Keď Ježiš Kris­tus žil na tej­to zemi, jed­na z otá­zok, kto­rú sa ľudia pýta­li, bola: Je ten­to člo­vek menom Ježiš Mesiáš ale­bo nie? Je vôbec mož­né, aby ten­to pokor­ný tesár z Naza­re­tu bol tým veľ­kým Oslo­bo­di­te­ľom, kto­ré­ho prí­chod bol zasľú­be­ný pred nie­koľ­ký­mi sto­ro­čia­mi? Rov­na­ké otáz­ky si kla­dú ľudia aj v dneš­nej dobe. Môže­me dôve­ro­vať tvr­de­niam, kto­ré ohľa­dom toho náj­de­me v Novom záko­ne, ale­bo je všet­ko, čo bolo napí­sa­né o Ježi­šo­vej oso­be, výmy­sel či mini­mál­ne pre­krú­te­nie fak­tov? To je to, na čo sa pozrie­me v tom­to zamyslení.

 

Vte­dy poja­la bázeň všet­kých a osla­vo­va­li Boha a hovo­ri­li: Veli­ký pro­rok povs­tal medzi nami, a Boh vraj nav­ští­vil svoj ľud. A tá zvesť o ňom sa roz­nies­la po celom Jud­sku a po všet­kých okol­ných kra­ji­nách. A Jáno­vi zves­to­va­li jeho uče­ní­ci o tom všet­kom. A Ján si zavo­lal kto­rých­si dvoch zo svo­jich uče­ní­kov a poslal ich k Ježi­šo­vi a kázal sa opý­tať: Či si ty ten, kto­rý má prí­sť, a či máme čakať iné­ho? A keď priš­li tí mužo­via k nemu, pove­da­li: Ján Krs­ti­teľ nás poslal k tebe a kázal sa opý­tať: Či si ty ten, kto­rý má prí­sť, a či máme čakať iné­ho? A v tú istú hodi­nu uzdra­vil mno­hých od nedu­hov a od iných roz­lič­ných trá­pe­ní a od zlých duchov a mno­hým sle­pým daro­val zrak. A Ježiš odpo­ve­dal a rie­kol im: Iďte a zves­tuj­te Jáno­vi, čo ste vide­li a poču­li, že sle­pí zase vidia, chro­mí cho­dia, malo­moc­ní sa čis­tia, hlu­chí čujú, mŕt­vi vstá­va­jú z mŕt­vych, chu­dob­ným sa zves­tu­je evan­je­lium a bla­ho­sla­ve­ný je, kto by sa nepo­hor­šil na mne.

Lukáš 7:16-23

 

Napo­sle­dy sme spo­loč­ne uva­žo­va­li o mla­dom mužo­vi z mes­ta Naim, kto­ré­ho Ježiš vzkrie­sil z mŕt­vych. Sprá­va o tom­to veľ­kom čini­te­ľo­vi zázra­kov sa pri­ro­dze­ne roz­ší­ri­la širo­ko-ďale­ko. Dosta­la sa dokon­ca aj do uší väz­ňa v krá­ľov­skom palá­ci. Bol ním Ján Krs­ti­teľ, kto­rý bol uväz­ne­ný na zákla­de roz­ka­zu samot­né­ho krá­ľa. Reak­cia toh­to veľ­ké­ho pro­ro­ka, keď sa dopo­čul o Ježi­šo­vých skut­koch, je pre nás záha­dou. Požia­dal dvoch svo­jich uče­ní­kov, aby išli za Ježi­šom a spý­ta­li sa ho: “Či si ty ten, kto­rý má prí­sť, a či máme čakať iné­ho?” Keď Ján hovo­ril o “tom, kto­rý má prí­sť“, odvo­lá­val sa na Mesiá­ša, kto­ré­ho prí­chod Boh zasľu­bo­val celé stá­ro­čia pri rôz­nych príležitostiach.

