Ale ste pri­stú­pi­li k sláv­nost­né­mu zhro­maž­de­niu a k zbo­ru prvo­ro­de­ných
Židom 12:22-23

 

Bib­lic­ké výra­zy (obra­zy) vzťa­hu­jú­ce sa na Cirkev

Cir­kev bola defi­no­va­ná v pred­chá­dza­jú­cej čas­ti, kde sme skú­ma­li hlav­né bib­lic­ké výra­zy „eklé­zia“ (sku­pi­na obča­nov zhro­maž­de­ných za kon­krét­nym úče­lom) a „kyria­ké“ (sku­pi­na pat­ria­ca, pri­ná­le­žia­ca Páno­vi). Cir­kev má vyso­ké postavenie.

Pova­ha Cir­kvi je však prí­liš širo­ká, než aby ju obsiah­lo nie­koľ­ko jed­no­du­chých defi­ní­cií. Bib­lia pou­ží­va pre Cir­kev rad meta­fo­ric­kých (obraz­ných) popi­sov, z kto­rých kaž­dý pred­sta­vu­je odliš­né hľa­dis­ko toho, čím Cir­kev je a k akej čin­nos­ti je povolaná.

Cir­kev má vyso­ké posta­ve­nie. Je „povo­la­ná k slá­ve a cnos­ti“, má tie naj­vyš­šie zasľú­be­nia (2. Pet­rov 1:3-4). Prá­ve v „teraj­šom“ veku sa zves­tu­je „nevys­ti­hnu­tel­né“ bohat­stvo Kris­to­vo (Efez­ským 3:5, 8). Požeh­na­nia Cir­kvi sú prí­liš „roz­lič­né“, než aby ich bolo mož­né vyjad­riť jed­ným jed­no­du­chým výpoč­tom. Pre­to Svä­tý Duch pou­ží­va tých naj­roz­ma­ni­tej­ších obra­zov a pri­rov­na­ní. Pre­skú­maj­me nie­kto­ré z nich.

Vykú­pe­ní z posta­ve­nia otro­kov a hrie­chu do posta­ve­nia synov

„Vykú­pe­ní pre Boha krvou Kris­to­vou“ (Zja­ve­nie 5:9), „nie strieb­rom či zla­tom“ (1. Pet­rov 1:18-19), ale „za cenu“ Jeho živo­ta (1. Korint­ským 6:20, 7:23), gol­got­skou „mzdou na vykú­pe­nie“ (Matúš 20:28; 1. Timo­te­ovi 2:6), vykú­pe­ní už nie sú „sami svo­ji“ (1. Korint­ským 6:19), ale sú „pod­ro­be­ní v služ­bu“ Bohu (Rím­skym 6:22) a Kris­tu (Rím­skym 1:1; Efez­ským 6:6). Sú nave­ky jeho vlast­níc­tvom, jeho nástroj­mi, kto­ré pou­ží­va. Nesú zna­me­nie neod­cu­dzi­teľ­nos­ti – zna­me­nie a pečať Svä­té­ho Ducha (Efez­ským 1:13, 4:30; 2. Korint­ským 1:22).

Boží spa­si­teľ­ský zámer ide ešte ďalej. Tí, kto­rí boli vyslo­bo­de­ní z otroc­tva hrie­chu, nie sú len Boží­mi slu­žob­ník­mi. Tí, kto­rí sú zachrá­ne­ní pred ska­zou a hne­vom nie sú len čini­teľ­mi jeho vôle. Boh im dáva dospieť k účas­ti na ňom samom, dáva im podiel na jeho Bož­skej pri­ro­dze­nos­ti (2. Pet­rov 1:4). Sú jeho deť­mi (Rím­skym 8:21; Ján 1:12), syn­mi (Rím­skym 8:14), a dokon­ca nie­len syn­mi, ale prvo­ro­de­ný­mi syn­mi (Židom 12:23).

