Séria v pia­tich dieloch

 

 

Od povs­ta­nia Bar Koch­bu (135 po Kristovi),

po vznik štá­tu Izra­el v roku 1948

 

 

Izra­el v dobe po roku 135 po Kristovi

 

Úvod

Bib­lic­ké zázna­my o his­tó­rii Izra­e­la, Cir­kvi a sko­na­nia sve­ta kon­čia lis­ta­mi cir­kev­ným zbo­rom, apoš­to­lom Jánom vo vyhnan­stve na ostro­ve Pat­mos a opi­som vide­ní, kto­ré tam dostal – kon­čia kni­hou Zja­ve­nia. Smrť apoš­to­la Jána sa datu­je do roku 100 po Kris­to­vi – Ján zomrel pri­ro­dze­nou smr­ťou. Ten­to rok je pova­žo­va­ný za koniec apoš­tol­skej doby. O ďal­šej zem­skej his­tó­rii Izra­e­la sa dozve­dá­me už len z mimo­bib­lic­kých zázna­mov a zdro­jov. Tak je to aj v dneš­ných dňoch, v kto­rých sme pria­mo sved­ka­mi a súčas­ník­mi uda­los­tí, kto­ré sa dejú v Izra­e­li a s Izra­e­lom na medzi­ná­rod­nej scé­ne.  Dato­va­nie uda­los­tí robí­me  v sys­té­me „náš­ho leto­poč­tu“ (n.l.) čiže „po  Kristovi“.

 

O „budú­cej his­tó­rii“ Izra­e­la, Cir­kvi a všet­kých pozos­tá­va­jú­cich náro­dov sve­ta – vlast­ne „his­tó­rii posled­nej doby (kon­ca časov)“– môže­me pove­dať, že pred nami sú dni, v kto­rých dôj­de k napl­ne­niu ostá­va­jú­cich sta­ro­zá­kon­ných a novo­zá­kon­ných pro­roc­tiev a vide­ní. Slo­vo, kto­ré Boh pove­dal skr­ze svo­jich pro­ro­kov, sa napl­ní. Jere­miá­šo­vi pove­dal: „… bde­jem nad svo­jím slo­vom, aby som ho vyko­nal“ (Jere­miáš 1:12). Sú to pro­roc­tvá a vide­nia hlav­ne o veľ­kom či Jako­bo­vom súže­ní; Anti­kris­to­vi a jeho celo­sve­to­vej ríši; prvom vzkrie­se­ní mŕt­vych; dru­hom prí­cho­de Pána Ježi­ša Kris­ta a jeho tisíc­roč­nom krá­ľov­stve; súdom pred veľ­kým bie­lym tró­nom; novej zemi, novom nebi a novom Jeruzaleme.

 

 

Izra­el v rozptýlení

 

Od ukri­žo­va­nia po Bar Kochbu

Po ukri­žo­va­ní Kris­ta pos­tih­li Izra­el veľ­ké nešťas­tia. Chrám bol zbú­ra­ný, Jeru­za­lem zni­če­ný a ľud rozp­tý­le­ný. Toto sa udia­lo v dvoch etapách.

 

V 70. roku pod vede­ním rím­ske­ho voj­vod­cu Títa Ves­pa­ziá­na bol spá­le­ný a zbú­ra­ný chrám. Mno­hých Židov zaja­li a ako voj­no­vú korisť odvied­li do Ríma.

 

V rokoch 132 – 135 doš­lo v Izra­e­li pod vede­ním faloš­né­ho pro­ro­ka Bar Koch­bu k pro­ti­rím­ske­mu povs­ta­niu. Rím­ske voj­ská na roz­kaz cisá­ra Had­riá­na^A) povs­ta­nie kru­to potla­či­li, zni­či­li mes­to Jeru­za­lem a židov­ské oby­va­teľ­stvo rozp­tý­li­li. Obe tie­to uda­los­ti zna­me­na­li defi­ni­tív­ne, koneč­né rozp­tý­le­nie židov­ské­ho oby­va­teľ­stva medzi pohan­ské náro­dy sveta.

