Ale ste pri­stú­pi­li k sláv­nost­né­mu zhro­maž­de­niu a k zbo­ru prvo­ro­de­ných
Židom 12:22-23

Cha­rak­ter Cir­kvi (miest­na a vše­obec­ná; vidi­teľ­ná a neviditeľná)

Ved­ľa meta­for, kto­ré popi­su­jú Cir­kev a pred­kla­dá ich Pís­mo (telo, chrám, neves­ta, atď.), sa pou­ží­va­jú aj poj­my, kto­rý­mi cha­rak­ter Cir­kvi popi­su­jú teoló­go­via. Sú to poj­my: miest­na a vše­obec­ná a tiež vidi­teľ­ná a nevi­di­teľ­ná. V tej­to čas­ti sú zachy­te­né pohľa­dy na cir­kev ako na cir­kev­né zhro­maž­de­nie z pohľa­du teoló­gov a teolo­gic­kej literatúry.

Nový zákon pou­ka­zu­je na vše­obec­nú Cir­kev (napr. Ježi­šo­vo pre­hlá­se­nie v Matú­šo­vi 16:18 „zbu­du­jem svo­ju cir­kev“, ale­bo verš v lis­te Efez­ským 5:25 „Kris­tus [si] zami­lo­val cir­kev a sám sa za ňu obe­to­val“). Vše­obec­ná Cir­kev zahr­ňu­je všet­kých pra­vých veria­cich, spa­se­ných, bez ohľa­du na zeme­pis­né, kul­túr­ne ale­bo deno­mi­nač­né roz­die­ly. Sú to tí, kto­rí zare­a­go­va­li vie­rou a posluš­nos­ťou Kris­tu a teraz sú „údmi Kris­to­vým“ a teda sú tiež „údmi jeden dru­hé­ho“ (Rím­skym 12:5).

Výra­zy „vše­obec­ná“, „obec­ná“ či „uni­ver­zál­na Cir­kev“ sú v nie­kto­rých kru­hoch pova­žo­va­né za voľ­ne zame­ni­teľ­né s výraz­mi ako „eku­me­nic­ká cir­kev“ ale­bo „kato­líc­ka cir­kev“. Aj keď výra­zy „eku­me­nic­ká“ či „kato­líc­ka“ svo­jim pros­tým význa­mom zna­me­na­jú jed­no­du­cho „vše­obec­ná“, spô­sob, akým tie­to ter­mí­ny boli a sú his­to­ric­ky pou­ží­va­né, vná­ša medzi ne pod­stat­né roz­die­ly. Keď naprí­klad dnes nie­kto hovo­rí o „eku­me­nic­kej“ cir­kvi, má obvyk­le na mys­li akú­si orga­ni­zá­ciu pozos­tá­va­jú­cu z nie­koľ­kých deno­mi­ná­cií, kto­ré sa spo­ju­jú na zákla­de spo­loč­ných člán­kov vie­ry či pra­xe ale­bo oboch. Výraz „kato­líc­ka“ sa stal v pod­sta­te syno­ny­mom pre cir­kev rím­sko­ka­to­líc­ku. Hoci aj v tých­to cir­kvách sa môžu nachá­dzať pra­ví veria­ci, bolo by chy­bou sto­tož­ňo­vať tie­to pozem­ské zdru­že­nia ako také, so vše­obec­ným kor­pu­som veria­cich v zmys­le spa­se­ných, či nových stvo­re­ní v Kris­to­vi.

Ide­ál­ne by miest­na cir­kev mala byť repli­kou Cir­kvi obec­nej: to je, mala by sa skla­dať z ľudí naj­rôz­nej­šie­ho pôvo­du, rasy, národ­nos­tí, kul­tú­ry a roz­diel­nej spo­lo­čen­sko-hos­po­dár­skej úrov­ne, pri­tom z tých, kto­rí sa zno­vaz­ro­di­li a kto­rým je spo­loč­ná sku­toč­nosť, že odda­li svoj život pano­va­niu Ježi­ša Kris­ta. Žiaľ, tie­to duchov­né ide­ály sa len zried­ka usku­toč­ňu­jú. Rov­na­ko ako v raných dobách Nové­ho záko­na, majú prav­de­po­dob­ne nie­kto­ré miest­ne kres­ťan­ské zhro­maž­de­nia vo svo­jom stá­de neúp­rim­né, ba aj faloš­né ovce. A tak napriek naj­lep­ším úmys­lom miest­na cir­kev čas­to nedo­sa­hu­je cha­rak­ter a pova­hu pra­vej vše­obec­nej Cirkvi.

