Cyk­lus člán­kov v šty­roch častiach

 

 

Pore­for­mač­né obdo­bie, vše­obec­ná charakteristika

 

V 16. sto­ro­čí doš­lo k vzni­ku pro­tes­tan­tiz­mu, pro­tes­tant­ské­ho hnu­tia. Kon­krét­ne je to rok 1517, kto­rý je pova­žo­va­ný za počia­tok pro­tes­tant­skej reformácie.

 

Keď hovo­rí­me o pro­tes­tant­skom hnu­tí, máme na mys­li cir­kvi (spo­lo­čen­stvá), kto­rých vznik je spo­je­ný s úsi­lím o obro­du vte­daj­šej (kato­líc­kej) cir­kvi v sna­he pri­viesť ju v uče­ní a pra­xi späť k jej rané­mu obdo­biu a k pokra­čo­va­niu v apoš­tol­skej línii bib­lic­kej vie­ry a pra­xe. Pro­tes­tant­ské hnu­tie pred­sta­vu­je­me hlav­ne cez päť pro­tes­tant­ských, avšak výluč­ne a nespo­chyb­ni­teľ­ne bib­lic­kých prin­cí­pov zná­mych pod ozna­če­ním sola – jedi­ne, iba: solus Chris­tus, sola scrip­tu­ra, sola gra­tia, sola fide a soli Deo glo­ria^A-a). Všet­kých päť sola stá­le pova­žu­je­me za Boží dar Cir­kvi a refor­má­to­rom a za stá­le plat­né bib­lic­ké prin­cí­py pre uče­nie, káza­nie, mys­le­nie a život Božie­ho ľudu.

 

V člán­ku Kres­ťan­stvo 20. sto­ro­čia – 1. časť: Skla­ma­né náde­je sme sa veno­va­li spo­lo­čen­ským pome­rom a uda­los­tiam tej­to doby, na poza­dí kto­rých exis­to­va­li, žili, pra­co­va­li a slú­ži­li kres­ťan­ské cir­kvi a spo­lo­čen­stvá. V tom­to člán­ku si všim­ne­me, ako sa zacho­va­lo (či udr­ža­lo) uče­nie a vie­ra, kto­ré za svoj­ho živo­ta pred­lo­ži­li otco­via refor­má­cie (Lut­her, Zwin­gli, Kalvín).

 

Pre potre­by toh­to člán­ku bude­me pou­ží­vať poj­my: „raná refor­má­cia“ a „pore­for­mač­né obdo­bie“. Výra­zom „raná refor­má­cia“ roz­umie­me to obdo­bie refor­má­cie, v kto­rom otco­via refor­má­cie boli ešte naži­ve. Pod výra­zom „pore­for­mač­né obdo­bie“ máme na mys­li obdo­bie, kto­ré zača­lo ply­núť po obdo­bí „ranej refor­má­cie“ – teda obdo­bie po smr­ti otcov refor­má­cie v Nemec­ku a Švaj­čiar­sku (Lut­her, Zwin­gli a Kal­vín). V pore­for­mač­nom obdo­bí v prá­ci otcov refor­má­cie pokra­čo­va­li ich žia­ci a nasle­dov­ní­ci. Pri­po­mí­na­me, že pro­tes­tant­skú refor­má­ciu s jej záme­rom „pri­viesť cir­kev v uče­ní a pra­xi späť k jej rané­mu obdo­biu a k pokra­čo­va­niu v apoš­tol­skej línii bib­lic­kej vie­ry a pra­xe“ nepo­va­žu­je­me za ukon­če­nú. Zotr­vá­va­me v hlá­se­ní sa k mot­tu či slo­ga­nu: „Cir­kev refor­mo­va­ná a stá­le sa (Božím slo­vom) refor­mu­jú­ca“ (lat.: Ecc­le­sia refor­ma­ta et sem­per refor­man­da est). Toto pore­for­mač­né obdo­bie v našom poní­ma­ní pre­tr­vá dodnes.

