Úva­ha o svätosti

Buď­te svä­tí, lebo ja som svä­tý, ale pod­ľa toho Svä­té­ho, kto­rý vás povo­lal, aj sami buď­te svä­tí, v kaž­dom obco­va­ní. Pre­to­že je napí­sa­né: Buď­te svä­tí, lebo ja som svätý!.

(1. Pet­rov 1:15-16)

Na via­ce­rých mies­tach je Boží ľud ako v Sta­rej tak aj v Novej zmlu­ve nazva­ný: svä­tý, svä­tí. Pav­lo­ve lis­ty čas­to začí­na­jú tým­to oslo­ve­ním. Píše sa v nich svä­tým. Ako o mno­hých poj­moch, tak aj o svä­tos­ti sa veľ­mi čas­to, a to nie­len v seku­lár­nom sve­te, ale aj v samot­nej cir­kvi, uva­žu­je pre­važ­ne z ľud­ské­ho hľadiska.

Môže­me sa stret­núť s posto­jom, že svä­tosť ale­bo spra­vod­li­vosť je nie­čo, čo sa dá kla­si­fi­ko­vať znám­kou a vedo­me ale­bo neve­do­me pri­su­dzu­je­me ľuďom oko­lo seba rôz­ny stu­peň dosia­hnu­tia tej­to vlast­nos­ti. Pri­čom toto znám­ko­va­nie sa deje pod­ľa toho, ako sa hod­no­te­ní vidia viac ale­bo menej dob­rí v očiach tých, kto­rí ich znám­ku­jú. V cir­kvi môže­me počuť vyjad­re­nia o Božích slu­žob­ní­koch ako o viac ale­bo menej svä­tých. K poro­zu­me­niu svä­tos­ti nedôj­de­me cez etic­ké poj­my ako dob­ro­ta ale­bo iné, aj keď dob­ro­ta a iné mrav­né vlast­nos­ti so svä­tos­ťou súvi­sia. V tom naj­zá­klad­nej­šom zmys­le slo­va pojem svä­tý nie je vôbec pojem etic­ký. V bib­lic­kom zmys­le svä­tý ale­bo svä­tec nie je člo­vek, kto­rý dosia­hol urči­tej úrov­ne dob­ro­ty (ako si to väč­ši­na ľudí mys­lí), ale skôr ten, kto­rý bol Bohom odde­le­ný, či vyčle­ne­ný zo sve­ta a povo­la­ný pre úlo­hu pod­ľa Božie­ho záme­ru. Svä­tí sú tí, kto­rí sú tí povo­la­ní, kto­rí tvo­ria Božiu cir­kev, čiže pat­ria k Božie­mu ľudu vykú­pe­né­mu krvou Božie­ho barán­ka Ježi­ša Krista.

V 2. Moj­ži­šo­vej 40. kapi­to­le vo ver­ši 10 je Moj­ži­šo­vi ulo­že­né, aby posvä­til oltár a nádrž upro­stred svä­ty­ne. Nie je tu však ani naz­na­če­né, že by sa tie­to pred­me­ty sta­li neja­ký­mi iný­mi čo sa týka ich pod­sta­ty, len to zna­me­ná, že mali byť odde­le­né k zvlášt­ne­mu pou­ží­va­niu, a len k tomu­to pou­ží­va­niu a nie iné­mu. Ježiš Kris­tus sa pred svo­jim ukri­žo­va­ním mod­lil: „A ja za nich posvä­cu­jem sám seba, aby aj oni boli posvä­te­ní v prav­de“ (Ján 17:19). Ten­to verš nezna­me­ná, že by sa Ježiš išiel uro­biť spra­vod­li­vej­ším – On spra­vod­li­vým bol. Význam je ten, že sa Ježiš Kris­tus odde­lil, aby ľuďom svo­jou smr­ťou pri­nie­sol spasenie.

Pou­ži­tý Bib­lic­ký text v úvo­de toho­to člán­ku nás vedie k tomu, že poro­zu­me­nie toho kto je to svä­tý, na koho sa toto pome­no­va­nie vzťa­hu­je, čo to zna­me­ná byť svä­tým, vedie cez poro­zu­me­nie Boha, pre­to­že: Boh je Svä­tý Boh. Svä­tosť je cha­rak­te­ris­tic­kou vlast­nos­ťou Boha; odde­ľu­je ho od jeho stvorenia.

