Séria v pia­tich dieloch

 

 

Od Kýra Veľ­ké­ho (539 pred Kristom)

po naro­de­nie Ježi­ša Kris­ta (1 pred Kristom)

 

 

A. Méd­sko, Per­zia a kráľ Kýros Veľký

 

Z kme­ňov, kto­ré sa usa­di­li na irán­skej pla­ni­ne, postu­pom času do pop­re­dia vystú­pi­li Médo­via a Peržania.

 

Za vlá­dy Kýra Veľ­ké­ho sa Per­zia sta­la medzi­ná­rod­nou moc­nos­ťou. Kýros sa tró­nu zmoc­nil v roku 559 pred Kris­tom ako méd­sky vazal (Méd­sko vlád­lo Per­zii). V tej dobe vlá­dol v Méd­sku sla­bý kráľ a Baby­lo­nia bola ešte mocnosťou.

 

V počia­toč­nom obdo­bí svo­jej vlá­dy skon­so­li­do­val Kýros perz­ské kme­ne. Potom uzav­rel spo­je­nec­tvo s Baby­lo­ni­ou pro­ti Méd­sku. Médo­via sa sta­li pod­da­ný­mi Per­zie, ale ešte stá­le hra­li dôle­ži­tú úlo­hu (pozri Ester 1:19 a Daniel 5:28 a ďalej).

 

Keď Kýros pre­mo­hol Médov, rov­no­vá­ha síl sa poru­ši­la a v nasle­du­jú­cich rokoch sa pro­ti nemu vytvo­ri­la alian­cia Lýdie (sta­ro­ve­ký štát v Malej Ázii), Egyp­ta a Baby­lo­nie. Doš­lo k bojom, z kto­rých vyšiel víťaz­ne Kýros so svo­jou armá­dou. Kon­com októb­ra 539 vstú­pil Kýros ako víťaz do mes­ta Baby­lon aj napriek tomu, že bolo pova­žo­va­né za nedo­byt­né. Kýros sa v ňom usa­dil ako kráľ. Ako kráľ aj Baby­lo­nie vydal edikt, asi v rokoch 538-537, o návra­te zaja­tých Izra­el­cov späť do Jeru­za­le­me a o posta­ve­ní chrám. V roku 530 pred Kris­tom bol v bit­ke za rie­kou Ara­xes západ­ne od Kas­pic­ké­ho mora smr­teľ­ne rane­ný a zomrel.

 

 

B. Danie­lo­ve proroctvá

 

Danie­lo­ve pro­roc­tvá o Izraeli

V deji­nách spá­sy Božie­ho ľudu (zo Židov i poha­nov), s kto­rým bude Boh pre­bý­vať v novom Jeru­za­le­me, zohrá­va vyvo­le­ný zem­ský Boží ľud, národ Izra­el, význam­nú a výni­moč­nú úlo­hu. Ten­to národ je zem­ským pre­dob­ra­zom sku­toč­né­ho Božie­ho ľudu. Pre­to je Boh tomu­to ľudu ver­ný a koná s ním pod­ľa zasľú­be­ní abra­há­mov­skej zmlu­vy, teda pod­ľa milos­ti. Pres­nej­šie pove­da­né, koná tak kvô­li ostat­ku Izra­e­la (v kaž­dom čase, v kaž­dej gene­rá­cii má Boh v Izra­e­li zosta­tok pod­ľa vyvo­le­nia milos­ti – Rím­skym 11:5). Čiže kvô­li tým, kto­rí sú syn­mi zasľú­be­nia (to zna­me­ná pod­ľa vyvo­le­nia milos­ti), koná Boh milos­ti­vo s celým Izra­e­lom (ako náro­dom, ako etni­kom). Pre­to­že Izra­el je záro­veň aj pod záko­nom (Moj­ži­šo­vým záko­nom ako zmlu­vou skut­ko­vej posluš­nos­ti, kto­rý bol pri­da­ný pre pre­stú­pe­nia ako pes­tún vedú­ci ku Kris­to­vi), tak súčas­ťou Božie­ho kona­nia s tým­to náro­dom je aj výcho­va a čas­né Božie súdy (tres­ty) za neve­ru a nepos­luš­nosť. Toto Božie kona­nie s tým­to náro­dom moc­ne zja­vu­je a  ozna­mu­je aj pro­rok Daniel.

 

Daniel sa nachá­dza v baby­lon­skom zaja­tí. Dostá­va vide­nia a zná­mosť o Božích tajom­stvách a osu­de Izra­e­la vo vzťa­hu k oko­li­tým pohan­ským krá­ľov­stvám. Z Danie­lo­vých vide­ní a pro­roc­tiev vzhľa­dom na našu tému, kto­rou je Struč­ná his­tó­ria izra­el­ské­ho náro­da, vybe­rá­me a tu struč­ne spo­me­nie­me len dve veci: Dĺž­ka baby­lon­ské­ho zaja­tia a Sedem­de­siat „týž­dňov“ Božích roz­hod­nu­tí nad Izraelom.

 

a) Dĺž­ka baby­lon­ské­ho zajatia

Bol to pro­rok Daniel, kto­rý vyro­zu­mel z kníh počet rokov, o kto­rých sa bolo sta­lo slo­vo Hos­po­di­no­vo k pro­ro­ko­vi Jere­miá­šo­vi o dĺž­ke trva­nia baby­lon­ské­ho zaja­tia. Vyro­zu­mel, že počet tých­to rokov je sedem­de­siat^A) (Daniel 9:2; Jere­miáš 25:11-12; 2. kro­ník 36:21). Obdo­bie zaja­tia začí­na rokom 605 (606 až 604 pod­ľa rôz­nych zdro­jov) a kon­čí rokom 537 pred Kris­tom. Rok 605 pred Kris­tom zod­po­ve­dá odve­de­niu prvej vlny zajat­cov do Baby­lo­na vrá­ta­ne Danie­la a jeho troch pria­te­ľov. Rok 537 pred Kris­tom je rokom prí­cho­du prvej vlny navrá­tiv­ších sa do Jud­ska (pod vede­ním Zeru­bá­be­la a kňa­za Józuu) na zákla­de Kýrov­ho edik­tu (výno­su).

