Ako je mož­né odpus­tiť nie­ko­mu, kto sa k nám sprá­val zle? Ako môže jed­no­du­ché slo­vo „pre­páč“ odči­niť všet­ky útra­py spô­so­be­né slo­va­mi ale­bo skut­ka­mi inej oso­by? Ježiš Kris­tus bol schop­ný tak činiť a mož­no nie­kto z takz­va­ných „svä­tých“ by to tiež doká­zal, ale prav­de­po­dob­ne máme pocit, že my sami to nevie­me. A pred­sa, ako uvi­dí­me, toto je pres­ne to, čo od nás Pán vyžaduje.

 

„a odpusť nám naše viny, ako aj my odpúš­ťa­me svo­jim vin­ní­kom… Lebo ak odpus­tí­te ľuďom ich pokles­ky, odpus­tí aj vám váš nebes­ký Otec; ale ak vy neod­pus­tí­te ľuďom ich pokles­kov, neod­pus­tí ani váš Otec vašich pokleskov“ 

(Matúš 6:12, 14-15).

 

V tom­to člán­ku sa chce­me zamys­lieť nad dru­hou polo­vi­cou ver­ša Matúš 6:12 „… ako aj my odpúš­ťa­me svo­jim vin­ní­kom“.Toto je jedi­ná časť mod­lit­by Páno­vej, kto­rú Pán Ježiš komen­tu­je. Pre­čo je teda také dôle­ži­té, aby sme odpúš­ťa­li svo­jim vin­ní­kom? Ježiš hovo­rí: „Lebo ak odpus­tí­te ľuďom ich pokles­ky, odpus­tí aj vám váš nebes­ký Otec; ale ak vy neod­pus­tí­te ľuďom ich pokles­kov, neod­pus­tí ani váš Otec vašich pokles­kov.“ Iný­mi slo­va­mi, vyze­rá to tak, že iba vte­dy môže­me oča­ká­vať odpus­te­nie od Boha, ak my sami odpus­tí­me tým, kto­rí zhre­šia pro­ti nám.

       Vo sve­te je cel­kom bež­né, že ľudia pre­cho­vá­va­jú voči blíz­kym nevra­ži­vosť po celé roky, dokon­ca aj po celé gene­rá­cie. Som pre­sved­če­ný, že sme sa už všet­ci stret­li v sprá­vach s infor­má­ci­ou o tom, ako oso­ba z jed­né­ho kla­nu vyko­na­la krv­nú pomstu (ven­de­tu) voči nie­ko­mu z nepria­teľ­ské­ho kla­nu. Čas­to sa také­to zlo­či­ny vyko­ná­va­jú opa­ko­va­ne v štý­le oko za oko, zub za zub, tak­že dokon­ca aj malé deti sa stá­va­jú obe­ťa­mi nená­vis­ti súpe­ria­cich gan­gov. To je samoz­rej­me extrém­ny prí­klad neocho­ty odpus­tiť, pre­to­že v tom­to prí­pa­de posu­dzu­je­me sprá­va­nie zlo­čin­cov. Avšak som si istý, že všet­ci pozná­me, čo to zna­me­ná pre­cho­vá­vať voči nie­ko­mu zlo­bu, kto­rá môže pre­rásť do posto­ja hlbo­ko zako­re­ne­né­ho nepriateľstva.

       Musím zdô­raz­niť, že Ježi­šo­ve slo­vá sa tu vzťa­hu­jú na tých, kto­rí sú sku­toč­ní veria­ci, na tých, kto­rí vstú­pi­li do osob­né­ho vzťa­hu s Pánom skr­ze vie­ru v Ježi­ša Kris­ta. Ak si sku­toč­ne veria­ci, potom si musíš uve­do­miť, že Boh berie veľ­mi váž­ne postoj neod­pus­te­nia zo stra­ny jeho detí. Taký­to postoj bude pre­káž­kou v mod­lit­bách a vytvo­rí bari­é­ru medzi tebou a tvo­jím nebes­kým Otcom. Obe­rie ťa o radosť a vnú­tor­ný pokoj. Mož­no prá­ve pre­chá­dzaš obdo­bím duchov­nej práz­dno­ty, kedy je mod­lit­ba zápa­som a zdá sa, že Boh je veľ­mi vzdia­le­ný. Samoz­rej­me, ten­to stav mož­no vysvet­liť množ­stvom dôvo­dov, ale z nich nemož­no vylú­čiť ten, že exis­tu­je nie­kto, kto sa pro­ti tebe pre­vi­nil a ty mu nie si ochot­ný odpus­tiť. To je nie­čo, čo tre­ba dať do poriad­ku ihneď, aby sa nena­ru­šil tvoj prí­stup k Otco­vi v nebesiach.

       Musím však zdô­raz­niť, že ak nie­kto pro­ti tebe zhre­šil, ale nepre­uka­zu­je ocho­tu činiť poká­nie a požia­dať o odpus­te­nie, tak prí­sne vza­té, také­mu člo­ve­ku sa odpus­tiť ani nedá. Nemô­žeš sku­toč­ne odpus­tiť nie­ko­mu, kto neuz­ná svoj hriech. Nezna­me­ná to však, že voči tomu­to člo­ve­ku máme pre­cho­vá­vať zlo­bu či nená­visť, ale­bo nepria­teľ­ský postoj, ale v kaž­dom prí­pa­de v srd­ci máme mať OCHOTU a TÚŽBU odpus­tiť mu. Pre­ja­víš ju tak, že sa budeš k dotyč­né­mu kvô­li Kris­to­vi ďalej sprá­vať lás­ka­vo a pria­teľ­sky a budeš sa mod­liť, aby Pán zme­nil jeho srdce.