            a) „Deti“, Božie deti. Deť­mi a nič men­ším než deť­mi Boží­mi, ozna­ču­je Pís­mo zno­vuz­ro­de­ných, vykú­pe­ných. Pový­še­nie omi­los­te­ných a ospra­vedl­ne­ných na deti nie je len neja­kým for­mál­nym „vyhlá­se­ním synov­stva“, práv­nym meno­va­ním do fun­kcie či aká­si adop­cia, ale sku­toč­ným splo­de­ním (Jakub 1:18), sku­toč­ným zro­dom, orga­nic­kým naro­de­ním sa z Boha (Ján 3:3, 5; 1. Pet­rov 1:23; 2:2; 1. Jánov 1:23, 3:9). „Vidz­te, akú lás­ku nám dal Otec – aby sme sa vola­li deť­mi Boží­mi, a sme nimi!“ (1. Jánov 3:1).

            b) „Syno­via“. Ako syno­via sú záro­veň „dospe­lí“. Prá­ve v tom spo­čí­va roz­diel vzhľa­dom k sta­ro­zá­kon­ným dobám. „Synov­stvo“ bolo pred­nos­ťou už aj izra­el­ské­ho ľudu (Rím­skym 9:4; 5. Moj­ži­šo­va 14:1). Veď prá­ve Izra­el bol z pohľa­du dejín zja­ve­nia náro­dov „prvo­ro­de­ný syn“ Boží (2. Moj­ži­šo­va 4:22). Vte­dy však bol (bolo) syn (synov­stvo) v sta­ve nedos­pe­los­ti a ničím sa nelí­šil (nelí­ši­lo) od posta­ve­nia otro­kov (Galat­ským 4:1). Pre­to teda vte­dy Izra­el stá­le ešte pod­lie­hal auto­ri­te „vycho­vá­va­te­ľa“, „pes­tú­na“, čiže Záko­na: „tak­že zákon bol naším pes­tú­nom, vedú­cim nás ku Kris­to­vi, aby sme boli ospra­vedl­ne­ní z vie­ry“ (Galat­ským 3:24). „Ale odke­dy priš­la vie­ra, nie sme viac pod pes­tú­nom“ (Galat­ským 3:25). Tým, že Izra­e­li­ta uve­ril, stál sa „dospe­lým“, nezá­vis­lým na „vycho­vá­va­te­ľo­vi“, t. j. na Záko­ne (Galat­ským 4:1-5). A pre­to­že teraz v Cir­kvi už niet „žiad­ne­ho roz­die­lu“ medzi Žid­mi a pohan­mi (Efez­ským 2:11-12, 3:6; Skut­ky 11:27), podie­ľa­jú sa na tej­to slo­bo­de a synov­stve aj veria­ci z náro­dov: „Lebo všet­ci sme syn­mi Boží­mi skr­ze vie­ru v Kris­tu Ježi­šo­vi“ (Galat­ským 3:26).

(Poznám­ka: O Božom Otcov­stve nás učí už Sta­rý zákon (napr.: 5. Moj­ži­šo­va 32:15, a iné), ale sta­ro­zá­kon­né synov­stvo je zalo­že­né na stvo­re­ní (Izaiáš 64:8; 5. Moj­ži­šo­va 32:6-10) a národ­nom vyslo­bo­de­ní Izra­e­la z Egyp­ta (Izaiáš 63:16, a iné). Zatiaľ čo synov­stvo novo­zá­kon­né je zalo­že­né na osob­nom zro­de­ní jed­not­liv­ca z Boha „A že ste syno­via, poslal Boh Ducha svoj­ho Syna do našich sŕdc, kto­rý volá: Abba Otče!“ (Galat­ským 4:6, a iné)).

Vykú­pe­ní a ospra­vedl­ne­ní nie sú len „deť­mi“ a „syn­mi“, ale sú naviac

            c) „prvo­ro­de­ný­mi syn­mi“. V prvo­ro­den­stve sa dovr­šu­je synov­ské posta­ve­nie; ako „deti“ majú jeho život, ako „syno­via“ majú jeho posta­ve­nie a dôs­toj­nosť, ako „prvo­ro­de­ní“ majú jeho slávu.

 (Poznám­ka: Poj­my „det­stvo“ a „synov­stvo“ nie sú totož­né, ale sa navzá­jom doplňujú).

