Cyk­lus člán­kov v šty­roch častiach

 

 

Eku­me­nic­ké hnutie

 

 

Úvod

 

V pred­chá­dza­jú­com člán­ku sme sa dosta­li do kon­ca doby 20. sto­ro­čia. V tom­to zame­ria­me pohľad na eku­me­nic­ké hnu­tie kon­ca 20. sto­ro­čia. Pod­ľa cir­kev­ných his­to­ri­kov počiat­ky eku­me­nic­ké­ho hnu­tia sa nachá­dza­jú už v 19. sto­ro­čí, prvé orga­ni­zo­va­né for­my sa však obja­vu­jú až v 20. storočí.

 

Sme pre­sved­če­ní, že väč­ši­na kres­ťa­nov vie, že 31. októb­ra roku 1517 sa v nemec­kom Augs­bur­gu sta­lo nie­čo na tú dobu neob­vyk­lé. Pod­ľa tra­dí­cie, v ten deň nezná­my mních menom Mar­tin Lut­her na dve­re hrad­né­ho kos­to­la vo Wit­ten­ber­gu pri­bil 95 výpo­ve­dí. Lut­her v nich vznie­sol námiet­ky pro­ti uče­niu rím­skej kato­líc­kej cir­kvi. Ten­to pro­test odštar­to­val to, čo sa odvte­dy sta­lo zná­me ako pro­tes­tant­ská refor­má­cia.

 

Lut­he­ro­vo spo­chyb­ne­nie odpus­tkov vied­lo ku skú­ma­niu toho, ako vlast­ne môže člo­vek zís­kať odpus­te­nie. Doš­lo k pocho­pe­niu, že uče­nie o odpus­te­ní rím­skou cir­kvou nie je v súla­de s uče­ním Pís­ma. Lut­her neos­tal len pri pro­tes­te, ale pokra­čo­vať ďalej a dopra­co­val sa k bib­lic­ké­mu uče­niu odpus­te­nia a ospra­vedl­ne­nia, kto­ré sa posta­vi­lo pro­ti uče­niu rím­skej cirkvi.

 

Tiež sme pre­sved­če­ní, že až tak veľa kres­ťa­nov nevie, že 31. októb­ra 1999, 482 rokov potom, čo Lut­her verej­ne vznie­sol svoj pro­test, sa na tom istom mies­te udia­la iná význam­ná uda­losť. Pred­sta­vi­te­lia rím­sko­ka­to­líc­ke­ho nábo­žen­stva a Sve­to­vé­ho lute­rán­ske­ho zvä­zu si vybra­li pres­ne ten istý deň a mies­to, aby pod­pí­sa­li doku­ment s náz­vom Spo­loč­né vyhlá­se­nie k uče­niu o ospra­vedl­ne­ní.⁰⁾ Tým­to vyhlá­se­ním doš­lo vlast­ne k uve­de­niu a lega­li­zo­va­niu celo­sve­to­vé­ho eku­me­nic­ké­ho hnutia.

 

 

Späť k his­tó­rii cir­kvi 20. storočia

 

Pri pohľa­de späť do his­tó­rie sme kon­šta­to­va­li, že namies­to toho, aby sa roz­die­ly a nez­ho­dy medzi jed­not­li­vý­mi prúd­mi refor­má­cie v „pore­for­mač­nom obdo­bí“ (v obdo­bí po „ranej refor­má­cii“) odstra­ňo­va­li, naopak, ešte viac naras­ta­li. Uspo­ko­ji­vé rie­še­nie vznik­nu­tých bib­lic­ko-teolo­gic­kých prob­lé­mov sa dodnes nenaš­lo. Hľa­da­nie ich rie­še­nia pri­vá­dza­lo k vzni­ku nových uče­ní (teoló­gií). V „pore­for­mač­nom obdo­bí“ vzni­ka­li nové a nové vie­rouč­né vyzna­nia, uče­nia, teoló­gie, cir­kvi a spo­lo­čen­stvá. V súčas­nos­ti sa viac ako o pro­tes­tan­tiz­me hovo­rí o evan­je­li­kál­nom hnu­tí, čiže do pop­re­dia sa dostá­va  evan­je­ka­liz­mus^{A), B)}.

