Jed­nou z kri­tík, kto­rá je naj­čas­tej­šie namie­re­ná na štá­ty a ich vlá­dy, je sku­toč­nosť, že pou­ží­va­jú dvo­ja­ký meter. Taká­to kri­ti­ka je čas­to opráv­ne­ná. Ale nie je tiež prav­da, že také­to sprá­va­nie je veľ­mi bež­né aj u jed­not­liv­ca? V sku­toč­nos­ti, nie je to tak, že sme všet­ci v tom­to sme­re roz­po­ru­pl­ní? Naša téma je: „Ako sa sprá­vať k ostatným.“

 

Ale­bo kto je z vás člo­vek, kto­rý, keby ho jeho syn pro­sil o chlieb, by mu dal kameň? Ale­bo aj keby ho pro­sil o rybu, či mu azda podá hada?! Ak teda vy, súc zlí, vie­te dávať svo­jim deťom dob­ré dary, o čo skôr dá váš Otec, kto­rý je v nebe­siach, dob­ré veci tým, kto­rí ho pro­sia! Všet­ko teda, čokoľ­vek by ste chce­li, aby vám ľudia čini­li, to aj vy im čiň­te. Lebo to je zákon aj proroci.

Matúš 7:9-12

 

Verš, na kto­rý sa zame­ria­me, býva ozna­čo­va­ný nie­ke­dy ako „zla­té pra­vid­lo“. Všet­ko teda, čokoľ­vek by ste chce­li, aby vám ľudia čini­li, to aj vy im čiň­te.Doká­že­te si pred­sta­viť svet, v kto­rom by všet­ci dodr­žia­va­li toto pra­vid­lo? Nebo­li by žiad­ne vraž­dy, žiad­ne krá­de­že, žiad­ne cudzo­lož­stvá, žiad­ne uráž­ky, žiad­ne pod­vo­dy, žiad­ne sebec­tvo, žiad­na nespra­vod­li­vosť, žiad­na netr­pez­li­vosť, žiad­na zlosť, a zoznam by mohol pokra­čo­vať ďalej. Skrát­ka, bol by to sku­toč­ne raj na zemi! Ale pre­čo to tak nie je? Čo brá­ni ľuďom, aby sa k iným sprá­va­li tak, ako chcú, aby sa iní sprá­va­li k nim? Bib­lic­ká odpo­veď na túto otáz­ku je jas­ná a jed­no­du­chá – sme hrieš­ni­ci a jed­nou z hlav­ných cha­rak­te­ris­tík hrie­chu je sebectvo.

       Keď si máme vybrať medzi dáva­ním seba na prvé mies­to a upred­nost­ne­ním ostat­ných, máme ten­den­ciu zvo­liť si seba (pokiaľ „ostat­ní“ nie sú blíz­ki pria­te­lia či prí­buz­ní). A ak aj upred­nost­ní­me iné­ho člo­ve­ka, zvy­čaj­ne je to kvô­li tomu, že je to pre nás neja­kým spô­so­bom výhod­né. Snáď chce­me zís­kať ich rešpekt ale­bo si mys­lí­me, že dru­há oso­ba sa bude cítiť neja­kým spô­so­bom zavia­za­ná, ale­bo jed­no­du­cho chce­me mať pocit bez­ú­hon­nos­ti. Ak sa zamys­lí­me nad nie­kto­rý­mi prob­lé­ma­mi, kto­ré exis­tu­jú vo sve­te – ako prob­lém chu­do­by, hla­du a cho­ro­by – chce­me, pri­ro­dze­ne, aby sa našli rie­še­nia, ale nie také, kto­ré by zna­me­na­li zní­že­nie našej život­nej úrov­ne. A pred­sa, toto jed­no­du­ché pra­vid­lo – „Všet­ko teda, čokoľ­vek by ste chce­li, aby vám ľudia čini­li, to aj vy im čiň­te.“ – nie je voľ­bou vyhra­de­nou pre tých, kto­rí chcú byť obzvlášť zbož­ní; Boh ho uvá­dza ako požia­dav­ku pre kaž­dé­ho! Je to len jeden z prak­tic­kých pre­ja­vov zná­me­ho uče­nia, „miluj blíž­ne­ho svoj­ho ako seba samé­ho“. Ak sku­toč­ne milu­je­te svoj­ho blíž­ne­ho, bude­te sa neus­tá­le sna­žiť nájsť spô­sob, ako ho pote­šiť a robiť mu dobre.

