Názo­ry ľudí na Pána Ježi­ša sú veľ­mi odliš­né. Sú takí, kto­rí ho pokla­da­jú za dosť vzdia­le­nú posta­vu, ako­si nepod­stat­nú pre dneš­nú dobu. Nie­kto­rí sa ho do istej mie­ry boja, mys­liac si, že je prí­sny a tvr­dý. Iní v ňom napro­ti tomu vidia Pria­te­ľa, s kto­rým sa môžu roz­prá­vať s urči­tou dôver­nos­ťou. Dokon­ca aj vte­dy, keď žil tu na zemi, ľudia naň­ho rea­go­va­li rôz­nym spô­so­bom. V tej­to úva­he sa bude­me zamýš­ľať nad nie­kým, kto mal k nemu sku­toč­ne chvá­ly­hod­ný postoj.

 

A keď dovŕ­šil všet­ky svo­je slo­vá v uši ľudu, vošiel do Kafar­nau­ma. A slu­ha neja­ké­ho stot­ní­ka, kto­rý mu bol veľ­mi vzác­ny, bol nemoc­ný a blí­žil sa smr­ti. A keď počul o Ježi­šo­vi, poslal ku nemu star­ších zo Židov pro­siac ho, žeby pri­šiel a uzdra­vil jeho slu­hu. A oni prí­duc k Ježi­šo­vi pro­si­li ho nalie­ha­vo a hovo­ri­li: Hoden je toho, kto­ré­mu to vyko­náš, lebo milu­je náš národ, aj syna­gó­gu nám on vysta­vil. A Ježiš išiel s nimi. A keď už bol neďa­le­ko od domu, poslal k nemu stot­ník svo­jich pria­te­ľov a pove­dal mu: Pane, neunú­vaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju stre­chu, a pre­to som ani sám seba nepo­va­žo­val za hod­né­ho prí­sť k tebe; ale povedz slo­vo, a môj slu­ha bude uzdra­ve­ný. Lebo veď i ja som člo­vek, posta­ve­ný pod moc iných, majúc pod sebou voja­kov a keď poviem tomu­to: Choď! tak ide, a iné­mu: Príď! a prí­de, a svoj­mu slu­ho­vi: Učiň toto! a činí. Keď to počul Ježiš, zadi­vil sa mu a obrá­tiac sa pove­dal zástu­pu: Hovo­rím vám, že ani v Izra­e­lo­vi som nena­šiel takej veľ­kej vie­ry. A keď sa posla­ní navrá­ti­li do domu, našli nemoc­né­ho slu­hu zdra­vé­ho.

Lukáš 7:1-10

 

Kafar­naum sa stal mes­tom, kde mal Ježiš svo­je ústre­die. Keď sa tam vra­cal, priš­li k nemu dva­ja muži. Boli to židov­skí star­ší, kto­rí pri­chá­dza­li v mene rím­ske­ho stot­ní­ka, kto­ré­ho slu­ha bol blíz­ko k smr­ti. Evan­je­lis­ta Matúš nás infor­mu­je, že bol ochr­nu­tý (pora­ze­ný) a straš­ne trpel.

       Nie­koľ­ko sku­toč­nos­tí, kto­ré som spo­me­nul, bolo samo ose­be pozo­ru­hod­ných. Pre­čo to hovo­rím? Nuž, zamys­li­te sa nad tým­to. Rima­nia boli v tom čase oku­pač­nou mocou v Pales­tí­ne a stot­ní­ci tvo­ri­li hlav­nú opo­ru armá­dy. Mali povesť tvr­dých a nemi­lo­srd­ných boju­jú­cich mužov. (Slo­vo cen­tu­ri­on/stotník sa vzťa­hu­je na sku­toč­nosť, že mali pod sebou zhru­ba 100 voja­kov.) Ten­to stot­ník však nebol vôbec typic­ký. Je zrej­mé, že to bol lás­ka­vý, šted­rý člo­vek. Maj­me na pamä­ti, že slu­ho­via boli v pod­sta­te otrok­mi, s kto­rý­mi sa vše­obec­ne zaob­chá­dza­lo zle, ale ten­to kon­krét­ny stot­ník bol oči­vid­ne veľ­mi lás­ka­vý k tomu­to mla­dé­mu mužo­vi – číta­me, že mu bol „veľ­mi vzác­ny“ – a bol veľ­mi zne­po­ko­je­ný jeho utrpením.

