V urči­tom obdo­bí svoj­ho živo­ta som nalie­ha­vo hľa­dal zmy­sel živo­ta. Klá­dol som si otáz­ky: Pre­čo som tu? Som tu náho­dou? Kam sme­ru­je môj život? Cítil som v sebe vnú­tor­ný nepo­koj, napä­tie, ner­vo­zi­tu. Občas som upa­dal do bez­ná­de­je a dep­re­sií. Život sa mi stá­val stá­le práz­dnej­ší, mono­tón­nej­ší so strie­da­jú­ci­mi sa svet­lý­mi a tma­vý­mi strán­ka­mi a plný nerie­ši­teľ­ných prob­lé­mov. Bál som sa sta­ro­by a smr­ti. Začal som si stá­le viac uve­do­mo­vať ľud­skú malosť a koneč­nosť. Chcel som si čo naj­viac pre­dĺžiť život cvi­če­ním jogy a správ­nym stra­vo­va­ním. Pro­stred­níc­tvom jogy som chcel zís­kať vnú­tor­ný pokoj a vyrov­na­nosť. Stal som sa vege­ta­riá­nom, rekre­ač­ným špor­tov­com a pod­ľa dostup­ných infor­má­cií, kto­ré si veľa­krát navzá­jom odpo­ro­va­li, sna­žil som sa viesť zdra­vý spô­sob živo­ta. Vytvo­ril som si vlast­ný sys­tém trie­de­nia infor­má­cií a tým aj svoj vlast­ný pohľad (filo­zo­fiu) na život. Ale stá­le viac som sa dostá­val do zača­ro­va­né­ho kru­hu, do otroc­tva tých­to sme­rov a výsle­dok môj­ho sna­že­nia bol veľ­mi malý – to vidím až teraz, s odstu­pom času.

       O Bohu som počul od det­stva. Moja mat­ka je síce „veria­ca“, a tým istým spô­so­bom sa sna­ži­la vycho­vá­vať aj mňa, ale nikdy nevs­tú­pi­la do úzke­ho vzťa­hu s Bohom. Otec bol ate­is­ta. Ja sám som mal o Bohu veľ­mi skres­le­nú pred­sta­vu, bol pre mňa veľ­mi ďale­ko, i keď som pre­šiel nie­kto­rý­mi nábo­žen­ský­mi úkon­mi ako krs­tom, čias­toč­nou výuč­bou nábo­žen­stva, bir­mov­kou. Obra­cal som sa k Nemu iba v ťaž­kých chví­ľach svoj­ho živo­ta s tým, že som ihneď zabú­dal na Neho. Prak­tic­ky pre mňa neexis­to­val. V pod­ve­do­mí som mal pred­sta­vu, že On je veľ­mi ďale­ko – v nebi – a ja tu na zemi. V nábo­žen­stve som videl väč­ši­nou iba prí­ka­zy a záka­zy: to smieš, to nesmieš, to je hriech; ak budeš robiť toto, dosta­neš sa do neba, prí­pad­ne do pekla.

       Joga ma stá­le viac a viac pri­bli­žo­va­la k východ­ným filo­zo­fiám a nábo­žen­stvám. V tom­to obdo­bí sa začí­nam zau­jí­mať o psy­chot­ro­ni­ku. Tu spoz­ná­vam reál­nu exis­ten­ciu duchov­nej oblas­ti, kto­rá je veľ­mi blíz­ko mňa. Postup­ne pri­chá­dzam k vnú­tor­né­mu pre­sved­če­niu, že exis­tu­je Boh – stvo­ri­teľ celé­ho sve­ta. Začí­nam si stá­le čas­tej­šie klásť otáz­ku: „Kto­ré nábo­žen­stvo (ale­bo nábo­žen­stvá) majú prav­du a ako to mám zis­tiť z toľ­kých desia­tok rôz­nych, a pri­tom veľ­mi roz­diel­nych a pro­ti­re­čia­cich, sme­rov?“ Dostal som sa do nie­kto­rých kri­tic­kých situ­ácií, ako napr. ťaž­ko vyze­ra­jú­ca doprav­ná neho­da, kto­rá dopad­la bez váž­nej­ších zra­ne­ní a pri­tom oči­tí sved­ko­via hovo­ri­li, že to bol „zázrak“. Ja som však Boha aj naďa­lej igno­ro­val, nevní­mal, nepočul.

       Pri svo­jom hľa­da­ní pri­chá­dzam aj k Bib­lii. Tu nastá­va naj­väč­ší zlom v mojom živo­te. V Bib­lii obja­vu­jem Boha – tvor­cu sve­ta, kto­rý ma milu­je úžas­nou lás­kou. Chce mi pomá­hať a pri­chá­dza ku mne v podo­be svoj­ho Syna Ježi­ša Kris­ta. Uvi­del som úžas­nú lás­ku Boha Otca a jeho Syna Ježi­ša Kris­ta, kto­rý aj kvô­li mne pri­šiel na túto zem a dob­ro­voľ­ne pod­stú­pil opo­vr­hnu­tie, pre­na­sle­do­va­nie, nená­visť, zlo­bu až po smrť na krí­ži, aby som mohol v ňom mať život več­ný. On, svä­tý, spravodlivý… .

       Vte­dy som uvi­del svo­ju hrieš­nosť v plnej naho­te. Pred­tým som si mys­lel, že mám vyso­kú morál­ku. Teraz som uvi­del, že je to inak. Uvi­del som svo­ju odlú­če­nosť od Boha, i tu úžas­nú nádej v oso­be Ježi­ša Kris­ta. Pri­jal som túto milosť. Vyznal som svo­je hrie­chy a pop­ro­sil som Pána Ježi­ša, aby vstú­pil do môj­ho živo­ta a stal sa mojím záchran­com a Pánom. Ježiš Kris­tus sa stal v tom okam­ži­ku mojím Pánom a Spa­si­te­ľom a ja som nado­bu­dol vnú­tor­nou isto­tou, pokoj a radosť. Postup­ne som si uve­do­mil, že som sa stal Božím die­ťa­ťom, a že ani v naj­ťaž­ších chví­ľach živo­ta nebu­dem sám.

       Na ten­to oka­mih môj­ho živo­ta nikdy neza­bud­nem. Odvte­dy krá­čam ruka v ruke s Ježi­šom Kris­tom, kto­rý ma milu­je. Nedá sa to výstiž­ne opí­sať slo­va­mi, lebo lás­ku je potreb­né pre­ží­vať osobne.

Fran­ti­šek Černobila

 

 

A toto je sve­dec­tvo, že Boh nám dal več­ný život, a ten­to život je v jeho Syno­vi. Kto má Syna, má život, kto nemá Syna Božie­ho, nemá živo­ta. Toto som napí­sal vám veria­cim v meno Syna Božie­ho, aby ste vede­li, že máte več­ný život (1. Jánov 5:11-13).

 

Ak vyzná­va­me svo­je hrie­chy (Jemu) On je ver­ný a spra­vod­li­vý, aby nám odpus­til hrie­chy a očis­til od všet­kej neprá­vos­ti (1. Jánov 1:9).

 

Poď­te ku mne všet­ci, kto­rí sa namá­ha­te a ste pre­ťa­že­ní, ja vám dám odpo­či­nu­tie! Vez­mi­te na seba moje jar­mo a učte sa odo mňa, lebo som krot­ký a pokor­ný v srd­ci a náj­de­te si odpo­či­nu­tie duši, lebo moje jar­mo je lahod­né a moje bre­mä ľah­ké! (Matúš 11:28-30)