Ježiš pove­dal: „A ako bolo za dní Nóa­cho­vých, tak bude i za dní Syna člo­ve­ka. Jed­li, pili, ženi­li sa a vydá­va­li až do dňa, eď Nóach vošiel do korá­bu; priš­la poto­pa a zahu­bi­la všet­kých“ (Lukáš 17:26-27).

 

V tom­to zamys­le­ní nás Ježiš vra­cia späť v čase k uda­los­ti, kto­rá zme­ni­la svet. Máme na mys­li celo­sve­to­vú poto­pu. Všim­ni­me si, že Pán Ježiš bol pre­sved­če­ný o pres­nos­ti his­to­ric­kých zázna­mov Sta­ré­ho záko­na. Mno­hí sa v našej dobe môžu zabá­vať na myš­lien­ke, že Boh zni­čil zvie­ra­tá a ľudí tým, že pokryl svet vodou. Prí­beh o tom, ako Boh naria­dil Noemo­vi posta­viť archu, aby mohol byť zachrá­ne­ný zosta­tok ľud­stva spo­lu s rôz­ny­mi druh­mi zvie­rat, pova­žu­jú za zábav­nú báj­ku pre deti. Tvr­dia, že ak nie­ke­dy v his­tó­rii doš­lo k poto­pe, čo sa týka roz­sa­hu, bola len lokál­na, a nie celo­sve­to­vá. V sku­toč­nos­ti však exis­tu­je dosta­tok dôka­zov, kto­ré potr­dzu­jú rea­li­tu, teda sku­toč­nosť celo­sve­to­vej poto­py, no teraz sa tým nebu­de­me ďalej zaobe­rať. V kaž­dom prí­pa­de, ako sme si pove­da­li, jed­na vec je jas­ná: pre Pána Ježi­ša Kris­ta to boli sku­toč­né, reál­ne his­to­ric­ké uda­los­ti a spo­mí­na ich pre­to, aby nám všet­kým dal dôle­ži­tú lekciu.

       No, v prvom rade, pre­čo Boh vôbec spô­so­bil túto poto­pu? Dra­ma­tic­kú odpo­veď dáva prvá kni­ha Bib­lie, Kni­ha Gene­zis, kde číta­me: „A Hos­po­din videl, že sa mno­ží zlosť člo­ve­ka na zemi a že všet­ko, čokoľ­vek vytvo­ria myš­lien­ky jeho srd­ca, je len zlé po všet­ky dni. A Hos­po­din ľuto­val, že uči­nil člo­ve­ka na zemi, a mal bolesť vo svo­jom srd­ci. A Hos­po­din rie­kol: Zahla­dím člo­ve­ka, kto­ré­ho som stvo­ril, z tvá­re zeme, zahla­dím všet­ko od člo­ve­ka až do hovä­da, až do zemep­la­zu a až do nebes­ké­ho vtá­ka, lebo ľutu­jem, že som ich uči­nil. Ale Nóach našiel milosť v očiach Hos­po­di­no­vých.“ (1. Moj­ži­šo­va 6:5-8) Poto­pa bola teda súdom, tres­tom, kto­rý Boh uva­lil na ľud­stvo za všet­ko zlo, kto­ré videl páchať svo­je stvo­re­nia a – všim­ni­me si toto – pre všet­ko, čokoľ­vek vytvo­ria myš­lien­ky jeho srd­ca (teda člo­ve­ka). Áno, Boh nesú­di ľudí len na zákla­de ich činov, ale rov­na­ko aj na zákla­de ich myš­lie­nok a pohnú­tok –a samoz­rej­me, keď­že je záro­veň spra­vod­li­vý a vše­ve­dia­ci, Jeho súdy sú vždy dokonalé.