Pri tom­to všet­kom však zostá­va neko­neč­ná vzdia­le­nosť medzi poj­ma­mi „Syn – syno­via“ a „prvo­ro­de­ným (Rím­skym 8:29; Kolo­sen­ským 1:15, 18) – prvo­ro­de­ný­mi“. On je jedi­ným, vnú­tor­ne (svo­jou pod­sta­tou) Božím Synom Naj­vyš­šie­ho, zatiaľ čo oni sú mno­hý­mi pozem­ský­mi syn­mi nebes­ké­ho Otca. On sám je „Jed­no­ro­de­ný“ (Ján 1:14, 18, 3:16), „dedič všet­ké­ho“ (Židom 1:2), „kto­rý je nado všet­kým, Boh, požeh­na­ný na veky“ (Rím­skym 9:5), zatiaľ čo oni sú omi­los­te­ní, vyslo­bo­de­ní od hrie­chu a bie­dy. A On sa pred­sa nehan­bí nazý­vať ich svo­ji­mi „brat­mi“; oba­ja totiž sú z Jed­né­ho, „Lebo ako posvä­cu­jú­ci, tak i posvä­co­va­ní, všet­ci sú z jed­né­ho, pre kto­rú prí­či­nu nehan­bí sa volať ich brat­mi, keď hovo­rí: Zves­to­vať budem tvo­je meno svo­jim bra­tom“ Židom 2:11-12). (E. Sau­er, str. 67).

Boží ľud

Zo Sta­ré­ho záko­na vypo­ži­ča­né ozna­če­nie Izra­e­la (Boží ľud) je uplat­ne­né v novo­zá­kon­nej dobe na Cir­kev, keď je pre­hlá­se­né: „ako pove­dal Boh: Budem bývať v nich a pre­chá­dzať sa, a budem ich Bohom, a oni mi budú ľudom“ (2. Korint­ským 6:16, porov­naj Levi­ti­cus 26:12). V Pís­mach je Cir­kev zobra­zo­va­ná ako Boží ľud. Prá­ve tak, ako v Sta­rom záko­ne Boh stvo­ril Izra­el, aby mu bol ľudom, tak aj novo­zá­kon­ná Cir­kev je Božie stvo­re­nie, „ľud pat­ria­ci Bohu“ (1. Pet­rov 2:9, porov­naj 5. Moj­ži­šo­vu 10:15; Hoze­áš 1:10). Od počiat­ku Cir­kvi a aj počas celej jej his­tó­rie je jas­né, že všet­ko, čo sa deje s Cir­kvou, spo­čí­va v Božej ini­cia­tí­ve a povolaní.

Ako Boží ľud je ozna­čo­va­ná mno­hý­mi veľ­mi názor­ný­mi výrazmi

Cir­kev je „vyvo­le­ný“ kor­pus (súbor, zbor):

Boží ľud sa v Novom záko­ne nazý­va „vyvo­le­ný“, pre­to­že Boh si „vybral“ Cir­kev, aby v tom­to veku kona­la jeho die­lo skr­ze Svä­té­ho Ducha, kto­rý je aktív­ne čin­ný pri posvä­co­va­ní a pri­po­dob­ňo­va­ní veria­cich k obra­zu Kris­ta (Rím­skym 8:28-29).

Boží ľud sa ozna­ču­je ako „svä­tí Boží“:

Tým sa neho­vo­rí, že kto je tak­to ozna­če­ný, dosia­hol vyš­šie­ho duchov­né­ho sta­vu, ale­bo že jeho cho­va­nie je mož­né ozna­čiť za doko­na­lé ale­bo „svä­té“. (Počet­né ozna­če­nie Cir­kvi v Korin­te ako „svä­tých Božích“ to dosta­toč­ne uka­zu­je.) Skôr sa tak opäť upo­zor­ňu­je na sku­toč­nosť, že Cir­kev je Božie stvo­re­nie a že z jeho Bož­ské­ho popu­du sú veria­ci „povo­la­ní do sta­vu svä­tých“ (1. Korint­ským 1:2). Boží ľud býva čas­to ozna­čo­va­ný ako tí, kto­rí sú „v Kris­tu“, čo naz­na­ču­je, že ide o prí­jem­cov Kris­tov­ho die­la zmie­re­nia a že spo­lu zdie­ľa­jú výsa­dy aj úlo­hy povo­la­nia byť „pat­ria­ci Páno­vi (Kris­to­vi, Bohu)“.

