Len jedno je potrebné

A sta­lo sa, keď išli, že vošiel do aké­ho­si mes­teč­ka. A istá žena menom Mar­ta pri­ja­la ho do svoj­ho domu. A tá mala ses­tru, menom Máriu, kto­rá si aj sad­la k nohám Ježi­šo­vým a počú­va­la jeho slo­vo. Ale Mar­ta bola roz­ru­še­ná pre mno­hú obslu­hu a pri­stú­pi­la k Ježi­šo­vi a pove­da­la: Pane, či ned­báš, že ma moja ses­tra necha­la samu obslu­ho­vať? Povedz jej teda, aby mi pomoh­la. Ale Ježiš odpo­ve­dal a rie­kol jej: Mar­ta, Mar­ta, sta­ráš sa a nepo­ko­jíš pre mno­hé veci, a jed­né­ho je tre­ba. Mária si vyvo­li­la dob­rú čias­t­ku, kto­rá nebu­de odňa­tá od nej.

Lukáš 10:38-42

 

Ježiš bol so svo­ji­mi uče­ník­mi na ces­te do Jeru­za­le­ma, keď sa Pán zasta­vil v dome rodi­ny, kto­rá mu bola dra­há. Bol to dom Mar­ty a Márie, kto­rých bra­ta Laza­ra vzkrie­sil Ježiš z mŕt­vych. Z opi­su v našom tex­te sa zdá, že Mar­ta mala na sta­ros­ti dom – mož­no bola star­šou z dvoch ses­tier – pre­to­že to bola ona, kto­rá uví­ta­la Pána v dome. Dozve­dá­me sa, že Mar­ta bola zanep­ráz­dne­ná príp­ra­va­mi, nepo­chyb­ne pokr­mu, kým Mária sede­la pri Ježi­šo­vých nohách a počú­va­la slo­vá Majstra.

       Vie­me si pred­sta­viť, ako bola Mar­ta stá­le viac a viac rozoh­ne­ná a roz­ru­še­ná kvô­li všet­kej tej prá­ci, kto­rá bola na jej ple­ciach, a v jej vnút­ri sa hro­ma­di­lo roz­hor­če­nie, pre­to­že jej ses­tra nero­bi­la nič, aby jej pomoh­la. Potom už nevlá­da­la ďalej, a tak išla k Ježi­šo­vi, aby sa nie­len sťa­žo­va­la na svo­ju ses­tru, ale repta­la na samot­né­ho Pána! Tu sú opäť jej slo­vá: „Pane, či ned­báš, že ma moja ses­tra necha­la samu obslu­ho­vať? Povedz jej teda, aby mi pomoh­la.“ Je to hroz­né takým­to spô­so­bom hovo­riť so Spa­si­te­ľom! Neexis­to­va­lo abso­lút­ne žiad­ne ospra­vedl­ne­nie pre to, aby sa s Pánom Ježi­šom roz­prá­va­la takým hru­bým spô­so­bom a pri­ka­zo­va­la mu, aby pove­dal Márii, nech jej pomôže.

       Vzhľa­dom na vyš­šie uve­de­né nebo­lo azda od Mar­ty roz­um­né oča­ká­vať, že jej ses­tra pomô­že s domá­ci­mi prá­ca­mi? Pre­čo sa teda Ježiš posta­vil na Mári­i­nu stra­nu, a nie na stra­nu Mar­ty? Skôr ako začne­me prí­liš ľuto­vať Mar­tu, je tu nie­koľ­ko vecí, kto­ré by sme mali zobrať do úva­hy. Najprv si všim­ni­me, že Mar­ta hovo­rí o tom, že ju ses­tra „necha­la“, tak­že Mária do urči­tej chví­le pomá­ha­la Mar­te, mož­no až do prí­cho­du Pána Ježi­ša. Potom si išla sad­núť k nohám Maj­stra, aby počú­va­la jeho uče­nie. Tak­tiež by sme mali zohľad­niť sku­toč­nosť, že Ježi­šo­vou bež­nou pra­xou bolo poslať jed­né­ho ale­bo dvoch svo­jich uče­ní­kov vopred, aby ohlá­si­li ľuďom, kedy prí­de na náv­šte­vu, tak­že je neprav­de­po­dob­né, že by bola Mar­ta úpl­ne zasko­če­ná, keď pri­šiel. Mala čas pri­me­ra­ne sa pri­pra­viť na svoj­ho špe­ciál­ne­ho Hosťa.

