Pred­slov k člán­kom o prorokoch

 

Ľudia od nepa­mä­ti túži­li poznať budúc­nosť a to, čo ich čaká. Nie­len jed­not­liv­ci, ale aj celé náro­dy. Boh v celej his­tó­rii povo­lá­va nie­kto­rých ľudí, skr­ze kto­rých ozna­mu­je svo­ju vôľu pre prí­tom­nú dobu, ale ohla­su­je aj budú­ce veci. Cyk­lus člán­kov o pro­ro­koch z prie­čin­ka „Pro­ro­ci a pro­roc­tvá“ je veno­va­ný Božím slu­žob­ní­kom pro­ro­kom – sta­ro­zá­kon­ným i novo­zá­kon­ným –, kto­rí spro­stred­ko­vá­va­jú Božie slo­vo a jeho vôľu ľuďom.

 

 

Úvod

 

His­tó­ria ľud­stva po vyhna­ní z raj­skej záh­ra­dy je plná tra­gic­kých uda­los­tí, neis­to­ty a nepo­ko­jov, ale aj zasľú­be­ní a náde­je. Boží ľud žije upro­stred všet­kých tých­to uda­los­tí, kto­ré pos­ti­hu­jú náro­dy sve­ta. Môže­me si však istí, že náš Boh – Hos­po­din, panov­ník nad všet­ký­mi národ­mi a celým stvo­ren­stvom -, je za kaž­dej situ­ácie zvr­cho­va­ným vlád­com. Aj dneš­ná doba v celo­sve­to­vom merít­ku je dobou súže­nia a útrap, ale Boží ľud má uis­te­nie o poko­ji a záchra­ne a istú nádej več­né­ho živo­ta, kto­rú má odlo­že­nú v nebe­siach. Zasľú­be­nia o tých­to dob­rých veciach milos­ti­vý Boh aj aj upro­stred svo­jich súdov ozna­mo­val svoj­mu ľudu skr­ze svo­jich slu­žob­ní­kov pro­ro­kov: „Požeh­na­ný muž, kto­rý sa nade­je na Hos­po­di­na a kto­ré­ho náde­jou je Hos­po­din! A bude ako strom, zasa­de­ný nad voda­mi, a kto­rý zapus­til svo­je kore­ne nad rie­kou; nebu­de sa báť, keď prij­de horú­ča­va, ale jeho list bude zele­ný, ani sa nebu­de sta­rať v suchý rok ani nepres­ta­ne rodiť ovo­cie“ (Jere­miáš 17:7-8; tež Žalm 1).

       Bla­ho­sla­ve­ný člo­vek, kto­rý svo­ju nádej vlo­žil do Hos­po­ni­na bez ohľa­du na situ­áciu a okol­nos­tí v kto­rých sa nachá­dza. Jere­miáš toto posols­tvo ozna­mo­val počas svo­jej služ­by v rokoch 627-570 pred Kr., ale tie­to slo­vá sú rov­na­ko aktu­ál­ne aj v dobe, kto­rú teraz žije­me. Neza­bú­daj­me, že je to náš Boh, náš nebes­ký Otec, kto­rý vlád­ne aj upro­stred prí­tom­ných súdov a ťažkostí.

       Dnes žije­me vo sve­te vedy a tech­ni­ky, infor­ma­ti­ky a sofis­ti­ko­va­ných  tech­no­ló­gií. Dnes viac ako v minu­los­ti hro­zí nebez­pe­čen­stvo, že člo­vek namies­to toho, aby sa pri­mkol k svoj­mu Stvo­ri­te­ľo­vi a u hľa­da­lo pomoc, rie­še­nie a vysvet­le­nie situ­ácie prá­ve u neho, odklá­ňa sa od Hos­po­di­na a spo­lie­hať sa na ľud­skú múd­rosť a ľud­ské riešenia.To je to naj­hor­šie, čo sa nám môže pri­ho­diť. Hos­po­din dopúš­ťa súdy na ten­to svet a to pre­to, aby sa člo­vek zasta­vil a navrá­til sa k nemu:

