II. diel  Autorita Božieho slova

(Člá­nok zo sedem­diel­ne­ho cyk­lu  „Čin­nosť Božie­ho slova“)

 

 

V pred­chá­dza­jú­com člán­ku (I. diel – Pro­lóg) sme uvied­li, že Božie slo­vo je naj­vyš­šou auto­ri­tou, skr­ze kto­rú Boh hovo­rí k svoj­mu ľudu. V tom­to die­ly sa bude­me tej­to téme veno­vať pod­rob­nej­šie1).

       Začne­me tex­tom ver­šov Ján 10:34-36. Tu Pán Ježiš hovo­rí k Židom a obha­ju­je svo­je pre­hlá­se­nie, že je Boží Syn, kto­ré Židia napad­li a odmie­ta­li. Kris­tus sa dovo­lá­va Sta­ré­ho záko­na, kto­rý ozna­ču­je výra­zom: „váš zákon

       „Ježiš im odpo­ve­dal: Či nie je napí­sa­né vo vašom záko­ne: Ja som pove­dal: Boho­via ste? Ak teda tých nazval boh­mi, ku kto­rým sa sta­lo slo­vo Božie, – a Pís­mo nemož­no zru­šiť – vy hovo­rí­te tomu, kto­ré­ho posvä­til Otec a poslal na svet, vraj rúhaš sa, pre­to­že som pove­dal: Syn Boží som?“ (Ján 10:34-36)

       Pán Ježiš vo svo­jej odpo­ve­di sám pou­žil dvoch pome­no­va­ní (titu­lov) pre ozna­če­nie Bib­lie, kto­ré sa odvte­dy stá­le pou­ží­va­jú. Prvým je: „Božie slo­vo“ a dru­hým „Pís­mo“. Obe pome­no­va­nia majú svoj význam, obe hovo­ria o dôle­ži­tos­ti Biblie.

       Keď hovo­rí, že Bib­lia je „Božie slo­vo“ tak hovo­rí, že prav­da zja­ve­ná v nej nemá pôvod u ľudí, ale  u Boha. Aj keď bolo via­ce­ro ľudí a rôz­nym spô­so­bom pou­ží­va­ných k tomu, aby Božie slo­vo doru­či­li ľuďom, títo ľudia boli jed­no­du­cho len nástroj­mi v Božích rukách. V žiad­nom prí­pa­de posols­tvo Bib­lie svoj pôvod nemá v ľuďoch, ale len a výhrad­ne v Bohu samom.

       Keď pou­ží­va titul „Pís­mo“, hovo­rí o Bohom vyme­dze­ný roz­sah Bib­lie. Výraz Pís­mo doslov­ne zna­me­ná: „to, čo bolo zapí­sa­né“. Bib­lia neob­sa­hu­je úpl­ný záznam toho, čo Boh k svo­jim slu­žob­ní­kom od veku (v celej his­tó­rii) hovo­ril. Potre­bu­je­me roz­umieť, že aj keď je Bib­lia napros­to prav­di­vá a auto­ri­ta­tív­na, je tiež selek­tív­na. Jej posols­tvo je urče­né ľuďom a je vyjad­re­né slo­va­mi a poj­ma­mi, kto­rým ľudia môžu roz­umieť. Jej ústred­nou témou a záme­rom je dob­ro člo­ve­ka. Zja­vu­je pre­dov­šet­kým pod­sta­tu a dôsled­ky hrie­chu a ces­tu vyslo­bo­de­nia člo­ve­ka z hrie­chu a jeho dôsled­kov skr­ze vie­ru v Ježi­ša Krista.

       Z toh­to pohľa­du si uve­dom­me význam slov Pána Ježi­ša z Jána 10:35. Nie­len­že dáva svo­ju osob­nú pečať hlav­ným titu­lom Bib­lie – „Božie slo­vo“ a  „Pís­mo“, ale tiež dáva svo­ju pečať na napros­tú auto­ri­tu Bib­lii, keď hovo­rí: „a Pís­mo nemož­no zru­šiť“. Ten­to krát­ky a struč­ný výraz v sebe obsa­hu­je všet­ky pre­hlá­se­nia o naj­vyš­šej a bož­skej auto­ri­te, kto­ré ú a môžu byť o Bib­lii uro­be­né. Výra­zom „Pís­mo nemož­no zru­šiť“ je pove­da­né všet­ko o naj­vyš­šej auto­ri­te Bib­lie, o jej auto­ri­ta­tív­nej nad­ra­de­nos­ti nad všet­kým ostat­ným zjavením.

