Zau­jí­ma­lo by ma, koľ­ko mojich čita­te­ľov už má skú­se­nosť so stav­bou domu od zákla­dov. Jed­ným z odbor­ní­kov, kto­ré­mu  potre­bu­je­te zavo­lať pred zača­tím stav­by, je zeme­me­rač, kto­rý doká­že zis­tiť, či je terén dosta­toč­ne pev­ný a sta­bil­ný. V podo­ben­stve, na kto­ré sa dnes pozrie­me, Ježiš opi­su­je dôsled­ky pre všet­kých, kto­rí nevez­mú jeho slo­vá do úva­hy, a násled­ne pou­ži­je pri­rov­na­nie na kaž­dé­ho z nás.

 

„Kaž­dé­ho teda, kto čuje tie­to moje slo­vá a činí ich, pri­po­dob­ním roz­um­né­mu člo­ve­ko­vi, kto­rý posta­vil svoj dom na ska­le. A spus­til sa lejak a priš­li rie­ky, zavia­li vet­ry a obo­ri­li sa na ten dom, a nepa­dol, pre­to­že bol zalo­že­ný na ska­le. A kaž­dý, kto čuje tie­to moje slo­vá a neči­ní ich, bude pri­po­dob­ne­ný člo­ve­ku bláz­no­vi, kto­rý vysta­vil svoj dom na pies­ku. A spus­til sa lejak a priš­li rie­ky, zavia­li vet­ry a zava­di­li o ten dom, a padol a jeho pád bol veľký.“

Matúš 7:24-27

 

Pri­chá­dza­me na koniec veľ­kej káz­ne Pána Ježi­ša, vše­obec­ne zná­mej ako Kázeň na hore. Spa­si­teľ v nej pri­ná­ša posols­tvo do sŕdc svo­jich poslu­chá­čov. Vo ver­ši 24 zdô­raz­ňu­je, na čom sku­toč­ne zále­ží – nie len na počú­va­ní jeho slov, ale tiež na ich čine­ní, uvá­dza­ní do pra­xe – a aby to jas­ne uká­zal, káza­nie sa kon­čí ilus­trá­ci­ou, podo­ben­stvom. Pred­sta­vu­je nám obraz dvoch mužov, kto­rí si posta­vi­li domy. Ježiš opi­su­je jed­né­ho z nich ako múd­re­ho a dru­hé­ho ako nero­zum­né­ho (bláz­na).

       Pozri­me sa teraz na tie­to dva domy. Zvon­ku vyze­ra­jú tak­mer rov­na­ko a sú posta­ve­né v tej istej loka­li­te. Pre­čo teda Pán Ježiš nazý­va jed­né­ho zo sta­vi­te­ľov múd­rym a dru­hé­ho bláz­nom? Nuž, pod­stat­ný roz­diel medzi tými­to dvo­ma doma­mi nie je ľud­ským okom vidi­teľ­ný; spo­čí­va v zákla­doch. Múd­ry člo­vek posta­vil svoj dom na ska­le, kým hlú­py člo­vek sa neob­ťa­žo­val základ­mi a posta­vil ho na pies­ku. Chví­ľu na tom nezá­le­ža­lo, obi­dva domy boli na pohľad rov­na­ko pek­né a býva­lo sa v nich rov­na­ko pohodl­ne. Ale potom, jed­né­ho dňa sa sta­lo nie­čo dramatické.

