Escha­to­ló­gia (pojem z gréč­ti­ny) je teoló­gia o posled­ných časoch (posled­nej dobe). Je to štú­dium toho, čo Pís­mo hovo­rí o posled­ných časoch, či o kon­ci vekov. Zaobe­rá sa uda­los­ťa­mi, kto­ré majú dôsle­dok ale­bo dopad na budúc­nosť jed­not­liv­cov ale­bo celých náro­dov. Bib­lia jas­ne a pod­rob­ne učí o budú­cich veciach a uda­los­tiach, tak­že kaž­dý jeden člo­vek si môže byť istý tým, čo ho čaká v budúcnosti.

       Bib­lic­ké spi­sy pred­kla­da­jú his­tó­riu ľud­stva ako pria­mo­čia­ry pohyb k urče­né­mu cie­ľu. Boh ria­di deji­ny ľud­stva sme­rom k napl­ne­niu koneč­né­ho záme­ru, kto­rý má so svo­jim stvo­ren­stvom. Bib­lic­ká escha­to­ló­gia vysvet­ľu­je uda­los­ti vyvr­cho­le­nia celo­sve­to­vých dejín, ku kto­ré­mu sme­ru­jú všet­ky vyku­pi­teľ­ské Božie činy v his­tó­rii stvorenstva.

       V escha­to­ló­gii sa hovo­rí o veciach, kto­ré sú veca­mi budúc­nos­ti, ale pat­ria aj do súčas­né­ho bib­lic­ké­ho pohľa­du a rea­li­ty prí­tom­nej doby. Sú nimi hlav­ne: ospra­vedl­ne­nie, spa­se­nie, stav medzi smr­ťou a vzkrie­se­ním, vzkrie­se­nie k živo­tu, vyvo­la­nie k súdu, dru­hý prí­chod Pána, vychvá­te­nie Cir­kvi, tisíc­roč­né krá­ľov­stvo Kris­ta a več­ný život v novom Jeruzaleme.

       Na budú­ce veci sa môže­me dívať z rôz­nych uhlov pohľa­du. Naprí­klad, z pohľa­du uda­los­ti odo­hrá­va­jú­cich sa s jed­not­liv­com, s celým národom/národmi (Izra­e­lom, Cir­kvou, pohan­ský­mi národ­mi), ale­bo s celým stvo­re­ným svetom.

 

Sta­ro­zá­kon­ný pohľad na posled­né časy

Cha­rak­te­ris­tic­kou črtou vie­ry Izra­e­la bol pohľad do budúc­na. His­tó­ria Izra­e­la sa datu­je od okam­ži­ku, keď Hos­po­din (Jah­ve) povo­lal Abra­há­ma (1. Moj­ži­šo­va 12:1-3) a zasľú­bil mu zem. Abra­há­mo­vo zasľú­be­nie v plnom escha­to­lo­gic­kom význa­me uka­zu­jú­ce na koneč­ný cieľ záme­rov Hos­po­di­na s ľud­stvom, sa stá­va zná­mym až cez pro­roc­ké zves­ti. „Deň Hos­po­di­nov“ (a iné syno­ny­mic­ké výra­zy) pou­ka­zu­je na budú­cu his­to­ric­kú uda­losť, keď Hos­po­din roz­ho­du­jú­cim spô­so­bom zasiah­ne ako Sud­ca a Spa­si­teľ. Nie vždy ten­to výraz u sta­ro­zá­kon­ných pro­ro­koch má escha­to­lo­gic­ký význam – význam je urče­ný kon­tex­tom. V ich pro­roc­tvách však zre­teľ­né vystu­pu­je oznam koneč­né­ho defi­ni­tív­ne­ho rie­še­nia his­tó­rie náro­dov: bude to deň več­né­ho súdu, po kto­rom Hos­po­din zria­di nekon­čia­cu dobu živo­ta spa­se­ných. S escha­to­lo­gic­kou dobou sa v pro­roc­tvách čas­to spá­ja dávi­dov­ský kráľ, kto­rý sa ako Boží zástup­ca ujme vlá­dy v Izra­e­li a pod­ľa nie­kto­rých pro­ro­kov aj vlá­dy v ostá­va­jú­cich náro­doch (Izaiáš 49:6).