Ilu­stra­tív­ne, názor­ne, môže­me Božiu svä­tosť pocho­piť v poky­noch daných izra­el­ské­mu ľudu pre stav­bu stán­ku stre­tá­va­nia. Na jed­nej stra­ne bol ten­to Hos­po­di­nov stá­nok posta­ve­ný tak, aby zvý­raz­ňo­val a vyučo­val tomu, že Boh je vždy vo svo­jom ľude prí­tom­ný – pre­bý­va so svo­jim ľuďom. Ale táto svä­ty­ňa vyučo­va­la aj tomu, že Boh je od svoj­ho ľudu odde­le­ný vzhľa­dom ku svo­jej svä­tos­ti a ich hrie­chu, a je pre­to k nemu mož­né sa pri­blí­žiť len spô­so­bom, kto­rý určí On. Bolo nut­nú, aby Boh svoj izra­el­ský národ vyučo­val svo­jej svä­tos­ti. Zmy­sel stán­ku stre­tá­va­nia bol aj ten, aby Boh uká­zal, že hrieš­ny člo­vek jed­no­du­cho nemo­hol vojsť do prí­tom­nos­ti svä­té­ho Boha, ako sa mu zachce­lo. Roz­ume­lo sa totiž, že Boh pre­bý­va vo vnút­ri naj­s­kry­tej­šie­ho pries­to­ru stán­ku, kto­rý bol ozna­če­ný ako svä­ty­ňa svä­tých. Ľudia tam nemoh­li vstú­piť. Pohan mohol vstú­piť do kto­ré­ho­koľ­vek svoj­ho chrá­mu a mod­liť sa pred sochou pohan­ské­ho boha ale­bo bohy­ne. Izra­e­li­ta do svä­ty­ne svä­tých vstú­piť nemo­hol. V sku­toč­nos­ti tam mohol vstú­piť len jeden člo­vek: veľk­ňaz Izra­e­la. A aj ten tam mohol vstú­piť len jeden­krát za rok a aj to až po tom, keď najprv obe­to­val za svoj hriech a za hriech Izra­e­la na nádvo­rí stánku.

Okrem toho stá­nok stre­tá­va­nia bol roz­de­le­ný a tým odde­le­ný opo­na­mi na jed­not­li­vé čas­ti. Tak bola opo­na medzi svä­ty­ňou svä­tých a čas­ťou nazva­nou svä­ty­ňa. Ďal­šia opo­na odde­ľo­va­la svä­ty­ňu od nádvo­ria a ďal­šia uzat­vá­ra­la pries­tor nádvo­ria od pries­to­ru tábo­ra Izra­el­cov. Význam opôn bol ten, že Boh, aj keď sa roz­ho­dol pre­bý­vať so svo­jim ľudom, bol od neho odde­le­ný ale­bo mu ostá­val skry­tý (zakry­tý) a to vzhľa­dom k svo­jej svä­tos­ti a kvô­li ich hrie­chu. K najuž­šie­mu spo­lo­čen­stvu moh­lo dôjsť len vo svä­ty­ni svä­tých. Aby sa tam ale dalo vstú­piť, bolo tre­ba prejsť tro­ma opo­na­mi, z kto­rých kaž­dá naz­na­čo­va­la hlbo­ké odde­le­nie, prie­pasť medzi Bohom a ľud­stvom: najprv to bola opo­na medzi von­kaj­ším tábo­rom a nádvo­rím; potom to bola opo­na zakrý­va­jú­ca svä­ty­ňu a odde­ľu­jú­ca svä­ty­ňu od nádvo­ria a nako­niec opo­na odde­ľu­jú­ca svä­ty­ňu od svä­ty­ne svä­tých. Aby veľk­ňaz mohol vstú­piť do svä­ty­ne svä­tých, musel najprv pri­niesť obeť na bron­zo­vom oltá­ri a umyť sa v nádr­ži s vodou (to všet­ko na nádvo­rí) a prejsť cez svätyňu.