       Bib­lia zja­vu­je, že pri jej zosta­ve­ní a napí­sa­ní bol zvr­cho­va­ný nevi­di­teľ­ný vplyv, kto­rým bol Boh spo­je­ný s duchom a mys­ľou ľudí, kto­rí zapi­so­va­li Božie slo­vo, Bib­liu a zais­ťo­val ich vede­nie. Ten nevi­di­teľ­ný vplyv je Svä­tý Duch – vlast­ný Boží Duch (2. Patrov1:21; 2. Timo­te­jo­vi 3:16). On vie­dol Božích slu­žob­ní­kov v ulo­že­ní Božie­ho slo­va vo for­me písa­né­ho tex­tu Bib­lie. A je to ten istý Svä­tý Duch, kto­rý, keď si číta­me Bib­liu, berie lite­ra­mi zapí­sa­né Božie slo­vo a v našom duchu ho pre­mie­ňa na živú tvo­ri­vú Božiu silu. Ďaku­je­me milos­ti­vé­mu Bohu, že nám v zno­vuz­ro­de­ní okrem nové­ho srd­ca a náš­ho nové­ho ducha a dal nám na pre­bý­va­nie aj svoj­ho Svä­té­ho Ducha, kto­rý nám teraz  oži­vu­je zapí­sa­né bib­lic­ké tex­ty. Taká je aj moja skú­se­nosť. Píšem o tom v člán­ku „Bib­lia – kni­ha napí­sa­ná pre mňa“2).  

       V Žal­moch čas­to nachá­dza­me zvr­cho­va­nosť auto­ri­ty Božie­ho slo­va vyjad­re­nú výraz­mi ako: „Tvo­je slo­vo sto­jí na veky“; „Tvo­je slo­vo je prav­da“ a pod. Tak tomu je v Žal­me 119: „Hos­po­di­ne, tvo­je slo­vo sto­jí na veky na nebe­siach. Tvo­ja prav­da na poko­le­nie a poko­le­nie…“ (ver­še 89-90); „Sumou tvoj­ho slo­va je prav­da…“ (verš 160).

       Bib­lia je več­né Božie slo­vo. Nie je len vecou čas­nos­ti, ale aj več­nos­ti. „Nebo a zem pomi­nú, ale moje slo­vá nikdy nepo­mi­nú“ hovo­rí náš Pán Ježiš Kris­tus v Matúš 24:35. Rov­na­ko ozna­mu­je aj v káz­ni na hore: „Nedom­nie­vaj­te sa, že som pri­šiel zru­šiť zákon ale­bo pro­ro­kov: nepri­šiel som zru­šiť, ale napl­niť“ (Matúš 5:17). Výraz „zákon a pro­ro­ci“ bol vše­obec­ne pou­ží­va­ný k pome­no­va­niu sta­ro­zá­kon­ných písem ako cel­ku 1).

       A pokra­čo­val: „Lebo amen vám hovo­rím, že dokiaľ nepo­mi­nie nebo a zem, ani len jedi­né jota ale­bo jeden pun­tík nepo­mi­nie zo záko­na, dokiaľ sa všet­ko nesta­ne“ (verš 18). Výraz „zákon“ bol pou­ží­va­ný k ozna­če­niu pia­tich Moj­ži­šo­vých kníh, ale­bo tiež aj k ozna­če­niu celé­ho Sta­ré­ho záko­na1).