Podob­ným spô­so­bom je Cir­kev nie­ke­dy vní­ma­ná ako vidi­teľ­ná a nevi­di­teľ­ná. Toto roz­lí­še­nie sa v kres­ťan­skej lite­ra­tú­re obja­vu­je veľ­mi zavča­su a čas­to sa obja­vu­je v spi­soch refor­má­to­rov, ako boli Luter a Kal­vín. Lute­ro­vi odpor­co­via obvi­ňo­va­li Lute­ra, že tvr­dí, že exis­tu­jú dve cir­kvi (vidi­teľ­ná a nevi­di­teľ­ná), že vo vnút­ri vidi­teľ­nej (eklé­zia) je nevi­di­teľ­ná (ecc­le­si­ola). Lute­rov zámer bol hovo­riť o dvoch aspek­toch jedi­nej Cir­kvi Ježi­ša Kris­ta. Tým sa jed­no­du­cho hovo­rí, že Cir­kev je nevi­di­teľ­ná, pre­to­že pova­hou je v pod­sta­te duchov­ná: veria­ci sú nevi­di­teľ­ne pri­po­je­ní ku Kris­tu Svä­tým Duchom, požeh­na­nie spá­sy nie je roz­poz­na­teľ­né pri­ro­dze­ným okom a pod. Táto nevi­di­teľ­ná Cir­kev však pri­jí­ma vidi­teľ­nú for­mu cez von­kaj­šiu orga­ni­zá­ciu pozem­skej cirkvi.

Cir­kev sa vidi­teľ­ne uka­zu­je pro­stred­níc­tvom kres­ťan­ské­ho sve­dec­tva a prak­tic­ké­ho jed­na­nia, pro­stred­níc­tvom fyzic­kej služ­by veria­cich a to hro­mad­ne ale­bo indi­vi­du­ál­ne. Vidi­teľ­ná cir­kev by, ako miest­na cir­kev, mala byť men­ším vyda­ním Cir­kvi nevi­di­teľ­nej (ale­bo vše­obec­nej), ale, ako už bolo pove­da­né, nie je tomu vždy tak. Nie­kto môže vyzná­vať vie­ru v Kris­ta, ale napriek tomu ho môže nepoz­nať ako Spa­si­te­ľa. A aj napriek tomu, že sa zapo­ju­je do cir­kvi ako von­kaj­šej (zjav­nej) inšti­tú­cie, nemu­sí ešte sku­toč­ne pat­riť do Cir­kvi neviditeľnej.

Miest­na Cir­kev nie­ke­dy zna­me­ná cir­kev (zhro­maž­de­nie) v dome. Ako vidí­me z nie­kto­rých miest Pís­ma, v nie­kto­rých prí­pa­doch išlo o pres­ne vyme­dze­né sku­pi­ny: Cir­kvi v domoch. Išlo o ľudí, kto­rí vyzná­va­li, že pri­ja­li Kris­ta za svoj­ho Spa­si­te­ľa a stre­tá­va­li sa po domoch (v domác­nos­tiach). Tak je tomu v Rím­skym 16:5; 1. Korint­ským 16:19; Kolos­kým 4:15; Filo­mé­no­vi 2. V nie­kto­rých prí­pa­doch pat­ri­li k tým­to miest­nym cir­kvám aj tí, kto­rí svo­je spa­se­nie len vyzná­va­li, ale v sku­toč­nos­ti spa­se­ní nebo­li, napr. 1. Jánov 2:19. Aké boli styč­né body medzi zhro­maž­de­ný­mi v tých­to miest­nych cir­kvách? Jed­nak zeme­pis­né, jed­nak vyzna­nie vie­ry v Kris­ta, prak­ti­zo­va­nie krs­tu a Páno­vej veče­re, ako aj zod­po­ved­nosť za celú sku­pi­nu, napr. v uče­ní, sociál­nom zabez­pe­če­ní a pod.