 

Z his­to­ric­ké­ho pohľa­du pro­tes­tant­ská refor­má­cia pre­bie­ha­la v dvoch prú­doch, a to ako nemec­ká refor­má­cia (Mar­tin Lut­her) a švaj­čiar­ska refor­má­cia (Ulrich Zwin­gli a Ján Kal­vín). V rám­ci švaj­čiar­skej refor­má­cie sa hovo­rí aj o tzv. radi­kál­nej refor­má­cii ale­bo o tre­ťom prú­de refor­má­cie, kto­rú tvo­ri­li ana­bap­tis­ti (novo­krs­ten­ci)^A). Za celo­sve­to­vú pro­tes­tant­skú refor­má­ciu sa však pova­žu­jú oba (resp. všet­ky) prú­dy refor­má­cie, nemec­ká a švaj­čiar­ska, dohromady.

 

 

Cir­kvi v pore­for­mač­nom obdo­bí^B)

 

V poza­dí živo­ta a uče­nia cir­kví pore­for­mač­né­ho obdo­bia sú nasle­dov­né skutočnosti.

 

Prvou je, že Lut­her pri­šiel s novým bib­lic­kým pohľa­dom, ale svo­je uče­nie a myš­lien­ky neu­spo­ria­dal do pre­hľad­né­ho sys­té­mu (teoló­gie). V dôsled­ku toho si moh­li jeho prívr­žen­ci, ale aj odpor­co­via vybrať z jeho myš­lie­nok to, čo sa im v danej situ­ácii prá­ve hodi­lo. Nie­kto­ré jeho myš­lien­ky bolo mož­né inter­pre­to­vať rôz­nym spôsobom.

 

Dru­hou je vnú­tor­ná duchov­ná stag­ná­cia refor­mač­ných cir­kví a nie­kto­ré neuzav­re­té a nevy­jas­ne­né spo­ry medzi jed­not­li­vý­mi refor­mač­ný­mi prúd­mi – a nie­kto­ré z nich trva­jú až dodnes. Pre­dov­šet­kým sú to otáz­ky ohľa­dom pre­des­ti­ná­cie, pre­dur­če­nia (Kal­vín, Zwin­gli), spo­ry o pocho­pe­nie Kris­to­vej prí­tom­nos­ti vo Veče­ri Páno­vej (Lut­her, Zwin­gli, Kal­vín), krst novo­ro­de­nia­tok (Lut­her, Zwin­gli, Kal­vín, ana­bap­tis­ti) atď. Žiaľ, refor­mač­né duchov­né prú­dy si nenaš­li k sebe ces­tu, nenaš­li spo­loč­nú reč a chý­ba­lo im aj spo­lu­na­ží­va­nie v uče­ní (modus viven­di^C).. Refor­mač­né prú­dy sa stá­le viac a viac trieš­ti­li, roz­chá­dza­li a vyhra­ňo­va­li sa jeden voči dru­hé­mu v otáz­kach uče­nia a vie­ro­vyz­na­nia. Tak je to, žiaľ, až do dneš­ných dní^D).

 

Tre­ťou sku­toč­nos­ťou bol vnú­tor­ný vie­rouč­no-teolo­gic­ký a von­kaj­ší poli­tic­ko-eko­no­mic­ký tlak stre­do­ve­kej majo­rit­nej cir­kvi (RKC) na cir­kvi refor­mač­né. Neujas­ne­ná teolo­gic­ká orien­tá­cia v uče­ní medzi jed­not­li­vý­mi refor­mač­ný­mi prúd­mi na jed­nej stra­ne a neus­tá­le odrá­ža­nie pro­ti­re­for­mač­ných úto­kov na stra­ne dru­hej, zaprí­či­ni­li urči­tú nepre­hľad­nú situ­áciu vo vnút­ri refor­mač­ných cir­kví, a to vied­lo aj k ich stag­ná­cii. Vznik­lo sil­né nebez­pe­čen­stvo, že bib­lic­ké refor­mač­né dôra­zy sa rozp­ly­nú v mocen­sko-poli­tic­kom a vie­rouč­nom cha­ose. Prá­ve to si sil­ne uve­do­mi­li pore­for­mač­ní teoló­go­via a cho­pi­li sa prí­le­ži­tos­ti pove­dať svo­je slo­vo s cie­ľom zacho­vať refor­mač­né učenie.