       Všim­ni­te si teda Spa­si­te­ľo­vu odpo­veď: „Mar­ta, Mar­ta, sta­ráš sa a nepo­ko­jíš pre mno­hé veci.“ Mar­ta mala nepo­chyb­ne sta­ros­ti, aby bolo všet­ko pre jej Pána doko­na­lé; chce­la dohliad­nuť na to, aby neuni­kol ani ten naj­men­ší detail. Bola zanep­ráz­dne­ná mno­hý­mi veca­mi, a to ju pri­pra­vi­lo o pokoj; jej srd­ce bolo roz­ru­še­né, tak­že namies­to toho, aby pote­ši­la Pána (čo pôvod­ne zamýš­ľa­la), nako­niec sa mu sťa­žo­va­la. Potom Ježiš pokra­čo­val slo­va­mi: „Mar­ta, sta­ráš sa a nepo­ko­jíš pre mno­hé veci, a jed­né­ho je tre­ba. Mária si vyvo­li­la dob­rú čias­t­ku, kto­rá nebu­de odňa­tá od nej.“ Čo bola teda jedi­ná potreb­ná vec, kto­rá bola lep­šia ako všet­ky príp­ra­vy, kto­rý­mi sa Mar­ta zaobe­ra­la? Oči­vid­ne jedi­né, čo bolo potreb­né a čo bolo lep­šie ako všet­ky tie prak­tic­ké domá­ce prá­ce, bolo počú­vať uče­nie Majstra.

       Je zrej­mé, že Ježiš nenaz­na­čo­val, že je nespráv­ne robiť domá­ce prá­ce a že by bolo v poriad­ku, aby hos­tia zosta­li hlad­ní. Skôr hovo­ril o pri­ori­tách a pri­ori­tou čís­lo jeden – tou, kto­rá by mala mať pred­nosť pred všet­kým ostat­ným – bolo počú­va­nie jeho uče­nia. V tom­to kon­krét­nom prí­pa­de sa Mar­ta roz­hod­la zle. Chce­la pokra­čo­vať vo svo­jich príp­ra­vách, kým Mária uro­bi­la správ­nu voľ­bu – odlo­ži­la všet­ko bokom a veno­va­la sa Pánov­mu učeniu.

       Aké sú prak­tic­ké dôsled­ky pre nás dnes? Samoz­rej­me, nikto z nás nemá tú istú výsa­du ako Mária, môcť byť v úpl­nej blíz­kos­ti Pána Ježi­ša, keď jej odo­vzdá­val svo­je doko­na­lé pozna­nie a múd­rosť. Ale my máme Svä­té Pís­mo, kto­ré tiež nazý­va­me Božie Slo­vo, čo zna­me­ná, že Boh dnes hovo­rí k mužom a ženám pro­stred­níc­tvom svoj­ho písa­né­ho slo­va, Bib­lie. A v kra­ji­ne, ako je tá naša, kde je Pís­mo voľ­ne dostup­né v našom jazy­ku za cenu, kto­rú si môže­me dovo­liť všet­ci, neexis­tu­je žiad­ne ospra­vedl­ne­nie pre niko­ho z nás, aby ho zanedbával.

       Táto epi­zó­da s Mar­tou a Mári­ou je jas­ným vzo­rom na uplat­ne­nie v živo­te sku­toč­ných veria­cich. Všet­ci si musí­me kaž­dý deň vyhra­diť čas, keď bude­me osa­mo­te s Bohom, aby sme skú­ma­li Pís­ma a pro­si­li Pána, nech pre­ho­vo­rí k našim mys­liam a srd­ciam. Žiad­na iná úlo­ha, ako­koľ­vek nalie­ha­vou by sa zda­la, nás nesmie pri­pra­viť o ten­to posvät­ný čas, kto­rý máme strá­viť sede­ním pri nohách náš­ho milo­va­né­ho Maj­stra a tým, že ho pozve­me, aby nás učil, keď bude­me s mod­lit­bou skú­mať jeho slovo.