 

Od Bar Koch­bu po rok 1948

Z hľa­dis­ka počiat­ku novo­zm­luv­nej doby boli význam­ný­mi medz­ník­mi v his­tó­rii Izra­e­la roky 30-33, 70 a 135. Od roku 135 až do roku 1948 izra­el­ský národ (Židia) nemal vlast­nú kra­ji­nu (domo­vi­nu), v moder­nom poní­ma­ní vlast­ný štát. Jeho „dom bol pus­tý“. Úze­mie štá­tu Izra­el (úze­mie Pales­tí­ny) bolo strie­da­vo pod vlá­dou (man­dát­nou sprá­vou, juris­dik­ci­ou) Rima­nov (roky 63 pred Kris­tom až 326 po Kris­to­vi), Byzan­tín­cov (326 – 614), Per­ža­nov (614 – 638), Ara­bov (638 – 1099), kri­žia­kov (1099 – 1291), Egyp­ťa­nov (1291 – 1517), Tur­kov (1517 – 1917) a Angli­ča­nov (1917 – 1948). Význam­ný­mi uda­los­ťa­mi v novo­do­bej his­tó­rii izra­el­ské­ho náro­da sú: sionis­tic­ký kon­gres, Bal­fou­ro­va dekla­rá­cia a zalo­že­nie štá­tu Izrael.

 

Sionis­tic­ký kongres

V dňoch 29. – 31. augus­ta 1897 sa vo švaj­čiar­skom mes­te Bazi­lej konal I. sionis­tic­ký kon­gres. The­odor Herzl, židov­ský práv­nik z Rakús­ka,  vyzval na ňom Židov celé­ho sve­ta, aby sa vrá­ti­li na Sion.

 

Avšak nebo­lo to také jed­no­du­ché. Židia sa nemoh­li len tak ľah­ko vrá­tiť na svo­je pôvod­né úze­mie do zasľú­be­nej kra­ji­ny, lebo tá sa nachá­dza­la pod turec­kou nad­vlá­dou ako súčas­ťou Osman­skej ríše. Osman­ská ríša bola vte­dy sil­nou veľ­mo­cou. Židia však poro­zu­me­li výzve a napriek tomu pri­chá­dza­li, aj keď spo­čiat­ku to bolo len 1 000 až 2 000 navrá­til­cov roč­ne. Ich počet postup­ne naras­tal. Herzl vyví­jal inten­zív­nu dip­lo­ma­tic­kú čin­nosť pre návrat Židov na Sion.

 

The­odor Herzl zomrel v roku 1904 vo veku 44 rokov úpl­ne pre­pra­co­va­ný. Avšak Židia sa navra­ca­li do zasľú­be­nej kra­ji­ny. Hos­po­din začal tým­to zhro­maž­ďo­vať svoj ľud.

 

Bal­fou­ro­va deklarácia

Zúri­la 1. sve­to­vá voj­na. Písal sa rok 1917. V tom­to obdo­bí doš­lo k ďal­šie­mu dôle­ži­té­mu rozhodnutiu.

 

V Anglic­ku žil v tej­to dobe rus­ký Žid menom Chaim Weiz­mann. Ako doktor ché­mie vyro­bil z obi­lia ace­tón, lát­ku, kto­rá sa dala pou­žiť na výro­bu vyso­ko explo­zív­nej trha­vi­ny. Jeho vyná­lez pris­pel k vojen­ským úspe­chom Anglic­ka – Anglic­ko pat­ri­lo k víťa­zom 1. sve­to­vej voj­ny. Anglic­ká vlá­da chce­la Dr. Weiz­man­na odme­niť za jeho záslu­hy a opý­ta­la sa ho, čo by si želal. Mal len jed­no žela­nie: požia­dal vlá­du, aby uro­bi­la nie­čo, aby sa Židia moh­li vrá­tiť do svo­jej zasľú­be­nej kra­ji­ny na úze­mie Pales­tí­ny. Angli­ča­nia s tým súhla­si­li, lebo Pales­tí­na pre nich pred­sta­vo­va­la stra­te­gic­ký pries­tor – mala sa stať mos­tom ku koló­niám v Indii a východ­nej Ázii.

 

Za čias lor­da Jame­sa Art­hu­ra Bal­fou­ra, minis­tra zahra­nič­ných vecí Veľ­kej Bri­tá­nie, bolo 2. novem­bra 1917 vyda­né vyhlá­se­nie, kto­ré do dejín voš­lo ako Bal­fou­ro­va dekla­rá­cia. Tou­to dekla­rá­ci­ou bola Židom zaru­če­ná v ich sta­rej vlas­ti Izra­e­li (Pales­tí­ne) národ­ná domovina.