       Ale čo pres­ne chcel Ježiš zdô­raz­niť, keď hovo­ril o Noemo­vi? Chcel nám uká­zať, že pod­mien­ky, kto­ré exis­to­va­li bez­pro­stred­ne pred poto­pou, boli v pod­sta­te rov­na­ké ako pod­mien­ky, kto­ré budú exis­to­vať vo sve­te a v čase, keď sa Ježiš na kon­ci vekov vrá­ti. Čo ale robi­li ľudia v dňoch Noeho? Kona­li rôz­ne veci – také, aké ľudia robia počas celých dejín vo všet­kých kra­ji­nách na sve­te. Jed­li, pili, ženi­li sa a vydá­va­li až do dňa, kým Noe nevs­tú­pil do korá­bu. Z tých­to slov vyplý­va, že to bolo naozaj všet­ko, čo robi­li. Žili z jed­né­ho dňa na dru­hý bez toho, aby pre­ja­vi­li aký­koľ­vek záu­jem o to, či sa to Bohu páči ale­bo nie.

       Navy­še, pre svo­je spr­vá­va­nie nema­li žiad­ne ospra­vedl­ne­nie. Vidí­me, že, od chví­le, keď dal Boh Noemo­vi inštruk­cie posta­viť archu, až do dňa, keď boli prá­ce dokon­če­né, uply­nu­lo 120 rokov. A počas všet­kých tých rokov Noe varo­val ľudí pred blí­žia­cou sa kata­stro­fou. V sku­toč­nos­ti apoš­tol Peter vo svo­jom dru­hom lis­te opi­su­je Noacha ako „kaza­te­ľa spra­vod­li­vos­ti.“ Tak­že počas celých 120 rokov boli ľudia tým­to zbož­ným mužom neus­tá­le varo­va­ní a nabá­da­ní, aby čini­li poká­nie zo svo­jej ska­ze­nos­ti a bez­bož­nos­ti a obrá­ti­li sa k Bohu – zatiaľ čo sa pred ich oča­mi sta­va­la archa, kto­rá pred­sta­vo­va­la jedi­ný spô­sob úni­ku pred Božím súdom. No namies­to toho, aby sa zne­po­ko­jo­va­li a vola­li k Bohu, títo ľudia naďa­lej pokra­čo­va­li v žití živo­ta tak, ako dovte­dy – igno­ru­júc výzvy Noeho, toh­to ver­né­ho kazateľa.

       A toto je tra­gé­dia ľud­skej pova­hy, pria­te­lia; čím dlh­šie sa súd odkla­dá, tým viac sa ľudia stá­va­jú samo­ľú­by­mi, pred­sta­vu­júc si, že všet­ko bude v poriad­ku a že budú môcť pokra­čo­vať v hre­še­ní bez stra­chu z Božie­ho tres­tu. Muži a ženy sa stá­va­jú čoraz tvr­d­ší­mi a čoraz menej a menej ink­li­nu­jú­ci­mi veno­vať pozor­nosť varo­va­niam ohľa­dom dôsled­kov ich sprá­va­nia. No Božie hroz­by a varo­va­nia nie sú len prázd­ne slo­vá a jeho meš­ka­nia nie sú znám­kou toho, že sa už viac nezau­jí­ma o naše hrie­chy. Boh je prá­ve­že trpez­li­vý a milo­srd­ný, dáva­júc mužom a ženám čas a prí­le­ži­tos­ti, kto­ré si nikto z nás nezaslúži.

       Nako­niec však Bohu „dôj­de trpez­li­vosť“ a súd musí prí­sť. Pre­to číta­me: „Ľudia jed­li, pili, ženi­li sa a vydá­va­li až do dňa, keď Nóach vošiel do korá­bu; (potom) priš­la poto­pa a zahu­bi­la všet­kých.“ Roz­su­dok pri­šiel rých­lo a bez pochýb. A ako sme už uvied­li, Ježiš chce, aby sme pocho­pi­li, že na kon­ci časov sve­ta budú všet­ky veci, teda aj kaž­do­den­ný život ľudí, úpl­ne rov­na­ké. Ľudia budú robiť tie isté veci, kto­ré robi­li vte­dy a robia aj dote­raz – jesť, piť, ženiť sa atď. Teda žiť tak, ako keby jedi­ným úče­lom ľud­skej exis­ten­cie bolo mať pote­še­nie z mate­riál­nych vecí.

