Ako vidí­te, toto zamys­le­nie nesie názov „Veľ­kosť bláz­nov­stva“. Zau­jí­ma­lo by ma, čo si o tom mys­lí­te. Som si istý, že kaž­dý z nás môže uviesť neja­ké prí­kla­dy ľud­skej hlú­pos­ti, no prí­beh, kto­rý Pán Ježiš opi­su­je v tom­to podo­ben­stve, bije do očí. Čo je však sku­toč­ne zne­po­ko­ju­jú­ce je, že sprá­va­nie oso­by opí­sa­nej v tom­to prí­be­hu je v našej spo­loč­nos­ti v dneš­ných dňoch veľ­mi bežné.

 

Pove­dal mu kto­si zo zástu­pu: Maj­stre, povedz môj­mu bra­to­vi, aby si pode­lil so mnou dedič­stvo! On mu však rie­kol: Člo­ve­če, kto ma usta­no­vil za sud­cu ale­bo za deli­ča medzi vami? I rie­kol im: Daj­te si pozor a varuj­te sa aké­ho­koľ­vek lakom­stva, lebo život člo­ve­ka nezá­le­ží v roz­hoj­ňo­va­ní jeho majet­ku. Nato im pove­dal toto podo­ben­stvo: Boha­té­mu člo­ve­ku pri­nies­lo pole hoj­nú úro­du. Pre­mýš­ľal teda a pove­dal si: Čo uro­bím? Lebo nemám si kde zhro­maž­diť úro­du. A pove­dal: Toto uro­bím: zbo­rím si sto­do­ly, posta­vím väč­šie a tam si zhro­maž­dím všet­ko obi­lie a všet­ko, čo mám. Potom si poviem duši: Duša, máš dosť všet­ké­ho na mno­ho rokov; odpo­čí­vaj, jedz, pi, veseľ sa! Ale Boh mu rie­kol: Blá­zon, tej­to noci požia­da­jú tvoj život od teba; a čo si pri­pra­vil, komu to zosta­ne? Tak bude s tým, kto si zhro­maž­ďu­je pokla­dy, a nie je boha­tý v Bohu.

Lukáš 12:13-21

(cito­va­né pod­ľa pre­kla­du ECAV)

 

V pre­doš­lom Zamys­le­ní (stra­na 2) sme skú­ma­li otáz­ku cham­ti­vos­ti vo svet­le slov ver­ša 15, kde Pán hovo­rí: „Daj­te si pozor a varuj­te sa aké­ho­koľ­vek lakom­stva.“ (Lukáš 12:15) A hneď po tých­to slo­vách pokra­ču­je hovo­riac: „Lebo život člo­ve­ka nezá­le­ží v roz­hoj­ňo­va­ní jeho majet­ku.“ Aby vysvet­lil ten­to prin­cíp, začal Pán roz­prá­vať toto podo­ben­stvo –, kto­ré je mimo­cho­dom dnes rov­na­ko aktu­ál­ne, ako keď bolo prvý­krát roz­prá­va­né pred 2000 rok­mi. Tu sú naj­dô­le­ži­tej­šie body uda­los­tí. Jeden rok sa boha­té­mu stat­ká­ro­vi ale­bo roľ­ní­ko­vi uro­di­la boha­tá úro­da; bola taká veľ­ká, že jeho sto­do­ly nebo­li dosta­toč­ne veľ­ké na všet­ko obi­lie, a tak začal uva­žo­vať, čo by mal uro­biť. Roz­ho­dol sa, že svo­je stdo­ly zbú­ra a posta­ví väč­šie. Zdô­vod­nil to tým, že tak bude mať potom dosta­tok ulo­že­ných zásob na veľa nasle­du­jú­cich rokov. Tak­to by si mohol napl­no slo­bod­ne uží­vať, oddá­vať sa všet­kým slas­tiam živo­ta bez akých­koľ­vek obáv o budúcnosť.