       Slo­vo „jota“ v pôvo­di­ne zhru­ba odpo­ve­dá náš­mu apos­tro­fu1). Slo­vo „pun­tík“ ozna­ču­je malú vln­ku nad pís­me­nom ale­bo rož­tek v rohu heb­rej­ské­ho pís­me­na, keď slú­ži k odlí­še­ní toh­to pís­me­na od iné­ho pís­me­na veľ­mi podob­né­ho tva­ru. Kris­tus tu hovo­rí, že ori­gi­nál­ny heb­rej­ský text1)  je tak ori­gi­nál­ny a auto­ri­ta­tív­ny, že ani naj­men­šia časť tex­tu, men­šia než čiar­ka, nemô­že byť zme­ne­ná ale­bo odstrá­ne­ná. To dôraz­né a sil­né potvr­de­nie abso­lút­nej pres­nos­ti a auto­ri­ty sta­ro­zá­kon­ných písiem samot­ným Božím Synom.

       Kris­tus v prie­be­hu celé­ho svoj­ho pozem­ské­ho vyučo­va­nia dôsled­ne zacho­vá­val ten­to postoj k sta­ro­zá­kon­ným pís­mam. Naprí­klad, v Matú­šo­vi 19:3-9 číta­me, že keď k nemu priš­li fari­ze­ji s otáz­kou o man­žels­tve a roz­vo­de, odpo­ve­dal im odka­zom na popis stvo­re­nia člo­ve­ka v prvých kapi­to­lách kni­hy Gene­zis (1. kni­ha Moj­ži­šo­va): „A on odpo­ve­dal a rie­kol im: Či ste nečí­ta­li, že ten, kto­rý ich uči­nil, od počiat­ku uči­nil ich muža a ženu“ (verš 4).

       Keď sadú­ce­ovia polo­ži­li Ježi­šo­vi otáz­ku, Matúš 22:31-32, o vzkrie­se­ní mŕt­vych, odpo­ve­dal im odka­zom na opis situ­ácie Moj­ži­ša pri horia­com kry, kto­rý sa nachá­dza v dru­hej kni­he Moj­ži­šo­vej. Rov­na­ko ako fari­ze­om i sadú­ce­om Kris­tus dáva odpo­veď vo for­me otáz­ky: „ A o zmŕt­vychvs­ta­ní mŕt­vych či ste nečí­ta­li, čo vám je pove­da­né od Boha, kto­rý pove­dal: Ja som Boh Abra­há­mov, Boh Izá­kov a Boh Jako­bov? Boh nie je Bohom mŕt­vych, ale živých“.  Citu­je tu z kni­hy Exo­dus 3:6. Keď citu­je tie­to slo­vá, kto­ré boli napí­sa­né vzhľa­dom na tú dobu pred päť­nás­ti­mi sto­ro­čia­mi, hovo­rí im: „či ste nečí­ta­li, čo vám je pove­da­né od Boha“. Kris­tus sa teda nedí­va na Moj­ži­šo­ve kni­hy ako na his­to­ric­ký doku­ment o minu­los­ti, ale ako na živé, aktu­ál­ne a auto­ri­ta­tív­ne posols­tvo ľudu svo­jej doby. Päť­násť sto­ro­čí neub­ra­lo Moj­ži­šov­mu zázna­mu život­nosť, pres­nosť ani autoritu.

       Kris­tus nie­len­že v celom svo­jom pozem­skom uče­ní zdô­raz­ňo­val nespo­chyb­ni­teľ­nú a úpl­nú pres­nosť sta­ro­zá­kon­ných písiem, ale zdô­raz­ňo­val ich napros­tú auto­ri­tu nad celým prie­be­hom vlast­né­ho pozem­ské­ho živo­ta. Od jeho naro­de­nia až do smr­ti a vzkrie­se­nia bolo všet­ko v jeho živo­te ria­de­né zása­dou: „aby sa napl­ni­lo“. To, čo sa malo napl­niť, bolo nie­kto­ré dôle­ži­té mies­to Sta­ré­ho záko­na. Uve­die­me pre  ilus­trá­ciu také udalosti:

       Naro­de­nie z pan­ny; naro­de­nie v Bet­le­he­me; útek do Egyp­ta; život v Naza­re­te; poma­za­nie Svä­tým Duchom; jeho služ­ba v Gali­lei; uzdra­vo­va­nie nemoc­ných; odmiet­nu­tie jeho uče­ní a zázra­kov Žid­mi; pou­ží­va­nie podo­bens­tiev; bol zra­de­ný pria­te­ľom; bol opus­te­ný svo­ji­mi uče­ník­mi; bol nená­vi­de­ný bez prí­či­ny; bol odsú­de­ný so zlo­čin­ca­mi; jeho odev bol roz­de­le­ný losom;  keď žíz­nil, bol mu ponúk­nu­tý ocot; jeho telo bolo pre­bod­nu­té, ale kos­ti mu nebo­li zlá­ma­né; bol pocho­va­ný v hro­be boha­té­ho; tre­tie­ho dňa vstal z mŕt­vych. Ten­to zoznam urči­te nie je vyčer­pá­va­jú­ci. O kaž­dej z nich bolo napí­sa­né, že sa sta­la, aby sa napl­ni­lo Pís­mo Sta­ré­ho záko­na. Celý pozem­ský život Ježi­ša bol v kaž­dom ohľa­de a v kaž­dej situ­ácii ovlá­da­ný a ria­de­ný abso­lút­nou auto­ri­tou sta­ro­zá­kon­ných písiem.

       To boli sta­ro­zá­kon­né pís­ma. Teraz sa od Sta­ré­ho záko­na obrá­ti­me k Nové­mu záko­nu a bude­me sa zau­jí­mať, aká auto­ri­ta je pri­pí­sa­ná jemu.

       Pán Ježiš počas svo­jej pozem­skej služ­by nena­pí­sal ani jed­no slo­vo a neza­ne­chal po sebe žiad­nu písom­nú pamiat­ku. Výnim­kou bola len situ­ácia, keď písal prs­tom na zem v prí­tom­nos­ti ženy pri­sti­hnu­tej pri cudzo­lož­stve. Napriek tomu svo­jim uče­ní­kom pri­ka­zu­je odo­vzdať záznam o jeho služ­be a káza­ní všet­kým náro­dom na celej zemi: „A tak iďte, čiň­te uče­ník­mi všet­ky náro­dy krs­tiac ich vo meno Otca i Syna i Svä­té­ho Ducha učiac ich zacho­vá­vať všet­ko, čokoľ­vek som vám pri­ká­zal. A hľa, ja som s vami po všet­ky dni až do sko­na­nia sve­ta. Amen“ (Matúš 28:19-20). Aj z ver­ša Matúš 23:34 vyplý­va, že záznam jeho služ­by má byť zacho­va­ný písom­nej forme.

       Nad toto Ježiš zabez­pe­čil, aby jeho uče­nie bolo zacho­va­né v nezme­ne­nom obsa­hu. O tom­to zabez­pe­če­ní číta­me v Ján 14:26 „Ale Teši­teľ, Svä­tý Duch, kto­ré­ho pošle Otec v mojom mene, ten vás naučí všet­ké­mu a pri­po­me­nie vám všet­ko, čo som vám pove­dal“. Podob­ne aj v 16:13.-15. Okrem toh­to, z tých­to ver­šov môže­me roz­umieť, že sú to opat­re­nia pre pres­nosť zázna­mu týka­jú­ce sa minu­los­ti aj  opat­re­nia, týka­jú­ce sa budúc­nos­ti. Opat­re­nia pre minu­losť sú v slo­vách: „pri­po­me­nie vám všet­ko, čo som vám pove­dal“. Opat­re­nia pre budúc­nosť: „uve­die vás do kaž­dej prav­dy… aj budú­ce veci vám bude zves­to­vať“.

       Z tých­to ver­šov vidí­me, že pres­nosť a auto­ri­ta Nové­ho záko­na, tak ako aj Sta­ré­ho záko­na, nezá­le­ží na ľud­skom fak­to­re (pozo­ro­va­ní ale­bo poro­zu­me­ní), ale na vyučo­va­ní, vede­ní a ria­de­ní Svä­tým Duchom. Pís­ma Sta­ré­ho a Nové­ho záko­na sú vdýc­hnu­té Bohom – apoš­tol Pavol to pri­po­mí­na Timo­te­jo­vi (2. Timo­te­jo­vi 3:16-17).