 Tie­to cir­kev­né jed­not­ky (Rím­skym 16:5; 1. Korint­ským 16:19; Kolos­kým 4:15; Filo­mé­no­vi 2) sú tak miest­ne, ako to len z význa­mu toh­to slo­va môže byť. Cir­kev v Korin­te (1. Korint­ským 1:2) sa však muse­la skla­dať z nie­koľ­kých cir­kví po domoch. Napriek tomu to bola „miest­na“ cir­kev (neza­po­čí­ta­va­li sa do nej ostat­né cir­kvi v Gréc­ku, ako napr. cir­kev v Tesa­lo­ni­ke – 1. Tesa­lo­nic­kým 1:1).

Napriek tomu sa výraz „cir­kev“ v jed­not­nom čís­le pou­ží­va k súbor­né­mu ozna­če­niu nie­koľ­kých cir­kví v urči­tej oblas­ti (Skut­ky 9:31). Tu „cir­kev“ zahr­ňo­va­la miest­ne zbo­ry po celom Jud­sku, Gali­lei a Samá­rii. Keď apoš­tol Pavel pred svo­jim obrá­te­ním pre­na­sle­do­val cir­kev, neob­me­dzo­val sa len na jed­nu miest­nu cir­kev: „Lebo ja som naj­men­ší z apoš­to­lov, kto­rý nie som hoden volať sa apoš­to­lom, pre­to­že som pre­na­sle­do­val cir­kev Božiu“ (1. Korint­ským 15:9). Pojem „miest­na cir­kev“ teda môže zahr­ňo­vať sku­pi­nu veria­cich schá­dza­jú­cu sa v urči­tom dome, nie­koľ­ko sku­pín v mes­te a aj väč­ší počet sku­pín v urči­tej oblas­ti. 1. Korint­ským 10:32 „Tak sa cho­vaj­te, aby ste nebo­li uráž­kou ani Židom ani Gré­kom ani cir­kvi Božej“ však nemu­sí spa­dať ani do jed­nej z tých­to kate­gó­rií. Nebyť kame­ňom úra­zu (uráž­kou) v cir­kvi Božej sa urči­te musí týkať vidi­teľ­ných sku­pín, nie však všet­kých a tiež nie všet­kých v urči­tej oblas­ti. Musí sa však vzťa­ho­vať na všet­ky strán­ky vidi­teľ­nej cir­kvi a na všet­ky zhro­maž­de­nia, s kto­rý­mi člo­vek prí­de do styku.

Je zrej­mé, že s bež­ným dvo­ja­kým roz­de­le­ním Cir­kvi na vše­obec­nú (uni­ver­zál­nu) a miest­nu nevys­ta­čí­me, lebo:

1. exis­tu­je vše­obec­ná Cir­kev, zahr­ňu­jú­ca všet­kých veriacich,

2. exis­tu­je aj vidi­teľ­ná cir­kev – miest­ne cir­kvi v rôz­nych oblas­tiach, pre­dov­šet­kým tie, s kto­rý­mi sme obo­zná­me­ní a

3. exis­tu­je miest­ny cir­kev­ný zbor, kon­krét­ne zhro­maž­de­nie, s kto­rým pre­dov­šet­kým udr­žu­je­me trva­lý vzťah.

Kaž­dý sku­toč­ný veria­ci (nové stvo­re­nie v Kris­to­vi) v sku­toč­nos­ti pat­rí k Cir­kvi vo všet­kých tých­to jej troch aspek­toch (!) a 1. Korint­ským súvi­sí s kto­rou­koľ­vek strán­kou cir­kvi, s kto­rou je v tej kto­rej chví­li v styku.

V prie­be­hu his­tó­rie, v cir­kvi sa pre­ja­vo­va­la ten­den­cia pre­chá­dzať z extré­mu do extré­mu. Nie­kto­rí tra­dič­ní veria­ci, naprí­klad rím­ski kato­lí­ci, pra­vo­sláv­ni a angli­ká­ni, kla­dú veľ­ký dôraz na prvot­nosť vidi­teľ­nos­ti Cir­kvi. Iní mini­ma­li­zu­jú a čas­to vylu­ču­jú akú­koľ­vek for­mál­nu orga­ni­zá­ciu a štruk­tú­ru a usi­lu­jú o tú pra­vú, nevi­di­teľ­nú Cir­kev. Pís­mo sa roz­hod­ne pred­nost­ne díva na duchov­ný stav jed­not­liv­ca a na jeho posta­ve­nie v nevi­di­teľ­nej Cir­kvi, ale neza­ned­bá­va a ani nezni­žu­je dôle­ži­tosť vidi­teľ­nej orga­ni­zá­cie cir­kvi. Tre­ba sa nám vyhý­bať posto­ju „buď – ale­bo“ a usi­lo­vať sa o to, aby obi­dve zlož­ky boli pokiaľ je to mož­né totožné.