       Tak­že, napriek vše­obec­nej nevra­ži­vos­ti Židov voči Rima­nom, títo star­ší, kto­rí pri­nies­li Ježi­šo­vi sprá­vu, zjav­ne s pote­še­ním sved­či­li o tom­to stot­ní­ko­vi. Pou­ká­za­li na to, že hoci nebol Žid, milo­val ich národ a vyna­lo­žil veľa peňa­zí, aby moh­la byť posta­ve­ná syna­gó­ga v ich mes­te. (Syna­gó­ga je mies­to, kde Židia uctie­va­li a ešte aj v súčas­nos­ti uctie­va­jú Boha.) Pre­to títo star­ší nalie­ha­li na Ježi­ša, aby šiel s nimi a uzdra­vil mla­dé­ho slu­hu. Sna­ži­li sa Ježi­ša pre­sved­čiť tým, že mu pove­da­li, ako veľ­mi je stot­ník hoden jeho pomoci.

       Keď obdi­vu­je­me dob­ré vlast­nos­ti stot­ní­ka, nesmie­me zabú­dať na dob­ro­tu a súcit Ježi­ša. Sú naj­me­nej tri námiet­ky, kto­ré mohol vzniesť, aby nešiel s tými­to židov­ský­mi star­ší­mi. Po prvé, mohol sa spý­tať, pre­čo po neho nepos­la­li skôr. Po dru­hé, mohol pove­dať, že v tom čase bola jeho služ­ba len pre Židov, a nie pre stot­ní­ka, kto­rý Židom nebol. Po tre­tie, mohol pove­dať úpl­ne správ­ne, že nikto nie je hod­ný, aby od neho nie­čo dostal, pre­to­že všet­ci sú hrieš­ni. Ale čo uro­bil Ježiš? Váhal? Nie. Číta­me, že ihneď išiel s nimi; Matúš vo svo­jom zázna­me uvá­dza Ježi­šo­ve slo­vá: „Ja prí­dem a uzdra­vím ho.“ Aká veľ­ká je milosť Pána Ježi­ša, aký veľ­ký jeho súcit!

       Ale potom, ako sa Ježiš blí­žil k domu, poslal stot­ník nie­koľ­kých pria­te­ľov s inou sprá­vou, kto­rú náj­de­me vo ver­ši 6: „Pane, neunú­vaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju stre­chu.“Star­ší pred­tým Ježi­šo­vi pove­da­li: „Hoden je toho, kto­ré­mu to vyko­náš“, ale odkaz od stot­ní­ka znel: „nie som hoden, aby si vošiel pod moju stre­chu, a pre­to som ani sám seba nepo­va­žo­val za hod­né­ho prí­sť k tebe.“ Bol tu teda muž, kto­rý napriek svoj­mu posta­ve­niu pre­ja­vil sku­toč­nú poko­ru. Všim­ni­te si, že sa obrá­til k Ježi­šo­vi ako k Páno­vi a keď hovo­ril o sebe, nepo­ve­dal: „Ja mám moc nad iný­mi“ – čo bola prav­da –, ale „ja som člo­vek, posta­ve­ný pod moc iných“.

       Bola to nie­len poko­ra toh­to člo­ve­ka, kto­rá upú­ta­la pozor­nosť Ježi­ša, ale naj­mä jeho vie­ra. Iba dva­krát v evan­je­liách číta­me, že Ježiš bol udi­ve­ný. V prvom prí­pa­de to bolo pre nevie­ru oby­va­te­ľov Naza­re­tu, v dru­hom prí­pa­de pre vie­ru toh­to pohan­ské­ho (neži­dov­ské­ho) stot­ní­ka. Ježiš hovo­ril k davu, kto­rý ho nasle­do­val, tak­to: „Hovo­rím vám, že ani v Izra­e­lo­vi som nena­šiel takej veľ­kej vie­ry.“ A Ježiš odpo­ve­dal na vie­ru stot­ní­ka tým, že okam­ži­te uzdra­vil jeho slu­hu. Spo­me­nul som lás­ka­vosť a šted­rosť stot­ní­ka, ale v našej pasá­ži sú ešte viac zdô­raz­ne­né jeho iné dve vlast­nos­ti, a to poko­ra a viera.