 

Daniel poro­zu­mel, že obdo­bie zaja­tia sa chý­li ku kon­cu, a mod­lil sa k Bohu za tri veci: za izra­el­ský národ, za mes­to Jeru­za­lem a za chrám (svä­ty­ňu). Všet­ky tri boli poškvr­ne­né hrie­chom ľudu a všet­ky tri boli pod Božím hne­vom a súdom. Vyda­nie Kýrov­ho edik­tu, kto­rý Kýros vydal v prvom roku svoj­ho kra­ľo­va­nia v Baby­lo­ne, pri­pa­dá najp­rav­de­po­dob­nej­šie na rok 538 pred Kris­tom. Edikt sa týkal zno­va-posta­ve­nia chrá­mu v Jeru­za­le­me a návra­tu zaja­tých do zasľú­be­nej zeme, a tým legi­tím­ne­ho ukon­če­nia sedem­de­sia­tich rokov baby­lon­ské­ho zaja­tia. V tom­to dato­va­ní je zaru­če­ne spo­ľah­li­vá iba dĺž­ka sedem­de­siat rokov Izra­e­lu (Židom, oby­va­te­ľom Jud­ska, Juž­né­ho krá­ľov­stva) vyme­ra­né­ho Božie­ho súdu baby­lon­ské­ho zajatia.

 

b) Sedem­de­siat „týž­dňov“ Božích roz­hod­nu­tí o izra­el­skom národe

Kým Daniel ešte na mod­lit­be hovo­ril a vyzná­val hrie­chy svoj­ho ľudu Izra­e­la, pri­le­tel anjel Gab­riel (ver­še 9:20-23), aby mu ozná­mil, že pri­šiel, aby ho uro­bil schop­ným roz­umieť tajom­stvám a vide­niu (ver­še 22-25). Ozná­mil mu: „Sedem­de­siat týž­dňov je vyme­ra­né vzhľa­dom na tvoj ľud a na mes­to tvo­jej svä­tos­ti, uzav­rieť pre­stú­pe­nie a zape­ča­tiť hriech, pokryť neprá­vosť a pri­viesť spra­vod­li­vosť vekov, zape­ča­tiť vide­nie i pro­roc­tvo pro­ro­ka a poma­zať svä­ty­ňu svä­tých“ (verš 24). „A vedz a roz­umej, že odke­dy vyj­de slo­vo navrá­tiť Izra­e­la a vysta­viť Jeru­za­lem až po poma­za­né­ho voj­vo­du, bude sedem týž­dňov, a šesť­de­siatd­va týž­dňov a zase bude vysta­ve­ná uli­ca i prie­ko­pa, a to sa bude diať v úzkos­ti časov“ (verš 25). Toto Danie­lo­vo pro­roc­tvo z devia­tej kapi­to­ly je kľú­čo­vé pre pocho­pe­nie posled­ných dní toh­to veku.

 

Slo­vo „týž­deň“^B) v Danie­lo­vom pro­roc­tve nezna­me­ná sedem dní bež­né­ho týžd­ňa, ale zna­me­ná obdo­bie sedem rokov, čo sa nie­ke­dy ozna­ču­je aj poj­mom „týž­deň-rok“ ale­bo aj „Danie­lov týž­deň“. Sedem plus 62 týž­deň-rokov je (69 x 7 =) 483 rokov. Máme indí­cie, že roky, kto­ré ohla­su­je Daniel vo svo­jom pro­roc­tve, sú roky s dĺž­kou trva­nia 360 dní,^C) pri­čom sa to netý­ka len posled­né­ho týžd­ňa, ale všet­kých sedem­de­sia­tich. V pre­poč­te na naše kalen­dár­ne roky (solár­ne­ho gre­go­rián­ske­ho kalen­dá­ra) sa 69 Danie­lo­vých týž­dňov rov­ná 476 rokov (aj 25 dní, ak by sme chce­li byť pres­ní na jeden deň).

 

Šesť­de­sia­ty devia­ty týž­deň kon­čí ukri­žo­va­ním Spa­si­te­ľa, Kris­ta („vyťa­tý poma­za­ný, a niet mu“ – Daniel 9:26), teda v roku 33 n. l. Od toho sa odví­ja, že začiat­kom obdo­bia 69 týž­deň-rokov je rok 444 pred Kris­tom, čo by zod­po­ve­da­lo návra­tu  posled­nej vlny zaja­tých na zákla­de Arta­xer­xov­ho edik­tu.^D)

 

Šesť­de­sia­ty devia­ty týž­deň Danie­lov­ho pro­roc­tva teda kon­čí ukri­žo­va­ním Kris­ta v roku 33 n. l. Ako je to s posled­ným, sedem­de­sia­tym týžd­ňom? Ten­to týž­deň je opí­sa­ný tak­to: „… A mes­to i svä­ty­ňu ska­zí ľud voj­vo­du, kto­rý prí­de a jeho koniec bude ako zápla­va a voj­na až do kon­ca, urče­né pus­to­še­nia. A uzav­rie pev­nú zmlu­vu s mno­hý­mi za jeden týž­deň a v polo­vi­ci toho týžd­ňa uro­bí to, že pre­sta­ne bit­ná obeť aj obet­ný dar obil­ný, a na kríd­le ohav­nos­tí pone­sie sa pus­to­ši­teľ, a to až sa úpl­ná záhu­ba a to, čo je urče­né, vyle­je na pus­to­ši­te­ľa“ (Daniel 9:26-27). Čias­toč­ne sa toto pro­roc­tvo vypl­ni­lo pri zni­če­ní Jeru­za­le­ma a chrá­mu v roku 70 Riman­mi pod vede­ním Títa. Ale v tom­to pro­roc­tve sú aj prv­ky, kto­ré sa týka­jú úpl­né­ho kon­ca časov, a teda majú súvis s dru­hým prí­cho­dom Krista.

