Séria člán­kov o určo­va­ní časov, dní a rokov

 

 

Úvod

 

Z hľa­dis­ka auto­ri­ty a dôve­ry­hod­nos­ti delí­me dato­va­cie metó­dy na bib­lic­ké a mimo­bib­lic­ké. Bib­lic­ká metó­da vychá­dza z úda­jov zapí­sa­ných v Pís­me. Mimo­bib­lic­ké metó­dy sú zalo­že­né na ľud­ských mož­nos­tiach a schop­nos­tiach skú­ma­nia, aký­mi sú arche­olo­gic­ký výskum, his­to­ric­ký výskum a podob­ne. Vzhľa­dom na prav­di­vosť a neomyl­nosť Pís­ma ako Božie­ho slo­va (strikt­ne vza­té to sa týka pôvod­ných spi­sov) je bib­lic­ké dato­va­nie nad­ra­de­né mimo­bib­lic­ké­mu dato­va­niu. Ak vznik­ne nesú­lad medzi bib­lic­kým a mimo­bib­lic­kým dato­va­ním, bib­lic­ké dato­va­nie tre­ba pova­žo­vať za prav­di­vé a dôve­ry­hod­né a tre­ba hľa­dať spô­so­by, ako opra­viť mimo­bib­lic­ké dato­va­nie danej uda­los­ti. Bib­lia má naj­vyš­šiu pri­ori­tu aj ako zdroj pre dato­va­nie. O dato­va­ní, zdro­joch a pros­tried­koch, sme písa­li v pred­chá­dza­jú­cich die­loch. Pre úče­ly toh­to člán­ku si struč­ne pri­po­me­nie­me, aké sú cie­le datovania.

 

Cie­ľom dato­va­nia uda­los­tí je spo­ľah­li­vé a čo najp­res­nej­šie urče­nie dátu­mu, kedy k danej uda­los­ti doš­lo, čo potom umož­ní lep­šie poro­zu­me­nie jej význa­mu. Ale­bo iný­mi slo­va­mi: cie­ľom je spo­ľah­li­vé umiest­ne­nie prí­sluš­nej uda­los­tí na časo­vú os. K tomu je potreb­né mať zdroj, kto­rý takú­to iden­ti­fi­ká­ciu umož­ní. Taký­mi zdroj­mi sú bib­lic­ké gene­a­ló­gie (rodok­me­ne) a chro­no­ge­ne­a­ló­gie (chro­no­ro­dok­me­ne)^A), arche­olo­gic­ké vyko­páv­ky, archív­ne mate­riá­ly a ich kom­bi­ná­cie.¹⁾ Úda­je zís­ka­né arche­olo­gic­kým výsku­mom sú nie­ke­dy dopl­ňo­va­né dato­va­ním pro­stred­níc­tvom pri­ro­dze­nej rádi­oak­ti­vi­ty nie­kto­rých che­mic­kých prvkov.

 

 

Metó­dy datovania

 

Bib­lic­ká metó­da datovania

Je zalo­že­ná na pozna­ní a úda­joch, zdro­jom kto­rých je zapí­sa­né Božie slo­vo, pís­ma Sta­ré­ho a Nové­ho záko­na (kánon). Deji­ny ľud­stva v obdo­bí od stvo­re­nia po poto­pu je mož­né dato­vať len bib­lic­ky. Toto dato­va­nie je veľ­mi pres­né vďa­ka zapí­sa­ným chro­no­ro­dok­me­ňom.^A) Na zákla­de chro­no­ro­dok­me­ňov vie­me pres­ne dato­vať aj obdo­bie od poto­py po smrť Jako­ba (Izra­e­la), teda obdo­bie pat­riar­chov. Dato­va­nie na zákla­de bib­lic­kých chro­no­ro­dok­me­ňov po smrť Jako­ba sa deje v sys­té­me počí­ta­nia rokov od stvo­re­nia sve­ta, teda v sys­té­me leto­poč­tu Anno Mun­di („rokov sve­ta“, AM). Pre­poč­tu na náš leto­po­čet (n.l, pred Kr.) sa venu­je­me niž­šie. Prav­di­vosť (dôve­ry­hod­nosť) a bez­chyb­nosť toh­to dato­va­nia sa odví­ja od prav­di­vos­ti a neomyl­nos­ti zapí­sa­né­ho Božie­ho slo­va. Sto­per­cent­ná neomyl­nosť Božie­ho slo­va sa vzťa­hu­je na pôvod­né spi­sy (auto­gra­fy). Otáz­ky pre­pi­sov, opi­sov, kopí­ro­va­nia a pre­kla­dov sa dot­kne­me tiež nižšie.

       Je dôle­ži­té uve­do­miť si, že obdo­bie od stvo­re­nia po poto­pu je mož­né dato­vať len bib­lic­ky. Mimo­bib­lic­ké dato­va­nie toh­to obdo­bia mož­né nie je, pre­to­že aké­koľ­vek zdro­je z toh­to obdo­bia, kto­ré by moh­li poslú­žiť pre arche­olo­gic­ký či his­to­ric­ký výskum, boli zni­če­né glo­bál­nou kata­stro­fic­kou poto­pou za dní Noacha. Mimo­bib­lic­ké dato­va­nie obdo­bia pat­riar­chov, naj­mä sta­ro­ve­kej Mezo­po­tá­mie a Egyp­ta pred rokom 2 000 pred Kr., je mimo­riad­ne nedô­ve­ry­hod­né a nepres­né z dôvo­dov, kto­ré opí­še­me nižšie.

