Teolo­gic­ké systémy

Slo­vo „sys­tém“ zna­me­ná: úče­lo­vý spô­sob uspo­ria­da­nia neja­ké­ho cel­ku; sústa­va. Slo­vom „sys­te­ma­tic­ký“ sa ozna­ču­je nie­čo, čo je uspo­ria­da­né, utrie­de­né, čo teda má sys­tém. Sys­te­ma­tic­ká teoló­gia je druh teoló­gie, kto­rá pred­kla­dá veci uspo­ria­da­né do cel­kov (tém) s koneč­ným cie­ľom poskyt­núť cel­ko­vý obraz Božie­ho zja­ve­nia a jeho konania.

Ako sme naz­na­či­li v člán­ku Čo je teoló­gia – 1. časť, o teoló­gii môže­me hovo­riť z via­ce­rých uhlov pohľa­du a to jed­nak pod­ľa dru­hu nábo­žen­stva (kres­ťan­ská teoló­gia, teoló­gia isla­mu, bud­hiz­mu a pod.) ale­bo v rám­ci kon­krét­ne­ho nábo­žen­stva o teoló­gii jej jed­not­li­vých deno­mi­ná­cií, cir­kví, hnu­tí ale­bo prú­dov, naprí­klad: teoló­gia kato­líc­kej cir­kvi, teoló­gie pro­tes­tant­ských cir­kvi, teoló­gia let­nič­né­ho hnu­tia, teoló­gia evan­je­li­kál­na atď. Jed­not­li­vé teoló­gie (uče­nia) cir­kví sa for­mu­jú a etab­lu­jú na zákla­de vie­rouč­ných vyhlá­se­ní, doktrín či dogiem – a tie­to vytvá­ra­jú teolo­gic­ký sys­tém.

Defi­ní­cia: Súhrn doktrín a uče­ní tvo­ria­ci vie­rouč­ný celok nesie pome­no­va­nie teolo­gic­ký sys­tém.

(Poznám­ka: Slo­vá teoló­gia, uče­nie, teolo­gic­ký sys­tém sa pou­ží­va­jú zame­ni­teľ­ne, aj keď nie vždy je to vhod­né. Teolo­gic­ký sys­tém je pre prí­sluš­nú cir­kev repre­zen­ta­tív­nym ozna­če­ním – ohla­su­je jej súhr­n­né uče­nie (teoló­giu).)

Tak môže­me hovo­riť a teolo­gic­kom sys­té­me aký­mi sú: kato­li­ciz­mus, evan­je­li­ka­liz­mus,  armi­nia­niz­mus, kal­vi­niz­mus, dispn­za­ci­ona­liz­mus, teoló­gia zmlu­vy atď. Nie­kto­ré teolo­gic­ké sys­té­my sa pre­lí­na­jú. Kres­ťan­ských teolo­gic­kých sys­té­mov je, žiaľ, prí­liš veľa. To, že ich je via­ce­ro zna­me­ná, že sa nez­ho­du­jú, ba priam si pro­ti­re­čia, sto­ja pro­ti sebe. Kon­krét­na cir­kev, spo­lo­čen­stvo, sa môže pri­dŕ­žať via­ce­rých teolo­gic­kých systémov.

Teoló­gia, ako súhr­n­né uče­nie kon­krét­nej cir­kvi (spo­lo­čen­stva), je daná jej teolo­gic­kým sys­té­mom. Môže to byť jej vlast­ný jedi­neč­ný sys­tém, ale­bo je zme­sou via­ce­rých teolo­gic­kých sys­té­mov. Základ­ným a kľú­čo­vým roz­poz­ná­va­jú­cim zna­kom bib­lic­kej pra­vo­sti a ver­nos­ti teolo­gic­ké­ho sys­té­mu, je uče­nie o spá­se. Pove­da­né iný­mi slo­va­mi: je to uče­nie o tom, ako sa člo­vek stra­te­ný vo svo­jich hrie­choch môže dostať späť do spo­lo­čen­stva so svä­tým Bohom, svo­jím Stvoriteľom. 

