His­tó­ria Kar­ne­va­lu v Benát­kach, kto­rý je zná­my po celom sve­te, sia­ha až do stre­do­ve­ku. Už v tých sko­rých časoch ľudia zúčast­ňu­jú­ci sa na kar­ne­va­loch nosie­va­li mas­ky. Nose­nie masiek však nebo­lo len súčas­ťou zába­vy, ale slú­ži­lo aj na skry­tie ich iden­ti­ty, aby sa muži aj ženy moh­li zapá­jať do zaká­za­ných hier. Rele­van­tnosť toh­to his­to­ric­ké­ho odka­zu sa sta­ne zrej­mou v prie­be­hu toh­to zamyslenia.

 

A v tom, keď sa boli ziš­li desať­ti­sí­ce zástu­pu, tak­že šlia­pa­li jed­ni po dru­hých, začal hovo­riť svo­jim uče­ní­kom: Najprv sa vystrí­haj­te kva­su fari­ze­jov, kto­rý je pokry­tec­tvo. Ale nie­to ničo­ho ukry­té­ho, čo by nema­lo byť odkry­té, ani taj­né­ho, čo by sa nema­lo zve­dieť. A pre­to všet­ko, čo ste pove­da­li vo tme, bude sa čuť na svet­le; a čo ste v komo­rách šep­ta­li do ucha, bude sa hlá­sať na domoch.

Lukáš 12:1-3

 

Nebo­lo to prvý­krát, čo Ježiš hovo­ril o kva­se fari­ze­jov, no pri pred­chá­dza­jú­cej prí­le­ži­tos­ti to bolo v inom kon­tex­te. Tam Ježiš pri­po­dob­ňo­val uče­nie tých­to nábo­žen­ských vod­cov ku kva­su, kým tu sa odka­zo­val na ich sprá­va­nie (Matúš 16:6, 11-12). „Vystrí­haj­te sa kva­su fari­ze­jov“,pove­dal Ježiš, „čo je pokry­tec­tvo.“  Čo ale je ten pokry­tec? Pokry­tec je doslo­va nie­kto, kto nosí mas­ku. Pôvod výra­zu tre­ba hľa­dať v gréc­kom divad­le, kde her­ci na svo­jich tvá­rach nosi­li mas­ky, aby vede­li stvár­niť urči­tú posta­vu v hre. Mas­ka pred­sta­vo­va­la posta­vu, kto­rú herec stvár­ňo­val, zatiaľ čo sku­toč­ná oso­ba bola za mas­kou skry­tá. Odtiaľ pochá­dza pojem pokrytectvo.

       Pre­čo však Ježiš pova­žo­val fari­ze­jov za pokryt­cov? Hnu­tie fari­ze­jov prav­de­po­dob­ne vznik­lo v pia­tom sto­ro­čí pred Kris­tom. Vo vše­obec­nos­ti zo stra­ny Židov to vte­dy bola doba veľ­kej nábo­žen­skej lax­nos­ti, teda chla­du; pre­vi­ni­li sa tým, že váž­ne zaned­bá­va­li Pána a jeho záko­ny. Títo prví, počia­toč­ní fari­ze­ji boli ich sprá­va­ním hlbo­ko zne­po­ko­je­ní a odhod­la­ní povzbu­dzo­vať ľudí, aby sa navrá­ti­li k Páno­vi a jeho pri­ká­za­niam. Boli to úprim­ní a zbož­ní muži, kto­rí chce­li, aby bol Boh medzi jeho vyvo­le­ným ľudom – Žid­mi – cte­ný a váže­ný. No ako roky ply­nu­li, veci sa zača­li meniť a fari­ze­ji, kto­rí mali na začiat­ku také dob­ré a zbož­né úmys­ly, sa sta­li pokryt­ca­mi. Pokra­čo­va­li vo vyučo­va­ní ľudí, a dokon­ca šli nad rámec toho, čo bolo napí­sa­né vo Svä­tom pís­me, no už ich nemo­ti­vo­va­la lás­ka k Bohu a jeho slo­vu. Chce­li, aby ich ľudia obdi­vo­va­li a cti­li si pre ich dom­ne­lú svä­tosť a spra­vod­li­vosť, no v sku­toč­nos­ti pra­vú tvár skrý­va­li za mas­kou. Uči­li jed­nu vec, no sami sa v tej veci sprá­va­li inak; dáva­li ľuďom namá­ha­vé, ťaž­ké nábo­žen­ské úlo­hy, no sami ich neplnili.