 

 

Hlav­né odka­zy ranej reformácie

 

Pore­for­mač­né obdo­bie z hľa­dis­ka uče­nia (teoló­gie, vie­ro­vyz­na­nia) sa delí na lute­rán­ske (nemec­ká refor­má­cia) a refor­mo­va­né (švaj­čiar­ska ale­bo aj kal­vín­ska refor­má­cia). Pri­tom oba prú­dy refor­má­cie sa dopĺňa­jú a až oba dohro­ma­dy a len spo­lu tvo­ria (celo­sve­to­vú) pro­tes­tant­skú refor­má­ciu. Toto sa nesmie stra­tiť a zísť z mys­le auto­rít, kaza­te­ľov, uči­te­ľov a veria­cich dneš­ných dní.

 

Za hlav­né odka­zy ranej refor­má­cie veria­cim budú­cich gene­rá­cií môže­me pova­žo­vať nasle­dov­né tri:

1. Prvý sa týka dôra­zu na Božie slo­vo (sola scrip­tu­ra – jedi­ne Písmo).

2. Dru­hý zdô­raz­ňu­je vie­ru a milosť (sola fide et gra­tia – jedi­ne vie­rou a milosťou). 

3. Tre­tí sa vzťa­hu­je na mys­le­nie pod­ľa, či v rám­ci zja­ve­nej bib­lic­kej viery.

 

Božie slo­vo (Pís­mo, Bib­lia) bolo v ranej refor­má­cii zdô­raz­ne­né ako zvr­cho­va­ná auto­ri­ta, ako prvá a posled­ná nor­ma (nor­ma nor­mu­jú­ca) urču­jú­ca život cir­kvi, spo­loč­nos­ti i jed­not­liv­ca. Taký postoj zastá­val hlav­ne Lut­her s jeho sola scrip­tu­ra (pozri A-b). Refor­má­to­ri Božie slo­vo ako abso­lút­nu nor­mu spo­ji­li s bez­pod­mie­neč­nou posluš­nos­ťou Pís­mu. Refor­má­cia upo­zor­ni­la na jedi­neč­nosť Božie­ho slo­va (Pís­ma), z kto­ré­ho hovo­rí sám Boh k hrieš­ne­mu člo­ve­ku a k svoj­mu ľudu (Cir­kvi). Len cez Božie slo­vo začu­je člo­vek Boha, v ňom a cezeň sa môže stret­núť s več­ným a zvr­cho­va­ným zja­ve­ným Bohom – len také­to jedi­neč­né, abso­lút­ne plat­né pocho­pe­nie fun­kcie Pís­ma pre­sa­dzo­va­lo celé rané refor­mač­né hnutie.

 

Vie­ra sa vní­ma­la ako jedi­ný pros­trie­dok (spô­sob), kto­rým člo­vek môže pri­jať Božiu milosť a Božie spa­se­nie. Refor­má­to­ri vie­ru vní­ma­li ako ukot­ve­nú v spa­si­teľ­nom Božom kona­ní v Ježi­šo­vi Kris­to­vi, ako je ono obsia­hnu­té v Božom zapí­sa­nom slo­ve. Tak­že Božie kona­nie, Božie slo­vo a spa­si­teľ­nú vie­ru v Ježi­ša Kris­ta nie je mož­né od seba oddeliť.

 

Auto­ri­tu Božie­ho slo­va nez­dô­raz­ňo­va­la len nemec­ká a švaj­čiar­ska refor­má­cia, ale aj jej vet­vy v ďal­ších kra­ji­nách. Je mož­né kon­šta­to­vať, že všet­ky refor­mač­né prú­dy zdô­raz­ňo­va­li a pod­čiark­li dôle­ži­tosť spa­si­teľ­nej vie­ry, kto­rá sa vo všet­kom opie­ra­la o prav­du Božie­ho slo­va (Pís­ma). S tým išiel ruka v ruke dôraz na jedi­neč­nosť Božie­ho slo­va pre vznik vie­ry, duchov­ný rast a misij­né pôso­be­nie cir­kvi vo svete.