       Koľ­ko je dnes takých­to ľudí! Sú ambi­ci­óz­ni, chcú si zaro­biť a mať veľ­ké bohat­stvo. Sú ochot­ní pod­stú­piť veľ­ké obe­te, len aby dosiah­li svoj cieľ. Nie­ke­dy sa im to aj poda­rí. Ich obchod pre­kvi­tá, zará­ba­jú kopec peňa­zí, kto­ré potom môžu pou­žiť na nákup nehnu­teľ­nos­tí a tak­mer čoho­koľ­vek ďal­šie­ho, ​​čo chcú, a záro­veň sa veno­vať všet­kým svo­jim váš­ňam. Neza­bú­daj­me, že tiež dba­jú na to, aby mali dosta­tok úspor ulo­že­ných pre budúc­nosť. Aby som pou­žil jazyk podo­ben­stva: „Ich sto­do­ly sú plné.“ Mož­no si nie­kto­rí z mojich čita­te­ľov mys­lia: „Dob­ré pre nich. Tvrdo pra­co­va­li na dosia­hnu­tie svo­jich cie­ľov a mali aj tro­chu šťas­tia. Nuž, nech sa im darí.“ Veľa ľudí obdi­vu­je člo­ve­ka, kto­rý sa vypra­co­val od nuly, kto­rý si vo sve­te razí ces­tu ťaž­kým úsi­lím a chyt­rým, lišiac­kym roz­ho­do­va­ním. Mno­hí takým­to ľuďom nepo­chyb­ne závi­dia a radi by boli v ich koži.

       To však nebol koniec prí­be­hu. Vo všet­kých svo­jich myš­lien­kach a úva­hách ten­to stat­kár uro­bil jed­nu osu­do­vú chy­bu. Pre kaž­dé­ho, kto podo­ben­stvo pozor­ne číta, vyni­ká, vyvs­tá­va jed­na vec: pou­ži­tie zámen „ja“ a „môj“.  Päť­krát tam pou­ží­va slo­vo „ja“ a šty­ri­krát slo­vo „môj“. „Čo uro­bím (ja)? Lebo nemám si (ja) kde zhro­maž­diť (moju) úro­du.” A on pove­dal: „Toto (ja) uro­bím: zbo­rím si (ja) (moje) sto­do­ly, posta­vím (ja) väč­šie a tam si (ja) zhro­maž­dím všet­ko (moje) obi­lie a všet­ko (moje), čo mám.“ Ten muž bol úpl­ne pohl­te­ný sám sebou, ani v naj­men­šom mu nezá­le­ža­lo na iných ľuďoch. Bol to boha­tý muž a teraz bol odhod­la­ný uží­vať si svo­je obrov­ské bohat­stvo. Vôbec ho nezau­jí­ma­li potre­by iných. Ale čo je naj­hor­šie, vôbec sa nesta­ral o Boha a o to, čo by od neho Boh mohol poža­do­vať. Boh do jeho výpoč­tov ani len nevs­tú­pil. A čo mu pove­dal Boh, kto­ré­ho odig­no­ro­val? Pove­dal mu: „Blá­zon!“

       Pre­čo ale bol ten­to muž taký blá­zon? Pre­to­že úpl­ne zabu­dol na svo­ju vlast­nú smr­teľ­nosť. To bola jeho osu­do­vá chy­ba. Všet­ky jeho výpoč­ty vychá­dza­li z pred­po­kla­du, že má pred sebou mno­ho rokov živo­ta, v kto­rých môže rela­xo­vať a uží­vať si svo­je bohat­stvo. Ale netu­šil, že prá­ve v tú noc zomrie a bude sa od neho vyža­do­vať jeho duša. Vôbec na to nebol pri­pra­ve­ný. Žil, ako­by nikdy nemal zomrieť, ako keby neexis­to­val žiad­ny budú­ci súd, kde ho bude jeho Stvo­ri­teľ volať na zod­po­ved­nosť. A čo sa malo stať so všet­kým bohat­stvom, kto­ré naz­hro­maž­dil? Nemoh­lo ísť s ním až za hrob; bolo pre­dur­če­né ísť k iným. Ježi­šo­ve záve­reč­né slo­vá nás varu­jú, že toto podo­ben­stvo má ove­ľa šir­šiu plat­nosť, pre­to­že hovo­rí: „Tak bude s tým, kto si zhro­maž­ďu­je pokla­dy, a nie je boha­tý v Bohu.“Slovo, kto­ré by sme dnes pou­ži­li na ozna­če­nie toh­to typu ľudí, je výraz „mate­ria­lis­ta“. Mate­ria­lis­ta je nie­kto, kto žije svoj život na fyzic­kej, mate­riál­nej rovi­ne, ale nie na duchov­nej. Rov­na­ko ako muž v podo­ben­stve, mys­lí len na ten­to život a na to, ako si môže čo naj­viac zabez­pe­čiť pohod­lie a cítiť sa šťast­ne. Sprá­va sa, ako­by mal len telo, ale žiad­nu več­nú dušu.