       Ale zvy­šok môj­ho dneš­né­ho času chcem veno­vať tým, kto­rí nema­jú žiad­ny osob­ný vzťah s Pánom Ježi­šom Kris­tom. Nezá­le­ží na tom, kto ste, či sa pova­žu­je­te za veľ­mi nábo­žen­sky zalo­že­ných, ale­bo či máte na nábo­žen­stvo málo ale­bo vôbec žia­den čas; moja sprá­va pre vás je rov­na­ká. Musí­te si nájsť čas na číta­nie Božie­ho slo­va! Pre­čo je to také dôle­ži­té? Je to dôle­ži­té, pre­to­že toto je základ­ný spô­sob, kto­rým sa váš Stvo­ri­teľ – ten, kto­rý vám dal život a dych a všet­ko, čo vlast­ní­te –, roz­ho­dol komu­ni­ko­vať s vami a so mnou. Ak zaned­bá­te jeho slo­vo, zosta­ne­te neve­do­mí o prav­de – prav­de o tom, kto je Boh, o tom, kto ste, o tom, pre­čo vás stvo­ril, o tom, čo od vás vyža­du­je, o tom, kam ide­te. Samoz­rej­me, môže­te mať svo­je vlast­né pred­sta­vy o tých­to veciach, ale nemô­že­te vedieť, či to, čomu verí­te, je správ­ne, ak neve­nu­je­te pozor­nosť Božie­mu slo­vu. Ach, a nemys­lím tým len počú­va­nie číta­nia úryv­ku v kos­to­le a krát­kej káz­ne v nede­ľu ráno. Ježiš nepo­ve­dal Mar­te: „Pokra­čuj v domá­cich prá­cach, Mar­ta; Mária ti môže pove­dať po mojom odcho­de, o čom som učil.“ Nie, Ježiš chcel, aby si Mar­ta sad­la ved­ľa svo­jej ses­try a počú­va­la jeho slo­vá z prvej ruky. Rov­na­kým spô­so­bom musí­me pria­mo počú­vať, čo nám chce Pán pove­dať, a to číta­ním slo­va pre seba, pro­siac ho, aby nám pomo­hol porozumieť.

       Som si istý, že teraz nie­kto povie: „Roz­umiem, čo hovo­ríš, ale som prí­liš zanep­ráz­dne­ný.“ Ale pria­teľ môj, ako môžeš byť taký zanep­ráz­dne­ný, žeby si nepo­čú­val slo­vá svoj­ho Stvo­ri­te­ľa? Prí­beh Mar­ty a Márie nás učí, že pre Pána je potreb­né JEDNO, to jed­no musí mať pred­nosť pred kaž­dou inou čin­nos­ťou. Pamä­taj tiež, že Mar­ta pra­co­va­la PRE Ježi­ša, ale aj tak uro­bi­la nespráv­ne roz­hod­nu­tie. Ako­koľ­vek si zanep­ráz­dne­ný svo­jou cir­kvou ale­bo nábo­žen­stvom, Ježiš ti hovo­rí: „Jed­no je potreb­né.“ Naj­hor­šie na tom je, že by si mohol robiť vše­li­čo mož­né a veriť, že sa páčiš Bohu, zatiaľ čo po celý čas mož­no robíš, čo je zlé, pre­to­že si si nena­šiel čas, aby si číta­ním jeho slo­va zis­til, čo od teba sku­toč­ne chce. Je tra­gic­ké pomys­lieť si, že medzi stra­te­ný­mi bude veľa ľudí, kto­rí boli celý život nábož­ní, ale zaned­bá­va­li jedi­nú nevy­hnut­nú vec, Božie slo­vo. Ak zaned­bá­vaš slo­vo Božie, ohro­zu­ješ svo­ju več­nú dušu.

image_pdfimage_print