Ako by ste opí­sa­li uži­toč­ný a pros­peš­ný život? Kaž­dý z nás by mohol na túto otáz­ku odpo­ve­dať pod­ľa vlast­né­ho súbo­ru hod­nôt, ale v tom­to zamys­le­ní chce­me pou­va­žo­vať, ako by Boh opí­sal taký­to život.

 

A pove­dal toto podo­ben­stvo: Nie­kto mal fík, zasa­de­ný vo svo­jej vini­ci. A pri­šiel hľa­da­júc na ňom ovo­cie, ale nena­šiel. Vte­dy pove­dal viná­ro­vi: Hľa, toto už po tri roky pri­chá­dzam hľa­da­júc ovo­cie na tom­to fíku a nena­chá­dzam. Vytni ho; načo ešte i tú zem kazí! A on odpo­ve­dal a rie­kol mu: Pane, pone­chaj ho ešte i ten­to rok, až ho oko­pem a pohno­jím, či by na budú­ce nedo­nie­sol ovo­cia; a keď nie, potom ho vytneš.

Lukáš 13:6-9

 

Zasa­diť figov­ník vo vini­ci nebo­lo v Ježi­šo­vých časoch vôbec nezvy­čaj­né. Rast­li­ny sa teši­li veľ­kej pozor­nos­ti a zís­ka­va­li úži­tok z rov­na­kých živín v pôde, z akých zís­ka­val aj vinič. Muž v podo­ben­stve sa roz­ho­dol zasa­diť vinič, ale výsle­dok bol skla­ma­ním. Tri roky po sebe cho­die­val k figov­ní­ku v náde­ji, že náj­de ovo­cie a pozor­ne ho pre­ze­ral, pre­to­že figy býva­jú ukry­té pod boha­tým lís­tím. Na jeho veľ­ké skla­ma­nie zakaž­dým, keď sa pozrel, nena­šiel vôbec žiad­ne ovo­cie, a tak po troch rokoch maji­teľ vini­ce veľ­mi roz­um­ne požia­dal viná­ra: „Vytni ho. Pre­čo by mal využí­vať pôdu.“ Veď naozaj,  nie­len­že zabe­ral mies­to vo vini­ci, ale svo­ji­mi hlbo­ký­mi koreň­mi pri­pra­vo­val vinič o vzác­ne živi­ny v pôde. Ako­koľ­vek, na čo je dob­rý figov­ník, kto­rý nero­dí figy?

       Ale vinár, kto­rý sa sta­ral o strom, sa zjav­ne zdrá­hal vyťať ho bez toho, aby sa napo­sle­dy sna­žil pri­nú­tiť ho pri­niesť úro­du. Požia­dal teda maji­te­ľa, aby dal figov­ní­ku posled­nú šan­cu tak, že ho oko­pe a pohno­jí; tým­to by stro­mu posky­tol naj­vý­hod­nej­šie mož­né pod­mien­ky na to, aby koneč­ne zaro­dil ovo­cie. Ak by po všet­kej tej prá­ci strom stá­le nepri­ná­šal ovo­cie, potom by neexis­to­va­la žiad­na alter­na­tí­va; figov­ník by musel byť vyrú­ba­ný. To je zhr­nu­tie pod­sta­ty obsa­hu podo­ben­stva. Teraz sa pokú­si­me pocho­piť uče­nie, kto­ré ním chcel Ježiš odovzdať.

       Pri rôz­nych prí­le­ži­tos­tiach v Bib­lii nachá­dza­me Izra­el opi­so­va­ný ako figov­ník a Ježiš mal nepo­chyb­ne na mys­li ten­to národ, keď roz­prá­val toto podo­ben­stvo. Židia ako národ dosta­li mno­hé pri­vi­lé­giá. Pre­dov­šet­kým boli vyvo­le­ní ako zvlášt­ny Boží ľud a Bib­lia zdô­raz­ňu­je sku­toč­nosť, že toto vyvo­le­nie nebo­lo zalo­že­né na žiad­nych kon­krét­nych vlast­nos­tiach, kto­ré by ho robi­li nad­ra­de­ným voči iným náro­dom. Boh sa potom oso­bit­ne sta­ral o Židov, vie­dol ich stov­ky rokov, sta­ral sa o to, aby boli uspo­ko­je­né všet­ky ich fyzic­ké a mate­riál­ne potre­by, pre­ja­vo­val svo­ju moc pro­stred­níc­tvom mno­hých zázra­kov, posie­lal pro­ro­kov, aby ich uči­li jeho ces­tám a umož­ňo­val im, aby pora­zi­li svo­jich nepria­te­ľov. Žiad­ny iný národ nikdy nedos­tal toľ­ko lás­ky, milo­sr­den­stva, sta­rost­li­vos­ti a pozor­nos­ti, a to všet­ko bolo neza­slú­že­né. A čo Boh od nich oča­ká­val ako odoz­vu? Oča­ká­val od nich, že roz­poz­na­jú, akí sú mu zavia­za­ní, a pre­ja­via mu ver­nosť tým, že budú dodr­žia­vať jeho pri­ká­za­nia a uctie­vať ho celým srd­com. Toto bolo ovo­cie, kto­ré od nich Pán očakával.