   „Nadej sa na Hos­po­di­na celým svo­jím srd­com a nespo­lie­haj sa na svo­ju roz­um­nosť. Pozná­vaj ho na všet­kých svo­jich ces­tách, a on bude urov­ná­vať tvo­je stez­ky. Nebuď múd­rym vo svo­jich vlast­ných očiach; boj sa Hos­po­di­na a odstúp od zlé­ho“ (Prí­slo­vie 3:5).  

   „Hos­po­din rie­kol: Dám ti roz­um a vyučím ťa ces­te, po kto­rej poj­deš; dám radu obrá­tiac na teba svo­je oko“ (Žalm 32:8)

 

 

Vše­obec­ne o prorokoch

 

Pove­da­né jed­no­du­cho: Pro­rok je člo­vek, pro­stred­níc­tvom kto­ré­ho Boh hovo­rí k ľuďom. Pro­rok pro­ro­ku­je, čiže ozna­mu­je posols­tvo, kto­ré mu ulo­žil Boh. Člo­ve­ka za pro­ro­ka môže usta­no­viť len Hos­po­din (2. Moj­ži­šo­va 3:1-4:17, hlav­ne verš 16; Izaiáš 6; Jere­miáš 1:4-19; Eze­chiel 1-3; Oze­áš 1:2; Ámos7:14-17 ; Jonáš 1:1). Len faloš­ný pro­rok si osvo­ju­je pro­roc­ký úrad z vlast­nej vôle (Jere­miáš 14:14, 23:21). Hos­po­din svo­je tajom­stva a svo­ju radu zja­vo­val skr­ze svo­jich pro­ro­kov (Jere­miáš 23:22; Ámos3:7), skr­ze ľudí, kto­rých si k tomu­to úče­lu vyvo­lil a povolal.

     Pro­rok pri­chá­dzal k ľuďom ako ten, kto bol povo­la­ný k tomu, aby stál pred Hos­po­di­nom (1. Krá­ľov­ská 17:1; 18:1). Jeho služ­ba má tie­to dve strán­ky: 1. Spro­stred­ko­vá­va Božie slo­vo a jeho vôľu ľuďom a 2. Pred­ná­ša Bohu pros­by ľudí a mod­lí (pri­ho­vá­ra) sa za nich. V his­tó­rii via­ce­rí pro­ro­ci stá­li pred kráľ­mi a vlád­ca­mi, a tak zohra­li dôle­ži­tú úlo­hu v živo­te krá­ľov­stva a celé­ho národa.

 

Pre­čo štu­do­vať prorokov?

Pre­čo je aj v dneš­nej novo­zá­kon­nej dobe dôle­ži­té štu­do­vať pro­ro­kov? Túto dôle­ži­tosť vysvet­ľu­je apoš­tol Pavel v 1. lis­te Korint­ským 10, kde vo ver­ši 11 píše, že všet­ko to, čo sa udia­lo s Izra­e­lom je v Pís­me zapí­sa­né na naše napo­me­nu­tie. To, čím Izra­el pre­šiel nám má slú­žiť na ponau­če­nie aj ako výstraž­ný príklad.

 

 

Boží pro­ro­ci

 

Tak­mer kaž­dý Boží pro­rok vedel o chví­li svoj­ho od Boha pria­me­ho povo­la­nia za pro­ro­ka (2. Moj­ži­šo­va 3:1-4:18; 1. Samu­e­lo­va 3:1-15, 19-21; Izaiáš 6 a ďal­ší). Poma­za­nie Svä­tým Duchom je súčas­ťou povo­la­nia do pro­roc­kej služ­by (napr. Zacha­riáš 7:12 a 1. Pet­rov 1:10-11).