 

Novo­zá­kon­ný pohľad na posled­né časy

Novo­zá­kon­ný pohľad na budú­cu dobu vyplý­va zo zja­ve­né­ho pozna­nia, že Boh prí­tom­ným a súčas­ne aj escha­to­lo­gic­kým spô­so­bom jed­nal v Ježi­šo­vi Kris­to­vi, pri­čom vyvr­cho­le­nie jeho služ­by a die­la je umiest­ne­né do budúc­nos­ti. V novo­zá­kon­ných spi­soch nachá­dza­me „už“ napl­ne­né, ako aj „ešte nie“ napl­ne­né zasľú­be­nia. Nie­kto­ré zasľú­be­nia sú už napl­ne­né a k napl­ne­niu ostá­va­jú­cich dôj­de až v budúcnosti.

       Keď štu­du­je­me Božie vyku­pi­teľ­ské die­lo, tre­ba zacho­vať jed­no­tu medzi minu­los­ťou, prí­tom­nos­ťou a budúc­nos­ťou. Teda jed­no­tu medzi „už“ a „ešte nie“. Nádej spa­se­ných díva­jú­ca sa do budúc­nos­ti, vychá­dza z Kris­tov­ho vyku­pi­teľ­ské­ho die­la už usku­toč­ne­né­ho v histórii.

 

Oča­ká­va­ný úži­tok zo štú­dia „posled­ných časov“ a  „posled­ných vecí“

Najprv upria­mi­me pozor­nosť na ver­še Židom 6:1-2, v kto­rých je vyme­no­va­ných šesť základ­ných uče­ní bib­lic­kej vie­ry. Posled­né dve: zmŕt­vychvs­ta­nie mŕt­vych a več­ný súd, sú uče­nia týka­jú­ce sa pria­mo budú­cich vecí. Je pre­to vecou auto­rít jed­not­li­vých zbo­rov, aby dba­li o to, aby novo obrá­te­ní boli všet­ký­mi šies­ti­mi uče­nia­mi vyuče­ní hneď na začiat­ku živo­ta spa­si­teľ­nej viery.

       Štú­dium a pozna­nie budú­cich vecí má pre člo­ve­ka a pre nové stvo­re­nie v Kris­to­vi zvlášť, viac­ná­sob­ný význam. Pri­naj­men­šom pri­ná­ša nasle­dov­ný úžitok:

     a) Pri­ná­ša radosť a pokoj upro­stred súže­nia (2. Korint­ským 4:17)

     b) Pod­ne­cu­je k svä­té­mu živo­tu (1. Jánov 3:3)

     c) Ako aj celé Pís­mo, vedie nás to ku kona­niu dob­rých skut­kov (2. Timo­te­jo­vi 3:17)

     d) Dozve­dá­me sa prav­du čo bude s nami po fyzic­kej smr­ti (2. Korint­ským 5:8)

     e) Dozve­dá­me sa prav­du o kon­ci dejín ľud­stva a sve­ta (Kni­ha Zja­ve­nie Jána)

     f) Pri­ná­ša dôka­zy o spo­ľah­li­vos­ti celé­ho Pís­ma, lebo sa napĺňa­jú všet­ky pro­roc­tva pred­po­ve­da­né pro­stred­níc­tvo sta­ro­zá­kon­ných i novo­zá­kon­ných prorokov

     g) Povzbu­dzu­je nás v uctie­va­ní Boha, kto­rý vlád­ne nad všet­kým a dosiah­ne v deji­nách ľud­stva a celé­ho stvo­ren­stva uplat­ne­nie svo­jej vôle.

 

Základ­né témy (uče­nia) eschatológie

Za základ­né témy, či uče­nia escha­to­ló­gie sa počí­ta­jú nasle­dov­né tri: ami­le­nia­liz­mus, postmi­le­nia­liz­mus a pre­mi­le­nia­liz­mus. Urču­jú­cim fak­to­rom pre také­to roz­čle­ne­nie budúc­nos­ti je otáz­ka umiest­ne­nia tisíc­roč­né­ho kra­ľo­va­nia Ježi­ša Kris­ta a jeho svätých.