 

Výraz­ným feno­mé­nom 20. sto­ro­čia je eku­me­nic­ké hnu­tie, eku­mé­na^C). Za počia­tok eku­me­nic­ké­ho hnu­tia sa (pod­ľa zdro­ja D, str. 406) pova­žu­je spo­loč­ný záu­jem o evan­je­li­zá­ciu v Štu­dent­skom hnu­tí dob­ro­voľ­ní­kov, kto­ré bolo pred­chod­com Štu­dent­ské­ho kres­ťan­ské­ho hnu­tia a Medzi­ná­rod­ná misi­onár­ska kon­fe­ren­cia v Edin­bur­gu (hlav­né mes­to Škót­ska) v roku 1910. Jej úlo­hou bolo pre­skú­mať sve­to­vú misiu nerím­skych cir­kví. Na kon­fe­ren­cii sa stret­lo vyše 1 000 dele­gá­tov z celé­ho sve­ta z rôz­nych deno­mi­ná­cií. Do Edin­bur­gu a tej­to kon­fe­ren­cie sia­ha­jú aj kore­ne Sve­to­vej rady cir­kví (SRC), kto­rá vznik­la až po Dru­hej sve­to­vej voj­ne a jej prvé stret­nu­tie bolo v Amster­da­me v roku 1948.

 

Dru­hý vati­kán­sky kon­cil (1962 – 1965)

Ten­to kon­cil, pome­no­va­ný aj ako Vati­kán II, zohrá­va v eku­me­nic­kom hnu­tí dôle­ži­tú úlo­hu, pre­to je potreb­né veno­vať mu pri­me­ra­nú pozornosť.

 

Pre tých, kto­rí sa o súčas­nú eku­mé­nu usi­lu­jú, sú záve­ry (roz­hod­nu­tia) Vati­ká­nu II pre vzťa­hy medzi rím­sky­mi kato­lík­mi a pro­tes­tant­mi, evan­je­li­kál­mi a iný­mi roz­ho­du­jú­ce a urču­jú­ce. Pre­to kaž­dé hnu­tie (cir­kev, spo­lo­čen­stvo) usi­lu­jú­ce sa o „jed­no­tu kres­ťa­nov“ na zákla­de súčas­nej eku­mé­ny by malo byť o svo­jich mož­nos­tiach pôso­be­nia v rám­ci eku­mé­ny (eku­me­nic­ké­ho hnu­tia) obo­zná­me­né so záver­mi (doku­ment­mi) Dru­hé­ho vati­kán­ske­ho kon­ci­lu^E). Z tých­to doku­men­tov vybe­rá­me (voľ­ne cito­va­né pod­ľa zdro­ja D, str. 408-411):

     a) Keď sa v nich hovo­rí o Božom ľude, roz­umie sa ním rím­sko-kato­líc­ka cir­kev (RKC).

     b) Zacho­vá­va sa tra­dič­ný roz­diel medzi ľudom a RKC kňazstvom.

     c) Kňa­zi RKC pri­ná­ša­jú obe­te, odpúš­ťa­jú hrie­chy, zmie­ru­jú hrieš­ni­kov s Bohom a cir­kvou pro­stred­níc­tvom svia­tos­ti poká­nia, keď svia­tost­ne obe­tu­jú Kris­to­vu obeť pri celeb­ro­va­ní omše. Na svo­jej úrov­ni spro­stred­ko­vá­va­jú služ­bu a úrad Kris­ta, jedi­né­ho Pro­stred­ní­ka. [Kňa­zi RKC teda vystu­pu­jú ako zástup­co­via jedi­né­ho pro­stred­ní­ka medzi člo­ve­kom a Bohom – a ako pro­stred­ník spá­sy vystu­pu­je aj samot­ná RKC, pozn. auto­ra člán­ku.]

     d) Cir­kev (mys­lí sa RKC), ako Boží ľud, sa nemô­že mýliť vo svo­jej vie­re. Neomyl­nosť je sústre­de­ná v pápe­žo­vi, ale šíri sa pro­stred­níc­tvom kolé­gia bis­ku­pov. Ľud, ako celok, pri­jal nad­pri­ro­dze­ný dar spoz­ná­vať a pri­jí­mať auto­ri­tu uče­nia tej­to cir­kev­nej hierarchie.

      e) Pápež­ské defi­ní­cie (vyhlá­se­nia) „nepot­re­bu­jú súhlas cir­kvi a nepri­púš­ťa­jú odvo­la­nie k inej ustanovizni”.

     f) Kolé­gium bis­ku­pov vychá­dza zo „živo­to­dar­né­ho spo­je­nia s pôvod­ný­mi apoš­tol­mi prú­dom suk­ce­sie^F),kto­rá nebo­la nikdy pre­ru­še­ná”. Napriek tomu však nemô­žu nikdy pôso­biť bez svo­jej hla­vy, pápeža.