 

Pro­ro­ci, hlav­ne tí sta­ro­zá­kon­ní, majú nasle­dov­né pome­no­va­nie¹⁾

V slo­ve pro­rok nachá­dza­me zakom­po­no­va­ný aj roz­sah čin­nos­ti (agen­du) jeho úra­du a úra­du pro­ro­ka všeobecne.

 

1) Pro­ro­ci sú „hovor­co­via“, sú „Boží­mi ústa­mi“ (Jere­miáš 15:19). Ich vzťah k Bohu je podob­ný, akým bol vzťah Áro­na k Moj­ži­šo­vi: „Áron, tvoj brat, bude tvo­jím pro­ro­kom“ (2. Moj­ži­šo­va 7:1-2) „a bude tak, že on ti bude ústa­mi a ty mu budeš Bohom“ (4:15-16). 

     Je to Svä­tý Duch, kto­rý „nesie“ (pudí) pro­ro­kov (2. Pet­rov 1:21), vkla­dá im do úst svo­je slo­vá (5. Moj­ži­šo­va 18:18; Jere­miáš 1:9), „hovo­rí skr­ze nich“ (2. Samu­e­lo­va 23:2). Ich jazyk je potom ako „pero hbi­té­ho pisá­ra“ (Žalm 45:2) a ich posols­tvá sú „reči Božie“ (1. Pet­rov 4:11). Pre­to v Bib­lii číta­me: „Tak hovo­rí Hospodin!“

 

2) Pro­ro­ci sú „vidia­ci“. Svo­je pro­roc­tvá najprv vide­li a až potom ich moh­li ozna­mo­vať (1. Kro­nic­ká 29:29  Izaiáš 30:10). Pre­to sú tie­to pro­roc­tva nazva­né vide­ním, hoci nie sú výhrad­ne spre­vá­dza­né vízia­mi (napr. Izaiáš 1:1). For­my pro­roc­kých vide­ní sú rozličné:

     a) Vnem pro­stred­níc­tvom von­kaj­šie­ho zmys­lu, pri­čom pro­rok zostá­va v tele – nie je to „vytr­že­nie ducha“ (Zja­ve­nie 1:10). Vidí a poču­je pro­stred­níc­tvom svo­jich fyzic­kých zmys­lov (4. Moj­ži­šo­va 12:8):

     Moj­žiš pri horia­com kry vidí a poču­je (2. Moj­ži­šo­va 3. kapitola); 

     Samu­el poču­je, ale nevi­dí (1. Samu­e­lo­va 3);

     Daniel vidí, ale nepo­ču­je (Daniel 5:25);

     Abra­hám vidí i poču­je (1. Moj­ži­šo­va 18).

     b) Vnem pro­stred­níc­tvom vnú­tor­né­ho zmys­lu. Pro­rok je v sta­ve „vytr­že­nia ducha“ (Zja­ve­nie 1:10). Navo­nok  má oči zavre­té, do vnút­ra  však otvo­re­né (4. Moj­ži­šo­va 24:3, 15). „Vidí“ a „poču­je“ vnú­tor­ne. Tým­to vnú­tor­ným „vide­ním“ pri­jí­ma zja­ve­nie obra­zu („vízi­ou“), ku kto­ré­mu je však čas­to potreb­né slov­né objas­ne­nie (Ámos 7:7-9. 8:2; Zacha­riáš 1:8-9, 4:4-7; Daniel 7 kapi­to­la, 8:15-16), kto­ré­ho sa mu dostá­va „vnú­tor­ným“ počutím.

     c) Vnem pro­stred­níc­tvom zin­ten­zív­ne­nia pri­ro­dze­né­ho dušev­né­ho živo­ta. V tom­to prí­pa­de Boh zin­ten­zív­ňu­je sny a robí z nich pro­stred­ní­kov svoj­ho posols­tva (naprí­klad v prí­pa­de fara­ó­na, Nabu­cho­do­no­zo­ra, Joze­fa), ale­bo vystup­ňu­je moz­go­vú čin­nosť a poz­dvih­ne reč do nad­še­né­ho tónu a výš­ky, ak to bolo naprí­klad v prí­pa­de Anny (1. Samu­e­lo­va 2), Márie (Lukáš 1:46) a Zacha­riá­ša (Lukáš 1:67).

