A hľa, neja­ký zákon­ník vstal a pokú­ša­júc ho pove­dal: Uči­te­ľu, čo mám uči­niť, aby som dedič­ne obdr­žal več­ný život? A on mu pove­dal: Čo je napí­sa­né v zákone?…

Lukáš 10:25-37

 

V pred­chá­dza­jú­com zamys­le­ní (str. 4) sme sa pozre­li na sláv­ne podo­ben­stvo o milo­srd­nom Sama­ri­tá­no­vi. Záver, ku kto­ré­mu sme dospe­li je, že naším blíž­nym môže byť kto­koľ­vek. Sku­toč­ne, Boh od nás vyža­du­je, aby sme milo­va­li aj náš­ho naj­hor­šie­ho nepriateľa.

        Som toho názo­ru, že je evi­dent­né, že jedi­ný člo­vek, kto­rý napl­nil prvé pri­ká­za­nie – milo­vať Pána Boha celou svo­jou bytos­ťou, doko­na­le a neus­tá­le, je Pán Ježiš, naj­mä keď uvá­ži­me, že pra­vým zna­kom lás­ky k Bohu je abso­lút­na posluš­nosť jeho pri­ká­za­niam a vôli. Mys­lím, že by sme súhla­si­li s tým, že Pán Ježiš vyni­ká nad zvyš­kom ľud­stva svo­jou doko­na­lou lás­kou voči Bohu v myš­lien­kach, slo­vách aj v skut­koch. Chcem sa však teraz pokú­siť uká­zať, že Ježiš doko­na­le poslú­chol aj dru­hé pri­ká­za­nie a v lás­ke k blíž­ne­mu v sku­toč­nos­ti zašiel ove­ľa ďalej než milo­srd­ný Samaritán.

       Bolo roz­um­né oča­ká­vať, že kňaz ale­bo kňa­zov pomoc­ník (levi­ta) by sa zasta­vi­li, aby pomoh­li židov­ské­mu spo­lu­pút­ni­ko­vi, kto­rý bol zbi­tý a zane­cha­ný polo­mŕt­vy na ces­te. Koniec kon­cov, boli pred­sa zástup­ca­mi ľudu a mali ísť prí­kla­dom zbož­né­ho a lás­ka­vé­ho sprá­va­nia. Čo nám však podo­ben­stvo pre­zrá­dza? Že títo len pre­šli oko­lo. Že nech­ce­li s ním mať nič spo­loč­né. A pre­čo by potom mal Sama­ri­tán pomá­hať Žido­vi? Medzi tými­to dvo­ma národ­mi a ich oby­va­teľ­mi exis­to­va­lo stá­ro­čia dlho trva­jú­ce nepria­teľ­stvo a Sama­ri­tá­ni zvy­čaj­ne so Žid­mi nech­ce­li mať nič spo­loč­né. Keď sa teda Sama­ri­tán zľu­to­val nad obe­ťou tých zlo­de­jov a šiel mu pomôcť, to bolo cel­kom neča­ka­né ges­to sku­toč­nej, pra­vej lásky. 

       Ale čo Pán Ježiš? Ako pre­ja­vil svo­ju lás­ku k blíž­ne­mu on? Jeho blíž­nym bola samoz­rej­me ľud­ská rasa. Medzi Pánom a týmto sve­tom exis­to­va­lo nepria­teľ­stvo – v sku­toč­nos­ti sa člo­vek stal nepria­te­ľom Boha tým, že zhre­šil a odmie­ta svoj­ho Stvo­ri­te­ľa. Vina bola aj je v plnej mie­re na stra­ne člo­ve­ka, tak­že akú zod­po­ved­nosť mal Pán voči zatú­la­ným stvo­re­niam, ako sme my? Vôbec žiad­nu! A pred­sa, nešiel len náho­dou ces­tou oko­lo a pomo­hol vzbú­re­ným, rebe­lu­jú­cim mužom a ženám, ale v sku­toč­nos­ti opus­til nebes­kú slá­vu a pri­šiel k nim cie­le­ne sem, na zem.

       V podo­ben­stve číta­me, že obeť zlo­de­jov zosta­la zane­cha­ná polo­mŕt­va, ale Pís­mo nás učí, že my nie sme len polo­mŕt­vi, ale duchov­ne cel­kom mŕt­vi! To je to, čo zna­me­ná byť hriech­mi odde­le­ný od Boha. Zna­me­ná to byť duchov­ne mŕt­vy. Ak bol stav muža z podo­ben­stva váž­ny – keď­že zostal polo­mŕt­vy, v našom prí­pa­de je to oči­vid­ne bez­ná­dej­né – sme úpl­ne mŕt­vi vo svo­jich hriechoch.

