Cyk­lus člán­kov o pro­roc­tve vo ver­šoch „Daniel 7:13-14“ v troch dieloch

2. diel

 

 

Prvá otáz­ka:

Čo bolo úče­lom prí­cho­du Syna člo­ve­ka k Sta­ro­dáv­ne­mu dňov?

 

Videl som v noč­ných vide­niach a hľa, s nebes­ký­mi oblak­mi pri­chá­dzal kto­si na pohľad ako Syn člo­ve­ka a pri­šiel až ku Sta­ro­dáv­ne­mu dňov, a dali mu pri­blí­žiť sa pred neho.

Daniel 7:13

 

Ježiš Kris­tus z Naza­re­ta, Syn člo­ve­ka, pri­šiel do Jeru­za­le­ma na sláv­nosť svo­jej tre­tej Pas­chy. Pri­šiel ako zasľú­be­ný Kráľ a Mesiáš tak, ako ňom pro­ro­ko­val Zacha­riáš: pri­šiel jaz­diac na osliat­ku (Zacha­riáš 9:9). Izra­el ho, ako národ, ako Krá­ľa a Syna Dávi­dov­ho neroz­poz­nal, ale namies­to toho ho ukri­žo­va­li. Uda­los­ti tej­to pas­chál­nej sláv­nos­ti boli búr­li­vé a dra­ma­tic­ké. Keď Pán svo­jich uče­ní­kov na túto uda­losť pri­pra­vo­val, nemoh­li tomu uveriť.

       Ježiš Kris­tus zomrel, bol pocho­va­ný a na tre­tí deň vstal z mŕt­vych. Potom, ako ženy v prvý deň týžd­ňa priš­li k hro­bu a našli ho prázd­ny, bolo to pre jeho uče­ní­kov ďal­šie prek­va­pe­nie, lebo ešte nezna­li pís­ma, že musel vstať z mŕt­vych (Ján 20:9; Rím­skym 4:25; Židom 9:28).

       Ježiš sa v to ráno pri otvo­re­nom hro­be zja­vil Márii Mag­da­lé­ne. Pís­mo toto stret­nu­tie opi­su­je nasle­dov­ne: „A oni [anje­li] jej pove­da­li: Ženo, čo pla­češ? A ona im pove­da­la: Vza­li môj­ho Pána, a neviem, kde ho polo­ži­li. A keď to pove­da­la, obrá­ti­la sa nazad a vide­la Ježi­ša stáť, ale neve­de­la, že je to Ježiš. Ježiš jej pove­dal: Ženo, čo pla­češ? Koho hľa­dáš? A ona dom­nie­va­júc sa, že je záh­rad­ník, pove­da­la mu: Pane, ak si ho ty odnie­sol, povedz mi, kde si ho polo­žil, a ja ho vez­mem. Ježiš jej pove­dal: Mária! A ona sa obrá­ti­la a pove­da­la mu heb­rej­sky: Rab­bú­ni! (čo zna­me­ná: Uči­te­ľu!). Ježiš jej pove­dal: Nedo­tý­kaj sa ma, lebo som ešte nevs­tú­pil hore k svoj­mu Otco­vi; ale choď k mojim bra­tom a povedz im: Vstu­pu­jem k svoj­mu Otco­vi a k váš­mu Otco­vi a k svoj­mu Bohu a k váš­mu Bohu. A tak priš­la Mária Mag­da­lé­na a zves­to­va­la uče­ní­kom, že vide­la Pána, a že jej to pove­dal (Ján 20:13-18).

       Mária Ježi­ša spr­vu nepoz­na­la, mys­liac si, že je záh­rad­ník. Pán ju pri tom­to stret­nu­tí dôraz­ne požia­dal, aby sa ho nedo­tý­ka­la, lebo ešte nevs­tú­pil hore k svoj­mu Otco­vi (verš 20:17), ale aby išla k jeho bra­tom a pove­da­la im: Vstu­pu­jem k svoj­mu Otco­vi a k váš­mu Otco­vi a k svoj­mu Bohu a k váš­mu Bohu (verš 17).

