Ale ste pri­stú­pi­li k sláv­nost­né­mu zhro­maž­de­niu a k zbo­ru prvo­ro­de­ných
Židom 12:22-23

Pôvod (ety­mo­ló­gia) a vysvet­le­nie slo­va „cir­kev“

V tej­to čas­ti cyk­lu chce­me poro­zu­mieť význa­mu slo­va „cir­kev“. Naj­lep­ší spô­sob ako sa dopát­rať význa­mu aké­ho­koľ­vek slo­va, poj­mu, výra­zu ale­bo idi­oma­tic­ké­ho zvra­tu, je pát­rať v pro­stre­dí a na pôde, kde vzni­kol. Tak bude­me postu­po­vať aj v tom­to člán­ku. Pojem vzni­kol a sa ustá­lil v pro­stre­dí heb­rej­sky a gréc­ky hovo­ria­cich komu­nít. Pre výklad sa obrá­ti­me k zdro­jom a uči­te­ľom, kto­rí sa tej­to otáz­ke veno­va­li a­ oni nás do pro­stre­dia vzni­ku toh­to slo­va zave­dú. Citu­je­me ich za tex­tom tej­to časti.

Nedá sa s urči­tos­ťou zis­tiť, kto prvý­krát pou­žil gréc­ke slo­vo „ekk­lé­sia“ vo vzťa­hu k novo­zá­kon­né­mu zhro­maž­de­niu veria­cich v Ježi­ša Kris­ta. Na jed­nej stra­ne ho Ježiš pôvod­ne pou­žil už v Matú­šo­vi 16:18 a 18:17 a na dru­hej stra­ne Pavel pou­ží­va slo­vo „ekk­lé­sia“ tak, že je mož­né výskyt toh­to poj­mu pred­po­kla­dať už v skor­šej dobe, už v dobe pred jeho pou­ží­va­ním na ozna­če­nie zhro­maž­de­nia prívr­žen­cov a nasle­dov­ní­kov Ježi­ša Kris­ta (Galat­ským 1:13, Filip­ským 3:6, 1. Korint­ským 15:9). Tým­to slo­vom, ako ustá­le­ným pome­no­va­ním, sa zača­li „kres­ťan­ské spo­lo­čen­stvá“  ozna­čo­vať v gréc­ky hovo­ria­com pro­stre­dí už v apoš­tol­skej dobe.

Zo Skut­kov 6:1-9 je zrej­mé, že v dobách pôvod­nej jeru­za­lem­skej cir­kvi exis­to­va­li hele­nis­tic­ké (t. j. gréc­ky hovo­ria­ce) syna­gó­gy, z kto­rých mno­hí náv­štev­ní­ci sa sta­li nasle­dov­ník­mi Kris­ta (kris­tov­ci). „A v tých dňoch, keď sa mno­ži­li uče­ní­ci, povs­ta­lo repta­nie hele­nis­tov pro­ti Heb­re­jom, že pri kaž­do­den­nej obslu­he venu­je sa ich vdo­vám menej pozor­nos­ti“(Skut­ky 6:1).

Gréc­ke slo­vo „ekk­lé­sia“ (trans­kri­bo­va­né do slo­ven­či­ny ako „eklé­zia“) má svoj pôvod v pred­po­ne „ek“ (vy-) a slo­ve­se „kaleo“ (volať). Napriek tomu však by nebo­lo namies­te prí­liš zdô­raz­ňo­vať, že sa táto odvo­de­ni­na pou­ží­va­la k ozna­če­niu toh­to nové­ho spo­lo­čen­stva vie­ry len pre­to, aby ho bolo mož­né ozna­čiť ako „Pánom vyvo­le­né a evan­je­li­om vyvo­la­né stá­do“, čiže „vyvo­la­né spo­lo­čen­stvo“. Moh­li by sme to síce tu a tam vní­mať ako nie­čo mimo­riad­ne vhod­né a prí­jem­né, ale pôvod (ety­mo­ló­gia) a zmy­sel (defi­ní­cia) slo­va nemu­sia byť nut­ne totož­né. Je prav­dou, že Cir­kev sa skla­dá z ľudí, kto­rých evan­je­lium „vyvo­la­lo“ z hrie­chu, sve­ta a súdu. Táto sku­toč­nosť však bola vyjad­re­ná iným spô­so­bom, nie voľ­bou slo­va „ekk­lé­sia“. Inak by totiž v Novom záko­ne muse­lo byť aspoň raz pou­ži­té slo­vo „ekka­leo“, kto­ré s tým súvi­sí. To sa však v Novom záko­ne nikde nevys­ky­tu­je, hoci by to na nie­kto­rých mies­tach bolo býva­lo veľ­mi vhod­né (1. Pet­rov 2:9, 1:15; Galat­ským 1:6; 2. Tesa­lo­nic­kým 2:14; Rím­skym 8:28). Slo­vo „eklé­zia“ má tam skôr význam „Boží ľud“.