 

Kal­vín­ska refor­má­cia, opro­ti ostat­ným refor­mač­ným prú­dom, zvlášť zdô­raz­ňo­va­la zvr­cho­va­nosť Boha a Božie­ho slo­va vo všet­kých oblas­tiach živo­ta cir­kvi, spo­loč­nos­ti a jed­not­liv­ca. Uctie­va­nie a chvá­la Boha má byť život­ným štý­lom všet­kých ospra­vedl­ne­ných (spa­se­ných). V tom­to refor­mač­nom prú­de, okrem iné­ho ako napr. vyvo­le­nie k spa­si­teľ­nej vie­re (spa­se­niu), bola pod­rob­ne rozp­ra­co­va­ná otáz­ka káz­ne a cir­kev­né­ho poriad­ku, kto­ré sa naj­viac zvý­raz­ni­li puri­tán­mi v Anglicku.

 

V pore­for­mač­nom obdo­bí sa pro­tes­tant­ské uče­nie ustá­li­lo a sfor­mo­va­lo do pia­tich sola (pozri vyš­šie a zdroj A). To, čo chce­me zno­va zdô­raz­niť aj v tom­to člán­ku je, že tých­to päť sola nie sú ľud­ským čiže teolo­gic­kým die­lom otcov refor­má­cie, resp. ich pokra­čo­va­te­ľov, ale boli im dané ako Božie zja­ve­nie a dar Cir­kvi, ako več­ne plat­né nemen­né Božie bib­lic­ké prin­cí­py. Za také ich pova­žu­je­me neus­tá­le, teda aj dnes. Sú základ­nou nor­mou spa­se­nia a živo­ta v posvä­te­ní. Tak ako v dobe ranej refor­má­cie boli smer­ni­cou pre obno­vu cir­kvi 15.–16. sto­ro­čia, aj dnes sú základ­nou nor­mou bib­lic­kej vie­ry a uče­nia cir­kvi a jed­not­liv­cov. Aký­koľ­vek odklon od tých­to prin­cí­pov, resp. ich nereš­pek­to­va­nie vedie k odklo­nu od prav­dy, zja­ve­nej Pís­mom, k blu­dom a heré­zam – k ces­te a spô­so­bom, kto­ré boli pro­tes­tant­skou refor­má­ci­ou, ako cel­kom, odmietnuté.

 

Je potreb­né, aby mys­le­nie cir­kev­né­ho spo­lo­čen­stva a jed­not­liv­ca bolo for­mo­va­né tými­to prin­cíp­mi a v medziach tých­to prin­cí­pov. V cir­kvi doká­že len káza­né Božie slo­vo oslo­viť jed­not­liv­ca, vrá­tiť ho späť na ces­tu vie­ry, ak z nej zišiel. V káza­ní pro­tes­tant­ských cir­kví musí ísť vždy o to, aby počú­va­jú­ci osob­ne pre­ží­val vplyv a pôso­be­nie Božie­ho slo­va na jeho sve­do­mie, aby Božie­mu slo­vu bol daný pries­tor na duchov­ný rast a upev­ňo­va­nie vie­ry počú­va­jú­ce­ho, a on aby nechal len ním for­mo­vať svo­je myslenie.

 

Pri pohľa­de späť do his­tó­rie musí­me kon­šta­to­vať, že namies­to toho, aby sa roz­die­ly a nez­ho­dy medzi jed­not­li­vý­mi prúd­mi refor­má­cie v pore­for­mač­nom obdo­bí odstra­ňo­va­li, naopak, ešte viac naras­ta­li. Uspo­ko­ji­vé rie­še­nie vznik­nu­tých bib­lic­ko-teolo­gic­kých prob­lé­mov sa dodnes nenaš­lo. Hľa­da­nie ich rie­še­nia pri­vá­dza­lo k vzni­ku nových uče­ní (teoló­gií). V pore­for­mač­nom obdo­bí vzni­ka­li vie­rouč­né vyzna­nia, uče­nia, sys­te­ma­tic­ké teoló­gie, cir­kvi a spo­lo­čen­stvá, kto­ré nad­vä­zo­va­li na ranú refor­má­ciu. Ich  cie­ľom bolo pre­hĺbe­nie, spres­ne­nie či dopl­ne­nie uče­nia cir­kví a prú­dov ranej refor­má­cie, ale­bo pria­mo sna­ha o odstrá­ne­nie nedo­ro­zu­me­ní medzi nimi.