Boží ľud je ozna­čo­va­ný ešte inak:

Všim­ni­me si troch náz­vov: „veria­ci“, „bra­tia“ a „uče­ní­ci“:

Ozna­če­nie „veria­ci“ pochá­dza z gréc­ke­ho slo­va pis­toi („ver­ní“). Toto ozna­če­nie vyjad­ru­je sku­toč­nosť, že Boží ľud nie­len pros­to uve­ril, t .j. v urči­tom okam­ži­ku v minu­los­ti dospel k roz­umo­vé­mu súhla­su s Kris­to­vým spás­nym die­lom, ale skôr to, že neus­tá­le žije v posto­ji vie­ry, posluš­nej dôve­re a odda­nos­ti svoj­mu Spa­si­te­ľo­vi. Túto sku­toč­nosť ešte zvý­raz­ňu­je fakt, že výraz pis­toi sa v Novom záko­ne nor­mál­ne obja­vu­je v prí­tom­nom čase, kto­rí vyjad­ru­je pre­bie­ha­jú­ci dej.

„Bra­tia“ (gr. adel­foi) je názov spo­loč­ný, kto­rý sa vzťa­hu­je na mužov aj na ženy a v Novom záko­ne sa čas­to pou­ží­va k vyjad­re­niu fak­tu, že kres­ťa­nia sú povo­la­ní milo­vať nie­len Pána, ale aj jeden dru­hé­ho (1. Jánov 3:16). Taká­to vzá­jom­ná lás­ka a pospo­li­tosť je Božie­mu ľudu vlast­ná a pomá­ha mu uve­do­mo­vať si, že bez ohľa­du na indi­vi­du­ál­ne povo­la­nie ale­bo slu­žob­né úra­dy majú v prí­tom­nos­ti Pána a v ňom rov­no­cen­né posta­ve­nie (Matúš 23:8).

Výraz „uče­ní­ci“ (gr. mat­hé­tai) zna­me­ná tiež „žia­ci“ ale­bo „štu­den­ti“. Byť štu­den­tom v bib­lic­kých dobách obná­ša­lo viac, než len počú­vať a roz­umo­vo vstre­bá­vať infor­má­cie pred­kla­da­né uči­te­ľom. Vyjad­ro­va­lo to rov­na­ko požia­dav­ku, že uče­ník bude napo­dob­ňo­vať cha­rak­ter a cho­va­nie uči­te­ľa. Boží ľud je sku­toč­ne povo­la­ný byť taký­mi­to uče­ník­mi svoj­ho Maj­stra, Kris­ta. Ako hovo­rí Ježiš: „Vte­dy pove­dal Ježiš Židom, kto­rí mu uve­ri­li: Keď vy zosta­ne­te v mojom slo­ve, vprav­de ste moji­mi uče­ník­mi“ (Ján 8:31). Ježiš nepred­kla­dá svo­jim uče­ní­kom život nasle­do­va­nia ako nie­čo ľah­ké­ho a okúz­ľu­jú­ce­ho (viď napr. Lukáš 14:26-33), avšak dáva naja­vo, že pre tých, kto­rí ho túžia nasle­do­vať, je táto sku­toč­nosť pod­stat­ná. Pra­vé bib­lic­ké uče­níc­tvo vyža­du­je ocho­tu zomrieť sebe a dať všet­ko Kris­tu. Kris­tus je Maj­ster a my sme jeho žia­ci (Matúš 23:8). Hovo­rí: „Vez­mi­te moje jar­mo na seba a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokor­ný srd­com, a náj­de­te odpo­či­nu­tie svo­jim dušiam“ (Matúš 11:29).

Telo Kris­to­vo

Veľ­mi názor­ným bib­lic­kým zobra­ze­ním Cir­kvi je „Telo Kris­to­vo“. Tým­to ozna­če­ním sa zdô­raz­ňu­je jed­no­ta, kto­rá je v Cir­kvi nevy­hnut­ná. „Lebo ako je telo jed­no a má mno­ho údov, a všet­ky tie údy toho jed­né­ho tela, hoci ich je mno­ho, sú jed­ným telom, tak aj Kris­tus. Lebo i v jed­nom Duchu my všet­ci sme pokrs­te­ní v jed­no telo, buď Židia buď Gré­ci buď slu­ho­via buď slo­bod­ní, a všet­ci sme napo­je­ní v jed­né­ho Ducha“ (1. Korint­ským 12:12-13). Pre­to majú údy Kris­tov­ho Tela dbať veľ­kej opatr­nos­ti, „aby nebo­lo roz­trž­ky v tele, ale aby sa údy navzá­jom rov­na­ko sta­ra­li o seba“ (1. Korint­ským 12:25 a porov­naj Rím­skym 12:5). Pat­ria­ci Páno­vi môžu mať túto jed­no­tu a vzá­jom­nú opa­te­ru, lebo sú všet­ci jed­ným Duchom pokrs­te­ní v jed­no telo.