Ak súvi­sí slo­vo „cir­kev“ so sku­pi­nou zhro­maž­de­ných ľudí, mali by sme sa z rôz­ne­ho pou­ži­tia toh­to poj­mu dozve­dieť, aký je cha­rak­ter či pod­sta­ta tej­to zhro­maž­de­nej sku­pi­ny, a aký je spo­loč­ný dôraz a dôvod, kto­rý túto sku­pi­nu pri­vá­dza dohromady.

 Slo­vo „eklé­zia“ ozna­čo­va­lo v gréč­ti­ne spo­čiat­ku aké­koľ­vek zhro­maž­de­nie ľudu (v tom­to zmys­le sa s ním stre­tá­va­me aj v Skut­koch 19:32, 41 kde sa ako „eklé­zia“ ozna­ču­je roz­váš­ne­ný dav obča­nov, kto­rý sa zhro­maž­dil v Efe­ze, aby pro­tes­to­val pro­ti výsled­kom Pav­lo­vej služ­by). V slo­bod­ných štá­toch Gréc­ka boli slo­vom „eklé­zia“ ozna­čo­va­né aj zhro­maž­de­nia všet­kých slo­bod­ných bez­ú­hon­ných obča­nov opráv­ne­ných k hla­so­va­niu, kto­rých zvo­lá­val herold z radov oby­va­teľ­stva. „Božia eklé­zia“ sa zho­du­je s helén­skou (gréc­kou) poli­tic­kou „eklé­zi­ou“ v šty­roch bodoch, totiž v tom, že bola:

            1. Zvo­la­ná (Filip­ským 3:14, 2. Timo­te­jo­vi 1:9) herold­ským posols­tvom evan­je­lia („kázať“ = gréc­ky „kery­se­in“– herol­do­va­nie; porov­naj: „keryx“ = herold)

            2. Vyvo­lá­va­ná zo sve­ta (Rím­skym 11:7, 2. Pet­rov 1:10)

            3. Mala tri náležitosti:

                 občian­ske prá­vo („naše občian­stvo je v nebe­siach“ Filip­ským 3:20),

             slo­bo­du – do gréc­kej „eklé­zie“ nebo­li pri­pus­te­ní otro­ci. („… boli ste slu­ha­mi hrie­chu“ Rím­skym 6:17; „Lebo vy ste nato povo­la­ní, bra­tia, aby ste boli slo­bod­ní“ Galat­ským 5:13),

            bez­ú­hon­nosť – do gréc­kej „eklé­zie“ nemal prí­stup žiad­ny zlo­či­nec, („osp-ravedl­ňo­va­ní súc dar­mo jeho milos­ťou“ Rím­skym 3:24),

