Ľud­ské oko je úžas­ným, mimo­riad­ne zlo­ži­tým nástro­jom, čo jas­ne vypo­ve­dá o múd­ros­ti náš­ho Stvo­ri­te­ľa. Avšak v úryv­ku, kto­rým sa teraz bude­me zaobe­rať, Ježiš hovo­rí, že okrem fyzic­ké­ho nástro­ja (oka) máme na to, aby sme vide­li, ešte jeden nástroj navy­še. Čo by ním vlast­ne malo byť?

 

„Svie­cou tela je oko. Keby teda bolo tvo­je oko pros­té, celé tvo­je telo bude svet­lé; ale keby bolo tvo­je oko zlé, celé tvo­je telo bude tma­vé. Ak teda svet­lo, kto­ré je v tebe, je tmou, aká veľ­ká bude sama tma?“

Matúš 6:22-23

 

Význam tých­to Ježi­šo­vých slov nemu­sí byť hneď zrej­mý. Čo má na mys­li, keď hovo­rí „Svie­cou tela je oko“ a „svet­lo, kto­ré je v tebe, je tmou“? Oči­vid­ne pou­ží­va obraz­ný jazyk, aby vyjad­ril duchov­nú prav­du. Pre­to sa naj­skôr vynas­na­žím vysvet­liť, aký je doslov­ný význam tých­to slov. Potom sa pokú­sim vyvo­diť duchov­nú prav­du, kto­rú chce Ježiš vyjadriť.

       V prvom rade, v akom kon­tex­te môže­me tvr­diť, že svie­cou tela je oko? Samoz­rej­me nie v tom, že by oko bolo neja­kým spô­so­bom zdro­jom svet­la. Skôr v tom, že keď svet­lo dopad­ne do oka zvon­ka, tak doká­že­me vidieť a vďa­ka vide­niu zís­ka­va­me infor­má­cie, kto­ré potre­bu­je­me, aby sme moh­li konať. Tak naprí­klad, ak krá­ča­me kra­ji­nou a zba­dá­me mlá­ku, môže­me sa jej vyhnúť. Ak jeme a nie­kto nám podá­va jed­lo, vidí­me ho, natiah­ne­me ruku a vez­me­me si ho. Ale­bo ak pra­cu­je­me v kan­ce­lá­rii a nie­kto nám dá doku­ment, môže­me ho pre­čí­tať a roz­hod­núť sa, ako konať. Počas dňa mno­ho­krát, keď naše oči nie­čo uvi­dia, násled­ne okam­ži­te posie­la­jú sprá­vu do moz­gu, aby ostat­né čas­ti tela moh­li vyko­nať pri­me­ra­nú čin­nosť. Takým­to spô­so­bom môže­me oči vní­mať ako svie­cu náš­ho tela.

       Ježiš ďalej pokra­ču­je „…ale keby bolo tvo­je oko zlé, celé tvo­je telo bude tma­vé.“ Iný­mi slo­va­mi, ak si pred­sta­ví­me, že sú naše oči cho­ré, aký vplyv to bude mať na celé naše telo? Bude to zna­me­nať, že oči sa už viac nebu­dú sprá­vať ako svie­ca, už viac nebu­dú posie­lať jas­né sprá­vy do moz­gu a iných čas­tí tela, násled­kom čoho zosta­nú v tme. Už viac nebu­dú schop­né rea­go­vať na situ­ácie, ako by mali, pre­to­že nebu­dú vedieť, čo sa deje. Očná cho­ro­ba urči­te obme­dzí schop­nosť viesť bež­ný život a mimo­voľ­ne môže pri­viesť do nebez­peč­ných situácií.

       Ak je toto doslov­ný význam Ježi­šo­vých slov, aké je potom duchov­né ponau­če­nie, kto­ré nám chce dať? Čo je okom duše, ducha člo­ve­ka? Väč­ši­na bib­lic­kých komen­tá­to­rov pova­žu­je za oko duše myseľ človeka.

       Pokús­me sa pocho­piť spo­ji­tosť medzi fyzic­kým okom a ľud­skou mys­ľou. Tak ako naše fyzic­ké oči osvet­ľu­jú našu fyzic­kú exis­ten­ciu a pomá­ha­jú nám udr­žia­vať kon­takt s oko­lím, rov­na­ko aj duchov­né oko, myseľ, osve­cu­je náš vnú­tor­ný život, vedie nás morál­ne i duchov­ne a umož­ňu­je nám mať vzťah s Bohom v nebe­siach. V akom zmys­le môže naše duchov­né oko, naša myseľ, ocho­rieť? Ak ucho­pí­me ten­to verš v kon­tex­te, mys­lím, že nám to bude jas­né. Ježiš prá­ve hovo­ril o ľuďoch, kto­rí si zhro­maž­ďu­jú pokla­dy skôr na zemi ako v nebi. Takí­to ľudia uva­žu­jú v mate­riál­nych hra­ni­ciach, mys­lia na veci toh­to živo­ta a upria­mu­jú na ne svo­je srd­cia. A tak Ježiš hovo­rí, že ak je vaša myseľ, vaša túž­ba zame­ra­ná iba na ten­to život a na veci pozem­ské­ho živo­ta, potom je vaša myseľ cho­rá. Vaše vide­nie je hmlis­té a skres­le­né, nevi­dí­te veci v ich sku­toč­ných súvis­los­tiach. Výsled­kom bude, že svoj život bude­te žiť v tme ale­bo hmle.