 

Angli­ča­nia oslo­bo­di­li Pales­tí­nu od Tur­kov a 9. decem­bra 1917 vstú­pi­li ako víťa­zi do Jeru­za­le­ma. O dva dni gene­rál Allen­by v Jeru­za­le­me verej­ne pre­čí­tal Bal­fou­ro­vu dekla­rá­ciu. Židom bola otvo­re­ná a na dosah ruky ces­ta k vlast­né­mu štátu.

 

Anglic­ko dosta­lo od vte­daj­šej Spo­loč­nos­ti náro­dov Pales­tí­nu pod man­dát­nu sprá­vu. Tá trva­la 31 rokov. Prvý anglic­ký vyso­ký komi­sár bol Žid lord Samu­el Her­bert. Aj on vyzval všet­kých Židov k návra­tu do Pales­tí­ny. Odvte­dy sa Židia hro­mad­ne vra­ca­li na úze­mie svo­jej pôvod­nej vlasti.

 

Hos­po­din, Boh Izra­e­la (Jah­ve), nie­len zhro­maž­ďu­je svoj ľud, ale ho opäť v tej­to kra­ji­ne aj roz­mno­žu­je, ako to zasľú­bil cez svo­jich sta­ro­zá­kon­ných pro­ro­kov (Eze­chiel 36:37-38).

 

 

Zalo­že­nie štá­tu Izrael

 

Počas vlá­dy Adol­fa Hit­le­ra bol židov­ský národ kru­to pre­na­sle­do­va­ný a zabí­ja­ný. Šesť mili­ó­nov Židov dal Hit­ler v Euró­pe bru­tál­ne zlik­vi­do­vať. Mož­nosť utvo­re­nia samos­tat­né­ho židov­ské­ho štá­tu sa po 2. sve­to­vej voj­ne javi­la doslo­va ako nevy­hnut­nosť. Židia, kto­rí pre­ži­li holo­kaust, nalie­ha­li na jeho vznik spo­loč­ne so sionis­tic­kým hnu­tím. Zda­lo sa byť zjav­né, že jedi­ne vlast­ný štát im môže zabez­pe­čiť potreb­nú ochra­nu a bezpečnosť.

 

Ces­ta k vlast­né­mu štá­tu a samos­tat­nos­ti nebo­la jed­no­du­chá, ale doš­lo k tomu a 14. mája 1948 bol v Mest­skom múzeu v Tel Avi­ve vyhlá­se­ný samos­tat­ný Izra­el­ský štát. Vyhlá­se­nie o nezá­vis­los­ti pre­čí­tal Dávid Ben Guri­on. Tým­to dňom, pod­ľa židov­ské­ho kalen­dá­ra to bol deň 5. ija­ra 5708, sa Izra­el­ský štát stal sku­toč­nos­ťou. Pre kra­ji­nu bol nako­niec zvo­le­ný ofi­ciál­ny heb­rej­ský názov Eretz Izra­el. Toto pome­no­va­nie nie je geo­gra­fic­ké, ale skôr pou­ka­zu­je na vlasť (úze­mie) detí Izra­e­la (Jako­ba) v zmys­le ver­šov Józua 11:23. Židia mali opäť svo­ju vlast­nú kra­ji­nu, svo­ju vlast­nú domo­vi­nu, ako im to Hos­po­din zasľú­bil: „A bude­te bývať v zemi, kto­rú som dal vašim otcom…“ (Eze­chiel 36:28).

 

Prvé kro­ky Izraela

Prvou kra­ji­nou na sve­te, kto­rá uzna­la Izra­el de jure, bol Soviet­sky zväz. Mos­kva a Tel Aviv pre­to nad­via­za­li dip­lo­ma­tic­ké sty­ky už 17. mája 1948. Izra­el napriek všet­kým akút­nym prob­lé­mom, kto­ré ho sužo­va­li, bol rok po svo­jom „zro­de­ní“ pri­ja­tý do OSN. Sta­lo sa tak počas roko­va­nia Val­né­ho zhro­maž­de­nia 11. mája 1949. OSN akcep­to­va­la Izra­el ako svoj­ho 59. člena.