            4. Jej úče­lom bolo zacho­vá­va­nie poriad­ku v štát­nych záležitostiach.

Nech sú tie­to para­le­ly ako­koľ­vek vhod­né, pred­sa však novo­zá­kon­né slo­vo „eklé­zia“ nepo­chá­dza z gréc­kej štát­nic­kej scé­ny. Svo­je kore­ne má naj­skôr v Sep­tu­agin­de. V gréc­kom Sta­rom záko­ne (LXX, Sep­tu­agin­da) je nazva­ný „eklé­zi­ou“ celý izra­el­ský národ (2. Moj­ži­šo­va 16:2; Žalm 22:26; porov­naj Skut­ky 7:38). Obdo­bie pôso­be­nia Ježi­ša a jeho apoš­to­lov, už pozna­lo heb­rej­ské slo­vo „kahal“, t. j. gréc­ke „eklé­zia“, ako bib­lic­ké ozna­če­nie poj­mu „Boží ľud“ a teda nemu­se­lo si ho ešte len vytvá­rať. Sta­či­lo ho cel­kom jed­no­du­cho a pri­ro­dze­ne pre­vziať zo Sep­tu­agin­dy a apli­ko­vať ho na novo­zá­kon­ný Boží ľud.

Slo­vo „eklé­zia“ sa vysky­tu­je v Sep­tu­agin­de tak­mer tak čas­to ako v Novom záko­ne. Samot­né slo­vo sa pre­lo­žiť nedá; Luter píše o „Geme­in­de“ ale­bo o „zhro­maž­de­ní“ – „Ver­samm­lung“ a vyhý­ba sa tak nie nemec­ké­mu slo­vu „Kir­che“ (cir­kev). Je úpl­ne zby­toč­né prieť sa o „adek­vát­ny pre­klad“. Ide len a len o vysti­hnu­tie správ­ne­ho zmys­lu (odsek cito­va­ný pod­ľa E. Sauera).

Keď sa gréc­ke­ho slo­va „eklé­zia“ pou­ží­va v Novom záko­ne, nado­bú­da bohat­ších a pln­ších význa­mo­vých odtie­ňov, než má v základ­nom svet­skom význa­me. Napr. ľudia sami (pat­ria­ci do eklé­zie), či už sú ale­bo nie sú zhro­maž­de­ní, sú „eklé­zia“. Napriek tomu si však toto slo­vo v Novom záko­ne zacho­vá­va svoj základ­ný význam, teda zhro­maž­de­nie, a nena­do­bú­da pred­po­kla­da­ný oča­ká­va­ný teolo­gic­ký význam vychá­dza­jú­ci z roz­de­le­nia slo­va „eklé­zia“ na dve čas­ti, na „vy“ a „volať“, teda sku­pi­na tých, kto­rí sú „vyvo­la­ní“. Ak má byť toto slo­vo pre­kla­da­né na zákla­de ety­mo­ló­gie, malo by sa pre­kla­dať ako tí, kto­rí sú „zvo­la­ní“ a nie „vyvo­la­ní“ (Char­les C. Ryrie, str. 454).

Izra­el bol „eklé­zi­ou“ už v Sta­rom záko­ne. Slo­vo „eklé­zia“ vysky­tu­jú­ce sa v gréc­kom Sta­rom záko­ne (Sep­tu­agin­de) je tak­mer vždy pre­kla­dom heb­rej­ské­ho slo­va „kahal“. Slo­vo „kahal“ je odvo­de­né od slo­ve­sa „khl“ – „zhro­maž­ďo­vať sa“, resp. „zhro­maž­ďo­vať“. Slo­vo „eklé­zia“ síce ozna­čo­va­lo kedy­si cel­kom obec­ne aký­koľ­vek druh „zhro­maž­de­nia“, dostá­va­lo však zvlášt­ny obsah (zmy­sel) pri­ra­de­ním k poj­mu Jah­ve (Jeho­va), t. j. Boh Izra­e­la. „Kahal Jah­ve“, „Božia eklé­zia“ sú poj­my ozna­ču­jú­ce Izra­el ako povo­la­ný, zvo­la­ný, zhro­maž­de­ný „Boží ľud“.

Kres­ťa­nia si nepris­vo­ji­li názov neja­ké­ho iné­ho nábo­žen­ské­ho spo­lo­čen­stva, kto­rý bol vte­dy k dis­po­zí­cii, ale prá­ve „eklé­zia“, kto­rý pat­ril sta­ro­zá­kon­né­mu spo­lo­čen­stvu veria­cich. „Koinon“, „syl­lo­gos“, „thia­sos“, „syno­dos“ boli v pro­stre­dí mla­dé­ho, pôvod­né­ho kres­ťan­stva výra­zy, kto­rý­mi už boli ozna­čo­va­né nábo­žen­ské zdru­že­nia („spol­ky“, „spo­lo­čen­stvá“) tej doby. Žiad­ny z tých­to náz­vov nepri­ja­li kres­ťa­nia ako svo­je hlav­né ozna­če­nie. Rad­šej pou­ži­li slo­vo „eklé­zia“ pre­vza­té zo Sta­ré­ho záko­na a tým pre nich bežné.

