Ľud­ský život je ako vlak. Má veľa vagó­nov, neza­sta­vu­je, ženie sa po koľa­ji, kto­rá môže byť veľ­mi dlhá a pre­chá­dzať cez mno­hé kra­je, kra­jin­ky a kra­ji­ny, ale na jej kon­ci nie je krás­na sta­ni­ca, v kto­rej by vlak zakot­vil, ale hlbo­ká prie­pasť zva­ná smrť.

Vezie­me sa v tom­to vla­ku, zdr­žia­va­me sa v mno­hých jeho vagó­noch. V nie­kto­rých je radosť, lás­ka, ver­nosť, pria­teľ­stvo, poro­zu­me­nie, poho­da, roz­koš, vášeň, rozp­tý­le­nie. V iných je bolesť, stra­ta, cho­ro­ba, skla­ma­nie, neve­ra, zra­da, nená­visť, nespo­koj­nosť, náma­ha, veľa prá­ce. Neus­tá­le sa sna­ží­me budo­vať a skráš­ľo­vať vagó­ny, v kto­rých sa naj­viac zdr­žia­va­me, aby nám poskyt­li útu­lok, bez­pe­čie, poho­du a oddych, záze­mie. Sna­ží­me sa budo­vať dob­ré vzťa­hy so spo­lu­ces­tu­jú­ci­mi v našom vla­ku, ale nie vždy sa to darí.

Celý život sa zamest­ná­va­me naši­mi vagón­mi a ich zve­ľa­de­ním, spo­lu­na­ží­va­ním vo vla­ku, ale vôbec sa nesta­rá­me o to, po akej koľa­ji ide náš vlak a kde tá koľaj kon­čí. Božie slo­vo nás ale volá ku ďale­ko radi­kál­nej­šie­mu roz­hod­nu­tiu a kona­niu. Volá nás vystú­piť z toh­to vla­ku a pre­stú­piť na iný vlak, kto­rý ces­tu­je po koľa­ji, kto­rá nekon­čí v prie­pas­ti, ale v nád­her­nej a úžas­nej sta­ni­ci plnej lás­ky, prav­dy a Božej prí­tom­nos­ti, zva­nej več­ný život.