 

3) Pro­ro­ci sú „stráž­ni“. „Posta­vím sa na svo­ju stráž, sta­nem si na hrad­bu a budem vyze­rať, aby som videl, čo mi bude hovo­riť, a čo odpo­viem na svo­je kar­ha­nie. A Hos­po­din mi odpo­ve­dal a rie­kol…“ (Haba­kuk 2:1-2; tiež Izaiáš 21:8). Z „vyso­kých miest“ (pozo­ro­va­teľ­ní) sa díva­jú na prí­tom­nosť. „A posta­vil som nad vami pozo­ru­jú­cich stráž­nych…“ (Jere­miáš 6:17). Ako his­to­ric­kí ľudia hovo­ria his­to­ric­kým ľuďom – hovo­ria k svo­jim súčas­ní­kom z posta­ve­nia v tom istom čase, ako sú oni. Pre­to ľud súčas­ne varu­jú i napo­mí­na­jú: „Synu člo­ve­ka, dal som ťa za stráž­cu domu Izra­e­lov­mu, aby si poču­júc slo­vo z mojich úst napo­me­nul ich odo mňa“ (Eze­chiel 3:17). Sú sve­do­mím všet­kých, a ako takí sú aj ich strž­ni a pas­tie­ri  (Zacha­riáš 10:2-3,11:3, 16-17; Eze­chiel 34:2).

     Ako stráž­ni v prí­tom­nom čase vidia tiež do budúc­nos­ti a vidia súd a jeho napl­ne­nie (Izau­áš 21:5-12). „Počuj! Hlas tvo­jich stráž­nych! Poz­dvih­li svoj hlas, radost­ne pre­spe­vu­jú všet­ci spo­lu, lebo uvi­dia, zoka-voko, keď sa Hos­po­din navrá­ti na Sion“ (Izaiáš 52:8, 62:6-7). Ako celok sú ľudu pro­rok­mi, jeho sve­do­mím, jeho oča­mi, uša­mi a dozor­ca­mi či kontrolórmi.

 

4) Pro­rok je „Boží muž“ (1. Krá­ľov 13:1). Pro­ro­ci sú zasvä­te­ný­mi osob­nos­ťa­mi Bohu ako „svä­tí muži“ (2. Pet­rov 1:21). Nepos­vä­te­ní pro­ro­ci^A) sú výnim­kou a nikdy nebý­va­jú trva­lý­mi Boží­mi slu­žob­ník­mi. Boh žia­da nie­len ústa pro­ro­ka, ale aj jeho srd­ce. Hos­po­din pove­dal: „V tých, kto­rí pri­stu­pu­jú ku mne, budem posvä­te­ný, a pred tvá­rou všet­ké­ho ľudu budem oslá­ve­ný“ (3. Moj­ži­šo­va 10.3; Izaiáš 52:11).

     Pome­no­va­nie „Boží muž“ vychá­dza z toho, ako pro­ro­ka videl ľud. Prvý­krát sa toto pome­no­va­nie obja­vu­je v súvis­los­ti s Moj­ži­šom (5. Moj­ži­šo­va 33:1) a pou­ží­va­lo sa až do kon­ca krá­ľov­stva (naprí­klad 1. Samu­e­lo­va 2:27; 1. Krá­ľov 13 atď.). Zo slov Sune­man­ky je mož­né usu­dzo­vať, že pome­no­va­nie „Boží muž“ malo vyjad­ro­vať roz­diel v posta­ve­ní a cha­rak­te­re pro­ro­ka a ostat­ných ľudí: „A riek­la svoj­mu mužo­vi: Hľa, pro­sím, viem, že je to muž Boží, svä­tý, kto­rý to usta­vič­ne cho­die­va pop­ri nás“ (2. Krá­ľov 4:9). Jej slo­vá sa vzťa­hu­jú na pro­ro­ka Elizea.