 

Návrat Židov z baby­lon­ské­ho zaja­tia späť do zasľú­be­nej kra­ji­ny, stav­ba chrá­mu v Jeru­za­le­me a obno­va štát­nos­ti sa usku­toč­ni­li pod­ľa pro­roc­tiev a z roz­ka­zu Boha Izra­e­lov­ho a z roz­ka­zu perz­skýchk­rá­ľov: „A tak sta­va­li star­ší Židov, a dari­lo sa im pod­ľa pro­roc­tva pro­ro­ka Hag­gea a Zacha­riá­ša, syna Iddov­ho. A teda sta­va­li a dokon­či­li z roz­ka­zu Boha Izra­e­lov­ho a z roz­ka­zu Cýra (Kýra Veľ­ké­ho), Dária a Arta­xer­xa, perz­ské­ho krá­ľa“ (Ezdráš 6:14). Tak aj vznik štá­tu Izra­el v roku 1948 a novo­do­bé for­mo­va­nie izra­el­skej štát­nos­ti sa udia­lo a deje pod­ľa pro­roc­tiev z vôle Boha pro­stred­níc­tvom svet­ských auto­rít a mocností.

 

Radosť z usku­toč­ne­nia odve­ké­ho sna už na dru­hý deň (15. mája 1948) vys­trie­da­la nut­nosť brá­niť svo­je úze­mie. Prvá zo série arab­sko-izra­el­ských vojen – voj­na o nezá­vis­losť ‒ vypuk­la priam v rekord­ne krát­kom čase. Do boja pro­ti Izra­e­lu sa vyda­li egypt­skí, liba­non­skí, jor­dán­ski, sýr­ski a irac­kí vojaci.

 

Hneď po vyhlá­se­ní samos­tat­né­ho Izra­el­ské­ho štá­tu Ben Guri­onom, o nie­koľ­ko hodín, päť arab­ských štá­tov svo­ji­mi skve­le vyzb­ro­je­ný­mi armá­da­mi napad­lo novo­za­lo­že­ný štát Izra­el. Ale táto voj­na netrva­la dlho. O desať mesia­cov neskôr si 600 000 Židov vybo­jo­va­lo víťazs­tvo. Na pod­net OSN muse­la byť uzav­re­tá zmlu­va o prí­me­rí, kto­rú pod­pí­sa­li na ostro­ve Rodos.

 

Izra­el v tej­to oslo­bo­dzo­va­cej voj­ne vydo­byl viac úze­mia, ako mu chce­li pri­znať. Izra­el si v tom­to zápa­se nemo­hol udr­žať sta­ré mes­to Jeru­za­lem, kto­ré sa sta­lo na 19 rokov roz­de­le­ným mes­tom. Východ­ná časť Jeru­za­le­ma bola k Izra­e­lu pri­po­je­ná až po šesť­dňo­vej voj­ne v roku 1967.

 

Ale ani po pod­pí­sa­ní zmlu­vy na ostro­ve Rodos neza­vlá­dol mier. Izra­el musel aj v ďal­ších rokoch čeliť vojen­ským hroz­bám a úto­kom zo stra­ny sused­ných arab­ských štá­tov. V roku 1956 to bola tzv. Suez­ská krí­za. V roku 1967 šesť­dňo­vá voj­na. Voj­na Jom Kipur v roku 1973. V roku 1982 musel Izra­el zasiah­nuť pro­ti tero­ris­tom v Liba­no­ne. Tero­ris­tic­ké pre­pa­dy a ostre­ľo­va­nie trvá až do dneš­ných dní.

 

Zvlášt­nu pozor­nosť si zaslu­hu­je šesť­dňo­vá voj­na. Trva­la od 5. do 10. júna 1967. V tých­to dňoch dobyl Izra­el Sinaj, Jud­sko, Samá­riu, pás­mo Gazy a Golan­ské výši­ny. Význam­ným dňom pre Jeru­za­lem bol 7. jún. Za 55 hodín doby­li izra­el­skí voja­ci bib­lic­ké sta­ré mes­to Jeru­za­lem. Aby ušet­ri­li kres­ťan­ské kos­to­ly a arab­ské meši­ty, nena­sa­di­li ťaž­ké zbra­ne. Stá­lo to ale živo­ty a zra­ne­nia izra­el­ských voja­kov. Cieľ bol však dosia­hnu­tý. Po pri­bliž­ne 1 900 rokoch pat­ri­lo teraz izra­el­ské­mu náro­du zase celé, neroz­de­le­né mes­to Jeru­za­lem s chrá­mo­vým vrchom a Múrom nárekov.