       Teda som si istý, že všet­ci verí­me, že svet by bol ove­ľa lep­ším mies­tom, keby kaž­dý dodr­žia­val toto pra­vid­lo, ale záro­veň sa asi zhod­ne­me na tom, že také­to pod­mien­ky nebu­dú nikdy exis­to­vať na zemi, ako ju pozná­me. Pra­vid­lo, kto­rým sa ria­di väč­ši­na ľudí, je: „Cho­vaj sa k dru­hým tak, ako sa oni cho­va­jú k tebe.“ Kaž­dý, kto sa tak­to nesprá­va, bude prav­de­po­dob­ne ozna­če­ný za bláz­na ale­bo sla­bo­cha. Naša spo­loč­nosť nás povzbu­dzu­je k boju za naše prá­va, aby sme nebo­li pošlia­pa­ní a opus­te­ní. Je to otáz­ka pre­ži­tia naj­sil­nej­šie­ho, zatiaľ čo sla­bí sú čas­to necha­ní bokom a zabudnutí.

       Všim­ni­te si, že zla­té pra­vid­lo je nie­len nega­tív­ne, ale tiež pozi­tív­ne; nej­de iba o to, aby sme nero­bi­li blíž­ne­mu zle, ale aby sme mu robi­li dob­re. Mno­hí ľudia tvr­dia, že niko­mu neub­lí­ži­li, ale opäť, aj keď je to prav­da, je to iba nega­tív­na strán­ka tej­to zále­ži­tos­ti. Sku­toč­ná otáz­ka nie je „neub­lí­žil si dru­hým?“, ale skôr „robil si vždy všet­ko dob­ré, čo si mohol pre úži­tok blíž­ne­ho?“ Sprá­val si sa k nim vždy tak, ako by si chcel, aby sa sprá­va­li k tebe? Opa­ku­jem, nedo­ká­že­me spl­niť túto požia­dav­ku kvô­li hrie­chu a sebec­kos­ti v našich srd­ciach, a pred­sa to Boh od nás požaduje.

       Už som zdô­raz­nil, že toto pra­vid­lo nedo­ká­že­me dodr­žia­vať z vlast­nej sily. Pokiaľ sa člo­vek cíti seba­ve­do­mý a neo­hro­ze­ný, nemá v úmys­le ani pokú­siť sa ho dodr­žia­vať. Pre­to, naprí­klad, všet­ky roko­va­nia a návrhy na odzb­ro­je­nie a rie­še­nie sve­to­vej chu­do­by pri­ná­ša­jú iba sla­bé výsled­ky, lebo koreň prob­lé­mu – hriech člo­ve­ka – nebol zasia­hnu­tý. Člo­ve­ka ovlá­da zlo. Pre­to z dlho­do­bej per­spek­tí­vy žiad­na legis­la­tí­va nez­vrá­ti situ­áciu k lep­šie­mu, veď záko­ny hovo­ria ľuďom, čo by mali robiť, ale nadá­va­jú im silu to robiť.

       Avšak, čo je nemož­né u člo­ve­ka, je mož­né u Boha. Musí­me začať s Bohom. Všet­ky prob­lé­my vo sve­te sú dôsled­kom toho, že člo­vek nemá správ­ny vzťah s Bohom. Člo­ve­ka pri­ká­za­nia otra­vu­jú a odmie­ta ich dodr­žia­vať, pre­to­že je nahne­va­ný na Boha a nech­ce, aby Boh ria­dil jeho život.