       Pri­šiel večer toh­to dňa. Uče­ní­ci boli spo­lu a dve­re, kde boli uče­ní­ci zhro­maž­de­ní, boli zamknu­té zo stra­chu pred Žid­mi, pri­šiel Ježiš a zastal si do pros­tried­ku a pove­dal im: Pokoj vám! (Ján 20:19-20). Ale oni, celí naľa­ka­ní a pre­stra­še­ní, dom­nie­va­li sa, že vidia ducha. A on im pove­dal: Pre­čo ste pre­de­se­ní, a pre­čo vzchá­dza­jú také myš­lien­ky vo vašom srd­ci? Vidz­te moje ruky i moje nohy, že som ja sám, ten istý. Dotý­kaj­te sa ma a vidz­te, lebo duch nemá tela a kos­tí, a ako vidí­te, že ja mám. A to pove­diac uká­zal im ruky a nohy (Lukáš 24:37-40).

       Tými­to ver­ša­mi sme sa dosta­li k dvom uda­los­tiam. Jed­na sa odo­hra­la ráno a bolo to stret­nu­tie Pána Ježi­ša s Mári­ou Mag­da­lé­nou pri otvo­re­nom hro­be. Dru­há sa odo­hra­la večer­ným pri stret­nu­tí Pána s uče­ník­mi sústre­de­ný­mi za zatvo­re­ný­mi dver­mi. Ráno Pán Máriu požia­dal, aby sa ho nedo­tý­ka­la, ale večer už uče­ní­kov požia­dal, aby sa ho dot­kli. Čo sa udia­lo, že ráno Márii nedo­vo­lil, aby sa ho dot­kla a večer už uče­ní­kov o to priam požia­dal? Ako tie­to sku­toč­nos­ti vysvet­ľu­je Písmo?

 

Zostú­pil z nebies a pri­šiel, aby nás zachránil

Ada­mo­vou nepos­luš­nos­ťou sme sa všet­ci sta­li hrieš­nik­mi. Všet­ci splo­de­ní z muža a ženy sa rodí­me s ada­mov­skou hrieš­nou pri­ro­dze­nos­ťou a ako je napí­sa­né: Nie­to spra­vod­li­vé­ho ani jed­né­ho, niet toho, kto by roz­umel, niet, kto by váž­ne hľa­dal Boha; všet­ci sa odchý­li­li, napos­pol sta­li sa neuži­toč­ný­mi; niet toho, kto by činil dob­ro, niet ani jed­né­ho (Rím­skym 3:10-12). Toto je žalost­ná rea­li­ta ľud­ské­ho rodu po Ada­mo­vom páde: niet spra­vod­li­vé­ho ani jed­né­ho. Obe­te býkov a koz­lov pri­ná­ša­né kaž­do­roč­ne niko­ho nedo­ká­za­li uro­biť spra­vod­li­vým, lebo nie je mož­né, aby krv býkov a koz­lov odňa­la hrie­chy (Židom 10:1-4).

       Pre­to­že na zemi nebo­lo ani jed­né­ho spra­vod­li­vé­ho, musel zasiah­nuť Boh. Otec ustro­jiť Syno­vi telo, poslal ho z nebies sem k nám na zem a pri­ká­zal dať mu meno JEŽIŠ, lebo on zachrá­ni svoj ľud od ich hrie­chov (Matúš 1:22).^A) Boží Syn pri­šiel medzi nás v posluš­nos­ti Otco­vi a pri­chá­dza­júc hovo­rí: „Hľa, idem činiť, ó, Bože, tvo­ju vôľu… v kto­rej vôli sme posvä­te­ní done­se­nou obe­ťou tela Ježi­ša Kris­ta, raz navž­dy“ (Židom 10:9-10).

       Otec polo­žil na Ježi­ša Kris­ta naše hrie­chy a na ňom vyko­nal spra­vod­li­vý súd. Ježiš Kris­tus bol tým bez­chyb­ným Barán­kom kto­ré­ho pre­du­lo­žil Boh za obeť zmie­re­nia (Rím­skym 3:25). Na krí­ži polo­žil svoj život za nás, pre­lial svo­ju krv, aby my sme mali odpus­te­né hrie­chy a sta­li sa spra­vod­li­vý­mi skr­ze vie­ru v jeho krvi (Rím­skym 3:25). Kris­tus zomrel na krí­ži, bol pocho­va­ný a na tre­tí deň vstal z mŕt­vych: „bol vyda­ný pre naše hrie­chy a vstal z mŕt­vych pre naše ospra­vedl­ne­nie“ (Rím­skym 4:25).

 

Vstú­pil k Otcovi

Z roz­ho­vo­ru Ježi­ša s Mári­ou sa dozve­dá­me, že je na ces­te k Otco­vi, aby pred­stú­pil pred neho: Vstu­pu­jem k svoj­mu Otco­vi a k váš­mu Otco­vi a k svoj­mu Bohu a k váš­mu Bohu (Ján 20:17).