Čo by sa sta­lo, keby neja­ký člo­vek vstú­pil do svä­ty­ne svä­tých, ale­bo keby nebol dodr­ža­ný sta­no­ve­ný postup vchá­dza­nia do Božej prí­tom­nos­ti (do svä­ty­ne svä­tých)? Čaka­la by ho okam­ži­tá záhu­ba, tak ako sa to nie­kto­rým, kto­rý tam voš­li, sta­lo. Božie roz­hor­če­nie by vzpla­nu­lo voči tomu hrie­chu, kto­rý by sa sna­žil votrieť do prí­tom­nos­ti Božej svä­tos­ti. Ak poro­zu­mie­me stán­ku stre­tá­va­nia a poro­zu­mie­me Božej svä­tos­ti, začí­na­me nie­čo chá­pať o ľud­skej hrieš­nos­ti a nevy­hnut­nej Kris­to­vej obe­ti na kríži.

Prí­kla­dy z Pís­ma (Jób, Izaiáš, Haba­kuk, Peter, Ján) nám hovo­ria, čo zna­me­ná stret­núť sa tvá­rou tvár s Božou svä­tos­ťou. Nie je to žiad­na prí­jem­ná skú­se­nosť. Pred­sta­vu­je nesmier­nu hrô­zu, pre­to­že nesvä­tý nemô­že pre­bý­vať spo­loč­ne so Svä­tým Bohom. Boh musí nesvä­té­ho zni­čiť, ale­bo očis­tiť jeho hriech. Keď toto pla­tí o ľuďoch, kto­rých si Boh vyvo­lil za svo­jich pro­ro­kov ale­bo svo­jich slu­žob­ní­kov a kto­rých nazý­va spra­vod­li­vý­mi, o koľ­ko viac je to plat­né pre tých, kto­rí voči Bohu zau­jí­ma­jú nepria­teľ­ský postoj. Taký­to ľudia sa sna­žia utiecť od Boha, zľah­čiť ale­bo pop­rieť jeho exis­ten­ciu, aby nemu­se­li pri­znať svo­ju nedos­ta­toč­nosť a hrieš­nosť pred Svä­tým Bohom.

Čo uro­bí člo­vek hrieš­nik, keď je kon­fron­to­va­ný so Svä­tým Bohom napr. skr­ze zvesť evan­je­lia ale­bo zja­ve­nia Boha skr­ze rôz­ne situ­ácie? Pôj­de jed­no­du­cho ďalej svo­jou vlast­nou ces­tou? Bude sa sna­žiť robiť tie naj­lep­šie skut­ky aké len doká­že? Oto­čí sa k Bohu chrb­tom? Keby nebo­lo tak, že Boh sám sa s kri­tic­kou situ­áci­ou hrieš­ne­ho člo­ve­ka roz­ho­dol nie­čo uro­biť, urči­te by nám neos­tá­va­lo nič iné­ho. Kres­ťan­stvo však pre hrieš­ni­ka má dob­rú sprá­vu: Svä­tý Boh nie­čo uro­bil. Uro­bil to, čo bolo potreb­né. Otvo­ril nám ces­tu do svo­jej prí­tom­nos­ti pro­stred­níc­tvom Pána Ježi­ša Kris­ta, a v dôsled­ku toho sa nesvä­tý stá­va svä­tým a je mu daná mož­nosť žiť so Svä­tým Bohom.

