Kto je taký ako náš Boh?

To, s čím sa chcem s vami pode­liť, nie je o mne, ani o mojich deťoch, ale o mojom Bohu. Bib­lia hovo­rí, že deti sú dar od Boha a mám pocit, že tie moje sú ako dary s čer­ve­ný­mi mašličkami.

Prvé vlast­né die­ťa sme nikdy nema­li mať. To bol záver leká­ra. Ale Boh je ten, kto­rý má vždy posled­né slo­vo. Sko­ro po desia­tich rokoch man­žels­tva sa nám naro­dil syn. Po tom­to syno­vi som mala nech­ce­ný potrat a nema­la som isto­tu, či ešte po takom zákro­ku ote­hot­niem. Ale Boh, kto­rý všet­ko ria­di, nám dal aj po tej­to skú­se­nos­ti dru­hé­ho syna. Chce­li sme mať aj tre­tie die­ťa. Tak som sa mod­li­la o diev­ča. Boh nám dal diev­ča. O nej vám chcem nie­čo napí­sať, ako sa Boh oslávil.

Už ako malé bábät­ko mala iné pohy­by ako deti pred­tým. Ako pol­roč­ná nere­a­go­va­la na svo­je nohy, ako desať­me­sač­ná sko­ro ani neve­de­la, že ich má a čo sa s nimi robí a čo s nimi robiť. Všet­ko od jej naro­de­nia som kon­zul­to­va­la s lekár­mi. „Všet­ko je v poriad­ku, nepo­rov­ná­vaj­te to s iný­mi deť­mi, nerob­te pani­ku, čo chce­te, aby vám už pol­roč­ná cho­di­la?…“ Keď sme priš­li v tom­to obdo­bí na neuro­lo­gic­ké vyšet­re­nie, lekár­ka pove­da­la: „Kde ste boli dopo­siaľ, stav je veľ­mi zlý, die­ťa je zaned­ba­né. Mož­no sa naučí cho­diť, ale chô­dza bude pos­ti­hnu­tá. Ako to, že cho­dí­te na reha­bi­li­tá­cie od naro­de­nia die­ťa­ťa a mňa ste obiš­li? Neuro­lóg dopo­ru­ču­je cvi­če­nia“. Pri­már­ka na reha­bi­li­tá­cii jed­no­du­cho toto vyšet­re­nie vyne­cha­la. Nepo­kla­da­la to za dôležité.

Vede­la som, že veci nie sú so Zuz­kou v poriad­ku. Ale to, čo mi lekár­ka za tú krát­ku chví­ľu pove­da­la, ma úpl­ne zlo­mi­lo. Väč­šiu bolesť som počas svoj­ho živo­ta asi ani neza­ži­la. Boh dovo­lil, aby na nás zabud­li?!  Len ťaž­ko som vyšla z ambu­lan­cie a potom pri­šiel plač, kto­rý sa nedal ovlád­nuť. Mys­ľou mi pre­be­hol Zuz­kin aj môj ďal­ší život. Pre­šla som však len kúsok ces­ty a Boh mi poslal svoj­ho anje­la, ženu, kres­ťan­ku a tá upria­mi­la môj pohľad nie na veľ­ký prob­lém, ale na veľ­ké­ho Boha.

Priš­la som domov. Opäť nasta­la veľ­ká bolesť duše. Nič som sko­ro nevní­ma­la, ani to, že mám aj iné deti a povin­nos­ti. Večer som číta­la Bib­liu a mod­li­la som sa: „Bože, ak ma Ty nepo­z­dvih­neš, ak mi Ty nepo­mô­žeš s tou­to boles­ťou duše, zlo­mí ma to!“ Otvo­ri­la som s náde­jou Bib­liu a pokra­čo­va­la v číta­ní tam, kde som napo­sle­dy skon­či­la. V ten večer som číta­la veľ­mi dlho. Priš­la som k mies­tu, o kto­rom som si mys­le­la, že už mi nič nové nemô­že pove­dať:  „A zane­cha­júc zástup vza­li ho so sebou tak, ako bol na lodi. A boli s ním aj iné lode. Vte­dy povs­ta­la veľ­ká búr­ka od vet­ra a vlny sa tak vali­li do lode, že sa až napl­ňo­va­la. A on bol v zálo­dí a spal na poduš­ke. A zobu­di­li ho a pove­da­li mu: „Uči­te­ľu, či ned­báš, že hynie­me?“ A pre­bu­diac sa pokar­hal vie­tor a pove­dal moru: „Mlč, umĺk­ni!“ A pre­stal vie­tor, a nasta­lo veľ­ké ticho. A pove­dal im: „Čo ste takí bojaz­li­ví? Či ešte nemá­te vie­ry“  (Marek 4:36–41).