 

Vie­me to aj pod­ľa toho, že verš 24 vysvet­ľu­je, že 70 týž­dňov je urče­ných na to, aby sa defi­ni­tív­ne vyrie­ši­la otáz­ka hrie­chu a spra­vod­li­vos­ti, čo je vyjad­re­né slo­va­mi „uzav­rieť pre­stú­pe­nie a zape­ča­tiť hriech, pokryť neprá­vosť a pri­viesť spra­vod­li­vosť vekov“. Vie­me, že to sa ude­je až pri sko­na­ní sve­ta za dru­hé­ho Kris­tov­ho prí­cho­du. Pre­to sa sedem­de­sia­ty Danie­lov týž­deň skon­čí až vte­dy. A ak správ­ne roz­umie­me tomu, že bude trvať sedem rokov, tak to zna­me­ná, že sa aj začne v súvis­los­ti s uda­los­ťa­mi bez­pro­stred­ne pred­chá­dza­jú­ci­mi dru­hé­mu Kris­tov­mu prí­cho­du. To zna­me­ná, že od kon­ca 69. „týžd­ňa“ po začia­tok 70. „týžd­ňa“ je medze­ra, v kto­rej sa časo­vo odo­hrá­va­jú deji­ny „rato­les­tí všte­pe­ných do dob­rej pra­vej oli­vy“ (Rím­skym kapi­to­la 11). Žije­me v dobe tej­to medzery.

 

Toto Danie­lo­vo pro­roc­tvo nás v dato­va­ní pre­nies­lo do dato­va­nia novo­zá­kon­nej doby. Dobe medzi zno­vu-posta­ve­ním chrá­mu a zave­de­ním boho­služ­by, obno­ve­ním mes­ta  Jeru­za­lem a jeho hra­dieb za doby Nehe­miá­ša a naro­de­ním Ježi­ša Kris­ta z Naza­re­ta, Pís­mo venu­je málo pozor­nos­ti. Je to obdo­bie pro­roc­ké­ho ticha.

 

 

C. Od Kýra po zno­va-posta­ve­nie chrámu

 

Pod vede­ním voj­vo­du Šeš­ba­ca­ra (Ezdráš 1:8, 5:14; Šeš­ba­car je perz­ské meno; heb­rej­sky je to Zoro­bá­bel) vyšli (asi v roku 537 pred Kris­tom) prví pre­síd­len­ci z baby­lon­ské­ho zaja­tia s cie­ľom, aby pod­ľa Kýrov­ho edik­tu (z roku 538 pred Kris­tom) zno­vu posta­vi­li chrám v Jeru­za­le­me. Pod­ľa Ezdrá­ša 3:6 po prí­cho­de do Jeru­za­le­ma hneď zača­li s obet­nou služ­bou, hoci chrám ešte ani neza­ča­li sta­vať. Pod­ľa ver­ša 8 chrám zača­li sta­vať v dru­hom roku po svo­jom návra­te zo zaja­tia a prí­cho­de do Jeru­za­le­ma. Stav­ba bola viac­krát pre­ru­še­ná. Pod­ľa Ezdrá­ša 6:15 (a zdro­jov 1– 3) bola stav­ba ukon­če­ná a posvä­te­ná v roku 516 pred Kris­tom, čo bol šies­ty rok kra­ľo­va­nia Per­ža­na Dária (522 – 486 pred Kris­tom). Pod­ľa ver­ša 6:22 však pokra­čo­va­la stav­ba (dostav­ba) chrá­mu ešte aj v ďal­ších rokoch na roz­kaz Artaxerxa.

 

Per­žan Arta­xer­xes kra­ľo­val v rokoch 464 – 425 pred Kris­tom. Múry Jeru­za­le­ma boli zno­va vybu­do­va­né a chrám bol defi­ni­tív­ne dokon­če­ný až za Nehe­miá­ša (Nehe­miáš 13:11-14). Nehe­miáš pri­šiel do Jeru­za­le­ma v roku 444 pred Kris­tom. Za najp­rav­de­po­dob­nej­ší rok uve­de­nia boho­služ­by sa v zdro­ji 1 uvá­dza rok 433 pred Kris­tom. Až tým­to rokom, ale­bo rokom posvä­te­nia múrov Jeru­za­le­ma (čo bolo asi o dva roky skôr), môže­me pova­žo­vať stav­bu chrá­mu za ukončenú.

 

Šala­mú­nov chrám bol zbú­ra­ný v roku 586 pred Kris­tom. Po vyda­ní Kýrov­ho edik­tu a návra­te Židov pod vede­ním voj­vo­du Šeš­ba­ca­ra (Zeru­bá­be­la) bol v Jeru­za­le­me za kňa­za Jozuu po sedem­de­sia­tich rokoch od zbú­ra­nia prvé­ho chrá­mu zno­va posta­ve­ný chrám, dru­hý chrám, kto­rý je pome­no­va­ný aj po Zeru­bá­be­lo­vi (Zeru­bá­be­lov chrám). Ten­to chrám exis­to­val v rokoch 516 pred Kris­tom až 70 po Kris­to­vi. Jeru­za­lem­ské­mu chrá­mu sa v dňoch živo­ta a služ­by Ježi­ša Kris­ta hovo­ri­lo aj Hero­de­sov chrám. Pôvod­nú Zeru­bá­be­lo­vu stav­bu totiž kráľ Hero­des veľ­ko­le­po pre­sta­val. Hoci príp­ra­va na pre­stav­bu zača­la už asi v roku 19 pred Kris­tom, hru­bá stav­ba bola dokon­če­ná asi v roku 4 pred Kris­tom a celá  pre­stav­ba bola dokon­če­ná až v roku 64 po Kristovi.

 

V nie­kto­rých zdro­joch sa uvá­dza, že v roku 19 pred Kris­tom zača­la stav­ba Hero­de­sov­ho chrá­mu. V sku­toč­nos­ti však išlo o roz­siah­lu pre­stav­bu Zeru­bá­be­lov­ho chrá­mu a Chrá­mo­vé­ho návršia. Ten­to pre­sta­va­ný dru­hý chrám bol zbú­ra­ný rím­skym voj­skom v 70. roku po Kris­to­vi. Zosta­la z neho časť von­kaj­ších hra­dieb, kto­rú pozná­me pod pome­no­va­ním Múr náre­kov. V dneš­ných dňoch v Jeru­za­le­me chrám nestojí.