       Čo tre­ba uro­biť, aby sa napra­vi­la situ­ácia, aby sa odstrá­ni­lo nepria­teľ­stvo medzi člo­ve­kom a Bohom? Musí sa odstrá­niť prí­či­na, iný­mi slo­va­mi, musí sa vyrie­šiť prob­lém hrie­chu. Pre­to Ježiš pri­šiel na svet a zomrel na krí­ži, aby pri­nie­sol pokoj a zmie­re­nie medzi člo­ve­kom a jeho Stvo­ri­te­ľom. A ako sa to deje a vzťa­hu­je na jed­not­liv­ca? Nado­bú­da to sku­toč­ný význam, keď Svä­tý Duch usved­čí člo­ve­ka, že je hrieš­nik a potre­bu­je spa­se­nie a zmie­re­nie s Bohom. Duch Svä­tý spô­so­bí v člo­ve­ku kvô­li jeho hrie­chu hlbo­ký žiaľ a smú­tok; Duch vyvo­lá túž­bu zme­niť sa a dostať odpus­te­nie. Potom ten istý Duch pri­ve­die k poká­niu a vie­re v Spa­si­te­ľa. Keď sa toto sta­ne, Duch Svä­tý začne pre­bý­vať v tej oso­be, dá mu novú lás­ku k Bohu a túž­bu robiť mu radosť.

       Až potom, a iba potom, je mož­né, aby člo­vek prak­ti­zo­val zla­té pra­vid­lo. Nemô­že­te robiť dru­hým to, čo by ste chce­li, aby oni robi­li vám, ak ste odde­le­ní od Boha, ale keď máte správ­ny vzťah s Bohom, lás­ka, kto­rú máte k nemu, môže pre­rásť do lás­ky k blíž­ne­mu. Sku­toč­ne, je to Duch Svä­tý, kto­rý dáva člo­ve­ku túž­bu a schop­nosť žiť život v služ­be dru­hým. Pre­to v Káz­ni na hore je moti­vač­ným fak­to­rom pre robe­nie dob­ra vždy vzťah člo­ve­ka k Bohu.

       Pria­te­ľu, už si si nie­ke­dy uve­do­mil sebec­tvo svoj­ho srd­ca? Už si bol nie­ke­dy zahan­be­ný kvô­li tomu, že si nebol schop­ný dodr­žia­vať zla­té pra­vid­lo? V prvom rade si musíš teda uve­do­miť, že tvo­je naj­väč­šie zly­ha­nie nie je voči ľuďom, ale voči Bohu a jeho záko­nom. Keď sa napra­ví tvoj vzťah k Bohu, môžeš začať žiť život v služ­be jemu a tvoj­mu blíž­ne­mu. Nie je to náho­da, že skôr, ako Ježiš pove­dal ľuďom, aby milo­va­li blíž­ne­ho svoj­ho, pove­dal im, aby milo­va­li Boha celým svo­jím srd­com, mys­ľou, dušou a silou. Pat­ríš k tým, kto­rí pri­ja­li prav­du o svo­jom sta­ve, kon­krét­ne o tom, že si tiež sebec­ký hrieš­nik? Nepop­ro­síš teda Boha, aby sa nad tebou zľutoval?

       Úžas­ná sprá­va je, že Boh už pre­ja­vil svo­ju nesmier­nu lás­ku voči sebec­kým hrieš­ni­kom tak, že poslal svoj­ho Syna, aby za nich zomrel. A ak sa k nemu obrá­tiš v poká­ní a vie­re, odpus­tí ti a dosta­neš Ducha Svä­té­ho, aby ti pomo­hol začať robiť dru­hým to, čo chceš, aby oni robi­li tebe.