       V Kris­to­vi máme vykú­pe­nie skr­ze jeho krv, odpus­te­nie hrie­chov (Rím­skym 3:24; Efez­ským 1:7; Kolo­sen­ským 1:14). „12) ani nie krvou koz­lov a teliat, ale svo­jou vlast­nou krvou vošiel raz navž­dy do svä­ty­ne vynaj­dúc več­né vykú­pe­nie. 22)  A sko­ro všet­ko sa krvou očis­ťu­je pod­ľa záko­na, a bez vylia­tia krvi nede­je sa odpus­te­nie. 24)  Lebo Kris­tus nevo­šiel do svä­ty­ne, uči­ne­nej rukou, pro­ti­ob­ra­zu to pra­vej, ale do samé­ho neba uká­zať sa teraz tvá­ri Božej za nás“ (Židom 9:12, 22, 24).

       Kris­tus po svo­jom vzkrie­se­ní odišiel do neba so svo­jou krvou uká­zať sa tvá­ri Božej za nás. Vstú­pil so svo­jou krvou do svä­ty­ne ako náš pred­be­húň (Židom 6:20). Toto sa udia­lo v prvý deň týžd­ňa, v prvý deň Spa­si­te­ľov­ho vzkrie­se­nia. Ježiš Kris­tus, Syn člo­ve­ka, vstú­pil so svo­jou krvou do svä­ty­ne ako náš veľk­ňaz. Doku­men­to­val tým, že napl­nil Otco­vu vôľu a die­lo, kto­ré mu ulo­žil Otec a kvô­li kto­ré­mu pri­šiel sem dole medzi nás, na svet, spl­nil a svo­jou vlast­nou krvou vošiel raz navž­dy do svä­ty­ne vynaj­dúc več­né vykú­pe­nie (Židom 9:12) a raz a navž­dy odstrá­nil hrie­chy svo­jou obe­ťou (verš 26).

 

Odpo­veď na prvú otáz­ku znie: Ježiš Kris­tus (Syn člo­ve­ka) odišiel do nebies, aby pred­stú­pil pred Boha (Sta­ro­dáv­ne­ho dňov) so svo­jou krvou a tým doku­men­to­val, že die­lo, kto­ré­mu otec ulo­žil spl­nil. Napl­nil jeho vôľu.

 

To bol účel jeho prí­cho­du k Bohu a Otco­vi. Odpo­veď potre­bu­jem ešte dopl­niť vysvet­le­ním, pre­čo sa Mária nema­la dot­knúť Pána ráno pri stret­nu­tí s ním. Uro­bí­me tak v nasle­du­jú­com krát­kom oddiele.

 

Pre­čo Ježiš nedo­vo­lil Márii, aby sa ho dotkla?

Vysvet­le­nie tej­to sku­toč­nos­ti posky­tu­je Pís­mo v kni­he pro­ro­ka Aggea v 2. kapi­to­le vo ver­šoch 11 až 13 a týka sa obe­te pri­ná­ša­nej Bohu. V tých­to ver­šoch číta­me, že to, čo je obe­to­va­né Hos­po­di­no­vi a pri­ná­ša sa pred jeho tvár, nesmie sa pod­ľa záko­na (verš 11) ničo­ho dot­knú, lebo by sa obeť zne­čis­ti­la, sta­la sa nečis­tou, nesvä­tou. Pre svä­té­ho Boha nič nečis­té nie je prijateľné.

       Pán Ježiš Kris­tus (Syn člo­ve­ka) po svo­jom vzkrie­se­ní Márii pove­dal, že odchá­dza k svoj­mu Otco­vi a svoj­mu Bohu. Odchá­dzal ako živá obeť uká­zať sa so svo­jou krvou tvá­ri Božej (Židom 9:22-24) a pod­ľa Danie­la uká­zať sa Sta­ro­dáv­ne­mu dňov  a pred súd­ny tri­bu­nál: „…zasa­dol súd, a boli otvo­re­né kni­hy“ (verš 10). Pred­stú­pil tam pod­ľa záko­na, pod­ľa pra­vi­diel svä­tos­luž­by (Židom 9:1) nepo­škvr­ne­ný, čis­tý, pre­to Daniel vo vide­ní videl, že Syno­vi člo­ve­ka sa dalo pri­blí­žiť pred Sta­ro­dáv­ne­ho dňov (Daniel 7:13). Toto sved­čí aj o tom, že obeť Pána Ježi­ša Kris­ta Boh prijal.