       Táto uda­losť v služ­be Pána Ježi­ša má veľ­mi jas­né posols­tvo pre nás všet­kých, ale mož­no naj­viac pre tých, kto­rí chcú zís­kať spá­su a vstú­piť do osob­né­ho vzťa­hu s Pánom. Nepo­chyb­ne jeden z hlav­ných dôvo­dov, pre­čo ľudia neprij­mú spá­su, je pýcha. Ako ľah­ko mohol ten­to stot­ník prí­sť k Ježi­šo­vi s posto­jom člo­ve­ka, kto­rý zvyk­ne dávať roz­ka­zy! Ako ľah­ko mohol pri­stú­piť k Ježi­šo­vi ako člo­vek, kto­rý si bol vedo­mý, že ako rím­sky dôs­toj­ník má prá­vo dávať roz­kaz, ale­bo pri­naj­men­šom ponúk­nuť veľ­kú sumu peňa­zí Spa­si­te­ľo­vi! Ale namies­to pový­še­nec­ké­ho kona­nia poslal iných, pre­to­že sa necí­til hoden ani len ísť k Ježi­šo­vi. Mohol sa pochvá­liť a ako vyjed­ná­va­cí pros­trie­dok využiť sku­toč­nosť, že dal penia­ze na vybu­do­va­nie syna­gó­gy v mes­te, a tak pre­sved­čiť Ježi­ša, aby uzdra­vil jeho slu­hu. Ale stot­ní­ko­vu šted­rosť spo­me­nu­li iní, nie on sám. On sa nepo­va­žo­val za hod­né­ho, aby Ježiš pri­šiel pod jeho strechu.

       Teraz sa zamys­li­me nad duchov­nou apli­ká­ci­ou toh­to prí­be­hu. Čo nás učí prí­klad stot­ní­ka? Všim­ni­me si, že ak chce­me pri­jať aké­koľ­vek požeh­na­nie od Pána, a naj­mä požeh­na­nie spá­sy a več­né­ho živo­ta, mali by sme zau­jať postoj hlbo­kej poko­ry. Nezá­le­ží na tom, aké posta­ve­nie máte v spo­loč­nos­ti, ale­bo ako ste dosiaľ žili svoj život. Boh neup­red­nost­ňu­je niko­ho. Kto­koľ­vek ste, je vašou povin­nos­ťou poko­riť sa pred Bohom, lebo ste pad­lým, hrieš­nym stvo­re­ním, kto­ré pri­stu­pu­je k svä­té­mu, spra­vod­li­vé­mu Stvo­ri­te­ľo­vi. Aké nepod­stat­né sú všet­ky ľud­ské, spo­lo­čen­ské roz­die­ly a aké neprís­toj­né je všet­ko, čím sa chvá­li­me, keď pri­chá­dza­me do prí­tom­nos­ti Vše­mo­hú­ce­ho Pána Boha. Ak chce­te osob­ne poznať Boha, musí­te si byť hlbo­ko vedo­mý svo­jej vlast­nej nehod­nos­ti. Božie slo­vo učí: „Boh sa pyš­ným pro­ti­ví, ale pokor­ným dáva milosť.“

       Vlast­nosť, kto­rú si Ježiš u stot­ní­ka cenil naj­viac, však bola jeho vie­ra. Ten­to stot­ník sa prav­de­po­dob­ne s Ježi­šom nikdy pred­tým osob­ne nestre­tol, ale počul o ňom od dru­hých. Napriek tomu nemal pochyb­nos­ti o tom, že doká­že uzdra­viť jeho slu­hu na diaľ­ku, dokon­ca bez toho, aby ho videl! Ak naozaj chceš poznať Pána, môj pria­teľ, nebu­deš ho vyzý­vať, aby sa pre­ja­vil tak, ako to chceš ty, čo by zna­me­na­lo, že ho pod­ro­bu­ješ skúš­ke. Nebu­deš o sebe tvr­diť, že si údaj­ne spra­vod­li­vý, ale vyznáš, že si totál­ne nehod­ný pri­jať čokoľ­vek od Pána. Nebu­deš sa sna­žiť zakryť svo­je hrie­chy, ale budeš sa úprim­ne kajať s túž­bou úpl­ne ich opus­tiť. Budeš pri­stu­po­vať k Bohu s poci­tom han­by, pro­siac ho, aby sa nad tebou zmi­lo­val a zachrá­nil ťa na zákla­de toho, čo uči­nil Ježiš zomrúc na krí­ži za hrieš­ni­kov. Boh, kto­rý doká­že pre­čí­tať kaž­dé ľud­ské srd­ce, je pri­pra­ve­ný zachrá­niť všet­kých, kto­rí k nemu pri­chá­dza­jú v tom­to duchu, i teba.