       Kedy je oko duše (ale­bo teda myseľ) zdra­vé? Odpo­veď na túto otáz­ku opäť vyplý­va z kon­tex­tu náš­ho ver­ša. „Nez­hro­maž­ďuj­te si pokla­dy na zemi; ale si zhro­maž­ďuj­te pokla­dy v nebi,“ hovo­rí Ježiš. Iný­mi slo­va­mi, myseľ je zdra­vá vte­dy, keď je zame­ra­ná na zále­ži­tos­ti neba, keď člo­vek upred­nost­ňu­je a dáva na prvé mies­to v reb­ríč­ku svo­jich hod­nôt sku­toč­nos­ti neba. Ak prvo­ra­dým záuj­mom vo vašom živo­te budú zále­ži­tos­ti več­nos­ti a to, aby ste teši­li Boha kaž­dým spô­so­bom, vte­dy uvi­dí­te veci v ich správ­nom pome­re. Pocho­pí­te, že zále­ži­tos­ti več­nos­ti sú sku­toč­ne dôle­ži­té. Vo svet­le več­nos­ti nezá­le­ží na tom, či sme ale­bo nie sme boha­tí, ale­bo úspeš­ní, ale­bo fyzic­ky zdra­ví v tom­to živo­te. Nezdra­vé oko nefun­gu­je; nemô­že vidieť, o koľ­ko je dôle­ži­tej­šie, aby sme boli boha­tí v nebes­kých veciach, ako mať hoj­nosť v tom­to svete.

       A teraz struč­ne zhr­niem nie­kto­ré myš­lien­ky, o kto­rých sme uva­žo­va­li. Ľud­ské oko je ako svie­ca tela; oča­mi vidí­me veci také, aké sú v sku­toč­nos­ti a pod­ľa toho koná­me. Ak je však naše oko cho­ré, všet­ko je skres­le­né a nemá­me jas­nú pred­sta­vu o tom, čo je oko­lo nás. Podob­ne je to aj s mys­ľou, kto­rá je svie­cou duše. Keď je naša myseľ zame­ra­ná na sku­toč­nos­ti več­nos­ti, vidí­me veci jas­ne a veciam toh­to sve­ta pri­su­dzu­je­me ich sku­toč­nú hodnotu.

       Ak sú naše mys­le zame­ra­né na veci toh­to sve­ta a pozem­ské­ho živo­ta, na všet­ko poze­rá­me skres­le­ne. Namies­to toho, aby sme boli osve­co­va­ní, sa naše duše nachá­dza­jú v tem­no­te a neuve­do­mu­je­me si duchov­né skutočnosti.

       V tej­to súvis­los­ti si vypo­čuj­me pou­če­nie apoš­to­la Pav­la, kto­ré napí­sal kres­ťa­nom do zbo­ru vo Fili­pách. „A ostat­ne, bra­tia, všet­ko, čo je prav­di­vé, čo je počest­né, čo je spra­vod­li­vé, čo je mrav­ne čis­té, čo je ľúbe, čo je dob­ro­po­vest­né, ak je neja­ká ctnosť a ak neja­ká chvá­la, o tom pre­mýš­ľaj­te.“ Spo­me­nu­té vlast­nos­ti sú znám­ka­mi zdra­vej mys­le, pre­to­že len taká­to myseľ je zame­ra­ná na veci, kto­ré pote­šu­jú a ctia Boha.

       Hoci slo­vá, nad kto­rý­mi sme uva­žo­va­li, sú povzbu­de­ním pre sku­toč­ných veria­cich, majú aj urči­té využi­tie u tých, kto­rí ešte nie sú zmie­re­ní s Bohom. Pria­te­ľu, kto­koľ­vek si a čokoľ­vek si zažil vo svo­jom živo­te, ak nemáš správ­ny vzťah s Bohom, tak potom musím pove­dať, že tvo­je oči sú chro­nic­ký cho­ré. Tvo­ja myseľ je zatem­ne­ná, tak­že nie si schop­ný vní­mať duchov­né sku­toč­nos­ti. Apoš­tol Pavol vyjad­ru­je ten­to stav v lis­te do zbo­ru v Efe­ze: „zatem­ne­ní v roz­ume súc odcu­dze­ní živo­tu Božie­mu pre neve­do­mosť, kto­rá je v nich, pre zatvr­de­nie ich srd­ca“. Aký je teda liek na túto váž­nu cho­ro­bu očí? Čo robiť, aby člo­vek začal vidieť veci jas­ne a v správ­nom pomere?

       Všim­ni­me si, ako Pavol spá­ja dve veci – „zatem­ne­ní v roz­ume súc odcu­dze­ní živo­tu Božie­mu“. Je potreb­né zmie­re­nie. Potre­bu­ješ hľa­dať Boha a pro­siť ho, aby ťa vrá­til nas­päť k sebe. Toto sa sta­lo mož­ným vďa­ka obe­ti Ježi­ša Kris­ta na krí­ži. Skr­ze poká­nie a vie­ru v Spa­si­te­ľa sa môžeš zmie­riť s Bohom. Keď sa tak sta­ne, cho­ro­ba očí bude uzdra­ve­ná a ty začneš vidieť veci v ich správ­nom pome­re. Tvo­je srd­ce bude zame­ra­né na Kris­ta, tvoj­ho Spa­si­te­ľa. A nebo sa sta­ne pre teba sku­toč­ným domo­vom a všet­ko, čo ponú­ka ten­to svet, sa sta­ne ove­ľa menej dôležitým.