Heb­rej­ský výraz s význa­mom podob­ným ako „kahal“ je „`édá“ (pospo­li­tosť, spo­loč­nosť, zdru­že­nie). Je zau­jí­ma­vé si všim­núť, že výraz „eklé­zia“ sa v Sep­tu­agin­de čas­to pou­ží­va ako ekvi­va­lent pre „kahal“, ale nikdy nie pre „`édá“. Výraz „`édá“ sa veľ­mi čas­to pre­kla­dá ako „syna­gó­gé“ (syna­gó­ga). Tak naprí­klad for­mu­lá­ciu „izra­el­ská pospo­li­tosť (obec)“ (2. Moj­ži­šo­va 12:3) by sme moh­li pre­kla­dať ako „izra­el­ská syna­gó­ga“, keby sme sa mali ria­diť zne­ním Septuagindy.

Gréc­ky výraz „syna­gó­gé“ a jeho heb­rej­ský pro­ťaj­šok „`édá“ má ako základ­ný význam ľudí zhro­maž­de­ných pospo­lu (vospo­lok). Keď výraz „syna­gó­ga“ poču­je­me dnes, obvyk­le sa nám vyba­ví pred­sta­va židov­skej obce, židov­skej pospo­li­tos­ti, kto­rá sa ziš­la k mod­lit­bám a k počú­va­niu číta­nia a výkla­du Sta­ré­ho záko­na, resp. vyba­ví sa nám pred­sta­va budo­vy, v kto­rej sa židov­ská pospo­li­tosť (obec) schá­dza za uve­de­ným úče­lom. Prví kres­ťa­nia sa ozna­če­niu seba samých slo­vom „syna­gó­ga“ vyhý­ba­li (okrem Jaku­ba [Jakub 2:2], kto­rý ten­to výraz pou­ží­va k ozna­če­niu veria­cich zhro­maž­de­ných k boho­služ­be mož­no pre­to, že väč­ši­na jeho čita­te­ľov boli kres­ťa­nia zo Židov).

Bez ohľa­du na to, či sa nie­kto obra­cia k bež­ným heb­rej­ským výra­zom „kahal“ a „`édá“ ale­bo k gréc­kym výra­zom „syna­gó­gé“ a „ekk­lé­sia“, základ­ný význam je (defi­ní­cia): „Cir­kev“ sa skla­dá z tých, kto­rí boli povo­la­ní (zvo­la­ní) zo sve­ta, z hrie­chu a z odlú­če­nia od Boha a skr­ze výkup­né die­lo Kris­to­vo zhro­maž­de­ní ako spo­lo­čen­stvo vie­ry, kto­ré sa podie­ľa na požeh­na­niach a úlo­hách služ­by Páno­vi (Stan­ley M. Hor­ton a kol., str. 541).

 Slo­ven­ský výraz „cir­kev“ podob­ne ako prí­buz­né výra­zy v iných jazy­koch, napr. čes­ky „cír­kev“, nemec­ky „Kir­che“, škót­sky „kirk“, anglic­ky „church“, pochá­dza­jú z gréc­ke­ho výra­zu „kyria­ké“ (Páno­va; pat­ria­ca Páno­vi). Ten­to výraz sa v Novom záko­ne vysky­tu­je iba dva­krát (1. Korint­ským 11:20 – v súvis­los­ti s Veče­rou Páno­vou a v Zja­ve­ní 1:10 – v súvis­los­ti s dňom Pána). Postu­pom času nado­bu­dol ten­to výraz ďal­ších význa­mov. V prvot­nom kres­ťan­stve však bol význam­ný, pre­to­že sa stal ozna­če­ním mies­ta, kde sa „cir­kev“ (čiže „eklé­zia“) zhro­maž­ďo­va­la. Toto zhro­maž­diš­te, aj jeho oko­lie, sa bez ohľa­du na jeho nor­mál­ne pou­ží­va­nie pova­žo­va­lo za „svä­té“ čiže pat­ria­ce (pri­ná­le­žia­ce) Páno­vi, pre­to­že sa tam zhro­maž­ďo­val Boží ľud, aby ho uctie­val a slú­žil mu.

