Lebo je mno­ho i nepod­daj­ných, már­nom­luv­ných a zvo­di­te­ľov mysle…

(Títo­vi 1:10)

Slo­vom „kon­tra­dik­cia„ sa ozna­ču­jú pro­ti­re­če­nia v pre­hlá­se­niach. Vlast­ná defi­ní­ciu poj­mu kon­tra­dik­cia:

Kon­tra­dik­cia -ie ž. (lat.) ale­bo pro­ti­re­če­nie  je tvr­de­nie obsa­hu­jú­ce vzá­jom­ne si odpo­ru­jú­ce myš­lien­ky, roz­por, logic­ký spor; vzá­jom­né pôso­be­nie protikladov.

Kon­tra­dik­cia je zlo­že­né slovo:

Pred­po­na „kon­tra-“ má význam „pro­ti-„.

„dik­cia“ -ie ž. /lat./ odb. indi­vi­du­ál­ny spô­sob vyjad­ro­va­nia, vyslo­vo­va­nia, tech­ni­ka hovo­re­né­ho slo­va, reči.

Prí­klad kon­tra­dik­cie (pro­ti­re­če­nia, vnú­tor­ne pro­ti­re­či­vé­ho výro­ku): Anič­ka je man­žel­ka sta­ré­ho mlá­den­ca.

Kon­tra­dik­cie pou­ka­zu­jú na nespráv­nosť a neu­dr­ža­teľ­nosť pred­lo­že­né­ho uče­nia ako súbo­ru pre­hlá­se­ní a tvr­de­ní. Toto pla­tí úpl­ne vše­obec­ne o akom­koľ­vek uče­ní, o akom­koľ­vek súbo­re pre­hlá­se­ní či tvrdení.

V takom­to uče­ní jed­not­li­vé vyhlá­se­nia (tvr­de­nia) sto­ja pro­ti sebe a hovo­rí­me o ňom, že obsa­hu­je vnú­tor­né pro­ti­re­če­nie. Uče­nie, v kto­rom sa vysky­tu­jú vnú­tor­né pro­ti­re­če­nia, neob­sto­jí – „… nikto­rý dom, roz­de­le­ný pro­ti sebe, neob­sto­jí.“ (Matúš 12:25).

Ak obja­ví­me v uče­ní, kto­ré na danú tému hlá­sa­me, vnú­tor­né pro­ti­re­če­nie, tre­ba toto uče­nie opus­tiť (zavr­hnúť) a tre­ba pri­jať nové uče­nie a to také, v kto­rom nebu­de ani jed­no vnú­tor­né pro­ti­re­če­nie. Iba uče­nie bez čo len jed­né­ho vnú­tor­né­ho pro­ti­re­če­nia môže ašpi­ro­vať na pome­no­va­nie: bib­lic­ké uče­nie. Aby bolo neja­ké (ľubo­voľ­né) uče­nie naozaj bib­lic­kým, musí okrem pred­chá­dza­jú­cej pod­mien­ky (neob­sa­ho­vať ani jed­no vnú­tor­né pro­ti­re­če­nie) spĺňať aj ďal­šiu pod­mien­ku a tou je byť tiež bez čo len jed­né­ho von­kaj­šie­ho pro­ti­re­če­nia. Von­kaj­ším pro­ti­re­če­ním by v prí­pa­de „bib­lic­ké­ho uče­nia“ bolo pro­ti­re­če­nie s Bib­li­ou – pro­ti­re­če­nie s nie­kto­rým bib­lic­kým tvr­de­ním, ver­šom, či tex­tom (pasá­žou).

Vo vše­obec­nom prí­pa­de ľubo­voľ­né­ho uče­nia, dané uče­nie nesmie obsa­ho­vať jed­nak vnú­tor­né pro­ti­re­če­nie a jed­nak nesmie byť v pro­ti­re­če­ní (v roz­po­re) s tým, čo sa pova­žu­je za pri­ja­tý nor­mál. Roz­por s pri­ja­tým nor­má­lom je von­kaj­šie pro­ti­re­če­nie. Napr. v prí­pa­de práv­nych záko­nov danej kon­krét­nej spo­loč­nos­ti žia­den kon­krét­ny čias­tko­vý zákon nesmie obsa­ho­vať vnú­tor­né pro­ti­re­če­nie (nesmie byť v roz­po­re sám so sebou) a nesmie byť v pro­ti­re­če­ní (v roz­po­re) s pri­ja­tou a plat­nou Ústa­vou tej­to spo­loč­nos­ti (nesmie obsa­ho­vať von­kaj­šie pro­ti­re­če­nie). Keby to tak bolo, tak práv­ny sys­tém toh­to štá­tu ako celok by bol nefunkčný.

Uče­nie, kto­ré obsa­hu­je ako vnú­tor­né tak aj von­kaj­šie pro­ti­re­če­nie je totál­ne zlé, úpl­ne nanič. Ak obja­ví­me v uče­ní, kto­ré na danú tému hlá­sa­me, vnú­tor­né ale­bo von­kaj­šie pro­ti­re­če­nie, ale­bo obo­je, tre­ba toto uče­nie opus­tiť (zavr­hnúť) a tre­ba pri­jať nové uče­nie a to také, v kto­rom nebu­de ani jed­no vnú­tor­né pro­ti­re­če­nie a ani jed­no von­kaj­šie protirečenie.