       Ak sa nad tým zamys­lí­te, uče­ní­kom hro­zi­lo reál­ne nebez­pe­čen­stvo, pre­to­že boli blíz­ky­mi spo­loč­ník­mi Pána Ježi­ša Kris­ta, a tým neus­tá­le v cen­tre pozor­nos­ti. Ježiš bol, čo sa týka svä­tos­ti a spra­vod­li­vos­ti, doko­na­lý a oni boli povo­la­ní nasle­do­vať jeho prí­klad tým, že budú žiť prí­klad­ným živo­tom. Okrem toho im bola daná moc a prá­vo konať zázra­ky, vyhá­ňať démo­nov a kázať pred stov­ka­mi ľudí. Nevy­hnut­ne ich veľa ľudí obdi­vo­va­lo a rešpek­to­va­lo. Ako ľah­ko sa moh­li dostať do poku­še­nia rad­šej sa pre­tva­ro­vať, než konať z čis­tých a úprim­ných úmys­lov! Ako ľah­ko moh­li byť v poku­še­ní zau­jí­mať sa viac o dojem, kto­rý by moh­li na dru­hých zane­chať,  než o to, aby sa páči­li Bohu!

       No ale pre­čo Ježiš pri­po­dob­nil pokry­tec­tvo fari­ze­jov ku kva­su? Nuž v tých časoch, keď si kaž­dý pie­kol chlieb vo svo­jom vlast­nom dome, bola fun­kcia kva­su veľ­mi zná­ma. Dve vlast­nos­ti kva­su sú tu zvlášť dôle­ži­té: Po prvé, ide o sku­toč­nosť, že drož­die, teda kvas sa šíri celým ces­tom, hoci ten­to pro­ces je ľud­ským okom nevi­di­teľ­ný. Po dru­hé, drož­die spô­so­bu­je, že ces­to zme­ní tvar a naras­tie. Zamys­li­me sa teraz nad tým, ako sa tie­to vlast­nos­ti kva­su – teda postup­né nevi­di­teľ­né roz­ras­ta­nie nasle­do­va­né roz­pí­na­vos­ťou – vzťa­hu­jú na hriech pokry­tec­tva. Pres­ne tak ako kvas pra­cu­je v ces­te poti­chu a postup­ne, a záro­veň je ten­to pro­ces pre člo­ve­ka navo­nok nevi­di­teľ­ný, tak je to aj s pokry­tec­tvom. Samoz­rej­me, nikto z nás nedo­ká­že vidieť do srd­ca iné­ho člo­ve­ka, tak­že keď je nie­kto neúp­rim­ný, nie je to hneď zrej­mé. Vskut­ku, šikov­ných her­cov je naozaj veľa a takí­to ľudia doká­žu iných ľudí kla­mať dlho. No čo sa sta­ne potom? Zno­vu si spo­meň­me na ces­to. Po istom čase prí­tom­nosť drož­dia začne ovplyv­ňo­vať ces­to a hrud­ka ces­ta začne naras­tať a zväč­šo­vať sa, až kým nedo­siah­ne troj­ná­so­bok svo­jej pôvod­nej veľ­kos­ti! Podob­ne, keď táto ten­den­cia vyze­rať navo­nok svä­to a spra­vod­li­vo raz začne naras­tať, člo­vek sa postup­ne nadú­va pýchou. Toto bol smut­ný stav, do kto­ré­ho sa dosta­la väč­ši­na fari­ze­jov v časoch, keď Ježiš pri­šiel na túto zem. Poda­ri­lo sa im okla­mať ľudí tak, aby si mys­le­li, že sú svä­tí a spra­vod­li­ví, no ich pýcha sa stá­va­la čoraz viac oči­vid­nou. „Nebuď­te ako oni,“ hovo­ril Ježiš. Musí­te si vší­mať prvé znám­ky sna­hy skrý­vať sa za mas­ku neúp­rim­nos­ti, skôr než sa kvas roz­ší­ri a vy sa zme­ní­te na hrdé­ho pokrytca.