       Pís­mo obsa­hu­je chro­no­ro­dok­me­ne len po Joze­fa. Pre neskor­šie gene­rá­cie uvá­dza len rodok­me­ne. Rodok­me­ne nepos­ky­tu­jú úda­je na časo­vej osi. Slú­žia na rela­tív­ne dato­va­nie, nie na abso­lút­ne dato­va­nie. K dato­va­niu pris­pie­va­jú úda­je o rokoch pano­va­nia jud­ských a izra­el­ských krá­ľov. K dato­va­niu uda­los­tí izra­el­ské­ho náro­da v sys­té­me náš­ho leto­poč­tu (pred Kris­tom a po Kris­to­vi) pris­pie­va aj mimo­bib­lic­ké dato­va­nie. Dôve­ry­hod­nosť a pres­nosť také­ho­to dato­va­nia je len taká, aká je dôve­ry­hod­nosť a pres­nosť dátu­mu urče­né­ho his­to­ric­kým či arche­olo­gic­kým výsku­mom. Uži­toč­ný­mi sú naj­mä tie uda­los­ti, kto­ré doká­že­me dôve­ry­hod­ne a pomer­ne pres­ne dato­vať mimo­bib­lic­ký­mi metó­da­mi a sto­tož­niť či sko­re­lo­vať s bib­lic­ký­mi uda­los­ťa­mi a údajmi.

   

Mimo­bib­lic­ké metó­dy datovania

Sú zalo­že­né na arche­olo­gic­kom ale­bo his­to­ric­kom výsku­me. Arche­olo­gic­ký výskum je zalo­že­ný na vyko­páv­kach. Vyko­páv­ky je potreb­né inter­pre­to­vať a dato­vať. Ide pre­to o nepria­mu metó­du dato­va­nia s množ­stvom nejed­noz­nač­nos­tí. Vyko­pa­né nále­zy sa datu­jú tak, že je sna­ha ich kore­lo­vať (zosú­la­diť) s dovte­dy zná­mou his­tó­ri­ou či iný­mi arche­olo­gic­ký­mi nálezmi.

       Je sna­ha pou­ží­vať aj metó­dy dato­va­nia zalo­že­né na fyzi­kál­nych prin­cí­poch, ako naprí­klad pomo­cou rádi­oak­tív­ne­ho roz­pa­du prv­kov, naj­mä uhlí­ka. Tie­to metó­dy sú však málo spo­ľah­li­vé, čas­to posky­tu­jú veľ­mi nepres­né, zavá­dza­jú­ce ale­bo nejed­noz­nač­né výsledky.

       Súčas­ťou vyko­pa­ných nále­zov môžu byť aj písom­né zázna­my (v rôz­nych čas­to dovte­dy nepoz­na­ných jazy­koch) zazna­me­na­né na rôz­nych nosi­čoch, ako kamen­né dosky či múry budov (maľ­by či ryti­ny), hli­ne­né doš­tič­ky, papy­rus a podob­ne). Tie­to zázna­my nie sú vždy nevy­hnut­ne prav­di­vé. Naprí­klad zázna­my boju­jú­cich strán, dvoch náro­dov, zazna­me­na­né jed­nou aj dru­hou stra­nou čas­to vyka­zu­jú nezrov­na­los­ti. Sumer­ské zázna­my o pano­va­ní krá­ľov v sta­ro­ve­kej Mezo­po­tá­mii obsa­hu­jú nafúk­nu­té obdo­bia a zbožš­ťo­va­nie krá­ľov, čím vyka­zu­jú nedô­ve­ry­hod­ný zdroj dato­va­nia obdo­bia spred 2 000 rokov pred Kr. Aj dato­va­nie raných egypt­ských dynas­tií je tu veľ­mi otáz­ne. Nafu­ku­jú sa obdo­bia ich pano­va­nia, čím posú­va­jú dynas­tie ako­by žili ďale­ko pred poto­pou –  a to je zrej­mý nezmysel.

       His­to­ric­ké metó­dy dato­va­nia sú zalo­že­né na náj­de­ných zacho­va­ných písom­nos­tiach, kto­ré obsa­hu­jú aj časo­vé úda­je, teda na kro­ni­kách zapí­sa­ných his­to­rik­mi. Lep­šia situ­ácia pre mimo­bib­lic­ké dato­va­nie nastá­va pre obdo­bie bliž­šie (mlad­šie) ako 2 000 pred Kr. Mno­hí arche­oló­go­via či his­to­ri­ci sa pokú­ša­jú zosú­la­diť arche­olo­gic­ké či his­to­ric­ké úda­je  s bib­lic­ký­mi údaj­mi, aby zís­ka­li čo najp­res­nej­šie his­to­ric­ké dato­va­nie. Pri­bliž­ne pre obdo­bie od roku 620 pred Kr. sa za dôle­ži­tý vzťaž­ný zdroj dato­va­nia pova­žu­je Pto­le­ma­jov kánon^B) a ďal­šie kla­sic­ké zdro­je, kto­ré sú v jed­not­li­vos­tiach dopl­ňo­va­né z baby­lon­ských tabu­liek a egypt­ských papy­ru­sov. Roz­diel­nos­ti medzi nimi nie­ke­dy nepre­sa­hu­jú roz­pä­tie jed­né­ho roka a v nie­kto­rých prí­pa­doch sa dátum líši len v roz­me­dzí jed­né­ho týžd­ňa ale­bo je dokon­ca zhodný.