V ten večer to bol pre mňa iný prí­beh. Cíti­la som sa pres­ne na tej lodi a hovo­ri­la som to, čo aj uče­ní­ci: „Ned­báš Pane, že hyniem?“ To, čo pove­dal Pán Ježiš uče­ní­kom, bolo pre mňa osob­ne: „Čo si taká bojaz­li­vá? Či ešte nemáš vie­ry?“ To bol zlo­mo­vý bod v tej­to situ­ácii. Hovo­rím si: „Veď naozaj, čoho sa bojím. Veď toľ­ko­krát mi Boh pomo­hol, povzbu­dil, odpovedal….Čoho sa vlast­ne bojím? Veď Bohu sa nič nevymk­lo z rúk.“

Z môj­ho srd­ca „spa­dol kameň“ a ja som pocí­ti­la radosť. Uro­bi­la som v ten večer roz­hod­nu­tie: „Budem tomu­to môj­mu veľ­ké­mu Bohu veriť!“ Vždy, keď som sa za Zuz­ku mod­li­la, tak som pro­si­la Pána Boha, aby sa cez ňu oslá­vil. Celý ten čas som sa cíti­la ako v „baló­ni­ku“, chrá­ne­ná od boles­ti, zra­ne­ní… To On, môj Boh uro­bil. Veriť Bohu je veľ­mi oslobodzujúce.

Absol­vo­va­li sme nie­koľ­ko poby­tov v reha­bi­li­tač­nom cen­tre, kde ma pri­pra­vo­va­li aj na to, že chô­dza nebu­de nikdy pek­ná. Boli to zvlášt­ne týžd­ne. Týžd­ne veľ­kej Božej blíz­kos­ti a duchov­nej posi­ly. Reha­bi­li­tač­né cen­trum, kde sme boli, je mies­to veľ­kej boles­ti. Cho­dia tam deti malé i veľ­ké, tie, kto­ré sa nikdy samé nena­je­dia, neucho­pia hrač­ku do svo­jich rúk, nepo­ve­dia nikdy: Mama! Tata! ani Ľúbim ťa… Boh mi tu pri­pra­vil veľa prí­le­ži­tos­tí hovo­riť o ňom. Ubo­le­né mat­ky chce­li počú­vať. Veď už všet­ko mož­né vyskú­ša­li. Home­opa­tiu, aku­punk­tú­ru, vešt­ky­ne, indián­skych šama­nov, uzdra­vo­va­te­ľov, jogí­nov aj spa­nie s ružencom.

Milý ocko, milá mama, ďakuj kaž­dý deň Pánu Bohu, že máš zdra­vé die­ťa a nes na mod­lit­bách tých, kto­rí zdra­vé die­ťa nemajú.

Dnes má Zuz­ka tri roky a cho­dí úpl­ne sama. Taký je môj Boh! Je to moja skú­se­nosť s Bohom a nemu­sí to v takej­to situ­ácii pla­tiť rov­na­ko pre kaž­dé­ho. Boh je však zvr­cho­va­ný a robí to, čo On chce. Jeho plá­ny sú však pre nás o poko­ji, a nie o zle. V tej­to situ­ácii som sa o Bohu nauči­la toto:

Boh má vždy posled­né slovo.

Boh je ten, kto­rý otvá­ra a zatvá­ra život.

Boh má všet­ko pod kon­tro­lou a nič sa mu nevy­my­ká z rúk.

Boh ria­di veci a môže všetko.

Boh dáva svo­jim deťom úte­chu a nádej.

Boh dopúš­ťa, ale neopúš­ťa v súžení.

Boh je živý a hovo­rí aj v 21. storočí.

Boh uzdra­vu­je, je ľútos­ti­vý a dobrý.

Chvá­la mu za to!

(sep­tem­ber 2007)

 

Po rokoch

Čas ply­nie… aj mojim deťom – darom od Boha „s čer­ve­ný­mi maš­lič­ka­mi“ – roky pri­bud­li. Zuz­ka má už päť, Michal sedem a Samu­el desať. Zuz­ka ská­če, behá… je chti­vá učiť sa nové veci. Dobie­ha svo­jich roves­ní­kov v reči, lebo až v troch rokoch zača­la hovo­riť. Keď ju pozo­ru­jem, môžem sa tešiť a vidieť Božiu moc.

Deti ras­tú. Pri­chá­dza­jú nové situ­ácie, nové sta­ros­ti a nové prob­lé­my. Opäť  začal kolo­toč cho­de­nia po leká­roch. Michal a Samu­el dlh­ší čas trpe­li boles­ťa­mi hla­vy. Dnes už viem po skú­se­nos­tiach so Zuz­kou, že lekár lie­či a Boh uzdra­vu­je. Keď cho­dím po leká­roch, mys­lím na krá­ľa Azu. Bib­lia o ňom hovo­rí: „No, ani vo svo­jej  nemo­ci  nehľa­dal Hos­po­di­na, ale leká­rov“.