 

Hos­po­din dal svoj­mu náro­du víťazs­tvo vo všet­kých voj­nách, kto­ré boli roz­pú­ta­né zo stra­ny jeho suse­dov. Dosta­li späť svo­ju bib­lic­kú kra­ji­nu od Dána po Ber­še­bu, od Stre­do­zem­né­ho mora po Jor­dán vrá­ta­ne Jeru­za­le­ma. Nedá sa nevi­dieť, že Boh opäť koná upro­stred svoj­ho ľudu. Roky 1897, 1917, 1948 a 1967 sú význam­ný­mi medz­ník­mi v deji­nách spa­se­nia a v his­tó­rii Izra­e­la. Sú význam­ný­mi rok­mi v opä­tov­nom for­mo­va­ní izra­el­ské­ho náro­da a štá­tu. Zhro­maž­ďo­va­nie Židov do zasľú­be­nej kra­ji­ny postu­pu­je neus­tá­le aj v dneš­ných dňoch. Pod­ľa pro­roc­tiev opäť prí­de na túto zem Izra­e­lu zasľú­be­ný Mesiáš a náš Pán a Kráľ, Spa­si­teľ Ježiš Kris­tus. Prí­de tak, ako odišiel (Skut­ky 1:10-11; Zacha­riáš 14:4). Prí­de do Izra­e­la a do Jeru­za­le­ma. To je bib­lic­ký dôvod, pre­čo štát Izra­el so svo­jím sta­ro­by­lým síd­lom Jeru­za­lem neza­nik­nú. Tu kon­čí naša struč­ná his­tó­ria izra­el­ské­ho národa.

 

Pales­tí­na ako úze­mie a štát

V prvej čas­ti tej­to série sme upo­zor­ni­li, že je potreb­né roz­li­šo­vať Pales­tí­nu ako zeme­pis­né úze­mie a Pales­tí­nu ako štát (pres­nej­šie: ako obý­va­nú auto­nóm­nu oblasť). Tam sme opí­sa­li zeme­pis a his­tó­riu vzni­ku a pome­no­va­nia úze­mia s náz­vom Palestína.

  

Na úze­mí Pales­tí­ny (na úze­mí súčas­né­ho štá­tu Izra­el) koexis­tu­jú dva náro­dy, kto­ré sústre­ďu­jú na seba celo­sve­to­vú pozor­nosť – Izra­el­ča­nia a Pales­tín­ča­nia. V pás­me Gazy a na Západ­nom bre­hu Jor­dá­nu zís­ka­li Pales­tín­ča­nia urči­tú územ­nú samosprá­vu. Dodnes pre­bie­ha­jú medzi­ná­rod­né roko­va­nia o vzni­ku Pales­tín­ske­ho štátu.

 

Pales­tín­sky štát vyhlá­sil v Alžír­sku 15. novem­bra 1988 Jásir Ara­fat, vod­ca Orga­ni­zá­cie za oslo­bo­de­nie Pales­tí­ny. Za svo­je hlav­né mes­to pova­žu­je Jeru­za­lem. Viac ako 135 člen­ských kra­jín OSN uzná­va Pales­tí­nu ako nezá­vis­lý štát, ale Izra­el a mno­hé ďal­šie kra­ji­ny vrá­ta­ne Spo­je­ných štá­tov stá­le pova­žu­jú toto úze­mie Pales­tí­ny za súčasť Izraela.

 

V ďal­ších rokoch nasle­do­val celý rad medzi­ná­rod­ných kon­fe­ren­cií a rezo­lú­cií s cie­ľom usta­no­ve­nia štá­tu Pales­tí­na a uspo­ria­da­nia úze­mia a vzťa­hov medzi štá­tom Izra­el a Pales­tín­čan­mi. Táto otáz­ka nie je uzav­re­tá, čoho sme sved­ka­mi aj v dneš­ných dňoch.