       Uvá­dza sa, že spo­ľah­li­vé dato­va­nie máme od roku 1 400 pred Kris­tom vďa­ka úda­jom z Mezo­po­tá­mie z obdo­bia Asý­rie. Asýr­ča­nia kaž­do­roč­ne meno­va­li (usta­no­vi­li) úrad­ní­ka (lim­mu)²⁾ a jeho menom sa ozna­čo­val rok jeho úra­du. K prí­sluš­né­mu menu (roku) sa čas­to pri­ra­ďo­va­li i význam­né uda­los­ti, naprí­klad mená krá­ľov a začia­tok ich kra­ľo­va­nia ale­bo ich vojen­ské ťaže­nia a pod. Vznik­la tak séria sek­ven­cií ove­re­ných uda­los­tí. Naprí­klad k zatme­niu Sln­ka v roku také­ho­to úrad­ní­ka menom  Bur-Saga­la doš­lo 15. júna 763 pred Kris­tom, čím je fixo­va­ná séria rokov a uda­los­tí od roku 892 až do roku 648 pred Kris­tom a s dopl­ňu­jú­cim mate­riá­lom až od roku 911 pred Kristom.

       Pomo­cou zázna­mov tých­to úrad­ní­kov (lim­mov) a epo­ny­mov (zozna­mov krá­ľov s mena­mi a dobou ich pano­va­nia) sa v asýr­skych deji­nách his­to­ri­ci dostá­va­jú tak­mer k roku 2 000 pred Kr. s naj­väč­šou mož­nou chy­bou jed­né­ho sto­ro­čia, kto­rá sa zni­žu­je až na jed­no desať­ro­čie v dobe od 1400 do 1 100 pred Kr. Baby­lon­ské zázna­my vlád­cov a his­to­ric­ké roz­prá­va­nia o kon­tak­toch medzi asýr­sky­mi a baby­lon­ský­mi panov­ník­mi pomá­ha­jú dato­vať his­tó­riu oboch krá­ľovs­tiev medzi rok­mi 1 400 až 800 pred Kr.

       Zod­po­ved­né úda­je z roz­me­dzia rokov 2 100 až 1 200 pred Kr. sa zís­ka­va­jú z egypt­ských pra­me­ňov. Obsa­hu­jú zozna­my krá­ľov, dato­va­nie súdo­bých pamia­tok, zázna­my o pohra­nič­nom sty­ku s Mezo­po­tá­mi­ou a iný­mi kra­ji­na­mi i nie­koľ­ko astro­no­mic­kých úka­zov s  dátu­mom a menom vte­daj­šie­ho panov­ní­ka. Vďa­ka tomu sa obdo­bie rokov 2 134 – 1 786 dá dato­vať s chy­bou maxi­mál­ne desať rokov a podob­ne aj obdo­bie rokov 1 552 – 1 070 pred Kr.

       Obdo­bie od zhru­ba 2 000 pred Kr. po poto­pu (asi 2 500 pred Kr.) sa nedá spo­ľah­li­vo mimo­bib­lic­ky dato­vať. Z pohľa­du bib­lic­ké­ho sve­to­ná­zo­ru (prav­di­vos­ti a neomyl­nos­ti Pís­ma) je zrej­mé, že sta­ro­ve­ké civi­li­zá­cie (náro­dy) majú svoj počia­tok až po celo­sve­to­vej kata­stro­fic­kej poto­pe za dní Noacha (Noeho, pri­bliž­ne 2 500 pred Kr.) a špe­ci­fic­ky po zmä­te­ní jazy­kov v Bábe­li (pri­bliž­ne 2 400 pred Kr.). Aká­koľ­vek uda­losť spo­je­ná so sta­ro­ve­ký­mi civi­li­zá­cia­mi seku­lár­ne dato­va­ná na dátum skor­ší ako 2 500 pred Kr. je nie­len­že málo dôve­ry­hod­ne dato­va­ná, ale je dato­va­ná zaru­če­ne nesprávne.

       Arche­olo­gic­ké obja­vy sa dopĺňa­jú rádi­oak­tív­nym dato­va­ním, kto­ré však je veľ­mi nespo­ľah­li­vé a pre bib­lic­kú chro­no­ló­giu málo­čo uži­toč­né. Pres­né (abso­lút­ne) dato­va­nie uda­los­tí, naj­mä  dáv­nej minu­los­ti, pomo­cou rádi­omet­ric­ké­ho dato­va­nia je nerie­ši­teľ­ný prob­lém. Pote­šu­jú­ce však je, že mimo­bib­lic­ké zdro­je, naj­mä arche­oló­gia, postup­ne odkrý­va­jú a potvr­dzu­jú exis­ten­ciu via­ce­rých uda­los­tí a fak­tov tak, ako sú zazna­me­na­né v Bib­lii. Pre bib­lic­ké­ho veria­ce­ho v evan­je­lium však táto sku­toč­nosť nie je pod­stat­ná, lebo jeho vie­ra je darom od Boha a opie­ra sa o Pís­mo, nie o iné zdro­je. Verí­me tak, ako uvá­dza Pís­mo a v moci zja­vu­je Svä­tý Duch.