Hoci v Tele Kris­to­vom musí byť jed­no­ta, nebu­de pro­ti­re­če­ním, ak zdô­raz­ní­me sku­toč­nosť, že ak má Telo Kris­to­vo fun­go­vať tak ako má, je nevy­hnut­ná tiež roz­ma­ni­tosť. „Lebo veď ani telo nie je len jed­ným údom, ale pozos­tá­va z mno­ho údov“ (1. Korint­ským 12:14) a ďalej „Lebo tak, ako máme v jed­nom tele mno­hé údy, ale ako údy nema­jú všet­ky toho isté­ho úko­nu…“ (Rím­skym 12:4). Význam­nosť a krá­sa tej­to roz­ma­ni­tos­ti sa zdô­raz­ňu­je od počiat­ku do kon­ca 12. kapi­to­ly 1. lis­tu Korint­ským, obzvlášť v spo­je­ní s duchov­ný­mi dar­mi, kto­ré sú pre služ­bu Cir­kvi nevy­hnut­né (pozri 1. Korint­ským 12:7-11, 12:27-33; porov­naj Rím­skym 12:4-8). Boh neod­lie­va všet­kých čle­nov Cir­kvi do rov­na­kej for­my a nepo­vo­lá­va ich do rov­na­kej služ­by, ani ich nevy­ba­vu­je jed­ným a tým istým darom. Cir­kev je sfor­mo­va­ná tak, že najú­čin­nej­šie fun­gu­je, keď kaž­dá časť (ale­bo úd) účin­ne plní úlo­hu (či povo­la­nie), pre kto­rú bola utvo­re­ná, prá­ve tak, ako je to v ľud­skom tele.

Tak­to je v Tele Kris­to­vom „jed­no­ta v roz­ma­ni­tos­ti“. Iný­mi slo­va­mi: Táto meta­fo­ra obsa­hu­je v sebe myš­lien­ku vzá­jom­nos­ti, myš­lien­ku, že kaž­dý veria­ci spo­lu­pra­cu­je na zbu­do­va­ní ostat­ných veria­cich a o toto zbu­do­va­nie usi­lu­je. V tom môže byť naprí­klad obsia­hnu­té trpieť s tými, kto­rí majú bolesť, ale­bo sa rado­vať s tými, kto­rým sa dosta­lo cti (úcty) (1. Korint­ským 12:26), niesť bre­me­no bra­ta ale­bo ses­try v Páno­vi (Galat­ským 6:2) ale­bo pomá­hať k obno­ve tomu, kto padol do hrie­chu (Galat­ským 6:1). Exis­tu­je veľa ďal­ších spô­so­bov, kto­rý­mi Pís­mo pou­ka­zu­je na túto vzá­jom­nosť. Hlav­ná myš­lien­ka tu je tá, že úd Tela Kris­tov­ho nemô­že mať neja­ký výluč­ný, indi­vi­du­alis­tic­ký vzťah s Pánom – kaž­dý „jedi­nec“ je vlast­ne nevy­hnut­nou zlož­kou spo­loč­nej štruk­tú­ry Cirkvi.

Koneč­ným hľa­dis­kom, kto­ré je neod­de­li­teľ­nou súčas­ťou obra­zu Tela Kris­tov­ho, je vzťah toh­to Tela k svo­jej hla­ve, k Ježi­šo­vi Kris­to­vi (Efez­ským 1:22-23, 5:23). Kris­tus ako hla­va svoj­ho Tela, je pre Cir­kev ako zdro­jom živo­ta, tak aj jeho výži­vou. Pokiaľ sú údy Tela Kris­tov­ho uspo­ria­da­né pod Kris­ta ako hla­vy a fun­gu­jú ako si pra­je, Telo býva sýte­né a žive­né a „rastie vzras­tom Božím“ (Kolo­sen­ským 2:19).