 

V pore­for­mač­ných teoló­giách však, žiaľ, z veľ­kej čas­ti dochá­dza­lo aj k pre­kry­tiu ale­bo pre­be­ra­niu myš­lie­nok svet­ských filo­zo­fií a tie­to teoló­gie sa tak svo­jou pod­sta­tou sta­li v sku­toč­nos­ti pro­ti­bib­lic­ké. Tak je to napr. v tzv. libe­rál­nej teoló­gii ale­bo s infil­trá­ci­ou myš­lie­nok exis­ten­ci­ona­liz­mu do cir­kev­ných spo­lo­čens­tiev. Nie­kto­ré teoló­gie naopak pri­nies­li a roz­vi­nu­li myš­lien­ky, kto­ré v ranej refor­má­cii nebo­li roz­vi­nu­té. Takým bol napr. pie­tiz­mus ale­bo meto­diz­mus. Zvlášt­nu, aj keď iba malú pozor­nosť v ďal­šom tex­te venu­je­me tzv. evan­je­li­kál­nej teoló­gii, evan­je­li­ka­liz­mu.

 

Evan­je­li­kál­na teoló­gia, evanjelikalizmus

Výraz evan­je­li­kál­na teoló­gia či evan­je­li­ka­liz­mus neoz­na­ču­je, pod­ľa zdro­ja B-b), neja­ký jed­not­ný teolo­gic­ký sys­tém, ale rôz­no­ro­dosť duchov­ných pre­bu­de­nec­kých kres­ťan­ských (evan­je­li­kál­nych) prú­dov (pre­bu­de­ní), kto­ré postu­pom času našli k sebe ces­ty a spo­loč­né dôra­zy v uče­ní. Pat­ria sem aj let­nič­né a cha­riz­ma­tic­ké pre­bu­de­nia, kto­ré sa postup­ne for­mo­va­li do orga­ni­zo­va­nej cir­kvi. Napriek istým teolo­gic­kým odliš­nos­tiam cítia, že v pod­stat­ných veciach pat­ria do jed­nej veľ­kej spo­loč­nej rodi­ny, kto­rú k roku 2010 (pod­ľa zdro­ja B-b) tvo­ri­lo viac ako 150 mili­ó­nov kres­ťa­nov po celom svete.

 

K evan­je­li­kál­nej tra­dí­cii sa hlá­sia, pod­ľa zdro­ja B-c), naj­mä cir­kvi vychá­dza­jú­ce z tra­dí­cie meto­diz­mu, bap­tiz­mu a pie­tiz­mu, ale aj iné. Za otca moder­né­ho evan­je­li­kál­ne­ho hnu­tia je ozna­čo­va­ný angli­kán­sky teológ a bib­lis­ta John R. W. Stott (zdroj B-d).

 

V súčas­nej dobe sú evan­je­li­kál­ne cir­kvi roz­ší­re­né po celom sve­te. Na kaž­dom kon­ti­nen­te majú však odliš­ný kul­túr­ny, poli­tic­ký a tra­dič­no-nábo­žen­ský kon­text, z kto­ré­ho vyplý­va aj ich vzťah k iným cir­kvám. Vo väč­ši­ne sve­ta majú evan­je­li­kál­ne cir­kvi svo­je teolo­gic­ké semi­ná­re, kde vzde­lá­va­jú a vycho­vá­va­jú svo­jich kaza­te­ľov, uči­te­ľov a misionárov.

V uče­ní (teolo­gic­ky) nad­vä­zu­je evan­je­li­ka­liz­mus na nie­kto­ré dôra­zy pro­tes­tant­skej refor­má­cie, kto­rý­mi sú: ospra­vedl­ne­nie z milos­ti a vie­ry (sola gra­tia et fide), sta­ro­cir­kev­né vyzna­nia vie­ry (B-g), Božia tro­j­i­ca, ver­né zves­to­va­nie Božie­ho slo­va, zasľú­be­nia dané v Kris­to­vi, Bib­lia ako jedi­ná auto­ri­ta cir­kvi a živo­ta veria­cich – tým­to ale nie sú vyme­no­va­né všet­ky nad­väz­nos­ti na reformáciu.