       Tak­že celo­sve­to­vá poto­pa, dôsle­dok súdu nad ľud­stvom za ich hrie­chy a búre­nie sa pro­ti Bohu, je pred­sta­ve­ná Pánom Ježi­šom ako obraz toho, čo sa sta­ne na kon­ci sve­ta. Masy ľudí bude žiť svoj bež­ný život, robiac bež­né veci bez toho, aby akým­koľ­vek spô­so­bom mys­le­li na svo­ju zod­po­ved­nosť voči Bohu. Potom sa Ježiš zja­ví na oblo­he a všet­ci ľudia – živí aj mŕt­vi – budú zavo­la­ní do jeho prí­tom­nos­ti, aby čeli­li súdu. To všet­ko sa sta­ne náh­le, bles­ko­vo, no nikto nebu­de môcť tvr­diť, že vopred nedos­tal žiad­ne varovanie.

       V prie­be­hu rokov mal Noe svo­jich nástup­cov – po prvé, v podo­be Bohom inšpi­ro­va­ných pro­ro­kov – a jed­nou z ich hlav­ných úloh bolo varo­vať ľudí pred budú­cim súdom. Násled­ne aj sám Pán Ježiš počas svo­jej služ­by na zemi zno­vu a zno­vu pri­po­mí­nal ľuďom, že v budúc­nos­ti prí­de deň zúč­to­va­nia a že on sám bude tým sud­com. Zod­po­ved­nosť za odo­vzda­nie toh­to posols­tva sve­tu pre­vza­li Kris­to­vi apoš­to­li a odvte­dy sú kaza­te­lia (a tiež bež­ní kres­ťa­nia) pod­ne­co­va­ní varo­vať ľudí, že jed­né­ho dňa sa svet skon­čí a prí­de súd. Pod­ľa Božie­ho slo­va sú bez ospra­vedl­ne­nia dokon­ca aj tí, kto­rí sa nikdy o takom­to varo­va­ní nedo­po­ču­li, pre­to­že hlbo­ko v kaž­dom člo­ve­ku je zako­re­ne­né vní­ma­nie, vedo­mie budú­ce­ho súdu. Môže­me sa to pokú­siť potla­čiť a udu­siť, potom sa tomu vysmiať, no v srd­ci vie­me, že jed­né­ho dňa bude­me súde­ní. Niet pre nás žiad­ne­ho úni­ku? Noemo­vi a jeho rodi­ne sa poda­ri­lo unik­núť celo­sve­to­vej poto­pe tým, že hľa­da­li úkryt v korá­be. Toto pla­vid­lo ich udr­ža­lo v bez­pe­čí, zatiaľ čo sta­ro­ve­ký svet zahynul. 

       Nuž a neexis­tu­je aj pre nás ekvi­va­lent archy? Áno, exis­tu­je! Naším pros­tried­kom spa­se­nia je Pán Ježiš Kris­tus. On je tá archa, kto­rá zachrá­ni pred Božím spra­vod­li­vým hne­vom v deň súdu a bez­peč­ne nás pri­ve­die do neba. Vie­te, Kris­tus zná­šal Boží hnev a súd za naše hrie­chy počas toho, ako visel na krí­ži. Bol odsú­de­ný v mene iných, no pre­žil – ale­bo pres­nej­šie – Boh ho vrá­til k živo­tu a teraz žije na veky vekov. K čomu nás Boh volá, aby sme to kona­li? Volá nás, aby sme roz­poz­na­li svoj hriech, zo srd­ca čini­li poká­nie a hľa­da­li úto­čis­ko v Ježi­šo­vi Kristovi.

       Dra­hí pria­te­lia, hľa­da­li ste už úto­čis­ko v Spa­si­te­ľo­vi? Ak áno, potom nemá­te dôvod báť sa Božie­ho súdu. Keď sa Ježiš vrá­ti, bude­te napl­ne­ní rados­ťou a bude­te ho vítať ako svoj­ho Spa­si­te­ľa, a nie ako svoj­ho sud­cu. Na dru­hej stra­ne však, ak ste v ňom nikdy nehľa­da­li úto­čis­ko, nalie­ha­vo vás vyzý­vam, aby ste tak uro­bi­li ihneď, čini­li poká­nie a vlo­ži­li dôve­ru v jeho die­lo na kríži.