       Mezo­po­tám­ska a egypt­ská chro­no­ló­gia pomá­ha dato­va­niu obja­vov na úze­mí Izra­e­la a bib­lic­kých uda­los­tí. Pre to je uži­toč­né porov­na­nie his­tó­rie (uda­los­tí) heb­rej­ských krá­ľovs­tiev s Asý­ri­ou a Baby­lo­ni­ou. Odkry­té série vrs­tiev sved­čia­ce o ľud­skom osíd­le­ní sta­ro­ve­ké­ho Kana­á­nu^C) čas­to obsa­hu­jú dato­va­teľ­né pred­me­ty, kto­ré sa dajú spo­jiť s odpo­ve­da­jú­ci­mi dáta­mi z mezo­po­tám­skych a egypt­ských zdro­jov.  Uda­los­ti zo Šala­mú­no­vej doby je mož­né dato­vať s chy­bou desať rokov, kto­rá kle­sá tak­mer k nule v dobe pádu Jeru­za­le­ma a Jud­ské­ho (Juž­né­ho) krá­ľov­stva v roku 586 pred Kr.

       Do dato­va­nia vná­ša­jú nepres­nosť aj kalen­dár­ne výpoč­ty kra­ľo­va­nia jed­not­li­vých krá­ľov. Pod­ľa tzv. nástup­nic­ké­ho sys­té­mu sa časť kalen­dár­ne­ho roka, kto­rá uply­nu­la od nástu­pu panov­ní­ka na trón po najb­liž­ší Nový rok, neza­po­čí­ta­va­la ako prvý rok jeho vlá­dy, ale ako „nástup­ný rok“ (pri­pi­so­va­la sa do rokov vlá­dy jeho pred­chod­cu). Prvý rok kra­ľo­va­nia v tom­to sys­té­me sa teda počí­tal od najb­liž­šie­ho Nové­ho roku (od prvé­ho dňa prvé­ho mesia­ca najb­liž­šie­ho nové­ho roka). Avšak v nená­stup­níc­kom sys­té­me počí­ta­nia rokov kra­ľo­va­nia sa časť roka medzi nástu­pom a najb­liž­ším Novým rokom chá­pa­la už ako prvý rok vlá­dy a dru­hý sa počí­tal od najb­liž­šie­ho Nové­ho roka. Pre správ­ne poro­zu­me­nie chro­no­lo­gic­kých úda­jov v kni­hách krá­ľov­ských a Para­li­po­me­non (kro­ník) je zvlášť dôle­ži­té vedieť, aké­ho spô­so­bu počí­ta­nia sa používalo.

       Podob­ne ako s nástup­níc­kym a nená­stup­níc­kym sys­té­mom pri dato­va­ní je to aj s infor­má­ci­ou, že ten a ten kráľ uro­bil nie­čo v prvom ale­bo v tom a tom roku svoj­ho  kra­ľo­va­nia. Vysvet­le­nie na prí­kla­de: Kýros vstú­pil do Baby­lo­na v októb­ri 539 pred Kr. ako víťaz a doby­va­teľ a stal sa tam krá­ľom. V prvom roku svo­jej vlá­dy vydal dek­rét (edikt) o návra­te Židov do Jeru­za­le­ma. Nepo­zná­me však pres­ný dátum (deň) vyda­nia dek­ré­tu. Bolo to ešte v kalen­dár­nom roku 539 pred Kr. ale­bo až v roku 538 pred Kr.? Do dato­va­nia to vná­ša mož­nú nepres­nosť (chy­bu) jed­né­ho roka. Podob­ne je to aj s údaj­mi o izra­el­ských krá­ľoch a iných vlád­coch dáv­nych vekov, keď sa uvá­dza, že nie­čo uro­bi­li v tom a tom roku svoj­ho vlád­nu­tia. Táto nepres­nosť sa hro­ma­dí (kumu­lu­je) v reťaz­ci dato­va­nia pod­ľa doby vládnutia.

 

 

Bib­lic­ká chro­no­ló­gia od stvo­re­nia po patriarchov

 

Zdro­je bib­lic­ké­ho datovania

Pre dato­va­nie sta­ro­zá­kon­nej doby ako hlav­né zdro­je dato­va­nia sa pou­ží­va­jú tri tex­ty Sta­ré­ho záko­na ⁵⁾: maso­ret­ský text, Sep­tu­agin­ta (ozna­čo­va­ná aj ako LXX) a Sama­ri­tán­sky Pen­ta­te­uch.