       Aká však bola sku­toč­nosť? Zis­ťu­je­me, že Izra­e­li­ti sa pri mno­hých prí­le­ži­tos­tiach obrá­ti­li chrb­tom k Páno­vi a uctie­va­li bohov iných náro­dov, pri­čom sa v roz­po­re s Boží­mi zákon­mi dopúš­ťa­li ohav­ných hrie­chov. Keď im Boh poslal svo­jich poslov (pro­ro­kov), tí boli zvy­čaj­ne igno­ro­va­ní, zle sa s nimi zaob­chá­dza­lo, ale­bo boli dokon­ca zabi­tí. Čas­to o nich hovo­ril ako o tvrdo­šij­ných ľuďoch, kto­rí ho odmie­ta­li počú­vať. Ak si pre­čí­ta­te zázna­my o deťoch Izra­e­la v Sta­rom záko­ne, bude­te prek­va­pe­ní, aký trpez­li­vý bol Boh voči svoj­mu vzbú­re­nec­ké­mu národu.

       Ak môže­me iden­ti­fi­ko­vať maji­te­ľa figov­ní­ka ako Boha Otca, je logic­ké, že viná­ra iden­ti­fi­ku­je­me ako Pána Ježi­ša Kris­ta. Všim­ni­te si, že vinár nespo­chyb­nil prá­vo maji­te­ľa vyťať figov­ník; jed­no­du­cho ho pro­sil, aby tomu dal viac času. Ježi­šo­va služ­ba medzi Žid­mi, ako je opí­sa­ná v evan­je­liách, im poskyt­la úžas­nú prí­le­ži­tosť zno­vu pre­mýš­ľať, činiť poká­nie a vrá­tiť sa k Bohu. Fak­tom je, že Kris­to­va služ­ba na zemi bola vyko­ná­va­ná tak­mer výluč­ne medzi Žid­mi. Bolo to pre­to, lebo ako dob­rý vinár im chcel dať kaž­dú prí­le­ži­tosť, aby sa obrá­ti­li späť k Bohu. Jeho samot­ná služ­ba vyučo­va­nia a kona­nia zázra­kov spo­lu s bez­ú­hon­ným živo­tom boli výzvou, aby sa kaja­li a koneč­ne pri­nies­li ovo­cie vďač­nos­ti a ver­nej služ­by svoj­mu Páno­vi. Ale čo sa v sku­toč­nos­ti sta­lo? Tie­to slo­vá, kto­ré nachá­dza­me v Jáno­vom evan­je­liu, zhr­ňu­jú reak­ciu Židov na Ježi­ša: „Pri­šiel do svoj­ho vlast­né­ho, a jeho vlast­ní ho nepri­ja­li!“(Ján 1:11– pozn. prekl.).

       Bola by to však chy­ba obme­dziť apli­ká­ciu toh­to podo­ben­stva len na Židov, pre­to­že všet­ci pat­rí­me Bohu v tom zmys­le, že je to on, kto dal život kaž­dé­mu z nás. Pán má teda prá­vo oča­ká­vať návrat­nosť inves­tí­cie, kto­rú vlo­žil do našich živo­tov. Ale ako by sa mala prejaviť?