       Tisíc­roč­ným krá­ľov­stvom či milé­ni­om je pome­no­va­ná doba  „tisíc rokov“, o kto­rej je reč v Zja­ve­ní 20:1-7. Satan bude v tej dobe spú­ta­ný a uväz­ne­ný a vzkrie­se­ní svä­tí budú s Kris­tom na zemi vlád­nuť tisíc rokov (Zja­ve­nie 20:4).

       Toto obdo­bie je ozna­čo­va­né ako „milé­nium“ pod­ľa latin­ských výra­zov „mil­le“, čo zna­me­ná „tisíc“ a „annum“, čo zna­me­ná „rok“. Milé­nium je teda pome­no­va­nie toh­to tisíc­roč­né­ho obdo­bia. Napriek tomu, že text Pís­ma jas­ne hovo­rí o tisíc rokoch, vznik­li vyš­šie meno­va­né tri uče­nia. Uve­die­me ich struč­nú charakteristiku.

 

Ami­le­nia­liz­mus

Ami­le­nia­liz­mus tvr­dí, že milé­nium zo Zja­ve­nia 20:1-7 sa napl­ňu­je duchov­ne v prí­tom­nej dobe medzi prvým a dru­hým prí­cho­dom Pána Ježi­ša Kris­ta a nija­ko nesú­vi­sí s reál­ny­mi tisíc rok­mi. Stú­pen­ci ami­le­nia­liz­mu neho­vo­ria, že žiad­ne milé­nium nebu­de, ale naopak. Hovo­ria, že tisíc­roč­ná vlá­da Kris­ta a jeho svä­tých sa deje už teraz. Tisíc­roč­né krá­ľov­stvo je nie­čo, čo sa odo­hrá­va už v súčasnosti.

       Pre ami­le­nia­lis­tov je Satan spú­ta­ný už v tom­to veku v zmys­le, že bol Kris­tom pora­ze­ný na krí­ži a nemô­že zabrá­niť šíre­niu evan­je­lia medzi národ­mi. A Boží svä­tí vlád­nu s Kris­tom v súčas­nos­ti. Táto éra tisíc­roč­né­ho krá­ľov­stva skon­čí opä­tov­ným prí­cho­dom Ježi­ša Kris­ta na zem. V tej dobe dôj­de k jed­né­mu vše­obec­né­mu vzkrie­se­niu mŕt­vych a jed­né­mu vše­obec­né­mu súdu spra­vod­li­vých a bez­bož­ných a po tom­to začnú veci pat­ria­ce k večnosti.

       Ami­le­nia­liz­mus dis­kva­li­fi­ku­je sám seba. Je v roz­po­re z via­ce­rý­mi výpo­ve­ďa­mi Pís­ma. Pre­to mu neve­nu­je­me väč­šiu pozornosť.

 

Postmi­le­nia­liz­mus

Postmi­le­nia­liz­mus podob­ne ako ami­le­nia­liz­mus tvr­dí, že tisíc­roč­né krá­ľov­stvo zo Zja­ve­nia 20, kto­ré tiež nevi­dí ako „jed­nych tisíc rokov“, sa odo­hrá medzi dvo­ma Kris­to­vý­mi prí­chod­mi. Kris­tus vlá­de z neba, Svä­tým Duchom požeh­na­né šíre­nie evan­je­lia a Božie krá­ľov­stvo začí­na­jú z mála, budú však postup­ne naras­tať, šíriť sa a vo sve­te nado­bud­nú domi­nu­jú­ci vplyv. Nie­len­že bude spa­se­ná väč­ši­na ľudí, ale budú pre­me­ne­né všet­ky oblas­ti ľud­skej spo­loč­nos­ti. Svet bude pre­ží­vať zla­tú éru poko­ja, pros­pe­ri­ty a požeh­na­nia. Po dlhom obdo­bí kres­ťan­ské­ho for­mo­va­nia sve­ta všet­ko toto úsi­lie vyús­ti k dru­hé­mu prí­cho­du Ježi­ša z neba na zem. Ježiš vzkrie­si mŕt­vych a bude súdiť všet­kých ľudí – spra­vod­li­vých aj bezbožných.