 

5) Pro­ro­ci sú pome­no­va­ní aj ako „jeho, tvoj ale­bo môj slu­žob­ník“. Zdá sa, že ľudia neos­lo­vo­val pro­ro­kov „Boží slu­žob­ník“, ale Boh pro­ro­kov čas­to oslo­vo­val slo­va­mi „môj slu­žob­ník“ a v dôsled­ku toho sa pou­ží­va­li aj ďal­šie pome­no­va­nia ako „jeho“ a  „tvoj slu­žob­ník“  (napr. 2. Krá­ľov 17:13, 23, 21:10, 24:2; Ezdráž 9:11; Jere­miáš 7:25), čo vyjad­ro­va­lo vzťah pro­ro­ka k Bohu. Ako prvý, ten­to titul obdr­žal Moj­žiš (Józua 1:1).

 

V záve­re toh­to oddie­lu môže­me pove­dať, že:

Kaž­dý pro­rok je svoj­ráz­nou osob­nos­ťou. Ako člo­vek je nosi­te­ľom „peča­te svo­jej doby“,  ako pro­rok je nosi­te­ľom „peča­te Boha“.

     Kaž­dý z pro­ro­kov je svo­jim spô­so­bom Boží­mi „ústa­mi“, aj keď – pove­da­né hudob­nou rečou – tóny, kto­ré  mu vychá­dza­jú z úst, sú tu vyš­šie (Izaiáš 40-65), tu hlb­šie  (Izaiáš 13-23). Roz­lič­ná je i far­ba a sila jed­not­li­vých hla­sov, ale ako zbor vytvá­ra­jú jed­nu nád­her­nú har­mó­niu jej jedi­né­ho a jedi­neč­né­ho Skla­da­te­ľa²⁾.

     Tak „za dáv­na mno­ho ráz a mno­hým spô­so­bom hovo­rie­val Boh otcom v pro­ro­koch…“ (Židom 1:1). Základ­ný účel posla­nia a posols­tva pro­ro­kov však bol vždy ten istý: Milu­jú­ca Božia svä­tosť a jej skon­kre­ti­zo­va­nie v tom­to sve­te súdom a milosťou.

 

 

Faloš­ní proroci

 

Poved­ľa sku­toč­ných Božích pro­ro­kov boli v Izra­e­li aj faloš­ní pro­ro­ci. Aj faloš­ní pro­ro­ci sa odvo­lá­va­li na Hos­po­di­na. Ako ich roz­poz­nať? Prí­kla­dom sú pro­ro­ci opí­sa­ní v 1. Krá­ľov 22 (Miche­áš varo­val pred poráž­kou, ale Cid­de­kiáš sľu­bo­val veľ­ké víťazs­tvo). V Jere­miá­šo­vi 28 sto­ja ved­ľa seba Jere­miáš, kto­rí  na sebe nosí jar­mo sym­bo­li­zu­jú­ce poro­bu a Cha­na­niáš, syn Azú­rov, kto­rý mu jar­mo sní­me a polá­me ho na znak oslo­bo­de­nia. Kto­rý z nich bol pra­vým Božím prorokom?