       Pre­čo to Ján potre­bo­val vedieť, pre­čo ho to tak zau­jí­ma­lo? Pre­to­že bol posla­ný, aby ozna­mo­val prí­chod Mesiá­ša – to bolo posla­nie, kto­ré­mu sa veno­val pred svo­jím zatknu­tím. Pre­čo teda začal mať pochyb­nos­ti o iden­ti­te Ježi­ša? Nesmie­me igno­ro­vať fakt, že Ján prav­de­po­dob­ne neoča­ká­val, že po tom, čo ver­ne kázal ľuďom, bude chrad­núť vo väze­ní. Nie je ťaž­ké pred­sta­viť si, že ten­to neús­pech ním hlbo­ko otria­sol. No mys­lím si, že hlav­né vysvet­le­nie jeho pochyb­nos­tí náj­de­me v tom, že pôso­be­nie Ježi­ša v tej dobe neko­reš­pon­do­va­lo s pred­sta­vou, kto­rú opí­sal vo svo­jich káza­niach Mesiá­ša – Kris­ta. Pozri­me sa na nie­kto­ré slo­vá, kto­rý­mi ho Ján opí­sal: “A už aj je seke­ra pri­lo­že­ná na koreň stro­mov; kaž­dý teda strom, kto­rý nene­sie dob­ré ovo­cie, sa vytí­na a hádže na oheň… kto­rý má svo­ju vejač­ku vo svo­jej ruke a pre­čis­tí svo­je hum­no a zhro­maž­dí svo­ju pše­ni­cu do sypár­ne, ale ple­vy bude páliť neuha­si­teľ­ným ohňom.” Ján, majúc na mys­li nábo­žen­ských vod­cov, pove­dal: “Vre­te­ni­čie ple­me­no, kto vám uká­zal, ako unik­núť nastá­va­jú­ce­mu hne­vu?” (Matúš 7:3). Čo je hlav­nou myš­lien­kou tých­to vyhlá­se­ní? Je to dôraz kla­de­ný na roz­su­dok. Tak­že Ján oča­ká­val, že Mesiáš vyne­sie okam­ži­té súdy v súla­de s tým, čo sám (Ján) prorokoval.

       Ale to, čo si Ján neuve­do­mil, bolo, že roz­su­dok a súd sa týkal budúc­nos­ti – nie­čo­ho, čo malo prí­sť na kon­ci sve­ta. Exis­to­va­la však aj ďal­šia, okam­ži­tej­šia služ­ba, do kto­rej bol Mesiáš zapo­je­ný. Aby upo­ko­jil a uis­til Jána, naj­skôr pozval jeho uče­ní­kov, aby chví­ľu zosta­li a pozo­ro­va­li zázra­ky, kto­ré konal. Potom poslal tých­to dvoch mužov späť k Jáno­vi s posols­tvom:“Choď­te a zves­tuj­te Jáno­vi, čo ste vide­li a poču­li, že sle­pí zase vidia, chro­mí cho­dia, malo­moc­ní sa čis­tia, hlu­chí poču­jú, mŕt­vi vstá­va­jú z mŕt­vych, chu­dob­ným sa zves­tu­je evan­je­lium.” Pre­čo boli tie­to sku­toč­nos­ti také dôle­ži­té? Pre­to­že Jáno­vi pri­po­me­nu­li pred­po­ve­de zazna­me­na­né v Kni­he pro­ro­ka Izaiá­ša, napí­sa­nej pred stov­ka­mi rokov. Dovoľ­te, aby som vám uká­zal, ako doslov­ne sa rea­li­zo­va­li v Ježi­šo­vej služ­be: ”Vte­dy sa otvo­ria oči sle­pých a otvo­ria sa aj uši hlu­chých. Vte­dy posko­čí kuľ­ha­vý ako jeleň a jazyk nemé­ho bude radost­ne prespevovať.”

       Čo teda Ježiš sle­do­val tou­to sprá­vou? Aký bol jeho zámer, keď Jáno­vi posie­lal túto sprá­vu? V sku­toč­nos­ti ňou hovo­ril: „Aj tie­to veci sa hovo­ri­li o Mesiá­šo­vi a napĺňa­jú sa do posled­nej bod­ky. Roz­su­dok a súd prí­du neskôr, teraz sle­duj dôka­zy, kto­ré hovo­ria o mne, že som sku­toč­ne Mesiáš”. Potom dodal s mier­nym pokar­ha­ním: „Bla­ho­sla­ve­ný je, kto by sa nepo­hor­šil na mne.”