 

V doku­men­toch sa nachá­dza­jú aj iné tra­dič­né prv­ky vie­ro­vyz­na­nia a pra­xe kato­líc­kej cir­kvi: vie­ra v očis­tec, mod­lit­by za mŕt­vych, vzý­va­nie svä­tých, posta­ve­nie a úlo­ha Márie. Kon­ci­lom je potvr­de­né tra­dič­né uče­nie o Márii. Kon­cil nezmier­nil uctie­va­nie Márie. Prá­ve naopak, vyzval k hor­li­vé­mu pes­to­va­niu kul­tu Bla­ho­sla­ve­nej Pan­ny, zvlášť v litur­gii. Dôraz sa dáva na jej nepo­škvr­ne­né poča­tie, trva­lé panen­stvo, bez­hrieš­nosť, účasť na die­le vykú­pe­nia, pri­ja­tie do neba s tým, že je krá­ľov­nou nebies a mat­kou cirkvi.

 

Pís­mo a tra­dí­cia (doku­ment Dei ver­bum – Dog­ma­tic­ká kon­šti­tú­cia Bož­ské­ho zja­ve­nia). „Pís­mo aj tra­dí­cia majú byť pri­jí­ma­né s rov­na­kým posto­jom zbož­nos­ti a úcty”. Obo­je pochá­dza­jú „z jedi­né­ho posvät­né­ho zdro­ja Božie­ho slo­va”. Toto uče­nie je neod­de­li­teľ­ne spo­je­né s uče­ním o neomyl­nej uči­teľ­skej auto­ri­te cir­kvi [roz­umej: RKC – pozn. auto­ra člán­ku] tak, že ten­to doku­ment dochá­dza k záve­ru: „svä­tá tra­dí­cia, svä­té Pís­mo a cir­kev­ný uči­teľ­ský úrad cir­kvi [roz­umej: RKC – pozn. auto­ra člán­ku] sú Božím naj­múd­rej­ším roz­hod­nu­tím tak úzko navzá­jom spo­je­né, že žiad­ny z nich neexis­tu­je bez ostat­ných dvoch”. Naj­vyš­šou auto­ri­tou pri výkla­de Pís­ma je teda uči­teľ­ský úrad cir­kvi [stá­le roz­umej: cir­kev = RKC – pozn. auto­ra článku].

 

Pre neka­to­líc­ky svet je oso­bit­ne zau­jí­ma­vý dek­rét o eku­me­niz­me (Uni­ta­tis redin­teg­ra­tio). Kato­líc­ky eku­me­niz­mus až do doby Jána XXIII. (1958-1963) zna­me­nal pre­dov­šet­kým sna­hu o návrat všet­kých kres­ťa­nov do rím­sko-kato­líc­kej cir­kvi. Kon­cil Vati­kán II pre­uka­zu­je zme­nu posto­ja a povo­lá­va všet­kých veria­cich k aktív­nej účas­ti v eku­me­niz­me^G). Pod­ľa doku­men­tu o eku­me­niz­me (Uni­ta­tis redin­teg­ra­tio) sú tí, kto­rí nepat­ria do RKC, nazva­ní „odde­le­né spo­lo­čen­stvá a cir­kvi“, kto­rí majú urči­té chy­by v uče­ní a dis­cip­lí­ne, ale „nie sú zba­ve­ní význa­mu, dôle­ži­tos­ti a mys­té­ria (tajom­stva, záha­dy) spa­se­nia“.

 

 Na prá­cach na kon­ci­le sa zúčast­ňo­va­li aj bis­ku­pi z komu­nis­tic­kých kra­jín. Pri­tom jed­ným z najak­tív­nej­ších z nich, pod­ľa zdro­ja H, bol Karol Woj­ty­ła (budú­ci pápež Ján Pavol II.). Tre­ba tiež pozna­me­nať, že 7. decem­bra 1965 doš­lo súčas­ne v Istan­bu­le a Ríme k zru­še­niu vzá­jom­nej kliat­by z r. 1054 a nasle­du­jú­ce­ho dňa, 8. decem­bra 1965, sa kon­cil skončil. 

