di-     

                                                                                         

dia­do­chia, vše­obec­ne zna­me­ná zastu­po­va­nie jed­né­ho prv­ku (veci) niž­ším prv­kom toho isté­ho cha­rak­te­ru (pod­sta­ty). V geoló­gii sa tým­to poj­mom ozna­ču­je zastu­po­va­nie jed­né­ho iónu dru­hým v mriež­ke minerálu.

       Pôvod slo­va „dia­do­cho­via” je gréc­ky. Slo­vo „dia­do­chos” (διαδοχός) sa skla­dá z pred­po­ny „dia-” (διά), čo zna­me­ná „cez” ale­bo „po” a slo­va „dochos” (δόχος), čo sa pre­kla­dá ako „ten, kto pri­jí­ma” ale­bo násled­ník.” V kon­tex­te toh­to ter­mí­nu odka­zu­je na nasle­dov­ní­kov nie­ko­ho, naj­čas­tej­šie po smr­ti ale­bo po odcho­de z moci.

 

dia­do­cho­via (jedn. čís­lo dia­doch) boli nástup­ní­ci Ale­xan­dra Veľ­ké­ho, kto­rí si medzi sebou v rokoch 322-301 pred Kris­tom počas tzv. vojen dia­do­chov roz­de­li­li Ale­xan­dro­vu (Gréc­ku, Gréc­ko-Mace­dón­sku) ríšu. Boli to pre­doš­lí Ale­xan­dro­vi spo­loč­ní­ci, dôs­toj­ní­ci či gene­rá­li, kto­rí po smr­ti Ale­xan­dra dosta­li na sta­rosť jed­not­li­vé pro­vin­cie. Pôvod­ne mali pôso­biť len ako správ­co­via úze­mí, kto­ré mal zde­diť Ale­xan­drov syn Ale­xan­der IV. Aigos. Ale pre­to­že bol ešte len die­ťa­ťom a spo­lu­vlád­ca Filip III. Arr­hi­dai­os nebol dosta­toč­ne sil­nou osob­nos­ťou, aby ríšu udr­žal pohro­ma­de, dia­do­cho­via sa zme­ni­li na suve­rén­nych vlád­cov, kto­rí medzi sebou zača­li bojo­vať o moc. Tí, kto­rí doká­za­li uhá­jiť svo­je úze­mie, pop­rí­pa­de ho roz­ší­riť, pri­ja­li titul krá­ľa, zalo­ži­li nástup­níc­ke krá­ľov­stvá a vlast­né dynastie. 

 

dia­do­chie – nástup­níc­ke  útva­ry, štáty