       Vo ver­ši 25 číta­me, čo sa sta­lo s domom posta­ve­ným na ska­le: „A pri­šiel prí­val, pri­va­li­li sa rie­ky, strh­li sa vet­ry, obo­ri­li sa na ten dom, ale nepa­dol, lebo bol na ska­le zalo­že­ný.“ Keď­že sa tie dva domy nachá­dza­li v tej istej loka­li­te, to isté sa sta­lo s domom posta­ve­ným na pies­ku. Vo ver­ši 27 číta­me: „A pri­šiel prí­val, pri­va­li­li sa rie­ky, strh­li sa vet­ry, nara­zi­li na ten dom i padol a jeho pád bol veľký.“

       Také­to pove­ter­nost­né pod­mien­ky boli ľuďom počú­va­jú­cim Ježi­šo­ve slo­vá zná­me. Teraz sa pokús­me poro­zu­mieť odka­zu, kto­rý sa nám Ježiš sna­ží tým­to pove­dať. Porov­ná­va spo­lu dve kate­gó­rie ľudí: sú tu tí, kto­rí si jeho slo­vá berú k srd­cu a svo­je živo­ty sa sna­žia pod­ľa toho žiť. Pre svoj život majú dob­rý základ a budú vedieť čeliť všet­kým utr­pe­niam, súže­niam a skúš­kam. Sú tu však aj iní, počú­va­jú­ci rov­na­ké slo­vá, no tie­to slo­vá ich neza­siah­nu. Zákla­dy ich živo­ta sú posta­ve­né na pies­ku, a pre­to nebu­dú schop­ní čeliť naj­tvr­d­ším skúš­kam živo­ta pokojne.

       Ježiš hovo­rí, že pra­vým zákla­dom, na kto­rom je potreb­né budo­vať svoj život, sú jeho slo­vá. Keď si pre­čí­ta­me aj iné pasá­že Pís­ma, zis­tí­me, že jedi­ným istým zákla­dom pre naše živo­ty je samot­ný Kris­tus. V sku­toč­nos­ti je na nie­koľ­kých mies­tach v Božom slo­ve Ježiš opí­sa­ný ako základ ale­bo ako ska­la. Čítaj­me, čo apoš­tol Pavol napí­sal cir­kvi v Korin­te: „Lebo nik nemô­že polo­žiť iný základ okrem toho, čo je polo­že­ný, a tým je Ježiš Kris­tus.“ (1. Korint­ským 3:11). V Sta­rom záko­ne, v pro­roc­tve Izaiá­ša číta­me o prí­cho­de Kris­ta: „Ajh­ľa, ja kla­diem na Sione kameň, kameň osved­če­ný, vzác­ny uhol­ný kameň, pev­ne zalo­že­ný: Kto (v neho) verí, nebu­de zahan­be­ný.“ (Izaiáš 28:16). V sku­toč­nos­ti sú tie­to dva poj­my neod­de­li­teľ­né: a to budo­va­nie živo­tov na Kris­to­vi a budo­va­nie, sta­va­nie na Kris­to­vých slo­vách. Kto­koľ­vek zakla­dá svoj život na Kris­to­vej oso­be, bude žiť v posluš­nos­ti voči jeho slovám.

       Ale ako by sme mali roz­umieť poj­mu „dom posta­ve­ný na pies­ku“? Čo pred­sta­vu­je pie­sok? Nemys­lím si, že by sme mali pies­ku dávať pres­ný význam. Čo sa tým naozaj mys­lí, je aký­koľ­vek iný základ, kto­rý nie je oso­bou Pána Ježi­ša Kris­ta. Pamä­taj­me, že oba domy vyze­ra­li z von­kaj­šej stra­ny tak­mer rov­na­ko. V sku­toč­nos­ti člo­vek, kto­rý sta­via svoj život na pies­ku, môže v ostat­ných budiť dojem, že jeho život má rov­na­ký základ ako život múd­re­ho člo­ve­ka. Môže cho­diť do tej istej cir­kvi, zbo­ru, môže byť zapo­je­ný do tých istých čin­nos­tí a môže sa zdať, že má cha­rak­ter podob­ný múd­re­mu človeku.