Cir­kev, o kto­rej hovo­ril Kris­tus, nie je orga­ni­zá­ci­ou (hoci je svo­jim spô­so­bom orga­ni­zo­va­ná), ale skôr úpl­ným spo­lo­čen­stvom tých, kto­rý majú Pána Ježi­ša Kris­ta za svoj­ho pas­tie­ra. Jed­no­ta teda nevyp­lý­va zo sku­toč­nos­ti, že všet­ky ovce sú pri­nú­te­né stáť sa súčas­ťou jed­nej veľ­kej orga­ni­zá­cie, ale z toho, že všet­ky poču­li hlas Ježi­ša Kris­ta a roz­hod­li sa ho nasledovať.

Nebo­lo by mož­né správ­ne pocho­piť pra­vú pova­hu a cha­rak­ter Cir­kvi (miest­nej či obec­nej, či vidi­teľ­nej ale­bo nevi­di­teľ­nej), bez toho, aby sme uzna­li sku­toč­nosť, že Cir­kev bola od svoj­ho vzni­ku zmoc­ňo­va­ná a sme­ro­va­ná Svä­tým Duchom. Svä­tý Duch Cir­kvi dodá­val silu a smer aj po uply­nu­tí ranej doby cir­kvi. V roz­po­re s názo­rom, kto­rý je obľú­be­ný v nie­kto­rých spo­lo­čen­stvách, dary a pre­ja­vy Ducha nepres­ta­li s kon­com apoš­tol­skej doby, ale pokra­čo­va­li a pokra­ču­jú cez stá­ro­čia aj po uply­nu­tí počia­toč­né­ho novo­zá­kon­né­ho obdo­bia a trva­jú a sú prí­tom­né aj v dneš­nej dobe.

Keď pre­chá­dza­me his­tó­ri­ou cir­kvi vidí­me, že ako sa cir­kev šíri­la, zís­ka­va­la práv­ne posta­ve­nie a pri­ja­tie a stá­va­la sa viac for­mál­nou a inšti­tu­ci­onál­nou. Jej účel a zmy­sel pre bez­pro­stred­nú závis­losť na vede­ní a zmoc­ne­ní Duchom postup­ne zani­kal. Rôz­ne pre­bu­de­nec­ké hnu­tia však posky­tu­jú his­to­ric­ké dôka­zy, že pred­nost­ná a pri­már­na úlo­ha Svä­té­ho Ducha nebo­la cel­kom zabud­nu­tá a že ju neig­no­ro­va­li všetci.

Cir­kev dneš­ných dní nesmie nikdy stra­tiť zo zre­te­ľa dôle­ži­tosť neus­tá­lej pozor­nos­ti a posluš­nos­ti voči zvr­cho­va­né­mu kona­niu Božie­ho Ducha. Jeho jed­na­nie sa pre­ja­vu­je nie­len v neob­vyk­lých pre­ja­voch zázrač­nej moci, ale tiež v štan­dard­nej­šom a občas tak­mer nepo­zo­ro­va­nom posky­to­va­ní vede­nia a pod­po­ry. Cir­kev má zostá­vať vždy cit­li­vá voči vede­niu Svä­tým Duchom a pod­daj­ná jeho jem­né­mu vede­niu a smerovaniu.

Zdro­je

1. Erich Sau­er: Tri­umf ukri­žo­va­né­ho, Alef , Ostra­va 1996, str. 42 – 55.

2. Stan­ley M.Horton a kol.: Sys­te­ma­tic­ká teolo­gie, Kres­ťan­ský život 2001, Albrech­ti­ce, str. 539 – 608.

3. Char­les C. Ryrie: Zákla­dy teolo­gie, Bib­los 1994, str. 453 – 503.

4. James Mon­tgo­me­ry Boice: Zákla­dy křes­ťan­ské víry, Návrat domů, Pra­ha 1999, str. 463 – 539.

5. Dra­ho­slav Vaj­da: Kľú­če nebes­ké­ho krá­ľov­stva, MSEJK, Bra­ti­sla­va 2005, str. 6 – 8.

6. Bru­ce Mil­ne: Skú­ma­nie prav­dy, Návrat 1992, Pra­ha, str. 214 – 227.

Umiest­ne­né: 9.  janu­ára 2025