       Ak však neod­pus­tíš nie­ko­mu, kto činil poká­nie a požia­dal ťa o odpus­te­nie, potom sa môžeš nachá­dzať v naozaj váž­nom sta­ve. Vysvet­lím pre­čo. Sku­toč­ný veria­ci je nie­kto, kto vie, čo to zna­me­ná, že mu bolo odpus­te­né. Je to nie­kto, kto spoz­nal ska­ze­nosť svoj­ho srd­ca, pre­to­že Duch Svä­tý mu to uká­zal. Taký člo­vek spoz­nal, že jeho život je ove­ľa hor­ší, než si kedy pred­sta­vo­val. Až do momen­tu, keď ho Duch začal usvied­čať, videl svo­je hrie­chy len tak, že sa porov­ná­val – obvyk­le vo svoj pros­pech! – s iný­mi ľuď­mi. Ale potom pri­šiel Duch Svä­tý a uká­zal mu, že to, na čom naozaj zále­ží, nie je to, aký je jeho život v porov­na­ní s iný­mi ľuď­mi, ale aký je jeho život v porov­na­ní s Božou doko­na­lou spra­vod­li­vos­ťou a svä­tos­ťou. A potom začal chá­pať a cítiť, že jeho stav je z ľud­ské­ho hľa­dis­ka sku­toč­ne zúfalý.

       Uve­do­mil si, že hriech nebol prí­tom­ný iba v jeho skut­koch, ale aj v slo­vách; bol prí­tom­ný nie­len v slo­vách, ale aj v myš­lien­kach. Sku­toč­ne, hriech bol nie­len v jeho skut­koch, jeho slo­vách a jeho myš­lien­kach, ale v samot­nom jeho srd­ci, v jeho pri­ro­dze­nos­ti! Tam je koreň jeho prob­lé­mu, v ska­ze­nos­ti srd­ca. Áno, bol skrz na skrz hrieš­nik a nemal pros­trie­dok, ako sa z tej­to situ­ácie dostať, ako sa napra­viť. A pred­sa exis­to­va­la ces­ta, ako napra­viť svoj vzťah s Bohom, ces­ta spa­se­nia, kto­rá je mimo neho a nie z jeho ľud­skej sily. Videl, že Pán Ježiš pri­šiel, aby zapla­til dlh – dlh nevy­čís­li­teľ­ných roz­me­rov – za všet­kých, kto­rí činia poká­nie a veria v neho. Doko­na­lý Syn Boží zomrel na krí­ži, aby dal úpl­né odpus­te­nie všet­kým sku­toč­ne kajú­cim sa hrieš­ni­kom. A keď sa hrieš­nik obrá­til na Spa­si­te­ľa so zlo­me­ným srd­com v jed­no­du­chej vie­re, vie­re jedi­ne v neho, zakú­sil oslo­bo­de­nie od obrov­ské­ho bre­me­na hrie­chu a viny. Stal sa z neho člo­vek, kto­ré­mu bolo odpus­te­né, člo­vek s novým srd­com, novou pri­ro­dze­nos­ťou. A teraz sa ťa spý­tam, pria­teľ môj, ako môže člo­vek, kto­rý zažil také nád­her­né odpus­te­nie všet­kých hrie­chov, odmiet­nuť odpus­tiť iné­mu člo­ve­ku, ako­koľ­vek by sa ten voči nemu pre­vi­nil? Teraz už chá­peš, pre­čo pova­žu­jem za veľ­mi závaž­né, ak neod­pus­tí­me iné­mu člo­ve­ku? Vzbu­dzu­je to pochyb­nos­ti, či ti bolo vôbec nie­ke­dy odpus­te­né. Nabá­dam kaž­dé­ho, kto sa v takom­to sta­ve nachá­dza, aby sa pre­skú­mal, či je sku­toč­ný veriaci.

       Ale­bo snáď nie­kto len sám seba zavá­dza a pred­sta­vu­je si, že je v správ­nom vzťa­hu s Bohom, zatiaľ čo v sku­toč­nos­ti to nie je prav­da? Mož­no nikdy nepro­sil Pána z hĺb­ky srd­ca, aby mu odpus­til a dal novú pri­ro­dze­nosť. Mož­no je stá­le vo svo­jich hrie­choch a pod Božím hne­vom. Jed­ným zo zna­kov, že to tak je, je sku­toč­nosť, že exis­tu­je člo­vek ale­bo mož­no oso­by, kto­rým nebol ochot­ný odpus­tiť. Ak je to tvoj prí­pad, choď teraz k Páno­vi a pop­ros ho, aby ti v Kris­to­vi odpus­til. Ak to uro­bíš čest­ne a úprim­ne, potom pre teba nebu­de ťaž­ké odpus­tiť tým, kto­rí sa voči tebe pre­vi­ni­li. Len jeden pohľad na kríž ti pri­po­me­nie, ako veľa bolo prá­ve tebe odpus­te­né. Mož­no až teraz po prvý raz sku­toč­ne pocho­píš slo­vá, kto­ré si zrej­me už veľa­krát opa­ko­val: „a odpusť nám naše viny, ako aj my odpúš­ťa­me svo­jim vinníkom“.