­nos­tí auto­ra toh­to člán­ku. Pre­to je člá­nok posta­ve­ný na die­le iných a sú v ňom pou­ži­té myš­lien­ky a tex­ty z nasle­dov­ných zdrojov:

     a) Pavel Hanes Deji­ny kres­ťan­stva (skrip­tá), vyda­lo Zdru­že­nie evan­je­li­kál­nych cir­kví v SR, Ban­ská Bys­tri­ca 1998, A4, 429 strán, ISBN 80-88945-01-1. Poznám­ka auto­ra člán­ku: Túto pub­li­ká­ciu pova­žu­jem z domá­cich dostup­ných zdro­jov za naj­pod­rob­nej­šie a naj­roz­siah­lej­šie spra­co­va­nú his­tó­riu cir­kvi. Jej autor si za ňu zaslú­ži obdiv a poďakovanie.

     b) Štěpán Šol­tés, Ději­ny křes­ťan­ské cír­kve, Kalich 1990, A5, 160 strán. ISBN 80-7017-204-5

     c) Ján Hudec, Pút­ni­ci na úzkej ces­te, A-Alef Ostra­va 1999, A5, 275 strán. ISBN-80-85237-62-8

 

^B Život­né prí­be­hy refor­má­to­rov a ich služ­ba sú zau­jí­ma­vé a hod­né pozor­nos­ti a štúdia.

 

^C Slo­vom evan­je­li­kál­ne sa ozna­ču­jú pro­tes­tant­ské cir­kvi všeobecne.

Slo­vom evan­je­lic­ké sa ozna­ču­jú pro­tes­tant­ské cir­kvi, kto­ré vznik­li pod vply­vom nemec­kej (Lut­he­ro­vej) refor­má­cie a pri­dŕ­ža­jú sa augs­bur­gs­ké­ho vyznania.

 

^D Ozna­če­nie pre his­to­ric­ké úze­mie, zod­po­ve­da­jú­ce dneš­né­mu Holand­sku, Bel­gic­ku, Luxem­bur­sku a čas­ti sever­né­ho Francúzska.

 

^E pre­sby­te­rián­ske zria­de­nie (sprá­va) – cir­kev nemá bis­ku­pov, ale ju na rôz­nych úrov­niach obvyk­le vedú vole­né rady star­ších (star­šov­stvo)

     pre­sby­te­rián (gr.) – prí­sluš­ník pro­tes­tant­skej cir­kvi, kto­rá nemá bis­ku­pov, ale na jej čele sto­jí rada starších

 

^F reho­ľa /lat./ (nie­ke­dy aj rehoľ­ný rád ale­bo rád) je nábo­žen­ská spo­loč­nosť, zdru­žu­jú­ca mužov ale­bo ženy v oso­bit­ných komu­ni­tách a s istým zame­ra­ním a cie­ľom, v kto­rej čle­no­via skla­da­jú doži­vot­né ale­bo dočas­né sľu­by schvá­le­né pápe­žom (v kato­líc­kej cir­kvi) ale­bo inou cir­kev­nou vrch­nos­ťou. Keď prí­sluš­ní­ci reho­le žijú v kláš­to­roch, hovo­rí sa o kláš­tor­nej reho­li ale­bo kláš­tor­nom ráde.

     rehoľ­ník (rehoľ­níč­ka) – člen dak­to­rej reho­le, rádu; rehoľ­ní­ci nemu­sia nut­ne žiť v kláš­to­roch (napr. rytier­ske rády)

     mních (mníš­ka) – člen kláš­tor­nej reho­le; mní­si žijú obvyk­le v kláštoroch

 

^G kon­gre­ga­ci­ona­lis­ta (lat.) – prí­sluš­ník pro­tes­tant­skej cir­kvi, kto­rej kaž­dý zbor je samostatný

 

^H Mara­nat­ha je ara­mej­ský výraz pou­ží­va­ný v ranej cir­kvi prav­de­po­dob­ne ako pozdrav. Zapi­su­je sa tiež ako mara­na tha (Pane, príď!) ale­bo maran atha (Náš Pán prišiel).

 

 

 

 

Pre­chod na člán­ky kate­gó­rie Náš Boh

Pre­chod na člán­ky z témy pro­tes­tant­ská reformácia

Pre­chod na úvod­nú strán­ku – Úvod

Pre­chod na Naj­nov­šie člán­ky na stránke

 

Umies­te­né: 25. augus­ta 2025