       A nasle­du­jú­ci prí­pad: V situ­ácii, keď sta­rý pro­rok z Béte­la  volal späť Božie­ho muža (1. Krá­ľov 13:18-22), bolo by mož­né roz­poz­nať, kedy hovo­rí prav­du a kedy kla­me? Otáz­ka roz­poz­na­nia pra­vých a faloš­ných pro­ro­kov je prak­tic­ká a má veľ­mi dôle­ži­tý duchov­ný význam. V Sta­rom záko­ne máme mies­ta, kto­ré výslov­ne hovo­ria o faloš­ných prorokoch:

     Takým je 5. Moj­ži­šo­va 13:1 a 18:20-22. Kapi­to­la 18 pred­kla­dá nega­tív­ny test: čo sa nespl­ni­lo, nepo­ve­dal Hos­po­din. Tu sa neho­vo­rí, že hlav­ným zna­kom pra­vé­ho pro­roc­tva je jeho spl­ne­nie. Pod­ľa 5. Moj­ži­šo­vej tes­tom faloš­nos­ti pro­ro­ka nie je to čo sa spl­ni­lo, ale to, čo pro­rok vyhla­so­val za slo­vo Hos­po­di­no­vo a sa nespl­ni­lo. To, čo vyriek­ne Hos­po­din sa vždy napl­ní, ale nie­ke­dy sa napl­nia i slo­vá faloš­ných pro­ro­kov, aby Boh vyskú­šal svoj ľud.

      V kapi­to­le 13 a ver­šoch 1-5 sa píše, že: „Keby povs­tal v tvo­jom stre­de pro­rok ale­bo nie­kto taký, komu by sa sní­val sen, a dal by ti neja­ké zna­me­nie ale­bo neja­ký zázrak, a keby aj priš­lo zna­me­nie ale­bo zázrak, o kto­rom by ti hovo­ril, a pove­dal by: Poď­me za iný­mi boh­mi, kto­rých si neznal, a slúž­me im! Nepos­lúch­neš na slo­vá toho pro­ro­ka ale­bo na slo­vá toho, komu by sa sní­val neja­ký taký sen, lebo Hos­po­din, váš Boh, vás to skú­ša, aby zve­del, či milu­je­te Hos­po­di­na, svoj­ho Boha, celým svo­jím srd­com a celou svo­jou dušou. Hos­po­di­na, svoj­ho Boha, bude­te nasle­do­vať a jeho sa bude­te báť, jeho pri­ká­za­nia bude­te ostrí­hať a na jeho hlas bude­te počú­vať; jemu bude­te slú­žiť a jeho sa bude­te ver­ne pri­dŕ­žať. A ten pro­rok ale­bo ten, komu by sa sní­val taký sen, zomrie, pre­to­že hovo­ril to, čím by vás odvrá­til od Hos­po­di­na, váš­ho Boha, kto­rý vás vyvie­dol z Egypt­skej zeme“. Tak­to je to uve­de­né v celej tej­to kapi­to­le: Kto sa sna­ží odviesť ľud od Hos­po­di­na, ak keby sa napl­ni­li sny ale­bo iné zna­me­nia, je faloš­ný pro­rok a musí zomrieť, aj keby to bol rod­ný brat. Faloš­ný pro­rok odvra­cia ľudí od Hospodina.

     Čo sa týka 5. Moj­ži­šo­va 13 a odpo­ve­de na otáz­ku, kto je faloš­ný pro­rok, ide o test vzhľa­dom na Božie zja­ve­nie uve­de­né v 2. Moj­ži­šo­vej. Faloš­ný pro­rok hovo­rí ľuďom: „Poď­me za iný­mi boh­mi, kto­rých si neznal, a slúž­me im!“ (5. Moj­ži­šo­va 13:2 a ďalej) Taký­to pro­rok ich vlast­ne zvá­dza k odpad­nu­tiu od Hos­po­di­na, kto­rý ich vyvie­dol z egypt­skej kra­ji­ny (ver­še 5 a 10).