 

Chro­no­ló­gia obnovy

Väč­ši­na súčas­ných bib­lis­tov datu­je uda­los­ti obno­vy Izra­e­la v sys­té­me náš­ho leto­poč­tu nasle­dov­ne (uve­de­né roky sú roky pred Kristom):

 

539                       pád Baby­lo­na (Daniel 5:30)

539–538               prvý rok vlá­dy Kýra v Baby­lo­ne, Kýrov edikt (Ezdráš 1:1-4)

537                        Zoro­bá­bel a prvá vlna návra­tu (Ezdráš kapi­to­ly 1-6)

537                        posta­ve­nie oltá­ra (Ezdráš 3:1-3)

536                        začia­tok výstav­by chrá­mu (Ezdráš 3:8)

536–530                pro­ti­ven­stvo voči obno­ve za Kýra (Ezdráš 4:1-5)

530–520             poza­sta­ve­nie výstav­by chrá­mu (Ezdráš 4:24), z toho 530–522 za     Kam­by­se­sa a Smer­di­sa, 522–520 za Dária Veľkého

520                        pokra­čo­va­nie v pre­ru­še­nej výstav­be chrá­mu (Ezdráš 5:2)

520                        uda­los­ti z kni­hy pro­ro­ka Hag­gea (Hag­ge­us 1. kapitola)

516                        chrám dokon­če­ný (Ezdráš 6:15)

483–471               uda­los­ti z kni­hy Ester, kráľ Ahas­vér je Xer­xes I. Veľ­ký (485–465);

457                        Ezdráš a dru­há vlna návra­tu (Ezdráš kapi­to­ly 7-10) za krá­ľa Artaxerxa

(Arta­xer­xes I. Longimanus)

445–444             20. rok krá­ľa Arta­xer­xa (Arta­xer­xes I. Lon­gi­ma­nus), mesiac kis­lev (Nehe­miáš 1:1)

444                     20. rok krá­ľa Arta­xer­xa (Arta­xer­xes I. Lon­gi­ma­nus), mesiac nísan (Nehe­miáš 2:1),  Nehe­miáš pred kráľom

444                        Nehe­miáš a tre­tia vlna návra­tu (Nehe­miáš 2:11)

444                        hrad­by Jeru­za­le­ma dokon­če­né za 52 dní (Nehe­miáš 6:15), mesiac elúl

444–432                Nehe­miáš spra­vu­je Judeu 12 rokov ako voj­vo­da (Nehe­miáš 5:14)

432                       Nehe­miáš neja­ký čas späť u krá­ľa Arta­xer­xa (Nehe­miáš 13:6) a násled­ne sa vra­cia do Jeru­za­le­ma (Nehe­miáš 13:7-31)   

 

 

D. Od Nehe­miá­ša po naro­de­nie Ježi­ša Krista

(Od Arta­xer­xa I. po Hero­da Veľkého)

 

Kni­ha­mi Ezdráš, Nehe­miáš a Ester sa v Pís­me kon­čí viac-menej súvis­lé roz­prá­va­nie o his­to­ric­kých uda­los­tiach, kto­ré sa udia­li so sta­ro­zá­kon­ným náro­dom Izra­el. V dobe Zeru­bá­be­la, Ezdrá­ša a Nehe­miá­ša bol zno­va posta­ve­ný chrám, mes­to Jeru­za­lem a jeho hrad­by. Kni­hou Nehe­miáš a pri­bliž­ne rokom 430 pred Kris­tom kon­čí opis sta­ro­zá­kon­nej doby. V tom­to čase kon­čí aj kni­ha posled­né­ho pro­ro­ka Sta­ré­ho záko­na, pro­ro­ka Mala­chiá­ša. V Mala­chiá­šo­vi 3:1 sa nachá­dza odkaz na Jána Krs­ti­te­ľa, čím je pre­kle­nu­té pri­bliž­ne 430-roč­né obdo­bie bez pro­roc­kej služ­by v Izra­e­li. Z toh­to obdo­bia nemá­me o uda­los­tiach v Izra­e­li v Pís­me pod­rob­nej­ší záznam. Výnim­kou je len pro­roc­ké slo­vo v kni­he Daniel v kapi­to­lách 8 a 11. 

 

Hoci sa návra­tom Židov z baby­lon­ské­ho vyhnan­stva obno­vi­la národ­ná iden­ti­ta, spo­lo­čen­ský a nábo­žen­ský život, Izra­el už viac nena­do­bu­dol samos­tat­nosť a auto­ri­tu Dávi­dov­ho a Šala­mú­nov­ho krá­ľov­stva. Exis­to­val pod nad­vlá­dou sused­ných moc­nos­tí. V tej­to nad­vlá­de sa vys­trie­da­li Perz­ská (Méd­sko-Perz­ská) ríša, po nej Gréc­ka ríša (Mace­dón­sko-Gréc­ka) s násled­níc­ky­mi men­ší­mi ríša­mi (ovlá­da­ný­mi dynas­tia­mi Pto­le­mai­ov­cov a Sele­ukov­cov) a nako­niec Rím­ska ríša. 

  

Po páde Novo­ba­by­lon­skej ríše v roku 539 pred Kris­tom sa zajat­ci vra­ca­li späť do Jud­ska. Zdá sa, že Per­ža­nia zacho­va­li uspo­ria­da­nie izra­el­skej kra­ji­ny zave­de­né za nad­vlá­dy Baby­lo­nie. Jud­sko spra­vo­val vlád­ca (mies­to­dr­ži­teľ) usta­no­ve­ný perz­ským krá­ľom (Daniel 9:1). Je zrej­mé, že Per­ža­nia zaru­či­li Jud­sku nábo­žen­skú slo­bo­du a urči­tú mie­ru samosprá­vy. O vzťa­hoch medzi perz­ský­mi vlád­ca­mi a Izra­el­ca­mi z toh­to obdo­bia nie sú v Pís­me pod­rob­nej­šie zázna­my. Keď sa Perz­skej ríše (ríše Achaj­me­nov­cov obdo­bia 550-330 pred Kris­tom) zmoc­nil Ale­xan­der Veľ­ký oko­lo roku 330 pred Kris­tom, Židia sa jed­no­du­cho sta­li pod­da­ný­mi novej ríše. 