       Maso­ret­ský text pou­ží­va­jú pro­tes­tant­ské pre­kla­dy (anglic­ký pre­klad krá­ľa Jaku­ba, Bib­le kra­lic­ká, Roháč­kov pre­klad atď.), pre­to­že ho pova­žu­jú za naj­dô­ve­ry­hod­nej­ší zdroj sta­ro­zá­kon­ných tex­tov. Pre­pi­so­va­či zva­ní maso­re­ti štan­dar­di­zo­va­li  heb­rej­ský (a mies­ta­mi ara­mej­ský) text, kto­rý pôvod­ne pozos­tá­val len zo spo­lu­hlá­sok – zavied­li preň voka­li­zač­ný sys­tém. Kvô­li výslov­nos­ti dopl­ni­li do tex­tu samoh­lás­ky (voka­li­zač­né zna­ky). Nie sú zná­me spi­sy, ani ich pôvod, kto­ré pri pre­pi­soch pou­ží­va­li. Maso­ret­ský text vzni­kal pre­pis­mi počas via­ce­rých sto­ro­čí. Naj­star­ší docho­va­ný zná­my úpl­ný maso­ret­ský text je z roku 1008 n. l. (po Kr.).

       Sep­tu­agin­ta je gréc­ky pre­klad Sta­ré­ho záko­na, kto­rý vzni­kol v tre­ťom sto­ro­čí pred n. l. (pred Kris­tom). Ten­to pre­klad bol po svo­jom vzni­ku znač­ne roz­ší­re­ný. Pou­ží­va­li ho naj­mä Židia žijú­ci v cudzích kra­ji­nách, kto­rí už bež­ne neho­vo­ri­li heb­rej­sky, ale pou­ží­va­li gréč­ti­nu. Sep­tu­agin­ta sa v nie­kto­rých pasá­žach líši od maso­ret­ské­ho textu.

       Sama­ri­tán­sky Pen­ta­te­uch (päť kníh Moj­ži­šo­vých) je heb­rej­ská ver­zia pia­tich Moj­ži­šo­vých kníh, kto­rá vznik­la v prvom sto­ro­čí pred Kris­tom v Samá­rii, na úze­mí a v pro­stre­dí, kde žilo zmie­ša­né poko­le­nie Židov a asýr­skych pre­síd­le­ných zajat­cov z iných národov.

       Tex­to­vé roz­die­ly medzi Sep­tu­agin­tou a maso­ret­ským tex­tom sa týka­jú aj bib­lic­kej chro­no­ló­gie. Pod­ľa Sep­tu­agin­ty žil Matu­za­lem ešte 14 rokov po poto­pe, čo, samoz­rej­me, je zjav­ná chy­ba, kto­rá vznik­la pri pre­pi­se či preklade.

       Pri dato­va­ní uda­los­tí v sys­té­me leto­poč­tu „AM“ (Anno Mun­di), čiže „od stvo­re­nia sve­ta“, vychá­dza­me z toho, že stvo­re­nie sve­ta a stvo­re­nie Ada­ma spa­da­jú do roku 1 AM. Adam zomrel roku 930 AM, Noach sa naro­dil v roku 1056 AM, poto­pa nasta­la o 600 rokov neskôr, teda v roku 1 656 AM. Abra­hám sa naro­dil, keď mal Térach 1 30 rokov,^D) čiže 352 rokov po poto­pe, v roku 2 008 AM.

       Tie­to úda­je o rokoch máme z Pís­ma, z rodok­me­ňov uve­de­ných v 1. kni­he Moj­ži­šo­vej (Gene­zis). Význam­né sta­ro­zá­kon­né uda­los­ti datu­je pria­mo samot­né Pís­mo tým, že uvá­dza takz­va­né „chro­no­ro­dok­me­ne“. Rodok­meň uvá­dza rodo­vú líniu bez umiest­ne­nia na časo­vú os. Chro­no­ro­dok­me­ne uvá­dza­jú, kedy sa dotyč­ný pre­dok, význam­ný Boží muž, naro­dil, koľ­ko mal rokov, keď sa mu naro­dil syn či syno­via (spra­vid­la, ale nie výhrad­ne prvo­ro­de­ný syn), koľ­ko rokov žil po splo­de­ní syna a koľ­kých rokov sa dožil (koľ­ko mal rokov, keď zomrel). Chro­no­ro­dok­me­ne umiest­ňu­jú rodok­me­ne na časo­vú os a spo­ji­to pre­pá­ja­jú jed­not­li­vé poko­le­nia z hľa­dis­ka času. Prí­kla­dom sú chro­no­ro­dok­me­ne v 1. Moj­ži­šo­vej 5 a 11. Keď­že chro­no­ro­dok­me­ne, kto­ré sú v Pís­me zapí­sa­né, sú súvis­lé a nema­jú medze­ry, vie­me pod­ľa nich dato­vať význam­né uda­los­ti v sys­té­me leto­poč­tu AM. V 1. Moj­ži­šo­vej 5 je zapí­sa­ný chro­no­ro­dok­meň od Ada­ma až po Noacha a jeho synov. V 1. Moj­ži­šo­vej 11 je zapí­sa­ný chro­no­ro­dok­meň od Noachov­ho syna Sema až po Abraháma. 