       Čo sa môže­me naučiť z tých­to uda­los­tí? Mys­lím, že prvou lek­ci­ou, kto­rú sa môže­me naučiť je, že dokon­ca aj veľ­mi zre­lí a sku­toč­ne boha­boj­ní ľudia môžu mať pochyb­nos­ti. Ján bol mužom, kto­rý sa pre­ja­vil ako mimo­riad­ne odváž­ny v ohla­so­va­ní Božie­ho krá­ľov­stva a cel­kom neúp­ros­ný v odsú­de­ní hrie­chu. Bol to s isto­tou nie­kto, kto sa nebál niko­ho, dokon­ca sa nebál ani naj­vyš­ších nábo­žen­ských auto­rít tých čias. Čo sa udia­lo? Nuž, ako som spo­me­nul, čias­toč­ným prob­lé­mom boli nepo­chyb­ne okol­nos­ti. Urči­te neča­kal, že sa ocit­ne vo väze­ní a pre nie­ko­ho ako on bolo pri­ro­dze­né, že sa cítil na takom­to osa­me­lom mies­te skľú­če­ne a dep­re­sív­ne. Dep­re­sia je veľ­mi neprí­jem­ná aj tým, že nás núti obrá­tiť, poze­rať sa do seba a záro­veň sa poze­rať na všet­ko nega­tív­ne. Dep­re­sív­ny člo­vek sa stá­va pesi­mis­tic­kým, dokon­ca ira­ci­onál­nym – tak­že nie je prek­va­pe­ním, že aj zre­lý veria­ci môže stra­tiť radosť a vní­ma­nie Božej prí­tom­nos­ti. Satan ľah­ko využí­va takú­to situ­áciu na to, aby v mys­li kres­ťa­na vyvo­lal pochybnosti.

       Ste pra­vý veria­ci, kto­rí sa cíti skles­nu­to a myseľ kto­ré­ho zapla­vi­li pochyb­nos­ti o vie­re? Potom ste v dob­rej spo­loč­nos­ti. Ale aké je rie­še­nie? Uva­žuj­te nad múd­ry­mi slo­va­mi Pána Ježi­ša, ako­by ich zno­vu hovo­ril Jáno­vi. „Pochy­bu­ješ o tom, že som Mesiáš? Potom pre­mýš­ľaj o tých moc­ných zázra­koch, kto­ré som vyko­nal. Tie­to zázra­ky sú spo­ľah­li­vé dôka­zy toho, že som sku­toč­ne Mesiáš, pre­to­že sú to pres­ne tie zázra­ky, o kto­rých pro­ro­ko­val Izaiáš. Poslo­via, uče­ní­ci, kto­rých si poslal, vide­li tie­to zázra­ky na vlast­né oči. O tom, čo vide­li, vedia osob­ne svedčiť.”

       Exis­tu­je však aj iný druh pochyb­nos­tí, na kto­rý sa chcem teraz zame­rať. Máte váž­ne pochyb­nos­ti o kres­ťan­skej vie­re? Mož­no sa nachá­dza­te v ťaž­kej situ­ácii ale­bo ste pre­ži­li veľ­ké skla­ma­nie. Mož­no ste boli dokon­ca hlbo­ko otra­se­ný sprá­va­ním nie­ko­ho, kto o sebe tvr­dí, že je kres­ťa­nom. Prav­dou je, že vaša myseľ je plná pochyb­nos­tí, dokon­ca pochy­bu­je­te aj o exis­ten­cii Boha ale­bo o prav­dách týka­jú­cich sa kres­ťan­stva. Akú radu vám viem dať? V pod­sta­te je to rov­na­ká rada, akú som o nie­čo vyš­šie dal zre­lé­mu kres­ťa­no­vi. Pra­vá, sku­toč­ná kres­ťan­ská vie­ra nie je tvo­re­ná zvlášt­ny­mi mys­tic­ký­mi skú­se­nos­ťa­mi, ale zakla­dá sa na pev­ných a spo­ľah­li­vých fak­toch. Naozaj sa tie­to zázra­ky sta­li? Ani Ježi­šo­vi naj­hor­ší nepria­te­lia nepo­chy­bo­va­li o tom, že Ježiš vyko­nal naozaj­st­né zázra­ky; muse­li sa zní­žiť k tvr­de­niu, že ich vyko­nal (po)mocou diab­la, no nemoh­li pop­rieť, že sa naozaj sta­li. Ako si ale žela­li, aby to bolo mož­né! Navy­še, pochy­bo­va­nie o zázra­koch zna­me­ná pochy­bo­vať o pra­do­vrav­nos­ti mužov, kto­rí napí­sa­li evan­je­liá – mužov, kto­rí tvr­di­li, že boli oči­tý­mi sved­ka­mi tých­to uda­los­tí. Spo­meň­me si na to, že za prav­dy, o kto­rých písa­li, boli pri­pra­ve­ní aj zomrieť. A len blá­zon by bol ochot­ný zomrieť za klamstvo.

       Stať sa kres­ťa­nom zahŕňa vie­ru v prav­du o živo­te, smr­ti a zmŕt­vychvs­ta­ní Ježi­ša Kris­ta. Ale pre­dov­šet­kým to zna­me­ná dôve­ru v neho – dôve­ro­vať mu ako svoj­mu Páno­vi a Spasiteľovi.