       V 2. Moj­ži­šo­vej zapí­sa­ným Božím zja­ve­ním je sta­no­ve­ná nor­ma, pod­ľa kto­rej môže­me posú­diť všet­ko ďal­šie uče­nie a zja­ve­nie sta­ro­zá­kon­nej doby. Pro­ro­ci moh­li tvr­diť, že hovo­ria v mene Hos­po­di­no­vom, ale pokiaľ sú v roz­po­re zo zja­ve­ním, kto­ré priš­lo skr­ze Moj­ži­ša (povie­me: pokiaľ nie sú pod auto­ri­tou Moj­ži­ša), jed­ná sa o faloš­né­ho pro­ro­ka. Pri tých­to úva­hách neza­bud­ni­me, že hovo­rí­me o sta­ro­zá­kon­nej dobe, teda o dobe pred novo­zá­kon­ným zja­ve­ní (Židom 1:1).

     Pod­ľa Jere­miá­ša faloš­ný pro­rok je ten, kto­rý žije nemo­rál­ne (Jere­miáš 23:10-14) a ani v dru­hých nebu­du­je barie­ru pro­ti hrie­chu (verš 17). Pra­vý pro­rok sa sna­ží zasta­viť vplyv a šíre­nie hrie­chu a volá ľudí ku svä­tos­ti (verš 22).

     Pro­rok Eze­chiel v kapi­to­lách 12 – 14 píše, že exis­tu­jú pro­ro­ci, kto­rí sa ria­dia svo­jou vlast­nou múd­ros­ťou a nema­jú slo­vo od Hos­po­di­na (13:2 a ďalej). Zna­kom tých­to pro­ro­kov je ich zvesť: slo­vo o poko­ji, krát­ko­zra­ký opti­miz­mus (13:1-16, verš 10!) a výro­ky, kto­rým chý­ba morál­ny obsah – zarmu­cu­jú spra­vod­li­vých a povzbu­dzu­jú svoj­voľ­ní­kov (verš 22). V pro­ti­kla­de tým­to pro­ro­kom je pro­rok, kto­rý pou­ka­zu­je na ich hrieš­ne srd­ce (14:4 a ďal­šie). Pri sta­ro­zá­kon­ných tex­toch tre­ba byť opatr­ný pri štú­diu pro­roc­tiev o poko­ji. Slo­vo o poko­ji v nie­kto­rom okam­ži­ku môže byť od Boha, avšak v kaž­dom prí­pa­de musí koreš­pon­do­vať s duchom zja­ve­nia dané­ho v 2. Moj­ži­šo­vej – tzn. pokoj môže prí­sť len vte­dy, keď je napl­ne­ný Boží opráv­ne­ný nárok na posluš­nosť a svä­tosť ľudu.³⁾ 

     Keď píše­me  o sta­ro­zá­kon­ných pro­ro­koch a pro­roc­tvách, musí­me mať stá­le na pamä­ti,  že pra­vý pro­rok tej doby je Bohom pove­re­ný, aby Izra­e­lu pri­po­me­nul požia­dav­ky moj­ži­šov­skej zmluvy.

 

 

Poznám­ky (A) a zdro­je (1-3)

A) Takým bol Balám (4. Moj­ži­šo­va 2:17-18) a Saul (1. Samu­e­lo­va 19:23); porov­naj: Kai­fáš (Ján 11:51).

 

1) Erik Sau­er,  Svtá­ní spá­si sve­ta, str. 123-128

2) Zdroj 1) str. 128.

3) J. D. Douglas(vedúci redak­tor), Nový bib­lic­ký slov­ník, Návrat domů, Pra­ha 2017; hes­lo: Pro­roc­tví, Pro­ro­ci

 

 

Pre­chod na ďal­ší diel:  Pro­roc­tvá – vše­obec­ná charakteristika 

Pre­chod na úvod­nú strán­ku – Úvod

Pre­chod na člán­ky z prie­čin­ka  Posled­né časy

Pre­chod na Naj­nov­šie člán­ky na stránke

 

 

Umies­te­né: 21. augus­ta 2025 

Dopl­ne­né: 17. júna 2026