 

Ale­xan­der Veľ­ký náh­le zomrel v Baby­lo­ne v roku 323 pred Kris­tom. Jeho smr­ťou sa Gréc­ka ríša v nasle­du­jú­cich dvad­sia­tich rokoch roz­pad­la na šty­ri men­šie nástup­níc­ke ríše, v kto­rých sa sat­rap­mi (správ­ca­mi, vlád­ca­mi a neskôr kráľ­mi) sta­li Ale­xan­dro­vi veli­te­lia voj­ska a jeho dru­ho­via. Tie­to nástup­níc­ke ríše boli ozna­čo­va­né aj ako dia­do­chie, krá­ľov­stvá dia­do­chov^E) (Daniel 11:4).

 

Ale­xan­dro­va ríša tak pri­pad­la jeho najb­liž­ším pria­te­ľom a spo­lu­bo­jov­ní­kom. Vznik­li nasle­dov­né šty­ri nástup­níc­ke ríše, diadochie:

 

1. Sele­uko­va ríša Sýr­sko-Baby­lon­ská^F) („kráľ seve­ru“, Daniel 11:6-7, 11);

2. Pto­le­mai­ova ríša v Egyp­te^G) („kráľ juhu“, Daniel 11:5 9 11);

3. Kas­san­dro­va ríša, čo bola pôvod­ná sta­rog­réc­ka kra­ji­na Mace­dón­sko-Gréc­ka^H);

4. Lysi­ma­cho­va ríša^CH) (Trá­cia; v súčas­nos­ti je Trá­cia čas­ťou juž­né­ho Bul­har­ska, seve­ro­vý­chod­né­ho Gréc­ka a európ­skej čas­ti Turec­ka). Tie­to ríše postup­ne doby­li ale­bo ovlád­li a k sve­to­vlá­de sa tým dosta­li Rimania.

 

Roku 312 pred Kris­tom sa Izra­el dostá­va pod nad­vlá­du gréc­kych pto­le­mai­ov­ských krá­ľov vlád­nu­cich v Egyp­te (v Pto­le­mai­ovej ríši). V roku 198 pred Kris­tom si Izra­el pod­ma­ni­li sýr­ski Sele­ukov­ci. Od roku 175 sa vlád­com v Sýrii stal sele­ukov­ský kráľ Anti­ochus Epi­fa­nes (*215 – †161 pred Kris­tom), syn sele­ukov­ské­ho krá­ľa Anti­ocha III. Veľ­ké­ho. Vlá­dol po smr­ti svoj­ho otca od roku 175 až do svo­jej smr­ti v roku 161. V roku 167 posta­vil naj­vyš­šie­mu gréc­ke­mu pohan­ské­mu bohu Zeuso­vi oltár v židov­skom jeru­za­lem­skom chrá­me. Tak­tiež tam na oltá­ri obe­to­val svi­ňu. Tým znes­vä­til jeru­za­lem­ský chrám. Ten­to čin je z Pís­ma zná­my ako ohav­nosť spus­to­še­nia (Daniel 11:31). Roz­umie­me tomu tak, že toto pro­roc­tvo v 11. kapi­to­le Danie­la sa jed­nak sčias­t­ky už vypl­ni­lo (his­to­ric­ky, pre­dob­raz­ne), avšak týka sa naj­mä kon­ca časov, teda má escha­to­lo­gic­ký rozmer.

 

Ako reak­cia na znes­vä­te­nie chrá­mu doš­lo v roku 166 pred Kris­tom k povs­ta­niu Maka­bej­cov. Vie­dol ho Júda Maka­bej­ský a pod jeho vede­ním bol Jeru­za­lem v roku 164 doby­tý, chrám očis­te­ný a zno­va posvä­te­ný. Túto uda­losť si Židia kaž­do­roč­ne pri­po­mí­na­jú na svia­tok Cha­nu­ka (Ján 10:22).^I)

 

Opis uda­los­tí oko­lo Maka­bej­ské­ho povs­ta­nia sa nachá­dza v deute­ro­ká­no­nic­kej Prvej kni­he Maka­bej­cov (nie je súčas­ťou Tana­chu ani pro­tes­tant­ských pre­kla­dov Pís­ma). Dom­nie­va­me sa, že na povs­ta­nie Maka­bej­cov by sa moh­lo vzťa­ho­vať pro­roc­tvo v Daniel 11:32: „No, ľudia zna­jú­ci svoj­ho Boha, sa zmoc­nia a vyko­na­jú hrdin­stvo.“ Podob­ne ako v pro­roc­tve Daniel 11:31 by však išlo o pre­dob­raz­né his­to­ric­ké napl­ne­nie toh­to pro­roc­tva, pri­čom koneč­né napl­ne­nie by sa malo udiať v posled­ných časoch.