       V prvom rade by sme mu mali vyjad­riť vďač­nosť za to, že nám dal vzác­ny dar živo­ta tým, že žije­me na jeho slá­vu. Ďalej, dal nám naše telá. Mali by sme sa sna­žiť ctiť Boha tým, že svo­je telá pou­ži­je­me na to, aby sme mu ver­ne slú­ži­li a krá­ča­li po jeho ces­tách. Dal nám aj našu myseľ. Svo­ju myseľ by sme mali zame­rať na pozi­tív­ne veci, kto­ré nachá­dza­me vo Svä­tom Pís­me. Náj­de­me naprí­klad toto nabá­da­nie: „…všet­ko, čo je prav­di­vé, čo je počest­né, čo je spra­vod­li­vé, čo je mrav­ne čis­té, čo je ľúbe, čo je dob­ro­po­vest­né, ak je neja­ká cnosť a ak neja­ká chvá­la, o tom pre­mýš­ľaj­te“ (Fili­pen­ským 4:8 – pozn. pre­kl.). To tiež zna­me­ná, že by sme mali zdr­žia­vať svo­ju myseľ od všet­kých nečis­tých, závist­li­vých, pomstych­ti­vých, pohŕda­vých, pyš­ných a nečest­ných myš­lie­nok. Aké ovo­cie pri­ná­ša naša myseľ? A čo naše ústa? Hovo­rí­me vždy slo­vá, kto­ré sú lás­ka­vé, povzbu­dzu­jú­ce, oce­ňu­jú­ce, lás­ky­pl­né a úprim­né, ale­bo nie­ke­dy odsu­dzu­je­me, hovo­rí­me o ľuďoch zle, kar­há­me a zľah­ču­je­me ich? Figov­ník stvo­ril Boh, aby pri­ná­šal zdra­vé, nád­her­né ovo­cie. Pamä­taj­te si, že v podo­ben­stve pri­šiel maji­teľ hľa­dať ovo­cie na jede­nie, nie­len sa naň poze­rať. Aké ovo­cie pri­ná­ša­me pre Pána? Je mu náš život príjemný?

      Dra­hý pria­teľ, ak si nikdy ale­bo len zried­ka pre­mýš­ľal o tom, aké dôle­ži­té je páčiť sa Bohu, môžeš si byť istý, že on je nespo­koj­ný s tvo­jím živo­tom. Pozri, rov­na­ko ako je úče­lom figov­ní­ka pri­ná­šať ovo­cie, úče­lom ľud­skej exis­ten­cie je ctiť, osla­vo­vať a tešiť Boha, dávať ho na prvé mies­to a krá­čať v posluš­nos­ti pod­ľa jeho vôle. Mož­no si musíš pri­znať, že tvoj dote­raj­ší život bol z Pánov­ho pohľa­du neplod­ný. Ak áno, potom zúfa­lo potre­bu­ješ Spa­si­te­ľa. Ako sme už vide­li, naj­väč­ším hrie­chom, kto­rý Židia spá­cha­li, bolo to, že odmiet­li Pána Ježi­ša napriek všet­ké­mu, čo vyko­nal medzi nimi. Nie­kto by mohol pove­dať: „Áno, ale neod­mie­tol som Ježi­ša Kris­ta“. Mož­no povieš, že ho obdi­vu­ješ, že ho uctie­vaš, dokon­ca, že ho milu­ješ. Ale si si istý? Cie­ľom jeho prí­cho­du na zem bolo tú obrov­skú prie­pasť, spô­so­be­nú naši­mi hriech­mi, pre­mos­tiť tak, že za nás zomrel na krí­ži. Išiel si nie­ke­dy osob­ne k tomu­to krí­žu s veľ­kým zár­mut­kom a s úprim­nou poko­rou kvô­li svo­jim hrie­chom a vlo­žil si celý svoj život do rúk Spa­si­te­ľa? Ak si mu ešte nikdy neodo­vzdal svoj život, potom si ho v sku­toč­nos­ti odmie­tol, hoci si uro­bil aké­koľ­vek mno­hé dob­ré veci. Ako som prá­ve pove­dal, je to pre­to, že prá­ve toto bol účel, pre kto­rý pri­šiel na zem – spa­siť hrieš­ni­kov. Nemô­že to byť tak, že ti Boh dáva posled­nú šan­cu, ako to uro­bil tomu figov­ní­ku? Dra­hý pria­teľ, choď k Spa­si­te­ľo­vi so zlo­me­ným srd­com a požia­daj ho, aby ťa zachrá­nil. Potom koneč­ne budeš môcť vo svo­jom živo­te pri­ná­šať Bohu ovo­cie. Ináč budeš sťa­tý a vyho­de­ný na večnosť