Pri našich chlap­coch sa zatiaľ nevie sku­toč­ná diag­nó­za. Lekár pove­dal, aké všet­ky vyšet­re­nia máme deťom dať uro­biť. Zda­lo sa mi to opäť veľ­ký prob­lém, veľa času strá­ve­né­ho po leká­roch, plno neis­to­ty. Bola som zno­va ubo­le­ná a zdr­ve­ná. Ale Boh opäť v tej­to situ­ácii zasia­hol a konal. Zasia­hol svo­jím, zvlášt­nym spôsobom.

Pred­chá­dza­jú­ce sve­dec­tvo, prí­beh so Zuz­kou, som napí­sa­la a posla­la do redak­cie. Redak­cia prí­sluš­né­ho časo­pi­su ho uve­rej­ni­la a sta­lo sa aj to, že sve­dec­tvo pre­vzal a uve­rej­nil aj iný kres­ťan­ský časopis. 

Jed­no popo­lud­nie sa vrá­til zo svo­jej služ­by domov man­žel a polo­žil mi na stôl nie­koľ­ko výtlač­kov toh­to iné­ho kres­ťan­ské­ho časo­pi­su s tým, že mi ich posie­la moja pria­teľ­ka a odišiel za svo­ji­mi ďal­ší­mi povin­nos­ťa­mi. Utrá­pe­ná som lis­to­va­la v časo­pi­se a zra­zu som našla v ňom svo­je vlast­né sve­dec­tvo prí­be­hu so Zuz­kou a o Bohu, kto­rý ma posil­nil. Nad­pis bol: „Kto je taký ako náš Boh?“

Bolo pre mňa veľ­mi zau­jí­ma­vé v tom­to roz­po­lo­že­ní čítať svo­je vlast­né sve­dec­tvo o Bohu, písa­né pri­bliž­ne pred tro­mi rok­mi. Číta­la som nie­koľ­ko­krát koniec sve­dec­tva, čo som sa nauči­la o Bohu pri Zuz­ki­nej cho­ro­be. Boh ma nano­vo pote­šil, povzbu­dil a upria­mil môj pohľad na neho. Vte­dy som uvi­de­la prob­lém s chlap­ca­mi men­ší, ako sa mi dote­raz zdal. Boh mi poslal ten­to časo­pis s mojím vlast­ným sve­dec­tvom do tej­to mojej novej situ­ácie v pra­vý čas.

Jed­na pria­teľ­ka mi v tom­to istom obdo­bí roz­prá­va­la svo­ju skú­se­nosť z turis­ti­ky: „Keď som bola na kop­ci, ten dom dolu bol malý. Keď som ziš­la z kop­ca dole, dom bol obrov­ský“. Môj pohľad na prob­lém chlap­cov sa mi zdal ako „obrov­ský dom“. Uve­do­mi­la som si, že ako Božia žena mám na výber. Môžem i v tej­to veci veriť veľ­ké­mu Bohu, kto­rý vidí môj prob­lém z inej per­spek­tí­vy, „zho­ra“. Zno­va môžem vyzná­vať, že „veriť Bohu je veľ­mi oslo­bo­dzu­jú­ce“. Pone­cha­la som teda prob­lém Bohu a sta­la sa pozo­ro­va­teľ­kou jeho zámerov.

Lekár odpo­ru­čil mag­ne­tic­kú rezo­nan­ciu. Bež­ne, pokiaľ to nie je váž­ny prí­pad, je doba čaka­nia na vyšet­re­nie 3-6 mesia­cov. Zda­lo sa mi to prí­liš dlho vzhľa­dom na to, že diag­nó­za nie je potvr­de­ná a chlap­ci uží­va­jú lie­ky. Keď som ich išla na vyšet­re­nie objed­nať, pri­šiel mi na myseľ verš z Prí­slo­via: „Srd­ce krá­ľo­vo v ruke Hos­po­di­no­vej je ako potô­či­ky vôd, kam­koľ­vek chce, ta ho naklo­ní“.  Zača­la som sa mod­liť: „Pane, aj srd­ce leká­ra, ak Ty chceš  a je to pre chlap­cov dob­re, si môžeš nakloniť“.