Uče­nie o spá­se je základ­ným roz­poz­ná­va­cím zna­kom či cir­kev (spo­lo­čen­stvo) pri­vá­dza, resp. usmer­ňu­je hľa­da­jú­ce­ho hrieš­ni­ka na ces­tu vedú­cu k Bohu ale­bo ho sme­ru­je nie­kam inam. Avšak aj keď kon­krét­na cir­kev pred­kla­dá správ­ne bib­lic­kú ces­tu spa­se­nia, t. j. jedi­ne z vie­ry v evan­je­lium, nie je to posta­ču­jú­cim k tomu, aby sa dalo o nej pove­dať, že všet­ko jej uče­nie, celá jej teoló­gia, je bib­lic­ká. Vie­ra jedi­ne v oso­bu a die­lo Pána Ježi­ša Kris­ta je základ­ný kameň na kto­rý sto­jí celá bib­lic­ká spa­si­teľ­ná stav­ba (vie­rou­ka). Tre­ba si ale pozor aj na to, čo sa na tom­to zákla­de postaví.

Teoló­gie kres­ťan­stva, ich teolo­gic­ké sys­té­my vychá­dza­jú z Bib­lie a pri­tom nie­len­že sa od seba odli­šu­jú, ale, čo je veľ­mi smut­né a zlé, čas­to ich stú­pen­ci sto­ja pro­ti sebe ako úhlav­ní nepria­te­lia. His­tó­ria cir­kví hlá­sia­cich sa ku kres­ťan­stvu to potvrdzuje.

Pra­vid­lom kres­ťan­stva (nor­ma­tí­vom) je, či: malo by  byť to, čo učí Pís­mo: „Jed­no telo a jeden Duch, ako ste aj povo­la­ní v jed­nej náde­ji svoj­ho povo­la­nia. Jeden Pán, jed­na vie­ra, jeden krst, jeden Boh a Otec všet­kých, kto­rý je nad všet­ký­mi, skr­ze všet­kých a vo všet­kých vás“ (Efez­ským 4:4-6). A z toho vyplý­va­jú­ca apoš­tol­ská inštruk­cia pre komu­ni­ty kres­ťan­ských veria­cich: „Pro­sím vás teda ja väzeň v Páno­vi, žeby ste cho­di­li hod­ne povo­la­nia, kto­rým ste povo­la­ní, s celou poko­rou a krot­kos­ťou, so zho­vie­va­vos­ťou zná­ša­jú­ci sa navzá­jom v lás­ke, usi­lu­jú­ci sa zacho­vá­vať jed­no­tu Ducha v zväz­ku poko­ja“ (ver­še 1-3), kto­rú cir­kvám adre­su­je apoš­tol Pavol. Je to iný­mi slo­va­mi vyslo­ve­né pri­ká­za­nie Pána Ježi­ša Kris­ta, kto­ré dal svo­jim uče­ní­kom v pred­ve­čer jeho ukri­žo­va­nia: „Nové pri­ká­za­nie vám dávam – aby ste sa milo­va­li navzá­jom; tak ako som vás milo­val, aby ste sa aj vy tak milo­va­li navzá­jom. Po tom pozna­jú všet­ci, že ste moji uče­ní­ci, keď bude­te mať lás­ku medzi sebou“ (Ján 13:34-35). A aká je prax?

Prax kres­ťan­ských cir­kví a aj jed­not­liv­cov, je pres­ným opa­kom tej­to nor­my. Pri­tom ale niet pochýb, že sú zbo­ry a spo­lo­čen­stvá, v kto­rých zákla­dom živo­ta, vzá­jom­ných vzťa­hov a vzťa­hov k veria­cim nachá­dza­jú­cich sa v iných zbo­roch, je lás­ka Kristova.

Člo­vek uve­rí v oso­bu a die­lo Pána Ježi­ša Kris­ta. Boh mu pri­po­čí­ta spra­vod­li­vosť Ježi­ša Kris­ta a prij­me ho za svo­je die­ťa – taký­to sa tým­to sta­ne novým stvo­re­ním v Kris­to­vi. Čo iný­mi slo­va­mi zna­me­ná, že Boh ho oble­čie do čis­té­ho bie­le­ho rúcha spra­vod­li­vos­ti Ježi­ša Kris­ta. Toto Božie die­ťa sa pri­po­jí k miest­ne­mu cir­kev­né­mu zbo­ru. A čo sa tam s ním ude­je? Tam mu na to čis­té bie­le rúcho navle­čú cir­kev­né trič­ko prí­sluš­né­ho zbo­ru, resp. cir­kvi, do kto­rej miest­ny zbor pat­rí. A tak toto Božie die­ťa už nevy­ža­ru­je čis­to­tu a vôňu bie­le­ho Kris­tov­ho rúcha, ale žia­ri žia­rou cir­kev­né­ho zbo­ru, čo iný­mi slo­va­mi zna­me­ná, že pri­már­ne repre­zen­tu­je a šíri teolo­gic­ký sys­tém zbo­ru, v kto­rom sa nachá­dza. A tak je to od cir­kvi k cir­kvi, od zbo­ru k zboru.