       V podo­ben­stve ďalej číta­me, že milo­srd­ný Sama­ri­tán pri­stú­pil k mužo­vi, obvia­zal mu rany a nalial na ne olej a víno. Olej a víno samoz­rej­me slú­ži­li ako lie­ky, kto­ré pomá­ha­li hojiť rany toh­to chu­dá­ka. No čo môže člo­vek uro­biť pre nie­ko­ho, kto je už mŕt­vy? Ľud­sky pove­da­né, pre stra­te­ných hrieš­ni­kov, mŕt­vych vo svo­jich pre­stú­pe­niach a hrie­choch sa už uro­biť nedá nič. Ale Pán Ježiš tým, že na krí­ži za hrieš­ni­kov zomrel, doká­zal uzdra­viť aj tých naj­hor­ších hrieš­ni­kov. Jeho vzác­na krv bola pre­lia­ta, aby z nás zmy­la naše hrie­chy. Ako napí­sal apoš­tol Ján vo svo­jom prvom lis­te: „Krv Ježi­ša Kris­ta… nás očis­ťu­je od kaž­dé­ho hrie­chu“ (1. Jánov 1:7). Jeho smr­ťou môže­me mať život, več­ný život.

       Ďalej tiež číta­me, že milo­srd­ný Sama­ri­tán posa­dil toh­to úbo­hé­ho zra­ne­né­ho muža na vlast­né­ho somá­ra, zatiaľ čo on krá­čal ved­ľa neho. Ježiš však uro­bil ove­ľa viac než len to: keď zomrel na krí­ži, nie­sol na svo­jom tele hrie­chy celé­ho sve­ta. Ako píše apoš­tol Peter vo svo­jom prvom lis­te: „kto­rý sám vynie­sol naše hrie­chy na svo­jom tele na dre­vo, aby sme odum­re­li hrie­chom a žili spra­vod­li­vos­ti, kto­ré­ho sina­vi­ca­mi ste uzdra­ve­ní“ (1. Pet­rov 2:24). Tak­že uzdra­ve­nie a vykú­pe­nie priš­lo k mužom a ženám skr­ze obeť Pána Ježi­ša Kris­ta; nie­sol ich hrie­chy na svo­jom tele a cez jeho rany a vylia­tu krv boli očistení.

       Ten­to milo­srd­ný Sama­ri­tán potom vzal muža do hos­tin­ca, kde mu moh­la byť poskyt­nu­tá väč­šia sta­rost­li­vosť a pozor­nosť, sľú­biac, že maji­te­ľo­vi hos­tin­ca neskôr uhra­dí všet­ky ďal­šie výdav­ky, kto­ré by mu moh­li vznik­núť. Ale Pán Ježiš uro­bil ove­ľa viac než len toto. Zapla­til plnú cenu vykú­pe­nia nie­len za jed­né­ho hrieš­ni­ka, ale za mili­ó­ny hrieš­nych mužov a žien. Z toho teda vyplý­va, že už nie je nič, čo by bolo potreb­né ešte zapla­tiť, aby sme dosta­li več­ný život, pre­to­že on pro­stred­níc­tvom svo­jej obe­te zapla­til všet­ko, čo Boh poža­do­val. Jeho spá­so­nos­ný čin bolo doko­na­lé, a teda kom­plet­né dielo.

       Napl­nil teda Ježiš dru­hé pri­ká­za­nie tým, že milo­val svoj­ho blíž­ne­ho ako seba samé­ho? Áno, urči­te napl­nil. Opus­til nebes­kú slá­vu, aby zachrá­nil tých, kto­rí sa pre svo­je hrie­chy sta­li jeho nepria­teľ­mi. Boli sme mŕt­vi vo svo­jich hrie­choch, ale on na krí­ži na svo­jom tele nie­sol hrie­chy nespo­čet­né­ho  množ­stva mužov a žien, obe­to­val za nich svoj život a vylial svo­ju krv, aby ich očis­til. Uro­bil to pre­to, aby ich koneč­ne pri­vie­dol do nebes­ké­ho domo­va, kam on sám odišiel. Nie je potreb­né uro­biť nič viac, aby sme zís­ka­li vykú­pe­nie, pre­to­že to všet­ko za nás uro­bil Ježiš. Jeho posled­ný výkrik na krí­ži bol: „Je doko­na­né.“ Jeho sku­tok bolo úpl­ným a doko­na­lým dielom.

       Dra­hí pria­te­lia, na koho sa chce­te obrá­tiť, aby ste našli spá­su, vykú­pe­nie? Na kňa­za – mož­no snáď o nie­čo sve­do­mi­tej­šie­ho, sta­toč­nej­šie­ho ako bol ten, kto­rý sa nachá­dza v podo­ben­stve? Ale­bo sa obrá­ti­te na kos­tol? Nie, nie je to kňaz ani cir­kev, koho potre­bu­je­te. Potre­bu­je­te tú jedi­nú oso­bu, kto­rá vás môže zachrá­niť a zaru­čiť vám več­ný život. Vo svet­le toho, čo sme si pove­da­li, nesmie­te nikdy, naozaj nikdy pochy­bo­vať o lás­ke Pána Ježi­ša voči hrieš­ni­kom – a o jeho ocho­te zachrá­niť vás.

 

Dovoľ­te mi zakon­čiť toto zamys­le­nie slo­va­mi apoš­to­la Pavla:

Lebo Kris­tus, keď sme ešte boli sla­bí, ešte za času zomrel za bez­bož­ných. Lebo sot­va kto kedy zomrie za spra­vod­li­vé­ho, pre­to­že za dob­ré­ho by sa nie­kto snáď aj odvá­žil zomrieť. Ale Boh tak doka­zu­je svo­ju lás­ku napro­ti nám, že keď sme my ešte boli hrieš­nik­mi, Kris­tus zomrel za nás.

Rím­skym 5:6-8