 

Nástup Rím­skej ríše

Postup­ne sa k moci dostá­va­li Rima­nia. So želez­nou tvrdo­s­ťou si Rima­nia vybo­jo­va­li sve­to­vlá­du. V roku 146 pred Kris­tom si Rima­nia najprv pod­ma­ni­li Gréc­ko (pôvod­né úze­mie Gréc­ka, nie celú ríšu Ale­xan­dra Veľ­ké­ho). Ovlád­nu­tie Stre­do­mo­ria Riman­mi zavŕ­šil sám gréc­ky kráľ Atta­los III.,^J) vlád­ca Per­ga­mo­nu (úze­mie na dneš­nom západ­nom pobre­ží Turec­ka), kto­rý roku 133 pred Kris­tom odká­zal svo­ju kra­ji­nu vo svo­jom záve­te Rímu. Avšak pre­lom k úpl­nej sve­to­vlá­de sa Rima­nom poda­ril až v roku 31 pred Kris­tom, keď Július Octa­viá­nus, prvý rím­sky cisár s prí­me­ním Augus­tus (struč­ne: cisár Augus­tus; Lukáš 2:1), pora­zil v roku 31 pred Kris­tom v bit­ke pri Actiu Pto­le­mai­ov­skú ríšu, toho času už posled­nú exis­tu­jú­cu nástup­níc­ku ríšu Ale­xan­dra Veľ­ké­ho, posled­nú dia­do­chiu.  Anto­nius a jeho man­žel­ka Kle­opat­ra^G), posled­ná pto­le­mai­ov­ská krá­ľov­ná Egyp­ta, spá­cha­li samov­raž­du počas Octa­viá­no­vej invá­zie do Egyp­ta. Egypt sa stal rím­skou provinciou.

 

Rím­sky voj­vod­ca Pompe­ius^K) v roku 63 pred Kris­tom dobyl a obsa­dil Jeru­za­lem. Odvte­dy na úze­mí Izra­e­la, ale aj celom úze­mí Pales­tí­ny vlád­li Rímom urče­ní panov­ní­ci. Z nich naj­zná­mej­šou v Izra­e­li bola dynas­tia Hero­de­sov­cov a meno­vi­te Hero­des Veľ­ký. Za vlád­cu v Izra­e­li bol usta­no­ve­ný Rímom. Na jeru­za­lem­ský trón zasa­dol asi v roku 35 pred Kris­tom a vys­trie­dal dynas­tiu Maka­bej­cov (Has­mo­ne­ov­cov). Viac o Hero­de­so­vi Veľ­kom a jeho dynas­tii píše­me v ďal­šom die­ly tej­to série. 

 

           

Poznám­ky (A –L)

A) To, že Izra­el bol vyda­ný do zaja­tia v Baby­lo­ne, bolo Božím tres­tom za ich bez­bož­nosť a pácha­nie hrie­chov, súčas­ťou kto­rých bolo aj nedo­dr­žia­va­nie „sobot­né­ho roku“, úpus­tu (pre­pus­te­nia, vyhlá­se­nia slo­bo­dy) kaž­dý sied­my rok pod­ľa Moj­ži­šov­ho záko­na (2. kro­ník 36:21; Jere­miáš 34:12-22). Izra­el poru­šo­val toto pri­ká­za­nie 490 rokov, teda nedo­dr­žal sobot­ný rok 70-krát. Dĺž­ku depor­tá­cie (zaja­tia v Baby­lo­ne) pre­to sta­no­vil Boh na 70 rokov. A násled­ne aj dĺž­ka trva­nia obdo­bia, v kto­rom sa s Izra­e­lom budú diať sku­toč­nos­ti pod­ľa Božích výno­sov, ako to zja­vil archan­jel Gab­riel a pro­roc­ky ozná­mil Daniel, je 70 týž­deň-rokov, čiže 70-krát 7 rokov (490 rokov).

 

B) Heb­rej­ské slo­vo na tom­to mies­te zna­me­ná „obdo­bie sied­mich“, čo môže byť sedem dní, sedem týž­dňov či sedem rokov.

 

C) Rok, kto­rý pou­ží­va Daniel vo svo­jom pro­roc­tve, má 12 mesia­cov po 30 dní, teda má 360 dní. Nazvi­me taký­to rok pra­cov­ne „sta­ro­ve­ký“ ale­bo „pro­roc­ký“ rok. Danie­lov „pro­roc­ký“ rok je zhru­ba o 5 dní krat­ší ako kalen­dár­ny rok pod­ľa solár­ne­ho (gre­go­rián­ske­ho) kalen­dá­ra, aký pou­ží­va­me my dnes aj na dato­va­nie uda­los­tí pred Kris­tom (pred naším leto­poč­tom). V Danie­lo­vom pro­roc­kom roku je 1260 dní 42 mesia­cov, čo je tri a pol roka (polo­vi­ca Danie­lov­ho týžd­ňa), pozri Daniel 7:25, 12:7; Zja­ve­nie 11:2-3, 12:6, 12:14, 13:5.

 

D) Začia­tok sedem­de­sia­tich Danie­lo­vých týž­dňov je defi­no­va­ný uda­los­ťou „odke­dy vyj­de slo­vo navrá­tiť Izra­e­la a vysta­viť Jeru­za­lem“. Exis­tu­je via­ce­ro krá­ľov­ských výno­sov (prí­ka­zov, edik­tov, dek­ré­tov), kto­ré sa týka­jú návra­tu Židov zo zaja­tia. Spo­meň­me aspoň tri: Kýrov edikt (z roku 538 pred Kris­tom) týka­jú­ci sa zno­vu­vy­bu­do­va­nia chrá­mu (2. kro­ník 36:22-23; Ezdráš 1:1-2, 6:3 v kon­tex­te 5:17-6:11), Arta­xer­xov edikt (z roku 457 pred Kris­tom) týka­jú­ci sa Ezdrá­šov­ho návra­tu za úče­lom kona­nia boho­služ­by (Ezdráš 7:11-27) a Arta­xer­xov edikt (z roku 444 pred Kris­tom) týka­jú­ci sa zno­vu­vy­bu­do­va­nia Jeru­za­le­ma (Nehe­miáš 2:5-8). Spo­meň­me ešte aj Dári­ov edikt (Ezdráš 6:1-15).

 

E) dia­do­chia, vše­obec­ne zna­me­ná zastu­po­va­nie jed­né­ho prv­ku (veci) niž­ším prv­kom toho isté­ho cha­rak­te­ru (pod­sta­ty). V geoló­gii sa tým­to poj­mom ozna­ču­je zastu­po­va­nie jed­né­ho iónu dru­hým v mriež­ke minerálu.