       Abra­há­mo­vi sa naro­dil zasľú­be­ný syn Izák, keď mal sto rokov, v roku 2 108 AM (1. Moj­ži­šo­va 21:5). Abra­hám sa dožil 175 rokov, zomrel v roku 2 183 AM (1. Moj­ži­šo­va 25:7). Izá­ko­vi sa naro­di­li dvo­j­ič­ky Ezav a Jakob, keď mal 60 rokov (1. Moj­ži­šo­va 25:26). Jakob sa teda naro­dil v roku 2 168 AM. Izák sa dožil 180 rokov (1. Moj­ži­šo­va 35:28), zomrel v roku 2 288 AM. Jakob sa dožil 147 rokov (1. Moj­ži­šo­va 47:28), zomrel v roku 2 315 AM. Jozef, Jako­bov syn, sa dožil 110 rokov (1. Moj­ži­šo­va 50:22 a 26), zomrel v roku 2 369 AM. Pre obdo­bie po Joze­fo­vi už Pís­mo neob­sa­hu­je súvis­lé chro­no­ro­dok­me­ne, ale iba rodok­me­ne.^E) 

       Aby sme moh­li spo­ľah­li­vo dato­vať stvo­re­nie sve­ta (kto­ré sa udia­lo v 6 dňoch) v sys­té­me náš­ho leto­poč­tu pred Kris­tom, musí­me vedieť v tom­to sys­té­me spo­ľah­li­vo dato­vať naro­de­nie Abra­há­ma, čím nám vznik­ne mate­ma­tic­ký pre­po­čet medzi dato­va­ním v sys­té­me AM a dato­va­ním v sys­té­me leto­poč­tu „pred Kris­tom“. Jeden z výpoč­tov⁴⁾ zalo­že­ných na maso­ret­skom tex­te kla­die naro­de­nie Abra­há­ma^F) do roku 2 170 pred Kr. To kla­die dato­va­nie^G)  začiat­ku poto­py do roku 2 522 pred Kr. a dato­va­nie stvo­re­nia do roku 4 178 pred Kr.

 

Dato­va­nie naro­de­nia Abraháma

K dato­va­niu naro­de­nia Abra­há­ma⁴⁾ v sys­té­me leto­poč­tu „pred Kris­tom“ napo­má­ha nie­koľ­ko chro­no­lo­gic­kých úda­jov z Pís­ma. Výstav­ba Šala­mú­nov­ho chrá­mu zača­la 480 rokov po vyj­de­ní z Egyp­ta (1. Krá­ľov 6:1), čo bolo v štvr­tom roku vlá­dy krá­ľa Šala­mú­na, čiže v roku 970 ale­bo 971 pred Kr. Tým datu­je­me exo­dus izra­el­ské­ho náro­da z Egyp­ta do roku 1 450 pred Kr. (1450 = 970 + 480). Izra­el­ský národ pre­bý­val v Egyp­te 430 rokov (2. Moj­ži­šo­va 12:40). Izra­el­ský národ teda odišiel dole do Egyp­ta v roku 1 880 pred Kris­tom (1880 = 1450 + 430). Jakob (Izra­el) mal 130 rokov, keď odiš­li dolu do Egyp­ta (1. Moj­ži­šo­va 47:9). Izák mal 60 rokov, keď sa mu naro­dil Jakob (1. Moj­ži­šo­va 25:26). Abra­hám mal 100 rokov, keď sa mu naro­dil Izák (1. Moj­ži­šo­va 21:5). Spo­čí­ta­ním tých­to časo­vých inter­va­lov pre naro­de­nie Abra­há­ma dosta­ne­me rok 2 170 pred Kr. Z toho vyplý­va dato­va­nie poto­py na 2 522 pred Kr. a dato­va­nie stvo­re­nia na 4 178 pred Kr.

       Ak by sme pre bib­lic­ké dato­va­nie pou­ži­li iné tex­ty písem Sta­ré­ho záko­na než maso­ret­ský text, o kto­rých však exis­tu­jú via­ce­ré indí­cie, že sú zaťa­že­né chy­ba­mi pri pre­pi­se či pre­kla­de, dospe­li by sme k naj­skor­šie­mu mož­né­mu dátu­mu stvo­re­nia (v prí­pa­de pou­ži­tia Sep­tu­agin­ty), a to pri­bliž­ne roku 5 400 pred Kr. Pod­ľa židov­ské­ho kalen­dá­ra (dato­va­nie v rokoch v AM), k stvo­re­niu sve­ta doš­lo v roku 3 761 pred Kr.

 

Dátum význač­ných udalostí

Uvá­dza­me dátum význač­ných uda­los­tí pod­ľa našich úvah a dato­va­nia. Tie­to dátu­my tre­ba pova­žo­vať za opor­né body dato­va­nia v našich ďal­ších člán­koch. Úda­je sú uvá­dza­né v rokoch gre­go­rián­ske­ho kalen­dá­ra  v sys­té­me náš leto­po­čet.

 

Stvo­re­nie sve­ta (1. deň stvo­ri­teľ­ské­ho týžd­ňa): 4 178  pred Kr.

Naro­de­nie Noacha (Noeho): 3 122 pred Kr.

Začia­tok poto­py: 2 522  pred Kr.

Naro­de­nie Abra­há­ma: 2 170 pred Kr.

Naro­de­nie Izá­ka: 2 070 pred Kr.