 

Evan­je­li­kál­ne kres­ťan­stvo (pod­ľa zdro­ja B-e)

V skrat­ke je mož­né pove­dať, že evan­je­li­ka­liz­mus je evan­je­lij­né kres­ťan­stvo, kto­ré kla­die dôraz na:

– vrchol­nú auto­ri­tu Pís­ma ako Božie­ho Slova

– vie­ru v zástup­nú smrť a vzkrie­se­nie Ježi­ša Kris­ta, pro­stred­níc­tvom kto­ré­ho sa hrieš­ny člo­vek zmie­ru­je s Bohom

– potre­bu vedo­mé­ho obrá­te­nia od hrie­chov k Bohu a zno­vuz­ro­de­nia zo Svä­té­ho Ducha 

– život zasvä­te­ný posluš­nos­ti Kris­to­vi, zves­to­va­niu evan­je­lia a pomo­ci blíž­nym aj v medzi­cir­kev­nej spolupráci.

 

„Evan­je­li­kál­ny“ v moder­nom chá­pa­ní je vše­obec­ný prí­vlas­tok, kto­rý neoz­na­ču­je neja­kú cir­kev­nú sku­pi­nu, ale for­mu kres­ťan­skej vie­ry, kto­rú môže­me nájsť v rôz­nych cir­kvách a cir­kev­ných sku­pi­nách. Ten­to prí­vlas­tok neoz­na­ču­je detai­ly, ale len základ­né teolo­gic­ké uče­nia kres­ťan­stva. Záro­veň zdô­raz­ňu­je tie prv­ky kres­ťan­stva, kto­ré nevy­jad­ru­je ani jed­no dote­raz pou­ží­va­né slo­vo. Náš prí­vlas­tok „pre­bu­de­nec­ký“ je mu, zdá sa, obsa­hom najb­liž­šie, ale chý­ba­jú mu nie­kto­ré dôra­zy, kto­rý­mi his­tó­ria obo­ha­ti­la pre­dov­šet­kým anglo­saský pro­tes­tan­tiz­mus (napr. sna­ha celý svet pod­ria­diť pan­stvu Ježi­ša Kris­ta, sociál­ne dôra­zy, poli­tic­ké refor­my, maso­vé evan­je­li­zač­né hnu­tia ap.) 

 

V dneš­nom chá­pa­ní ten­to pojem vyne­chá­va for­mu cir­kev­nej orga­ni­zá­cie, for­mu boho­slu­žieb, uče­nie o krs­te, pre­dur­če­ní ale­bo o Svä­tom Duchu, aby sme meno­va­li aspoň nie­kto­ré. Pre­to prak­ti­zu­jú­ci kres­ťan nevys­ta­čí len s tým, že osta­ne „evan­je­li­kál“, ale musí svo­ju „evan­je­li­kál­nu“ vie­ru rea­li­zo­vať v neja­kej kon­krét­nej cir­kvi, kto­rá urči­tým spô­so­bom odpo­ve­dá na tie­to a ďal­šie otázky.

 

 Pojem zdô­raz­ňu­je život­ne dôle­ži­té (nevy­hnut­né pre spá­su) veci kres­ťan­stva. A prá­ve tie­to slo­vo „evan­je­li­kál­ny“ vyjadruje.

 

 

Poznám­ky a zdroje

A) a) Päť sola, päť prin­cí­pov pro­tes­tant­skej refor­má­cie, Solas čís­lo 37, zima 2017, str. 2-3.

     b) Mar­tin Lut­her a nemec­ká refor­má­cia, Solas čís­lo 39, leto 2018, str. 2-5; Sola scrip­tu­ra, str. 5-

         11 a Sola scrip­tu­ra a neomyl­nosť Pís­ma, str. 12-18.

     c) Ulrich Zwin­gli a refor­má­cia v nemec­kom Švaj­čiar­sku, Solas čís­lo 40, leto 2018, str. 2-6.

     d) Radi­kál­na refor­má­cia – Ana­bap­tis­ti, Solas čís­lo 41, zima 2018, str. 2-5.

     e) Ján Kal­vín a refor­má­cia vo fran­cúz­skom Švaj­čiar­sku, Solas čís­lo 42, jar 2019, str. 2-7.