       Aj apoš­to­li Pána Ježi­ša tomu tak­to roz­ume­li a v takej­to auto­ri­te zbo­rom svo­je lis­ty posie­la­li. Apoš­tol Peter v 2. Pet­rov 3:1-2 píše: „Toto vám, milo­va­ní, píšem už dru­hý list, v kto­rých to lis­toch upo­mí­na­ním povzbu­dzu­jem vašu čis­tú myseľ, aby ste pamä­ta­li na slo­vá, kto­ré pred­po­ve­da­li svä­tí pro­ro­ci, a na svo­jich apoš­to­lov pri­ká­za­nie Pána a Spa­si­te­ľa…“. Tu apoš­tol Peter kla­die pís­ma sta­ro­zá­kon­ných pro­ro­kov a pri­ká­za­nia Kris­to­vých apoš­to­lov ved­ľa seba a s rov­na­kou autoritou.

       Ďalej vo ver­šoch 15 a 16 tej­to kapi­to­ly apoš­tol Peter uzná­va a potvr­dzu­je Božiu auto­ri­tu lis­tov apoš­to­la Pav­la – hovo­rí: „A zho­vie­va­vosť náš­ho Pána pova­žuj­te za spa­se­nie, ako vám aj náš milo­va­ný brat Pavel písal pod­ľa jemu danej múd­ros­ti, ako aj vo všet­kých lis­toch, keď v nich hovo­rí o tom­to, v kto­rých sú nie­kto­ré ťaž­ko pocho­pi­teľ­né veci, kto­ré neuče­ní a neupev­ne­ní pre­krú­ca­jú ako aj ostat­né pís­ma na svo­je vlast­né zatra­te­nie“. Pet­ro­ve slo­vá uka­zu­jú, že ešte za Pav­lov­ho živo­ta ostat­ní apoš­to­li uzná­va­li, že Pav­lo­ve lis­ty majú plnú auto­ri­tu ostat­ných písiem Bib­lie. Pri tom apoš­tol Pavol osob­ne nepoz­nal Ježi­ša počas jeho pozem­skej služ­by. Pres­nosť a auto­ri­ta Pav­lov­ho osob­né­ho vyuče­nia zbo­rov a jeho lis­tov zále­ža­la výhrad­ne na nad­pri­ro­dze­nej inšpi­rá­cii a zja­ve­ní Svä­té­ho Ducha. Toto pla­tí aj o Luká­šo­vi, kto­rý nemal titul apoš­tol, nepat­ril medzi dvanástich.

       V záve­re môže­me na zákla­de výpo­ve­dí písem Sta­ré­ho a Nové­ho záko­na kon­šta­to­vať, že doko­na­lá pres­nosť a auto­ri­ta Sta­ré­ho a Nové­ho záko­na nie je posta­ve­ná na pre­men­li­vých a omyl­ných schop­nos­tiach ľud­ských bytos­tí, ale na Božom nad­pri­ro­dze­nom vede­ní a zja­ve­ní Svä­tým Duchom. Z toh­to pozna­nia máme tiež poro­zu­me­nie, že Sta­rý a Nový zákon sa navzá­jom potvr­dzu­jú a dopl­ňu­jú a vytvá­ra­jú súvis­le, kom­pakt­né, úpl­né a ku všet­ké­mu dosta­toč­né Božie zjavenie.

 

Zdro­je

1) Zoznam lite­ra­tú­ry, polož­ka  27 a) Kni­ha I: Zákla­dy víry, str.20 – 26

2) Pre­chod na člá­nok „Bib­lia – kni­ha napí­sa­ná pre mňa

 

 

Pre­chod na úvod­nú strán­ku – Úvod

Pre­chod na I. diel – Prológ

Pre­chod na pokra­čo­va­nie III. dielom

Pre­chod na Naj­nov­šie člán­ky na stránke

 

Umiest­ne­né: 25. 5. 2025

 

 

image_pdfimage_print