Chrám Ducha

Ďal­ším veľ­mi názor­ným zobra­ze­ním Cir­kvi je jej vyob­ra­ze­nie ako „chrá­mu Svä­té­ho Ducha“. Pre pome­no­va­nie sta­veb­ných čas­tí toh­to chrá­mu sa pri tom pou­ží­va nie­koľ­ko ozna­če­ní, kto­ré odpo­ve­da­jú mate­riál­nym čas­tiam pozem­skej stav­by a kto­ré sú pri pozem­skej stav­be nut­nos­ťou, lebo majú svo­ju špe­ci­fic­kú a nena­hra­di­teľ­nú fun­kciu. Napr.: Kaž­dá stav­ba potre­bu­je pev­ný základ. Pís­mo jas­ne uka­zu­je, že zákla­dom Cir­kvi je his­to­ric­ká oso­ba a die­lo Ježi­ša Kris­ta: „Lebo iný základ nemô­že nikto polo­žiť mimo toho, kto­rý je polo­že­ný, kto­rým je Ježiš Kris­tus“ (1. Korint­ským 3:11). Do zákla­dov tej­to stav­by Pán Ježiš Kris­tus zapo­jil a zahr­nul aj apoš­to­lov a pro­ro­kov (Efez­ským 2:20) tak, že si ich jedi­neč­ným spô­so­bom pou­žil k zalo­že­niu a for­mo­va­niu tej­to stav­by, toh­to chrá­mu, pro­stred­níc­tvom uče­nia a prak­tík, kto­rým ich sám pred­tým naučil a kto­ré sú pro­stred­níc­tvom Pís­ma ozna­mo­va­né aj dneš­ným veriacim.

Uhol­ný kameň

Ďal­šou dôle­ži­tou súčas­ťou tej­to obraz­nej budo­vy, kto­rá úzko súvi­sí so zákla­dom, je uhol­ný (základ­ný) kameň. (Mož­no by sme dnes mali pou­žiť ozna­če­nie „zákla­do­vý kameň“, kto­rý sa pri súčas­ných význam­nej­ších stav­bách osa­dzu­je pri zakla­da­ní, zača­tí, otvo­re­ní, či zalo­že­ní stav­by.) V novo­ve­kých stav­bách je ten­to základ­ný (uhol­ný) kameň už len sym­bo­lic­ký. V bib­lic­kých dobách bol uhol­ný kameň veľ­mi význam­ný. Pomá­hal ria­diť správ­nu rea­li­zá­ciu stav­by. Roz­lo­že­nie stav­by sa určo­va­lo vzhľa­dom na ten­to uhol­ný kameň. Kris­tus je popi­so­va­ný ako „uhol­ný kameň“: „…kde je uhol­ným kame­ňom sám Ježiš Kris­tus, v kto­rom kaž­dé sta­va­nie prí­stoj­ne doved­na poje­né ras­tie v svä­tý chrám…“ (Efez­ským 2:20-21; porov­naj 1. Pet­rov 2:6-7).

K uhol­né­mu kame­ňu sa pri­pá­ja­li nor­mál­ne kame­ne potreb­né k dokon­če­niu stav­by. V 1. lis­te Pet­ro­vom v tej­to úlo­he sú zobra­ze­ní veria­ci a sú popi­so­va­ní „ako živé kame­ne“ budo­va­né ako „duchov­ný dom vo svä­té kňaž­stvo“ (1. Pet­rov 2:5). Výraz, kto­rý je v tom­to ver­ši pou­ži­tý, je lit­hos, je to bež­ný gréc­ky ter­mín pre kameň. Na roz­diel od iných zná­mych syno­nym­ných výra­zov: pet­ros (voľ­ný, vylo­me­ný kameň ale­bo malý kamie­nok, plos­ká­čik) a pet­ra (bra­lo, pev­ná ska­la, na kto­rej sa dá sta­vať; kamen­né pod­lo­žie) sa tie­to „živé kame­ne“ (gr. lit­hoi zón­tes) v uve­de­nej súvis­los­ti uka­zu­jú ako „opra­co­va­né kame­ne“, totiž také, kto­ré boli ote­sa­né a vytva­ro­va­né hlav­ným sta­vi­te­ľom (t. j. Kris­tom), aby dob­re do seba zapa­da­li. Ako v 2. kapi­to­le lis­tu Efez­ským, tak aj 2. kapi­to­le Pet­rov­ho lis­tu sú slo­ve­sá, kto­ré popi­su­jú stav­bu toh­to chrá­mu obvyk­le v prí­tom­nom čase a vyjad­ru­jú tak súvis­lý dej. Mož­no by sme z toho moh­li usu­dzo­vať aj na to, že kres­ťa­nia sú, ako sa hovo­rí, „stá­le vo výstav­be“. Úče­lom tých­to for­mu­lá­cií je samoz­rej­me zdô­raz­niť, že posvä­cu­jú­ce die­lo Svä­té­ho Ducha je pokra­ču­jú­ce prie­bež­né pôso­be­nie, usku­toč­ňo­va­né k dosia­hnu­tiu Božích záme­rov v živo­te veria­cich. Títo sa vzá­jom­ne spá­ja­jú „v svä­tý chrám v Páno­vi, v kto­rom sa spo­loč­ne budu­jú v prí­by­tok Boží v Duchu“ (Efez­ským 2:20-22).