 

B) V člán­ku pou­ží­va­me zdroje:

     a) Pavel Hanes, Deji­ny kres­ťan­stva, vyda­lo Zdru­že­nie evan­je­li­kál­nych cir­kví v SR, Banská

         Bys­tri­ca 2016, A4, 429 strán, ISBN 80-88945-01-1

     b) Ján Liguš, Teolo­gic­ké sys­té­my, Ban­ská Bys­tri­ca 2010, 212 strán, ISBN 978-80-8083-985-7

    c) Evan­je­li­kál­ne hnu­tie, https://sk.wikipedia.org/wiki/Evanjelik%C3%A1lne_hnutie

     d) https://www.ekumena.sk/Clenovia/evenjelikal.htm

     e) https://www.pdf.umb.sk/2002/edit/KETM/imagess/Evanjelik%C3%A1lne%

         20kres%C5%A5anstvo.html alebo

     f) https://www.zec.sk/

     g) Pozri pre­am­bu­lu sta­nov zdru­že­nia na adre­se https://www.zec.sk/stanovy/

 

C) modus viven­di (lat. doslo­va spô­sob živo­ta) je výraz, kto­rý zhŕ­ňa (vyjad­ru­je) pod­mien­ky bytia, spo­lu­na­ží­va­nie. V medzi­ná­rod­nom prá­ve sa ním vyjad­ru­je doho­da medzi dvo­ma štát­ny­mi sub­jekt­mi, kto­rá má byť v budúc­nos­ti defi­ni­tív­ne potvr­de­ná medzi­ná­rod­nou zmlu­vou. V pre­ne­se­nom zmys­le slo­va ozna­ču­je ten­to výraz spô­sob spo­lu­ži­tia, kto­rý nie je zalo­že­ný na práv­nom pod­kla­de, ale na rea­li­te spo­loč­né­ho živo­ta či prá­ce. Je to aj dočas­ná zho­da pole­mi­zu­jú­cich strán.

 

D) Pri­tom však stá­le zacho­vá­va­li spo­loč­ný základ: spa­se­nie z milos­ti skr­ze vie­ru v oso­bu a die­lo Ježi­ša Kris­ta (Efez­ským 2:8-9). Aj napriek tomu­to pod­stat­né­mu fak­tu, lebo spa­se­ní sme skr­ze vie­ru, a nie skr­ze uče­nie, nedo­ká­za­li spo­lu­pra­co­vať a spo­lu existovať.

 

E) V našom pries­to­re ide o Zdru­že­nie evan­je­li­kál­nych cir­kví na Slo­ven­sku (pozri poznám­ku F) a evan­je­li­kál­na teoló­gia sa vyuču­je na Uni­ver­zi­te Mate­ja Bela, Peda­go­gic­kej fakul­te, Kated­re teoló­gie a kate­che­ti­ky. Vo výchov­nom sys­té­me Čes­kej repub­li­ky sú, pod­ľa B-b), evan­je­li­kál­ne cir­kev­né semi­ná­re zara­de­né na úro­veň vyš­ších odbor­ných škôl (VOŠ).

 

F) Medzi evan­je­li­kál­ne cir­kvi na Slo­ven­sku sa zara­ďu­jú Brat­ská jed­no­ta bap­tis­tov, Evan­je­lic­ká cir­kev meto­dis­tic­ká, Cir­kev brat­ská, Apoš­tol­ská cir­kev (tiež sa zara­ďu­je medzi let­nič­né hnu­tie). Tie­to šty­ri cir­kvi tvo­ria Zdru­že­nie evan­je­li­kál­nych cir­kví na Slo­ven­sku a evan­je­li­kál­nu teoló­giu spo­loč­ne vyuču­jú na spo­me­nu­tej Uni­ver­zi­te Mate­ja Bela. V slo­ven­skom kon­tex­te mož­no medzi evan­je­li­kál­ne cir­kvi rátať aj Cir­kev adven­tis­tov sied­me­ho dňa a Kres­ťan­ské zbo­ry (pozri zdro­je B-f a g).

 

 

Pre­chod na 3. časť

Pre­chod na člán­ky kate­gó­rie Náš Boh

Pre­chod na úvod­nú strán­ku – Úvod

Pre­chod na Naj­nov­šie člán­ky na stránke

 

Umies­te­né: 22. augus­ta 2025