Bude­me uva­žo­vať nad otáz­kou, kto­rá je pre kaž­dé­ho z nás život­ne dôle­ži­tá: Ako môže­me zís­kať več­ný život?

A hľa, neja­ký zákon­ník vstal a pokú­ša­júc ho pove­dal: Uči­te­ľu, čo mám uči­niť, aby som dedič­ne obdr­žal več­ný život? A on mu pove­dal: Čo je napí­sa­né v záko­ne? Ako čítaš? A on odpo­ve­dal a rie­kol: Milo­vať budeš Pána, svoj­ho Boha, z celé­ho svoj­ho srd­ca, z celej svo­jej duše, z celej svo­jej sily a z celej svo­jej mys­li a svoj­ho blíž­ne­ho ako samé­ho seba. A Ježiš mu pove­dal: Dob­re si odpo­ve­dal, to čiň a budeš žiť.

Lukáš 10:25-28

Zákon­ní­ci boli pova­žo­va­ní za odbor­ní­kov na židov­ský zákon, naj­mä na Moj­ži­šo­ve spi­sy, kon­krét­ne na prvých päť kníh Bib­lie. Títo muži štu­do­va­li, vyučo­va­li, vykla­da­li a odo­vzdá­va­li Moj­ži­šov zákon ľudu, za čo sa im dostá­va­lo cti a rešpek­tu zo stra­ny širo­kej verej­nos­ti. V evan­je­liách však nachá­dza­me, že až na nie­koľ­ko výni­miek boli zákon­ní­ci voči Ježi­šo­vi nepria­teľ­skí a čas­to sa ho sna­ži­li nachy­tať kla­de­ním ťaž­kých otá­zok týka­jú­cich sa záko­na. Aj situ­ácia, kto­rú bude­me skú­mať, popi­su­je, ako neja­ký zákon­ník polo­žil Ježi­šo­vi otáz­ku, aby ho pre­skú­šal. Je ško­da, že jeho pohnút­ky boli také zlé, pre­to­že samot­ná otáz­ka bola dob­rá: „Čo mám uči­niť, aby som dedič­ne obdr­žal več­ný život?“ 

       Namies­to pria­mej odpo­ve­de Ježiš požia­dal zákon­ní­ka, aby si sám odpo­ve­dal z Pís­ma, z Moj­ži­šov­ho záko­na. Akým dôle­ži­tým ponau­če­ním je to pre nás! Keď chce­me poznať prav­du o Bohu a o tom, ako máme žiť naše živo­ty, máme sa vždy obrá­tiť na Božie slo­vo. Keď tak uro­bil dokon­ca aj doko­na­lý Boží Syn, my by sme mali konať rov­na­ko namies­to vyjad­ro­va­nia svoj­ho vlast­né­ho názo­ru ale­bo odvo­lá­va­nia sa na ľud­skú tra­dí­ciu či takz­va­ný „zdra­vý roz­um“. Ako raz pove­dal Ježiš, keď sa mod­lil k svoj­mu Otco­vi: „Tvo­je slo­vo je prav­da.“ Ak je vždy naj­lep­ším vše­obec­ným prin­cí­pom hľa­dať odpo­ve­de na naše otáz­ky v Božom slo­ve, je to tak naj­mä vte­dy, keď sa zaobe­rá­me takou život­nou otáz­kou, ako je táto: „Čo máme robiť, aby sme dedič­ne obdr­ža­li več­ný život?“ 

       Zákon­ník teda vedel hneď odpo­ve­dať; veď doká­zal cito­vať pria­mo z pia­tej a tre­tej kni­hy Moj­ži­šov­ho záko­na. Tu je opäť jeho odpo­veď: „Milo­vať budeš Pána, svoj­ho Boha, z celé­ho svoj­ho srd­ca, z celej svo­jej duše, z celej svo­jej sily a z celej svo­jej mys­li a svoj­ho blíž­ne­ho ako samé­ho seba.“ Niet pochýb o tom, že táto odpo­veď bola správ­na, pre­to­že to hovo­rí Ježiš vo ver­ši 28.

       Chcem sa zame­rať len na prvú časť odpo­ve­de, tú časť, kto­rá sa týka našej lás­ky k Bohu. Pri­po­meň­me si, že zákon­ník sa spý­tal Ježi­ša, čo musí uro­biť, aby zís­kal več­ný život, a tu je odpo­veď. Musí­me milo­vať Boha. Ako ho máme milo­vať? Zo srd­ca, z duše, zo sily a z mys­le. Tie­to šty­ri schop­nos­ti zahŕňa­jú kaž­dú časť našej bytos­ti a nesmú byť odde­le­né. Bolo by ťaž­ké ana­ly­zo­vať kaž­dé z tých­to slov odde­le­ne, ale to, čo má Ježiš v sku­toč­nos­ti na mys­li je, že všet­ky schop­nos­ti, kto­ré nám Boh dal, musia byť zapo­je­né do milo­va­nia Boha. Všim­ni­te si však aj to, ako zakaž­dým Ježiš opa­ku­je slo­vo „celý“. Máme milo­vať Boha z CELÉHO svoj­ho srd­ca, z CELEJ svo­jej duše, z CELEJ svo­jej sily a z CELEJ svo­jej mys­le, skrát­ka celým naším bytím. Iný­mi slo­va­mi, všet­ko, čím sme, musí byť pohl­te­né neus­tá­lym výle­vom lás­ky k Páno­vi, náš­mu Stvo­ri­te­ľo­vi. Všet­ky naše emó­cie, všet­ky naše duchov­né túž­by, všet­ky naše skut­ky, všet­ky naše myš­lien­ky musia byť zasvä­te­né milo­va­niu a pote­šo­va­niu Boha. Nikdy nesmie­me mys­lieť, hovo­riť ale­bo konať sebec­ky; nikdy nesmie­me uro­biť nie­čo, čo je len tro­chu v roz­po­re s jeho zja­ve­nou vôľou; kaž­dé poku­še­nie musí byť okam­ži­te pre­ko­na­né, kaž­dý oka­mih náš­ho živo­ta máme strá­viť s rados­ťou a vďač­nos­ťou v služ­be Páno­vi. „Dob­re si odpo­ve­dal“, pove­dal Ježiš. Čo máš uro­biť, aby si obdr­žal več­ný život? Máš tak žiť. „To čiň“, pove­dal, „a budeš žiť.“ Ak milu­ješ Boha celou svo­jou bytos­ťou, zís­kaš več­ný život.