Naro­de­nie Jako­ba: 2 010 pred Kr.

Prí­chod Jako­ba do Egyp­ta: 1 880 pred Kr.

Východ Izra­e­la z Egyp­ta: 1 450 pred Kr.

Vstup Izra­e­la do Kana­á­nu: 1 410 pred Kr.

 

 

Poznám­ky (A-G) a zdro­je (1-5)

A) Slov­ní­ko­vý význam pojmov:

a) chro­no­ló­gia -ie ž. /gréc./ uspo­ria­da­nie javov, dejov, uda­los­tí pod­ľa časo­vé­ho pora­dia (ich umiest­ne­nie na časo­vú os); časo­vá postup­nosť; časo­vé poradie

 

Súvi­sia­ce slová:

chro­no- i chron- /gréc./ prvá časť zlo­že­ných slov s význa­mom čas, časo­vý, časo­mer, časo­mer­ný a pod.

chro­no­lo­gic­ky /gréc./ uspo­ria­da­ný z hľa­dis­ka časo­vé­ho sle­du, časo­vej postupnosti

chro­no­lo­gic­ký /gréc./ zosta­ve­ný v časo­vom sle­de; zacho­vá­va­jú­ci časo­vý postup

chro­no­lo­gi­zá­cia /gréc./ rade­nie, uspo­ria­da­nie, zara­de­nie, umiest­ne­nie dačo­ho na časo­vú os; zosta­ve­nie uda­los­tí pod­ľa časo­vej postupnosti

 

b) gene­a­ló­gia -ie ž. /gréc./ –  rodok­meň /slov./ náuka zaobe­ra­jú­ca sa štú­di­om dejín rodov; rodo­pis, rodok­meň (jed­not­liv­ca, rodi­ny, rodu)

 

c) chro­no­ge­ne­a­ló­gia – chro­no­ro­dok­meň /slov./ rodok­meň z hľa­dis­ka cel­ko­vé­ho času; rodok­meň umiest­ne­ný na čísel­nej časo­vej osi

 

B) Klau­di­os Pto­le­mai­os bol význam­ný gréc­ky uče­nec. Žil v rokoch 70–161 po Kris­to­vi prav­de­po­dob­ne v egypt­skej Ale­xan­drii. Vytvo­ril kánon, v kto­rom sú vyme­no­va­ní baby­lon­skí a perz­skí vlád­co­via od roku 747 až po rok 332 pred Kris­tom. Okrem toho sú v ňom meno­va­ní aj gréc­ki vlád­co­via Filip a Ale­xan­der, egypt­skí pto­le­ma­jov­skí vlád­co­via a rím­ski vlád­co­via až do roku 160 po Kr. Pto­le­ma­jo­ve astro­no­mic­ké, zeme­pis­né, his­to­ric­ké a chro­no­lo­gic­ké infor­má­cie sú pre súčas­ných his­to­ri­kov nesmier­ne dôležité.

 

C) Náz­vom Pales­tí­na bolo pome­no­va­né pôvod­ne úze­mie Kana­á­nu. Vznik toh­to pome­no­va­nia sa datu­je do dru­hé­ho tisíc­ro­čia pred Kris­tom do obdo­bia, keď sa do Kana­á­nu dosta­li filiš­tín­ske kme­ne a usa­di­li sa tam. Názov Pales­tí­na sa pôvod­ne vzťa­ho­val k úze­miu nepria­te­ľov Izra­e­la, k Filiš­tín­com. Postup­ne sa tak nazva­lo celé úze­mie Kanaánu.

 

D) V chro­no­ro­dok­me­ni po poto­pe číta­me, že (1. Moj­ži­šo­va 11:26): „A Térach žil sedem­de­siat rokov a splo­dil Abra­ma, Nácho­ra a Hára­na“. To sa na prvý pohľad javí tak, že Abra­hám sa naro­dil svoj­mu otco­vi, keď mal Térach 70 rokov. Pozor­ným štú­di­om však zis­tí­me, že Abra­hám sa naro­dil svoj­mu otco­vi, keď mal Térach 130 rokov. Vyplý­va to (130 = 205 – 75) z toho, že Abra­hám mal 75 rokov, keď vyšiel z Chá­ra­na po Téra­cho­vej smr­ti, kto­rý zomrel vo veku 205 rokov (1. Moj­ži­šo­va 11:32, 12:4 a Skut­ky 7:4).

 