Kres­ťa­nia máva­jú nad hla­va­mi svo­ji­mi Bib­lia­mi, ale prax živo­ta spo­lo­čens­tiev a jed­not­liv­cov je čas­to ďale­ko od toho, čo je v nej nepí­sa­né. To je súčas­ný stav cir­kev­ných kres­ťan­ských spo­lo­čens­tiev, avšak len málo­kto je ochot­ný pozrieť sa na túto sku­toč­nosť otvo­re­ný­mi oča­mi a hovo­riť o tom. Je to v istom zmys­le slo­va pocho­pi­teľ­né, lebo je v tom veľ­ké rizi­ko – exko­mu­ni­ká­cia je boles­ti­vá a vedie jed­not­liv­ca do spo­lo­čen­skej izolácie.

Viem o čom píšem, lebo som to zažil na vlast­nej koži. Odmie­tol som cir­kev­né uče­nie, kto­ré odpo­ro­va­lo uče­niu Pís­ma – cir­kev­né uče­nie, kto­ré bolo posta­ve­né nad auto­ri­tu Pís­ma. Stál som pred voľ­bou: pri­jať cir­kev­né uče­nie odpo­ru­jú­ce Pís­mu, ale­bo opus­tiť toto spo­lo­čen­stvo (cir­kev). Zvo­lil som dru­hú mož­nosť. To bol moment, keď som si uve­do­mil, čo v pra­xi zna­me­na­jú kres­ťan­ské teolo­gic­ké sys­té­my a vyzlie­kol som cir­kev­né trič­ko s roz­hod­nu­tím nikdy viac si neob­liecť žiad­ne cir­kev­né trič­ko a nevs­tú­piť pod žiad­ny kres­ťan­ský teolo­gic­ký sys­tém, okrem toho bib­lic­ké­ho. Tak je tomu až doteraz.

S brat­mi v spo­lo­čen­stve, kto­ré nav­šte­vu­jem, sme sa zhod­li a ujed­no­ti­li na bib­lic­kej prav­de, že spa­se­ní sme jedi­ne z vie­ry v evan­je­lium a nie z cir­kev­ných uče­ní pred­kla­da­ný­mi teolo­gic­ký­mi sys­té­ma­mi. Uče­nie (bib­lic­ké) je dôle­ži­té, ale život vo več­nos­ti a v novom Jeru­za­le­me bude­me spo­loč­ne trá­viť nie na zákla­de cir­kev­né­ho uče­nia, resp. prí­sluš­nos­ti k teolo­gic­ké­mu sys­té­mu, ale jedi­ne na zákla­de vie­ry v oso­bu a die­lo náš­ho Pána Ježi­ša Kris­ta, z kto­rej sme už teraz spa­se­ní v nádeji.

Uve­riv­ší v evan­je­lium Ježi­ša Kris­ta, Božie deti, nové stvo­re­nia v Kris­to­vi zacho­va­jú a zosta­nú v jed­no­te Ducha pod­ľa Pís­ma len vte­dy, keď si neob­le­čú žiad­ne cir­kev­né trič­ko, resp. keď cir­kev­né trič­ko vyzle­čú a zosta­nú oble­če­ní len do čis­té­ho bie­le­ho rúcha spra­vod­li­vos­ti Ježi­ša Kris­ta, do kto­ré­ho ich oblie­kol Boh pri ich znovuzrodení. 

Otáz­ku Pre­čo je toľ­ko kres­ťan­ských teolo­gic­kých sys­té­mov? nechá­me zatiaľ otvorenú.

„Bib­lic­ká teoló­gia áno, teolo­gic­ký sys­té­my nie“.

Snaž­me sa poro­zu­mieť čo hovo­rí Boh. Pop­ri­tom sa však neuzam­kni­me, ani sa nedaj­me uzam­knúť, do žiad­ne­ho teolo­gic­ké­ho systému.

Súvi­sia­ce člán­ky: Čo je teoló­gia – 1. časť; Kres­ťan­stvo – Čo to je?; Sve­dec­tvo a vyzna­nie osob­nej viery

Umiest­ne­né: 21. októb­ra 2024

Dopl­ne­né: 25: janu­ára 2025