Dnes sa výraz „cir­kev“ pou­ží­va roz­ma­ni­te. Môže sa ním ozna­čo­vať mies­to, ľudí, miest­ny zbor ale­bo deno­mi­ná­cia (napr. „v mojej cir­kvi sa vyuču­je krst pono­re­ním“, „v nede­ľu cho­dí­me do cir­kvi“). V nie­kto­rých oblas­tiach sa môže vzťa­ho­vať na urči­té regi­onál­ne ale­bo celo­štát­ne nábo­žen­ské zosku­pe­nie (napr. „Church of England“, „Cir­kev na Slo­ven­sku“, „Cir­kev v Žili­ne“ a pod.). Ten­to výraz sa naj­čas­tej­šie pou­ží­va pre ozna­če­nie všet­kých zno­vuz­ro­de­ných veria­cich bez ohľa­du na zeme­pis­né ale­bo kul­túr­ne roz­die­ly (napr. „Cir­kev Pána Ježi­ša Kris­ta“). Nech je to ako chce, bib­lic­ký význam slo­va „cir­kev“ sa vzťa­hu­je pre­dov­šet­kým nie na inšti­tú­cie ani na štruk­tú­ry či stav­by, ale na ľudí, kto­rí sú zmie­re­ní s Bohom skr­ze spás­ne Kris­to­vo die­lo a teraz pat­ria jemu. V tom­to cyk­le, ale aj v iných našich  člán­koch, poží­va­me pojem „cir­kev“ v tom­to význa­me, a aby sme toto zdô­raz­ni­li (že ide o ľudí zmie­re­ných s Bohom), slo­vo „cir­kev“ píše­me s veľ­kým pís­me­nom „C“, teda „Cir­kev“. Slo­vo „cir­kev“ písa­né s malým pís­me­nom „c“ pou­ží­va­me v inom význa­me ako slo­vo „Cir­kev“ písa­né veľ­kým pís­me­nom „C“.

Kon­krét­nej­šie: slo­vo „Cir­kev“ pou­ží­va­me na ozna­če­nie tých, kto­rí sú spa­se­ní z vie­ry v evan­je­lium Ježi­ša Kris­ta, sú jeho duchov­ným telom, či jeho Neves­tou a pat­ria Páno­vi. Slo­vom „cir­kev“ ozna­ču­je­me „cir­kev­né zhro­maž­de­nie“ v kto­rom sa nachá­dza­jú spa­se­ní ľudia pat­ria­ci Páno­vi a spo­lu s nimi sú tam aj ľudia síce zbož­ní a vyzná­va­jú­ci kres­ťan­ské nábo­žen­stvo, ale nie sú spa­se­ní, nepat­ria Páno­vi. Pod­rob­nej­šie je téma „cir­kev“ a „Cir­kev“ vysvet­le­ná v pod­ka­te­gó­rii na adre­se kres­ťan­ské nábo­žen­stvo.

Zdro­je

1. Erich Sau­er: Tri­umf ukri­žo­va­né­ho, Alef , Ostra­va 1996, str. 42 – 55.

2. Stan­ley M.Horton a kol.: Sys­te­ma­tic­ká teolo­gie, Kres­ťan­ský život 2001, Albrech­ti­ce, str. 539 – 608.

3. Char­les C. Ryrie: Zákla­dy teolo­gie, Bib­los 1994, str. 453 – 503.

4. James Mon­tgo­me­ry Boice: Zákla­dy křes­ťan­ské víry, Návrat domů, Pra­ha 1999, str. 463 – 539.

Umiest­ne­né: 9. janu­ára 2025