Lekár vyšiel z ambu­lan­cie a pove­dal mi, že vyšet­re­nie pri­chá­dza do úva­hy naj­skôr až o tri mesia­ce. Pop­ro­si­la som ho, či by to pred­sa nešlo skôr, lebo ich lie­čia, ale pres­ná diag­nó­za nie je urče­ná. Jeho odpo­veď bola: „Dob­re, pani, príď­te o tri týžd­ne. Chlap­ci však budú musieť vydr­žať 20 minút bez pohnu­tia hla­vy a pre­to odpo­rú­ča­me uro­biť to pod nar­kó­zou“. Nar­kó­zu som odmiet­la. Veri­la som, že ten­to môj Boh má v moci deťom podržať hla­vu bez pohnu­tia 20 minút.

Doma sme nacvi­čo­va­li tri týžd­ne 20 minút ležať na zemi bez pohnu­tia hla­vy. Ani jeden­krát to nevy­dr­ža­li. Pri­šiel deň náš­ho ter­mí­nu. Cir­kev sa úpen­li­vo mod­li­la. Michal vošiel do tune­la, kde bol hluk, ako keď je v čin­nos­ti zbí­jač­ka. Roz­lú­či­la som sa s ním: „Keď ti bude ťaž­ko ale­bo dlho, volaj k Pánu Bohu“.

Michal po 20 minú­tach vyšiel vysmia­ty: „Mama, doká­zal som to! Mod­lil som sa v tune­li a Pán Ježiš mi pomo­hol“. Mal novú skú­se­nosť s Pánom Ježi­šom. Potom vošiel Samu­el. Z hlu­ku bol tro­chu vystra­še­ný. Ja som si naplá­no­va­la, že sa počas doby vyšet­re­nia budem mod­liť. Boh mi však ten­to čas naplá­no­val tro­chu inak. 

V čakár­ni už sede­lo diev­ča, kto­ré ako die­ťa cho­di­lo k nám domov na det­ský klub. Vte­dy sme mali túž­bu deti z náš­ho pane­lá­ku učiť o Bohu. Dnes má toto diev­ča 30 rokov. Je veľ­mi váž­ne cho­rá a čaká ju neľah­ká budúc­nosť. Sede­la v čakár­ni, počú­va­la o Bohu, o náde­ji pre život. Keď som jej všet­ko dôle­ži­té pove­da­la, lekár­ka zavo­la­la moje meno a dala mi výsled­ky. Medzi iným pove­da­la: „Pani, nedá­va­li sme tomu šan­cu, že to deti vydr­žia bez pohnu­tia. Michal vôbec nepo­hol hla­vou a Sam­ko dva­krát, ale bolo to také mini­mál­ne, že to nena­ru­ši­lo vyšetrenie“.

Moh­la som jej pove­dať, že Boží ľud sa mod­lil a bol to Boh, kto­rý držal ich hla­vy. Bež­ne sa na výsled­ky čaká 2 týžd­ne, ale Boh pri­pra­vil aj to, že výsled­ky sme moh­li mať v ten istý deň. Vyšet­re­nie nepo­tvr­di­lo Samu­e­lo­vu pred­bež­nú diag­nó­zu, i keď stá­le nepo­zná­me prí­či­nu jeho boles­tí. Chvá­la Bohu za to! Samu­el hľa­dá Boha a túži po zme­ne­nom živo­te – aspoň tak to vyzná­va. Ak ho tie­to veci majú pri­viesť k Bohu, chcem to s Božou pomo­cou niesť a dôve­ro­vať mu.

Micha­lo­vi nenaš­li nič z toho, čo si lekár mys­lel, ale našli mu tam neja­kú cys­tu. Neviem, čo to zna­me­ná a aké to má dôsled­ky, ale môžem veriť Bohu, že keď mu hla­vu držal v tune­li vo svo­jich rukách, drží i túto cys­tu. Som vďač­ná Bohu, že chlap­cov, i mňa, posil­nil a pre­nie­sol cez toto obdo­bie. Chcem veriť tomu­to veľ­ké­mu Bohu tak ako pri Zuz­ke. Veď On doko­na­le pozná kaž­dé­ho z nás. „Nikto­rá moja kosť nie je ukry­tá pred tebou, kto­rý som uči­ne­ný v skry­tos­ti, utka­ný som v hlbi­nách zeme. Tvo­je oči vide­li môj trup…“ (Žalm 139:15).

Keď som čaka­la na naro­de­nie Micha­la, pro­si­la som Boha o slo­vo do tej situ­ácie, aby moja myseľ bola upria­me­ná na neho. On to učinil:

Poz­dvi­hu­jem svo­je oči k horám, odkiaľ pri­chá­dza moja pomoc. Moja pomoc je od Hos­po­di­na, kto­rý uči­nil nebe­sia i zem“ (Žalm 121:1-2).

Vaša Kata­rí­na

(2009)

 

image_pdfimage_print