Stá­nok stre­tá­va­nia vyučo­val, že medzi Bohom v jeho svä­tos­ti a ľuď­mi v ich hrie­chu je veľ­ká prie­pasť. Uka­zo­val ale tiež na spô­sob, ako túto prie­pasť pre­ko­nať. Spô­sob, ako k tomu v sta­ro­zá­kon­ných dobách dochá­dza­lo, bol sym­bo­lic­ký. Usku­toč­ňo­va­lo sa to obe­to­va­ním zvie­rat, pri kto­rom hriech ľudu (člo­ve­ka) bol sym­bo­lic­ky pre­ne­se­ný na nevin­nú obeť (zvie­ra), kto­rá potom zomre­la namies­to obe­tu­jú­ce­ho. Pre­to sa poža­do­va­lo, aby veľk­ňaz vyko­nal obeť najprv za seba a potom za ľud a až potom v Deň zmie­re­nia mohol vojsť do svä­ty­ne svä­tých – do Božej prí­tom­nos­ti. Ale aj napriek tomu, že toto sym­bo­lic­ké bolo dôle­ži­té a živé, hriech v sku­toč­nos­ti smrť zvie­rat nezmý­va­la. Pra­vé a jedi­né zmie­re­nie posky­tol jedi­ne Ježiš Kris­tus, kto­rý ako doko­na­lý Boží bará­nok zomrel namies­to hrieš­ni­kov. On je jed­nou a raz a navž­dy posta­ču­jú­cou obe­ťou za hriech.

Ježiš Kris­tus plne posta­ču­je. V tej chví­li, keď nie­sol náš hriech, a bol pre­to v dôsled­ku Božie­ho tres­tu odde­le­ný od prí­tom­nos­ti Otca, lebo bol odsú­de­ný namies­to nás, Boh sám roz­tr­hol chrá­mo­vú opo­nu (opo­nu pred svä­ty­ňou svä­tých) na polo­vi­cu od hora až dole. Tým dal naja­vo, že ces­ta do jeho prí­tom­nos­ti, do svä­ty­ne svä­tých, je teraz otvo­re­ná všet­kým, kto­rí k nemu prí­du s vie­rou v Kris­ta, tak ako to On sám poža­du­je. Tí, kto­rí tak­to k nemu prí­du, sú pre Boha odde­le­ní, svä­tí, skr­ze Ježi­ša Krista.

Pre tých, kto­rí tak­to priš­li do Božej prí­tom­nos­ti a k pozna­niu Svä­té­ho Boha, to potom ďalej zna­me­ná, že sa učia nená­vi­dieť hriech a hriech nená­vi­dia. Člo­vek od svo­jej pri­ro­dze­nos­ti nemá hriech v nená­vis­ti, skôr opak je prav­dou. Hrieš­nik vo svo­jej hrieš­nej pri­ro­dze­nos­ti hriech ani za hriech nepo­va­žu­je. Člo­vek oby­čaj­ne hriech milu­je a nerád ho opúš­ťa. Tí, kto­rí k nemu priš­li, hriech nená­vi­dia a Boh od nich poža­du­je a oča­ká­va svä­tý život, t. j. život odde­le­ný od hrie­chu. Oča­ká­va to od tých, kto­rí sú Kris­to­vi nasledovníci.

Tí, kto­rí priš­li k pozna­niu Svä­té­ho Boha skr­ze vie­ru v Ježi­ša Kris­ta, učia sa milo­vať spra­vod­li­vosť, milu­jú ju a usi­lu­jú sa žiť v spra­vod­li­vos­ti. Nikto v tom­to čas­nom spô­so­be exis­ten­cie nedo­ká­že byť taký, akým je Svä­tý Boh, môže ale byť svä­tý v oblas­ti spra­vod­li­vé­ho a bez­ú­hon­né­ho cho­de­nia pred ním.

V živo­te tých­to ľudí je ešte jeden radost­ný moment: oča­ká­va­jú deň, v kto­rom Boha v jeho svä­tos­ti uvi­dia tvá­rou v tvár. Keby títo ľudia nebo­li ešte pred tým­to dňom priš­li k Bohu skr­ze vie­ru v Ježi­ša Kris­ta, bol by to pre nich straš­ný deň. Zna­me­nal by odha­le­nie ľud­ské­ho hrie­chu a násled­ný súd nad hrie­chom a trest za hriech, kto­rým je dru­há smrť ako več­né odlú­če­nie od Boha. Pre tých, kto­rí k nemu už priš­li pred tým­to dňom, bude to deň napl­ne­nia náde­je a dňom dokon­če­nia ich spa­se­nia, lebo budú pri­po­dob­ne­ní k Ježi­šo­vi Kris­to­vi svoj­mu Páno­vi. Budú ako On vo svä­tos­ti a aj v kaž­dom inom spôsobe.

Umiest­ne­né dňa: 12. 12. 2024