       Stre­tol som ľudí, kto­rí vyhla­so­va­li, že tak­to milu­jú Boha, avšak ich živo­ty nepod­po­ri­li ich tvr­de­nia. Ja viem, že ja osob­ne som na mili­ón míľ vzdia­le­ný od také­ho živo­ta a dúfam, že to tak cíti­te aj vy. Ak by sme sa moh­li pozrieť do sŕdc a mys­lí dokon­ca aj tých, kto­rí sú pokla­da­ní za najs­vä­tej­ších ľudí, kto­rí kedy žili, ani u nich by sme nenaš­li doko­na­losť. Pria­te­lia, odpo­veď zákon­ní­ka bola správ­na; prob­lém nespo­čí­val v jeho odpo­ve­di, ale v jeho neschop­nos­ti (a našej neschop­nos­ti) usku­toč­niť ju (ria­diť sa ňou).

      Exis­tu­jú dve mož­né odpo­ve­de na pôvod­nú otáz­ku – „Čo musím uro­biť, aby som zde­dil več­ný život?“ Jed­na odpo­veď je „Miluj Boha kaž­dou čas­ťou svo­jej bytos­ti a svoj­ho blíž­ne­ho ako seba samé­ho“. Dru­há rov­na­ko plat­ná odpo­veď je: „Neexis­tu­je abso­lút­ne nič, čo by ste moh­li uro­biť, aby ste zde­di­li več­ný život. Nemô­že­te uro­biť nič, pre­to­že máte hrieš­ne srd­ce, kto­ré vás vedie k hrieš­nym skut­kom, hovo­re­niu hrieš­nych slov a k hrieš­nym myš­lien­kam.“ Ak by sme sa lep­šie pozna­li, nepo­chy­bo­va­li by sme o našej neschop­nos­ti milo­vať Boha, ako to on vyža­du­je. Ty a ja nikdy nebu­de­me milo­vať Boha tak, ako by sme mali.

       Ale ak nemô­že­me uro­biť nič, aby sme zís­ka­li več­ný život, zna­me­ná to, že sme všet­ci stra­te­ní? Nie, nezna­me­ná, ale zna­me­ná to, že naša spá­sa nie je v našich rukách. Pozri­te, je jeden muž, kto­rý milo­val Boha celým svo­jím srd­com, celou svo­jou dušou, celou svo­jou mys­ľou a celou svo­jou silou, a to je Pán Ježiš Kris­tus. Vždy milo­val svoj­ho Otca celou svo­jou bytos­ťou a zís­kal si jeho plný súhlas vo všet­kom, čo robil. Ale ako nám to pomô­že? Pomá­ha nám to v tom zmys­le, že Ježiš pri­šiel žiť a zomrieť ako Zástup­ca za iných. Pri­šiel, aby zís­kal več­ný život pre mužov a ženy. Čo robil Ježiš, keď visel na krí­ži? Zná­šal ich trest ako ich Zástup­ca, umie­ral za ich hrie­chy. Zau­jal ich mies­to. Stál som pred Bohom ako odsú­de­ný zlo­či­nec pre svoj hriech, ale Ježiš zomrel namies­to mňa na kríži.

       Ale bol aj mojím Zástup­com tak, že počas svoj­ho živo­ta na zemi uká­zal takú doko­na­lú lás­ku k Bohu, kto­rú som ja nedo­ká­zal pre­ja­viť. Milo­val Otca celým svo­jím srd­com kaž­dú minú­tu kaž­dé­ho dňa a uro­bil tak namies­to mňa, ako môj Zástup­ca. Tam, kde som ja žalost­ne zly­hal, on sláv­ne uspel a uro­bil to pre mňa. To, že v tej­to úlo­he uspel, doka­zu­je jeho vzkrie­se­nie, kto­ré uká­za­lo, že Otec pri­jal jeho smrť ako Zástupcu.

       Ako teda môže­me vy a ja ako jed­not­li­ví hrieš­ni­ci mať úži­tok z doko­na­lé­ho živo­ta a zástup­nej smr­ti Pána Ježi­ša? Tým, že vlo­ží­me našu vie­ru v Zástup­cu. Už som pove­dal, že spa­se­nie a več­ný život nie sú v našich rukách. Musí­me pri­znať, že sme úpl­ne zly­ha­li, pre­to­že sme nemi­lo­va­li Boha tak, ako sme mali, a musí­me všet­ku našu dôve­ru vlo­žiť v toho, kto­rý uro­bil všet­ko, v čom sme my zly­ha­li. Potom nám bude jeho doko­na­lý život lás­ky pri­pí­sa­ný, ako keby sme ten život žili my, a jeho smrť za naše hrie­chy sa bude počí­tať, ako keby sme ten trest trpe­li my. Pre­to več­ný život, kto­rý si nikdy nemô­že­me zaslú­žiť svo­ji­mi čin­mi, dostá­va­me ako bez­plat­ný dar od Boha, keď náš­ho Zástup­cu vie­rou prij­me­me do svoj­ho živo­ta ako svoj­ho Pána.