       Dia­do­cho­via (jedn. čís­lo dia­doch) boli nástup­ní­ci Ale­xan­dra Veľ­ké­ho, kto­rí si medzi sebou v rokoch 322-301 pred Kris­tom počas tzv. vojen dia­do­chov roz­de­li­li Ale­xan­dro­vu (Gréc­ku, Gréc­ko-Mace­dón­sku) ríšu. Boli to pre­doš­lí Ale­xan­dro­vi spo­loč­ní­ci, dôs­toj­ní­ci či gene­rá­li, kto­rí po smr­ti Ale­xan­dra dosta­li na sta­rosť jed­not­li­vé pro­vin­cie. Pôvod­ne mali pôso­biť len ako správ­co­via (sat­ra­po­via) úze­mí, kto­ré mal zde­diť Ale­xan­drov syn Ale­xan­der IV. Aigos. Ale pre­to­že bol ešte len die­ťa­ťom a spo­lu­vlád­ca Filip III. Arr­hi­dai­os nebol dosta­toč­ne sil­nou osob­nos­ťou, aby ríšu udr­žal pohro­ma­de, dia­do­cho­via sa zme­ni­li na suve­rén­nych vlád­cov, kto­rí medzi sebou zača­li bojo­vať o moc. Tí, kto­rí doká­za­li uhá­jiť svo­je úze­mie, pop­rí­pa­de ho roz­ší­riť, pri­ja­li titul krá­ľa, zalo­ži­li nástup­níc­ke krá­ľov­stvá a vlast­né dynastie. 

 

F) Sele­ukov­ci boli dynas­ti­ou mace­dón­ske­ho pôvo­du, kto­rá ovlá­da­la od roku 312 pred Kris­tom ázij­skú časť ríše Ale­xan­dra Veľ­ké­ho. Zakla­da­te­ľom dynas­tie bol Sele­ukos I. Nika­tor (*358 – †281 pred Kris­tom). Bol to mace­dón­sky dôs­toj­ník Ale­xan­dra Veľ­ké­ho a vedú­ca osob­nosť diadochov. 

       Naj­väč­šia roz­lo­ha sele­ukov­skej ríše spa­dá do dru­hej polo­vi­ce 3. sto­ro­čia pred Kris­tom. Vte­dy zahr­ňo­va­la oblas­ti od Malej Ázie (od dneš­né­ho Turec­ka), cez Sýriu, Mezo­po­tá­miu, irán­ske kra­je až k povo­diu rie­ky Indus v Indii. Časom od nej odpa­dá­va­li východ­né úze­mia, kto­ré postup­ne dobý­ja­li Par­to­via. Oko­lo roku 100 pred Kris­tom sa táto býva­lá mohut­ná ríša scvr­k­la len na úze­mie dneš­nej Sýrie (Itu­rea). K úpl­né­mu záni­ku sele­ukov­skej ríše doš­lo v roku 64 pred Kris­tom, keď sa Sýria (Sele­uko­va ríša) sta­la rím­skou pro­vin­ci­ou. Rím­ske voj­ská vie­dol Pompeius.

 

G) Pto­le­mai­ov­ci boli krá­ľov­ská dynas­tia, kto­rá vlád­la Egyp­tu v rokoch 305-31 pred Kris­tom. Egyp­tu v tom­to obdo­bí vlád­li gréc­ki vlád­co­via a hovo­ri­lo sa o ňom ako o hele­nis­tic­kom (gréc­kom) Egyp­te. Ich meno je odvo­de­né od Gré­ka Pto­le­maia, jed­né­ho z gene­rá­lov Ale­xan­dra Veľ­ké­ho, kto­rý po Ale­xan­dro­vej smr­ti bol vyme­no­va­ný za správ­cu (sat­ra­pu) Egypta.

       V roku 305 pred Kris­tom sa vyhlá­sil za krá­ľa Pto­le­maia I. (neskôr zná­me­ho pod prí­me­ním Sotér – Spa­si­teľ). Všet­ci muž­skí panov­ní­ci tej­to dynas­tie pri­jí­ma­li meno Pto­le­mai­os. Krá­ľov­né zvy­čaj­ne dostá­va­li mená Kle­opat­ra, Arsi­noé ale­bo Bere­ni­ka. Naj­zná­mej­šia z nich bola Kle­opat­ra VII., kto­rá bola posled­nou pto­le­mai­ov­skou krá­ľov­nou. V roku 31 pred Kris­tom po víťaz­nom vpá­de rím­ske­ho voj­ska vede­né­ho Octa­viá­nom Augus­tom do Egyp­ta spá­cha­la samov­raž­du. Sele­ukov­ská ríša tým v tom­to roku zanik­la a Egypt sa stal rím­skou provinciou.

 

H)  Kas­san­der (*358 – †297 pred Kristom)

Bol jeden z dia­do­chov, kto­rí bojo­va­li o Ale­xan­dro­vu ríšu po jeho smr­ti v roku 323 pred Kris­tom. Kas­san­der sa neskôr cho­pil moci tým, že dal zavraž­diť Ale­xan­drov­ho syna a dedi­ča Ale­xan­dra IV.  Bol vlád­com sta­rog­réc­ke­ho krá­ľov­stva od roku  305 do roku 297 pred Kristom.

 

CH) Lysi­ma­chos (*360 – †281 pred Kristom)

Počas Ale­xan­dro­vých ťaže­ní v Per­zii bol v roku 328 pred Kris­tom jed­ným z jeho bez­pro­stred­ných osob­ných stráž­cov. Lysi­ma­chos údaj­ne pre­mo­hol leva holý­mi ruka­mi a násled­ne sa stal jed­ným z Ale­xan­dro­vých obľú­ben­cov. Po Ale­xan­dro­vej smr­ti v roku 323 pred Kris­tom sa stal v roku 306 pred Kris­tom vlád­com Trá­cie. Nie­kto­ré min­ce vyda­né počas Lysi­ma­chov­ho vlád­nu­tia mali na jed­nej stra­ne jeho podo­bu a na dru­hej stra­ne podo­bu leva.