       No nebo­li to len uče­ní­ci, kto­rí sa muse­li chrá­niť pred kva­som pokry­tec­tva. To, čo Ježiš učil dva­nás­tich uče­ní­kov, počú­val aj dav oko­lo­sto­ja­cich ľudí. Dnes pokry­tec­tvo tiež nie je nie­čím, čo sa týka len pop­red­ných ľudí spo­loč­nos­ti; nebez­pe­čen­stvo hro­zí rov­na­ko nám všet­kým a naj­mä tým, kto­rí majú ten­den­cie, sklo­ny k nábo­žen­stvu. Ako sme číta­li, pokry­tec­tvo môže začať veľ­mi nená­pad­ne. Mož­no sa zača­lo tým, že člo­vek sa chcel páčiť Bohu a žiť spra­vod­li­vý život. Keď sa ľudia úprim­ne a pokor­ne sna­žia robiť to, čo je správ­ne a záro­veň sa vyhý­bať tomu, čo je zlé, môžu spo­zo­ro­vať, že iní ľudia ich začnú obdi­vo­vať a chvá­liť. V ľud­skej pova­he je nie­čo, čo z nás robí ľudí túžia­cich po oce­ne­ní a chvá­le. Poku­še­ním teda nie je sta­ra­nie sa o to, aby sme sa páči­li Bohu, ale skôr to, aby sme sa neži­vi­li obdi­vom iných ľudí. Vidí­me, aký zlý postup, prie­beh to má? Kým spo­čiat­ku bolo sprá­va­nie člo­ve­ka odra­zom toho, čo mal na srd­ci, teraz už prvo­ra­dou sta­ros­ťou nie je páčiť sa Bohu, ale zís­kať si úctu a rešpekt iných ľudí. No Pán vie, čo sa ukrý­va v srd­ci kaž­dé­ho člo­ve­ka a jed­né­ho dňa strh­ne mas­ky a odha­lí sku­toč­ný cha­rak­ter každého.

       Dra­hí pria­te­lia, aj vy nosí­te mas­ku? Máte povesť dob­ré­ho a spra­vod­li­vé­ho člo­ve­ka, pri­čom vo svo­jom srd­ci vie­te, že neko­ná­te skut­ky z lás­ky k Bohu, ale z lás­ky k sebe? Nuž, ak je to tak, varu­jem vás, že v deň súdu bude­te odha­le­ní, pre­to­že Boh vidí, čo je vo vašom srd­ci. Osu­dom pokryt­cov bude več­né nešťas­tie, tak­že je veľ­mi dôle­ži­té roz­poz­nať sku­toč­ný stav, v akom sa nachá­dza­te, a svoj hriech pred Pánom oľu­to­vať. Odpus­te­né môže byť dokon­ca aj vaše pokry­tec­tvo, ak bude­te činiť poká­nie naozaj z celé­ho srd­ca. Ako je mož­né, že aj fari­ze­jo­vi bude odpus­te­né? Pre­to, že Ježiš nie­sol trest na krí­ži aj za tých pokryt­cov, kto­rí činia poká­nie a obrá­tia sa k nemu s pros­bou o záchranu.