 

Odpo­veď na polo­že­nú otáz­ku znie: Nesme­la sa ho dot­knúť, aby obeť, Boží Bará­nok, nebol poškvr­ne­ný, nečis­tý.

 

Boh pri­jal obeť Ježi­ša Kris­ta a Nová zmlu­va bola uzav­re­tá a zape­ča­te­ná (Židom 9:16). Pre­to sa už večer prvé­ho dňa uče­ní­ci moh­li Pána dotýkať.

 

Dru­há otázka:

Kedy nasta­la uda­losť opí­sa­ná vo ver­ši Daniel 7:13?

       

Okrem toho, že Syn člo­ve­ka bol Sta­ro­dáv­nym dňov pri­ja­tý, udia­lo sa aj to, že súd­nym roz­hod­nu­tím mu tam bolo dané pan­stvo i slá­va i krá­ľov­stvo nad všet­ký­mi národ­mi, ľuď­mi a jazyk­mi. Bolo mu dané pan­stvo, kto­ré je več­ným pan­stvom, kto­ré nepo­mi­nie, a krá­ľov­stvo, kto­ré nebu­de zni­če­né (Daniel 7:14). Tuto sku­toč­nosť ozná­mil svo­jim uče­ní­kom tes­ne pred svo­jim odcho­dom do nebies k svoj­mu Bohu a svoj­mu Otco­vi. Ozná­mil im to v šty­rid­sia­tom dni od svoj­ho vzkrie­se­nia a pove­ril ich zves­to­va­ním evan­je­lia: „A Ježiš pri­stú­piac hovo­ril s nimi a pove­dal: Daná mi je kaž­dá moc na nebi aj na zemi.  A tak iďte, čiň­te uče­ník­mi všet­ky náro­dy krs­tiac ich vo meno Otca i Syna i Svä­té­ho Ducha  učiac ich zacho­vá­vať všet­ko, čokoľ­vek som vám pri­ká­zal. A hľa, ja som s vami po všet­ky dni až do sko­na­nia sve­ta. Amen“ (Matúš 28:18-20; Skut­ky 1:8). Pre uče­ní­kov to boli slo­vá uis­te­nie, že sú pod ochra­nou toho, komu je už daná všet­ka moc na nebi aj na zemi, a pre­to sa nemu­sia ničo­ho obá­vať, z ničo­ho nemu­sia mať strach. A ako číta­me na ďal­ších mies­tach Pís­ma, uče­ní­ci jeho slo­vá pocho­pi­li, pri­ja­li a poslúch­li. Išli a zves­to­va­li evan­je­lium Ježi­ša Kris­ta najprv v Jeru­za­le­me, potom v Jud­sku a tak až do posled­ných kon­čín sve­ta. Keď Pán na šty­rid­sia­ty deň po vzkrie­se­ní odišiel natrva­lo do neba, už mu bola pri­sú­de­ná všet­ka moc na nebi aj na zemi.

       Z toh­to všet­ké­ho dostá­va­me odpo­veď aj na dru­hú otáz­ku, kto­rá znie: K uda­los­ti opí­sa­nej v Danie­lo­vi 7:13 doš­lo v prvý deň z mŕt­vychvs­ta­nia náš­ho Pána Ježi­ša Kris­ta.

       Pod­ľa náš­ho dato­va­nia uda­los­ti opí­sa­né vo ver­šoch Daniel 7:13-14 nasta­li v roku 33 po Kris­to­vi (v roku 33 n. l.) Bolo to v prvý deň týžd­ňa po sviat­ku Pas­chy (Veľ­kej noci). Ide o rela­tív­ne dato­va­nie a dátum toh­to dňa vie­me určiť s pres­nos­ťou, s akou vie­me určiť dátu­my naro­de­nia a ukri­žo­va­nia Ježi­ša Kris­ta. Uda­los­ti, o kto­rých píše­me v tom­to cyk­le nasta­li v dobe, kto­rá je už dáv­no za nami, zatiaľ čo Anti­kris­to­va doba je ešte len vec budúcnosti.

 

 

Poznám­ky

A) Ježiš (Matúš 1:21) = Ješua – „Hos­po­din vyslo­bo­di­teľ“

 

 

Návrat na prvý diel Na pohľad ako Syn človeka

Pre­chod na tre­tí diel Daná mi je všet­ka moc

Pre­chod na člán­ky s témou Pís­mo vyučuje 

Pre­chod na Naj­nov­šie člán­ky na stránke

Pre­chod na úvod­nú strán­ku – Úvod

 

 

Umiest­ne­né: 27. janu­ára 2026