       Chce­me upo­zor­niť na dva dôle­ži­té body. Po prvé, môže­te byť mate­ria­lis­ta a súčas­ne byť aj nábož­ný; je mož­né žiť pre mate­riál­ne veci, a pri­tom veriť Bohu. Zásad­ná otáz­ka je: K čomu ale­bo ku komu lip­ne vaše srd­ce? Je pre­pl­ne­né veca­mi toh­to sve­ta, ale­bo je vašou prvo­ra­dou túž­bou páčiť sa Páno­vi? Byť mate­ria­lis­tom napriek tomu, že verí­te v Boha a pri­jí­ma­te to, čo o ňom učí Bib­lia ale­bo vaša cir­kev, v pod­sta­te zna­me­ná byť prak­ti­zu­jú­cim ate­is­tom. Vie­te, môže­te byť veria­ci slo­vom a pre­sved­če­ním, ale ate­is­tom v pra­xi. Čiže, či už ste boha­tí ale­bo chu­dob­ní, nábož­ní ale­bo nená­bož­ní, ak ste mate­ria­lis­tom, ste ako muž v podo­ben­stve –, pre­to­že ste so všet­ký­mi svo­ji­mi účel­mi a zámer­mi vylú­či­li Boha zo svoj­ho živo­ta a odsu­nu­li ho na mies­to dru­ho­ra­dé­ho význa­mu v porov­na­ní s hmot­ným majet­kom. Ak je to tak, Ježiš hovo­rí aj vám: „Blá­zon!“

       Dru­hý bod, kto­rý chce­me spo­me­núť, je ten­to: „Nikdy neza­bud­ni­te, že ste smr­teľ­ný a že jed­né­ho dňa, mož­no skôr, než si mys­lí­te, bude od vás váš život vyžia­da­ný. Pamä­taj­te, že čokoľ­vek, čo na tom­to sve­te máte, bude­te musieť po smr­ti zane­chať. Potom bude­te musieť v súd­ny deň čeliť Bohu bez toho, aby ste mu pred­lo­ži­li nie­čo iné ako svo­je hrie­chy, a potom sa bude­te musieť pri­znať, že ste v pod­sta­te žili svoj život pre seba, pri­čom ste igno­ro­va­li spra­vod­li­vé náro­ky, kto­ré na vás Boh má.

       Ale aká je teda alter­na­tí­va? Opäť sú tu Ježi­šo­ve záve­reč­né slo­vá: „Tak bude s tým, kto si zhro­maž­ďu­je pokla­dy, a nie je boha­tý v Bohu.“ Čo to ale zna­me­ná byť boha­tý v Bohu? Zna­me­ná to dať ho na prvé mies­to vo svo­jom živo­te. Zna­me­ná to žiť tak, aby ste sa mu páči­li. Ale pre­dov­šet­kým to zna­me­ná pri­jať do svoj­ho srd­ca a živo­ta jeho naj­väč­ší dar sve­tu, dar jeho jedi­né­ho Syna, Pána Ježi­ša Kris­ta. Všet­ko, čo máme, vrá­ta­ne náš­ho hmot­né­ho majet­ku, pochá­dza od Boha a malo by sa pri­jí­mať s vrúc­nou a úprim­nou vďa­kou. Žiť pre Božie dary a obra­cať sa chrb­tom k Dar­co­vi je mod­lár­stvo a voči Bohu hlbo­ko uráž­li­vé. No naj­väč­šou uráž­kou zo všet­kých je odmie­tať Ježi­ša Kris­ta tým, že odmie­ta­me činiť poká­nie zo svo­jich hrie­chov a odmie­ta­me ho pri­jať do svo­jich živo­tov ako svoj­ho Spa­si­te­ľa a Pána.

       Nuž, pria­te­lia moji. Žili ste dote­raz ako mate­ria­lis­ti a prak­tic­kí ate­is­ti? Žili ste len pre seba? Žili ste tak, ako­by ste nikdy nema­li zomrieť? Neda­rí sa vám pre­ja­vo­vať sku­toč­nú vďač­nosť Bohu za všet­ku jeho dob­ro­tu, naj­mä tým, že ste nepri­ja­li dar jeho Syna a odmiet­li prí­sť k nemu osob­ne pre spá­su? Ak áno, teraz je čas činiť poká­nie a pri­jať Spa­si­te­ľa, pre­to­že, kto vie? Prá­ve túto noc sa od vás môže vyža­do­vať vaša duša – a potom už bude neskoro.