       Všim­ni­me si, že keď Ježiš roz­prá­va o nero­zum­nom člo­ve­ku, hovo­rí: „A kaž­dý, kto počú­va tie­to moje slo­vá, a nepl­ní ich, podob­ný bude mužo­vi-bláz­no­vi, kto­rý si posta­vil dom na pies­ku.“ Táto oso­ba v sku­toč­ne poču­la slo­vá Ježi­ša Kris­ta! Pán mal na mys­li mno­hých mužov a ženy, čo počú­va­li kázeň na hore, ale pre­to­že svo­je živo­ty nebu­do­va­li na Kris­to­vi a jeho uče­ní, slo­vá pre nich nema­li žiad­ny význam. Koľ­ko ľudí v dneš­nej dobe cho­dí do kos­to­la či zhro­maž­de­nia a počú­va, keď sa číta z Božie­ho slo­va, zatiaľ čo zákla­dy ich živo­ta sú extrém­ne plyt­ké, nesta­bil­né, lebo sú z pies­ku. Zakla­da­jú svoj život a več­nú nádej na vlast­nej sna­he, na svo­jom nábo­žen­stve, ale­bo dokon­ca na vlast­nej cir­kvi, zbore.

       Tak­že tu máme múd­re­ho a hlú­pe­ho sta­vi­te­ľa, obi­dvoch s domom nachá­dza­jú­cim sa v tom istom údo­lí. Zra­zu sú ich domy vysta­ve­né divo­kej, inten­zív­nej búr­ke, stú­pa­jú­cej zápla­vo­vej vode a sil­ným vet­rom. Dom na ska­le zostá­va pev­ný, ale dom na pies­ku sa zrú­ti. Čo pred­sta­vu­je táto búr­ka? Pred­sta­vu­je sku­toč­né krí­zy živo­ta – naprí­klad náh­le váž­ne ocho­re­nie ale­bo neho­du, mož­no stra­tu blíz­ke­ho. Ale vzťa­hu­je sa naj­mä na smrť a posled­ný súd. Či sa nám to páči, ale­bo nie, nepo­pie­ra­teľ­ným fak­tom je, že keď opus­tí­me pozem­ský život, bude­me všet­ci čeliť tomu­to dňu. A keď prí­de búr­ka smr­ti, bude­me musieť zane­chať všet­ko, čo súvi­sí s teraj­ším živo­tom. Abso­lút­ne nič z toh­to sve­ta neprej­de s nami cez prah smr­ti. Ale ak sme vlo­ži­li svo­ju dôve­ru v Pána Ježi­ša Kris­ta, smrť by pre nás nema­la zna­me­nať žiad­nu hrô­zu, pre­to­že ten, kto­ré­ho sme milo­va­li a komu sme slú­ži­li v tom­to živo­te, bude s nami aj v deň našej smrti.

       Potom prí­de ten straš­ný, obá­va­ný súd­ny deň, keď sa kni­hy (živo­ta) otvo­ria – a teda záznam o všet­kom, o čom sme kedy pre­mýš­ľa­li, čo sme pove­da­li a uro­bi­li, bude zve­rej­ne­ný. Oso­ba, kto­rá posta­vi­la, zalo­ži­la svoj život na Kris­to­vi a jeho slo­ve, sa nebu­de mať čoho báť, pre­to­že Pán Ježiš vynie­sol jej trest na kríž namies­to nej. Na dru­hej stra­ne, kto­koľ­vek žil svoj život tak, aby sa páčil sám sebe, bude odsú­de­ný do pek­la. Dúfam, že nám všet­kým je jas­né, že to naj­dô­le­ži­tej­šie v živo­te je mať správ­ny základ.

       Základ, kto­rý spo­čí­va v oso­be a slo­vách Kris­ta, zna­me­ná nebe­sia a več­nú bla­že­nosť. Aký­koľ­vek iný základ, vrá­ta­ne nábo­žen­stva, zna­me­ná pek­lo a več­né utr­pe­nie. Môj pria­te­ľu, Pán nás pozý­va, ale­bo rad­šej pri­ka­zu­je činiť poká­nie a oľu­to­vať svoj nehod­ný, bez­cen­ný základ, uve­riť v Kris­ta celým svo­jím srd­com ako v jedi­ný základ pre svoj život a žiť pod­ľa jeho slov.