       Postmi­le­nia­liz­mus vykla­dá zvia­za­nia Sata­na a vlá­du svä­tých ako nie­čo, čo sa odo­hrá­va už v súčas­nos­ti. Na roz­diel od  ami­le­nia­liz­mu postmi­le­nia­liz­mus toto „milé­nium“ pova­žu­je za nie­čo, čo v koneč­nom dôsled­ku zme­ní svet pre Kris­ta. Božie krá­ľov­stvo začí­na sku­toč­nos­ťou vykú­pe­nia, pre­siak­ne stvo­re­nie a pri­ve­die ho do súla­du s Boží­mi spra­vod­li­vý­mi požiadavkami.

       Postmi­le­nia­liz­mus rov­na­ko ako ami­le­nia­liz­mu zamie­ta­me pre jeho nez­ho­dy s Pís­mom.  Okrem iných, ich hlav­ným omy­lom je tvr­de­nie, že Ježi­šo­vo tisíc­roč­né krá­ľov­stvo a pre­me­na spo­loč­nos­ti a stvo­ren­stva pre­beh­nú ešte pred Ježi­šo­vym dru­hým príchodom.

       Bib­lia ani v názna­koch nepou­ka­zu­je, že svet sa bude meniť na „kres­ťan­ský“ ešte pred Ježi­šo­vym prí­cho­dom. Bib­lia urči­te neučí, že svet sme­ru­je do zla­té­ho veku kres­ťan­stva ešte pred jeho prí­cho­dom, ale učí o zhor­šu­jú­com sa sta­ve sve­ta a ľud­skej spo­loč­nos­ti. Aj keď zákla­dom pre hod­no­te­nie sta­vu sve­ta je Pís­mo a nie skú­se­nosť, nemô­že­me pre­hliad­nuť fakt, že dve tisíc rokov exis­ten­cie cir­kvi nepri­nies­lo nič, čo by bolo podob­né na zla­tú kres­ťan­skú dobu.

 

Pre­mi­le­nia­liz­mus

Pre­mi­le­nia­liz­mus sle­du­je časo­vú postup­nosť uda­los­tí Kni­hy Zja­ve­nia Jána a tvr­dí, že krá­ľov­stvo zo Zja­ve­nia 20:1-6 nasta­ne až po dru­hom prí­cho­de Kris­ta, kto­rý je popí­sa­ný v Zja­ve­ní 19:11-21, ale ešte pre uda­los­ťa­mi opí­sa­ný­mi v Zja­ve­ní 20:7-22:5. Ježiš sa teda vrá­ti pre(d) milé­ni­om, pre­to pre­mi­le­nia­liz­mus. Tisíc­roč­né krá­ľov­stvo je pre­to vecou budúc­nos­ti. Bude usta­no­ve­né na zemi a až za Ježi­šo­vej fyzic­kej prí­tom­nos­ti na nej. Je vecou budúc­nos­ti v tom zmys­le, že započ­ne až potom, ako Pán Ježiš zostú­pi na zem a bude  tu už trva­le prí­tom­ný. Teraz je stál ešte v nebi po pra­vi­ci Otca. Verí­me, že toto krá­ľov­stvo bude trvať doslov­ných tisíc rokov.

       Pre­mi­le­nia­liz­mus tiež učí, že prvé a dru­hé vzkrie­se­nie sú od seba vzdia­le­né o tisíc rokov (Zja­ve­nie 20:4-5). Toľ­ko struč­ná cha­rak­te­ris­ti­ka troch základ­ných uče­ní eschastológie.

 

Poznám­ky na záver 

Pri štú­diu budú­cich časov a vecí je obzvlášť dôle­ži­té strikt­ne sa pri­dŕ­žať Pís­ma a neprek­ro­čiť hra­ni­cu sta­no­ve­nú jeho zja­ve­ním – sú veci, kto­ré Pís­mo ozna­mu­je, ale v súčas­nej dobe ešte nie sú odkry­té, Svä­tý Duch ich ešte neodhaľuje.

       Čo sa týka escha­to­ló­gie, som zás­tan­com uče­nia pre­mi­le­nia­liz­mu. Z toho dôvo­du pre­mi­le­nia­liz­mus je rám­com, v kto­rom sú posled­né veci v člán­koch na strán­ke Slo­va vie­ry predkladané.

 

Umiest­ne­né: 19. 2. 2025