Obraz chrá­mu Svä­té­ho Ducha posky­tu­je ďal­šie uis­te­nie, že Cir­kev obý­va Boží Duch a to buď indi­vi­du­ál­ne, ale­bo kolek­tív­ne. Naprí­klad Korint­ským veria­cim je polo­že­ná otáz­ka: „Či nevie­te, že ste chrá­mom Božím, a že Duch Boží pre­bý­va vo vás?… chrám Boží je svä­tý, kto­rým ste vy“ (1. Korint­ským 3:16-17). V tej­to kon­krét­nej pasá­ži je Cir­kev oslo­ve­ná hro­mad­ne. Ale v 1. lis­te Korint­ským 6:19 je podob­ná otáz­ka polo­že­ná jed­not­li­vým veria­cim: „Ale­bo či nevie­te, že vaše telo je chrá­mom Svä­té­ho Ducha, kto­rý je vo vás, kto­ré­ho máte od Boha,…?“ Výraz, kto­rý je tu pou­ži­tý pre chrám ako v 3. a 6. kapi­to­le 1. lis­tu Korint­ským a rov­na­ko aj v podob­nom oddie­le v 2. lis­te Korint­ským 6:16 a ďal­ších, je naos. Naos na roz­diel od obec­nej­šie­ho výra­zu hie­ron, kto­rý sa vzťa­hu­je na celý chrám vrá­ta­ne jeho nádvo­ria, ozna­ču­je jeho svä­ty­ňu, svä­ty­ňu svä­tých, kde Hos­po­din pre­ja­vu­je zvlášt­nym spô­so­bom svo­ju prí­tom­nosť. Tým je vlast­ne pove­da­né, že Boží Duch nie­len odo­vzdá­va Cir­kvi moc k služ­be (Skut­ky 1:8), ale tým, že pre­bý­va vo vnút­ri veria­cich, jej aj ude­ľu­je svoj život. Dôsled­kom toho, v istom reál­nom zmys­le, je, že vlast­nos­ti, kto­ré vyjad­ru­jú pova­hu Ducha (napr. „ovo­cie Ducha“, Galat­ským 5:22-23), sa pre­ja­vu­jú v Cir­kvi a potvr­dzu­jú tak sku­toč­nosť, že Cir­kev zostá­va v zho­de s Duchom (Galat­ským 5:25).

Neves­ta Kristova

Ten­to obraz má svo­je kore­ne v Sta­rej zmlu­ve, kde Boh hovo­rí o Izra­e­lo­vi ako o neves­te (Izaiáš 62:5; Jere­miáš 2:2). Izra­el sa však uká­zal ako never­ný (Jere­miáš 3; Eze­chiel 16). Táto meta­fo­ra je pre­vza­tá aj do Nové­ho záko­na a Ježiš pou­ka­zu­je na seba ako na žení­cha (Marek 2:18-20). Kris­tus ste­les­ňu­je Božiu man­žel­skú lás­ku k Cir­kvi, kto­rá je zvr­cho­va­ne vyjad­re­ná v jeho seba­obe­to­va­ní sa pre ňu, tak­že Cir­kev môže byť pred­sta­ve­ná svoj­mu nebes­ké­mu žení­cho­vi ako „čistá, bez hrie­chu a poškvr­ne­nia, sláv­na a bez poha­ne­nia„, „aby si ju posta­vil pred seba sláv­nu, cir­kev, nema­jú­cu škvr­ny ale­bo vrás­ky ale­bo nie­čo­ho také­ho, ale aby bola svä­tá a bez­vad­ná“ (Efez­ským 5:27). A tak je to aj v Zja­ve­ní Jána: „Raduj­me sa a ple­saj­me a vzdaj­me jemu chvá­lu, lebo priš­la svad­ba Barán­ko­va, a jeho man­žel­ka sa pri­ho­to­vi­la“ (Zja­ve­nie 19:7).