E) Rodok­me­ne, na roz­diel od chro­no­ro­dok­me­ňov, nie sú zasa­de­né na časo­vú os. V Pís­me nachá­dza­me dva dru­hy rodok­me­ňov: typu otec-syn a pre­dok-poto­mok.  Rodok­me­ne pre­dok-poto­mok sú typu „pre­dok ten a ten splo­dil rodo­vú líniu, kto­rá vyús­ti­la do potom­ka toho a toho“. Prí­kla­dom je rodok­meň v Matú­šo­vi 1:1-17, kto­rý je čle­ne­ný do troch sek­ven­cií (sku­pín) po 14 pred­koch. Toto čle­ne­nie (táto for­ma), táto sché­ma je úmy­sel­ná a nepred­sta­vu­je sku­toč­nú súvis­lú rodo­vú líniu. Rodok­meň Ježi­ša v Matú­šo­vi 1:1-17 je selek­tív­ny a nespo­ji­tý. Vie­me to z písem Sta­ré­ho záko­na, kto­ré uvá­dza­jú rov­na­kú rodo­vú líniu. Naprí­klad v Matú­šo­vi 1:8 nachá­dza­me, že Jorám splo­dil Oziá­ša. Avšak v pís­mach Sta­ré­ho záko­na sa dočí­ta­me (2. Krá­ľov 8:25, 11:2, 14:1, 14:21), že kom­plet­ná rodo­vá línia od Jorá­ma (Jeho­rá­ma) po Oziá­ša (Aza­riá­ša) bola Jehorám–Achaziáš–Joas–Amaziáš–Azariáš (Uziáš). V rodo­vej línii vo ver­ši Matúš 1:8 sú teda vypus­te­né (chý­ba­jú) tri gene­rá­cie od Jorá­ma po Oziá­ša. Text v tom­to ver­ši „Jorám splo­dil Oziá­ša“ tre­ba chá­pať tak, že Jorám splo­dil rodo­vú líniu, kto­rá vyús­ti­la do potom­ka Oziá­ša (v sta­ro­zá­kon­ných tex­toch zná­me­ho ako Uziáš či Aza­riáš), či inak pove­da­né, Jorám splo­dil pra­prav­nu­ka Oziá­ša. Toto (selek­tív­nosť a neú­pl­nosť rodo­vých línií) však nikdy nepla­tí o chro­no­odok­me­ňoch, pre­to­že v chro­no­odok­me­ňoch sú čísel­né časo­vé údaje.

 

F) K dato­va­niu naro­de­nia Abra­há­ma⁴⁾ v sys­té­me leto­poč­tu pred Kris­tom napo­má­ha nie­koľ­ko chro­no­lo­gic­kých úda­jov z Pís­ma. Výstav­ba Šala­mú­nov­ho chrá­mu zača­la 480 rokov po vyj­de­ní z Egyp­ta (1. Krá­ľov 6:1), čo bolo v štvr­tom roku vlá­dy krá­ľa Šala­mú­na, čiže v roku 970 ale­bo 971 pred Kris­tom. Tým datu­je­me exo­dus izra­el­ské­ho náro­da z Egyp­ta do roku 1 450 pred Kris­tom (1450 = 970 + 480). Izra­el­ský národ pre­bý­val v Egyp­te 430 rokov (2. Moj­ži­šo­va 12:40). Izra­el­ský národ teda odišiel dole do Egyp­ta v roku 1880 pred Kris­tom (1880 = 1450 + 430). Jakob (Izra­el) mal 130 rokov, keď odiš­li dolu do Egyp­ta (1. Moj­ži­šo­va 47:9). Izák mal 60 rokov, keď sa mu naro­dil Jakob (1. Moj­ži­šo­va 25:26). Abra­hám mal 100 rokov, keď sa mu naro­dil Izák (1. Moj­ži­šo­va 21:5). Spo­čí­ta­ním tých­to časo­vých inter­va­lov pre naro­de­nie Abra­há­ma dosta­ne­me rok 2170 pred Kris­tom. Z toho vyplý­va dato­va­nie poto­py na 2522 pred Kris­tom a dato­va­nie stvo­re­nia na 4178 pred Kristom.

 

G) Ak by sme pre bib­lic­ké dato­va­nie pou­ži­li iné tex­ty písem Sta­ré­ho záko­na než maso­ret­ský text, o kto­rých však exis­tu­jú via­ce­ré indí­cie, že sú zaťa­že­né chy­ba­mi pri pre­pi­se či pre­kla­de, dospe­li by sme k naj­skor­šie­mu mož­né­mu dátu­mu stvo­re­nia (v prí­pa­de pou­ži­tia Sep­tu­agin­ty), a to pri­bliž­ne roku 5400 pred Kristom.

 

1) J. D. Doug­las (vedú­ci edi­tor) a kol., Nový bib­lic­ký slov­ník, Návrat domů, Pra­ha 2017,

    hes­lo: Chro­no­lo­gie Sta­ré­ho záko­na; ISBN 978-80-7255-393-8

2) Samu­el J. Schultz, Sta­rý zákon mlu­ví, Czech edi­ti­on,  1991, Vie­na, Austria

3) Židov­ský kalen­dár – decem­ber 2023

https://calendar.zoznam.sk/jewish_calendar-sk.php

4) Hasel, G.F.: The mea­ning of the chro­no­ge­ne­a­lo­gies of Gene­sis 5 and 11, Ori­gins 7(2):53–70

https://www.grisda.org/origins-07053

5) Jonat­han Sar­fa­ti: Bib­li­cal chro­no­ge­ne­a­lo­gies, Jour­nal of Cre­a­ti­on 17(3):14–18, CMI,

https://creation.com/biblical-chronogenealogies

 

 

Uve­rej­ne­né: 8. aprí­la 2026 

 

 

Pre­chod na Pro­lóg

Pre­chod  na 4. diel

Pre­chod na Naj­nov­šie člán­ky na stránke

Pre­chod na úvod­nú strán­ku – Úvod