 

I) Význam slo­va cha­nu­ka je zasvä­te­nie ale­bo vysvä­te­nie. Uda­losť pome­no­va­ná tým­to slo­vom je tiež nazý­va­ná ako Svia­toks­ve­tiel. Pri­po­mí­na dobu zno­va zasvä­te­nia dru­hé­ho židov­ské­ho chrá­mu (v roku 165 pred Kris­tom), kto­ré nasta­lo po jeho znes­vä­te­ní Anti­ochom Epi­fa­nom v roku 167.

       Svia­tok pri­po­mí­na zázrak, kto­rý sa vte­dy stal. V chrá­me bola náj­de­ná iba jed­na kan­vič­ka ole­ja a olej, kto­rý obsa­ho­va­la, posta­čo­val na svie­te­nie iba na jeden deň. Svet­lo však hore­lo celých pred­pí­sa­ných osemd­ní. Počas tej­to doby stih­li vyli­so­vať nový olej a záro­veň ho aj posvätiť.

        Svia­tok trvá osem dní a jeho začia­tok je dato­va­ný na 25. deň mesia­ca kis­lev, kto­ré­ho začia­tok pod­ľa gre­go­rián­ske­ho kalen­dá­ra spa­dá do obdo­bia medzi 3. novem­brom a 4. decem­brom. Kaž­dý rok začia­tok osla­vy Cha­nu­ky pri­pa­dá na iný deň. V tom­to roku (v roku 2024) to bude 25. december.

 

J) Atta­los I. (*269 – †197 pred Kristom)

Iným menom Sotér, čo zna­me­ná Spa­si­teľ. Bol vlád­ca a neskôr kráľ Per­ga­mo­nu v rokoch 241 – 197 pred Kristom.

       Atta­los III. Filo­mé­tor (gr. Filo­mé­tor = Milu­jú­ci mat­ku; *171 – †133 pred Kris­tom) bol posled­ný per­gam­ský kráľ (od 138 pred Kris­tom). Bol vnuk Atta­la I. a pria­teľ Rima­nov. V tes­ta­men­te odká­zal vše­tok svoj maje­tok Rima­nom, kto­rí to pocho­pi­li doslov­ne, a po jeho smr­ti sa Per­gam­ská ríša a postup­ne i celá Malá Ázia, sta­li rím­skou provinciou.

 

K) Gna­e­us Pompe­ius Mag­nus (*106 – †48 pred Kristom)

Zná­my ako Pompe­ius ale­bo Pompe­ius Veľ­ký bol gene­rál a štát­nik Rím­skej repub­li­ky. Zohral význam­nú úlo­hu pri pre­me­ne Ríma z repub­li­ky na cisár­stvo. Na začiat­ku svo­jej kari­é­ry bol prívr­žen­com a chrá­nen­com rím­ske­ho gene­rá­la a dik­tá­to­ra Sul­lu. Neskôr sa stal poli­tic­kým spo­jen­com a napo­kon nepria­te­ľom Júlia Céza­ra. Bol tri­krát zvo­le­ný za kon­zu­la (v rokoch 70, 55 a 52 pred Kristom).

       Pompe­ius, člen sená­tor­skej šľach­ty, sa ešte v mla­dos­ti vydal na vojen­skú drá­hu. Pompe­i­ove sko­ré vojen­ské úspe­chy mu vynies­li prí­vlas­tok Mag­nus – Veľ­ký, pod­ľa jeho chlap­čen­ské­ho hrdi­nu Ale­xan­dra Veľ­ké­ho. V rokoch 60 pred Kris­tom sa v dobe tzv. nesko­rej rím­skej repub­li­ky^L) spo­jil s Kras­som a Céza­rom do nefor­mál­ne­ho poli­tic­ké­ho spo­je­nec­tva zná­me­ho ako prvý trium­vi­rát. Po smr­ti Kras­sa (53 pred Kris­tom) pre­šiel do poli­tic­kej frak­cie zná­mej ako opti­má­ti – kon­zer­va­tív­nej frak­cie rím­ske­ho sená­tu. Pompe­ius a Cézar potom zača­li súpe­riť o vede­nie celé­ho rím­ske­ho štá­tu, čo nako­niec vied­lo k občian­skej voj­ne. Pompe­ius bol pora­ze­ný v bit­ke pri Far­sa­le v roku 48 pred Kris­tom a hľa­dal úto­čis­ko v pto­le­mai­ov­skom Egyp­te, kde ho zavraž­di­li dvo­ra­nia Pto­le­maia XIII.

 

L) Nesko­rá rím­ska repub­li­ka je ozna­če­nie obdo­bia dejín sta­ro­ve­ké­ho Ríma. Ide o posled­nú fázu Rím­skej repub­li­ky, o obdo­bie krí­zy repub­li­ky a čas­tých občian­skych vojen (132 – 31 pred Kris­tom). Po skon­če­ní štát­ne­ho zria­de­nia for­my repub­li­ka nasle­du­je štát­ne zria­de­nie for­my cisár­stvo. Prvým cisá­rom sa stal obľú­be­ný vnuk Júlia Cezá­ra Július Octa­viá­nus Augus­tus (struč­ne: cisár Augus­tus; Lukáš 2:1).

 

Zdro­je:

1) J. D. Doug­las (vedú­ci edi­tor) a kol., Nový bib­lic­ký slov­ník, Návrat domů, Pra­ha 2017, hes­lo: Chro­no­lo­gie Sta­ré­ho záko­na; ISBN 978-80-7255-393-8

 

2) Samu­el J. Schultz, Sta­rý zákon mlu­ví, Czech edi­ti­on,  1991, Vie­na, Austria

 

3) Joachim Lan­gham­mer, Čo bude s tým­to sve­tom?, MSEJK, Bra­ti­sla­va 1997, ISBN 80-88891-09-4

 

 

Pre­chod na 4. diel

Pre­chod na obsah kate­gó­rie „Boží ľud“

Pre­chod na úvod­nú strán­ku – Úvod

Pre­chod na Naj­nov­šie člán­ky na stránke

 

Umiest­ne­né: 21. júla 2025