Ten­to obraz vyjad­ru­je a pod­tr­hu­je to, že Boží vzťah k jeho ľudu je vzťa­hom neob­me­dze­nej lás­ky. Boh si nás spa­sil a povo­lal (2. Timo­te­ovi 1:9), pre­to­že po nás túži. Sme objek­tom jeho več­nej lás­ky. Táto meta­fo­ra nám tiež pri­po­mí­na našu zod­po­ved­nosť, aby sme pri uctie­va­ní nemys­le­li na niko­ho iné­ho než na Boha a uve­do­mi­li si rela­tív­nosť obdi­vu a ver­nos­ti iným veciam, neme­nej voči našim vlast­ným ambí­ciám a záuj­mom. Božia lás­ka je tak hlbo­ká, že nemô­že tole­ro­vať aký­koľ­vek iný objekt záuj­mu. Malo by nám to pri­po­mí­nať a zostá­vať na mys­li, aby Cir­kev ako celok, a aj ako jed­not­liv­ci, bola a zostá­va­la v čis­to­te, nedo­púš­ťa­la sa cudzo­lož­stva a smils­tva a to ako v duchov­nom, tak aj teles­nom slo­va zmysle.

Iné obra­zy

Poved­ľa pred­chá­dza­jú­cich obra­zov, uve­de­ných vyš­šie (a v pred­chá­dza­jú­cich člán­koch), nám pomá­ha roz­ši­ro­vať pohľad na pova­hu Cir­kvi aj mno­ho ďal­ších bib­lic­kých meta­for. Spo­dob­ňo­va­nie Cir­kvi ako kňaž­stva veria­cich (1. Pet­rov 2:5, 9), stá­do dob­ré­ho pas­tie­ra (Ján 10:1-18), rato­les­ti pra­vej révy (Ján 15:1-8) – to sú len prí­kla­dy roz­lič­ných spô­so­bov, kto­rý­mi Pís­mo pred­sta­vu­je uspô­so­be­nie a význač­né rysy jedi­nej pra­vej Cir­kvi, kto­rá, ako už vie­me, sa skla­dá z vykú­pe­ných. Tie­to bib­lic­ké obra­zy ilus­tru­jú rôz­nym spô­so­bom pova­hu, iden­ti­tu a účel Cir­kvi, čo Ježiš krás­ne vyjad­ril vo svo­jej veľ­knaž­skej modlitbe:

„Ale nepro­sím len za tých­to, ale aj za tých, kto­rí majú skr­ze ich slo­vo uve­riť vo mňa, aby boli všet­ci jed­no, ako si ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jed­no, aby svet uve­ril, že si ma ty poslal. A slá­vu, kto­rú si mi dal, dal som ja im, aby boli jed­no, ako sme my jed­no, ja v nich a ty vo mne, aby boli doko­na­lí v jed­no, aby svet vedel, že si ma ty poslal, a že si ich milo­val ako si mňa miloval“

Ján 17:20-23

 

Zdro­je

1. Erich Sau­er: Tri­umf ukri­žo­va­né­ho, Alef , Ostra­va 1996, str. 42 – 55.

2. Stan­ley M.Horton a kol.: Sys­te­ma­tic­ká teolo­gie, Kres­ťan­ský život 2001, Albrech­ti­ce, str. 539 – 608.

3. Char­les C. Ryrie: Zákla­dy teolo­gie, Bib­los 1994, str. 453 – 503.

4. Bru­ce Mil­ne: Skú­ma­nie prav­dy, Návrat 1992, Pra­ha, str. 214 – 227.

 

Umiest­ne­né: 9. janu­ára 2025