(Z cyk­lu: Malé úva­hy o veľ­kých veciach)

Lás­ka vždy odpúš­ťa. Ježiš nám to doko­na­le uká­zal na krí­ži: „A Ježiš hovo­ril: Otče, odpusť im, lebo neve­dia, čo robia!“ (Lukáš 23:24)

Potre­bu­je­me odpus­te­nie. Kde by sme boli bez odpúš­ťa­jú­ce­ho Boha?

„Ale Boh tak doka­zu­je svo­ju lás­ku napro­ti nám, že keď sme my ešte boli hrieš­nik­mi, Kris­tus zomrel za nás. A tak teda je o mno­ho istej­šie, že teraz, keď sme ospra­vedl­ne­ní jeho krvou, bude­me zachrá­ne­ní skr­ze neho od budú­ce­ho hne­vu. Lebo ak vte­dy, keď sme boli nepria­teľ­mi, boli sme zmie­re­ní s Bohom skr­ze smrť jeho Syna, tak je o mno­ho istej­šie, že súc zmie­re­ní bude­me spa­se­ní jeho živo­tom“ (Rím­skym 5:8).

Boh nám odpus­til vo svo­jom Syno­vi. Ale aj my musí­me odpúš­ťať. Dokon­ca ešte skôr, než sa nám dru­há oso­ba ospra­vedl­ní.  „Buď­te k sebe navzá­jom lás­ka­ví a milo­srd­ní, navzá­jom si odpúš­ťaj­te, ako aj vám odpus­til Boh v Kris­to­vi“ (Efez­ským 4:32).

Buď vždy tým, kto­rý odpúš­ťa, dokon­ca aj vte­dy, keď je viac ale­bo úpl­ne vin­ný ten dru­hý. Si pred Bohom zod­po­ved­ný za obno­ve­nie naru­še­né­ho vzťa­hu nezá­vis­le od toho, kto je vin­ný ale­bo koľ­ko­krát pro­ti tebe zhre­šil ten dru­hý. „Vystrí­haj­te sa! A keby zhre­šil pro­ti tebe tvoj brat, potres­ci ho; a ak sa poka­já, odpusť mu. A keby sedem ráz za deň zhre­šil pro­ti tebe a sedem ráz za deň by sa obrá­til k tebe a pove­dal: Kajam sa, odpus­tíš mu!“ (Lukáš 17:3-4)

Iba odpus­te­nie môže pre­čis­tiť kanál vie­ry, kto­rá pôso­bí v našich srd­ciach. Odpus­te­nie je základ­nou, nevy­hnut­nou pod­mien­kou schop­nos­ti pri­blí­žiť sa v mod­lit­be k Bohu: „A keď sto­jí­te na mod­lit­be, odpúš­ťaj­te, ak máte nie­čo pro­ti nie­ko­mu, aby aj váš Otec, kto­rý je v nebe­siach, nám odpus­til vaše pokles­ky“ (Marek 11:25).

Ak dovo­lí­me, aby nás zožie­ra­li nega­tív­ne výro­ky ale­bo činy iných, otvá­ra­me sata­no­vi ces­tu do náš­ho živo­ta. Môže­me sa toho zba­viť iba tak, že odpus­tí­me ľuďom, kto­rý to zaprí­či­ni­li, bez ohľa­du na to, či máme prav­du my, ale­bo oni. To umož­ní Bohu, aby nás obno­vil a uzdra­vil. Hor­kosť je sata­no­vou zbra­ňou, pre­to nedo­voľ­me, aby v nás zapus­ti­la kore­ne. Hor­kos­ťou je aká­koľ­vek myš­lien­ka, slo­vo ale­bo sku­tok, kto­rá je v roz­po­re s odpus­te­ním a pra­me­ní z ublíženia.

(B.Gordon a D.Fardouly: „Zákla­dy kres­ťan­ské­ho života“)

Umiest­ne­né: 28. 9. 2024