 

 

Poznám­ka na záver celej série

 

Cie­ľom tej­to série pia­tich člán­kov o dato­va­ní dôle­ži­tých bib­lic­kých uda­los­tí v his­tó­rii Izra­e­la bolo poskyt­núť čita­te­ľo­vi pomôc­ku v tom, ako sa zorien­to­vať v chro­no­ló­gii tých­to uda­los­tí. Jed­not­li­vé dátu­my, kto­ré sme v tom­to dato­va­ní pou­ži­li, netre­ba pova­žo­vať za neomyl­né. Čís­la rokov sa pod­ľa rôz­nych zdro­jov môžu líšiť v závis­los­ti od pou­ži­tej metó­dy skú­ma­nia Pís­ma, mimo­bib­lic­kých zdro­jov a spô­so­bu výpoč­tu a nie­ke­dy aj výkla­do­vé­ho prí­stu­pu. Zväč­ša sa líšia o nie­koľ­ko rokov. Roz­die­ly v dato­va­ní môžu byť spô­so­be­né tým, ako sa jed­not­li­vé metó­dy výpoč­tu vyspo­ria­da­li s pou­ží­va­ním rôz­nych luni­so­lár­nych kalen­dá­rov jed­not­li­vý­mi národ­mi a v jed­not­li­vých eta­pách dejín tých­to náro­dov, ako aj nará­ba­ním s pre­stup­ný­mi rok­mi (s cie­ľom synch­ro­ni­zá­cie lunár­ne­ho kalen­dá­ra so solár­nym rokom) či nástup­níc­ky­mi rok­mi panov­ní­kov. Naprí­klad iný bol baby­lon­ský kalen­dár, iný židov­ský kalen­dár pred baby­lon­ským zaja­tím, iný po zaja­tí. Iný bol židov­ský civil­ný kalen­dár a iný nábo­žen­ský kalen­dár. Aj dato­va­nie naro­de­nia Pána Ježi­ša sa môže pod­ľa rôz­nych líšiť o nie­koľ­ko rokov (od roku 6 po 1 pred Kris­tom), tiež dato­va­nie jeho ukri­žo­va­nia (od 30 po 33 n. l.) v závis­los­ti od his­to­ric­ké­ho skú­ma­nia a spô­so­bu výpočtu.

 

Naším cie­ľom nebo­lo pred­lo­žiť abso­lút­ne dato­va­nie uda­los­tí s pres­nos­ťou jed­né­ho roka. Išlo nám o orien­tač­nú his­to­ric­kú chro­no­lo­gic­kú pred­sta­vu o čase a násled­nos­ti jed­not­li­vých bib­lic­kých uda­los­tí. Roz­die­ly v rôz­nych prí­stu­poch dato­va­nia a o nie­čo sa líšia­ce čís­la rokov pri tom všet­kom nema­jú dopad na poro­zu­me­nie evan­je­lia a ces­ty spá­sy, poro­zu­me­nie deji­nám spá­sy ani žiad­ne doktri­nál­ne dopa­dy na vie­ru v Spa­si­te­ľa, ukri­žo­va­né­ho a vzkrie­se­né­ho Kris­ta. Dom­nie­va­me sa však, že pozna­nie toho, ako sa deji­ny spá­sy odví­ja­li v behu his­tó­rie (aj keď len s urči­tou obme­dze­nou pres­nos­ťou), môže byť pre čita­te­ľa budu­jú­ce a povzbu­de­ním v jeho viere.

 

 

Zdro­je (1-3) a poznám­ky (A)

1) J. D. Doug­las (vedú­ci edi­tor) a kol., Nový bib­lic­ký slov­ník, Návrat domů, Pra­ha 2017,

        ISBN 978-80-7255-393-8

       a) hes­lo: Chro­no­lo­gie Sta­ré­ho zákona

       b) hes­lo:  Chrám

 

2) Samu­el J. Schultz, Sta­rý zákon mlu­ví, Czech edi­ti­on,  1991, Vie­na, Austria

 

3) Joachim Lan­gham­mer, Čo bude s tým­to sve­tom?, MSEJK, Bra­ti­sla­va 1997, ISBN 80-88891-09-4

 

 

A)Had­rián ale­bo (po latin­sky) Had­ria­nus, celým menom Pub­lius Aelius Traia­nus Had­ria­nus. V rokoch 117 až 138 rím­sky cisár z Ner­vov­sko-anto­ni­nov­skej dynastie.

 

 

Pre­chod na obsah kate­gó­rie „Boží ľud“

Pre­chod na úvod­nú strán­ku – Úvod

Pre­chod na Naj­nov­šie člán­ky na stránke

 

Umiest­ne­né: 22. júla 2025