 

Per­spek­tí­vy pre pro­tes­tan­tov po Vati­ká­ne II

Aj po tom­to kon­ci­le však zosta­lo naďa­lej v plat­nos­ti tvr­de­nie, kto­ré pre­zen­to­val pápež Pius XII. vo svo­jich encyk­li­kách z rokov 1943 a 1950 a kto­ré zne­lo: „Nikto nemô­že mať Kris­ta ako Hla­vu Cir­kvi bez toho, aby nasle­do­val jeho zástup­cu na zemi“ (cito­va­né pod­ľa zdro­ja D, str. 411). A tým zástup­com sa roz­umel rím­sky pápež [pozn. auto­ra článku]. 

 

 Tre­ba si uve­do­miť, že kato­líc­ka cir­kev nezme­ni­la svo­je stá­roč­né dog­my. Námiet­ky refor­má­cie zo 16. st. ostá­va­jú stá­le aktu­ál­ne a živé a musia byť na prog­ra­me kaž­dej dis­ku­sie s Rímom. Ostá­va tu však otvo­re­ná otáz­ka: „Je naozaj mož­né oča­ká­vať oprav­di­vé eku­me­nic­ké stret­nu­tie a otvo­re­ný dia­lóg s Rímom?“^D). Táto otáz­ka vyplý­va z rím­sko-kato­líc­ke­ho pre­sved­če­nia, že rím­sky kato­li­ciz­mus je jedi­nou Kris­to­vou cir­kvou a his­tó­ria pro­tes­tant­ských cir­kví od samé­ho počiat­ku refor­má­cie (31. októ­ber 1517) až do dneš­ných dní uka­zu­je, že odpo­veď na ňu je: Nie!

 

 

Zdro­je a poznámky

0) Robert Zins, redak­tor časo­pi­su Theo~logical,  „Struč­né pre­hlá­se­nie Spo­loč­né­ho vyhlá­se­nia“, 1/2000, http://www.cwrc-rz.org/.

 

A) Za otca a vod­cu moder­né­ho (súčas­né­ho) evan­je­li­kál­ne­ho hnu­tia je ozna­čo­va­ný angli­kán­sky teológ a bib­lis­ta John R. W. Stott (1924-2011). Stú­pen­ci evan­je­li­kál­nych cir­kví v základ­ných bodoch súhla­sia s Lut­he­ro­vým uče­ním (a iných refor­má­to­rov), ale nepo­va­žu­jú sa za jeho (ich) nasle­do­va­te­ľov https://sk.wikipedia.org/wiki/Evanjelik%C3%A1lne_hnutie. Nie je nič neob­vyk­lé, že v cir­kvách, kto­ré sa etab­lu­jú ako evan­je­li­kál­ne, sa veľ­mi málo, ak vôbec nie­čo, vie o pia­tich pro­tes­tant­ských bib­lic­kých prin­cí­poch sola v ich plnom zne­ní a význame.

 

B)Na Slo­ven­sku sú cir­kvi (spo­lo­čen­stvá) hlá­sia­ce sa k tomu­to hnu­tiu zosku­pe­né do Zdru­že­nia evan­je­li­kál­nych cir­kví v Slo­ven­skej repub­li­ke.  

     Zdru­že­nie evan­je­li­kál­nych cir­kví v SR vznik­lo v roku 1993 (https://www.zec.sk/). V súčas­nos­ti člen­ský­mi cir­kva­mi Zdru­že­nia evan­je­li­kál­nych cir­kví v Slo­ven­skej repub­li­ke sú: Apoš­tol­ská cir­kev na Slo­ven­sku, Brat­ská jed­no­ta bap­tis­tov v Slo­ven­skej repub­li­ke, Cir­kev brat­ská v Slo­ven­skej repub­li­ke, Evan­je­lic­ká cir­kev meto­dis­tic­ká – Slo­ven­ská oblasť,  Refor­mo­va­ná kres­ťan­ská cir­kev, zbor Bratislava.

     Tre­ba nesto­tož­ňo­vať slo­ven­ských evan­je­li­kov (lute­rá­nov, ECAV) s evan­je­li­kál­mi (prí­sluš­ník­mi evan­je­li­kál­nych cir­kvi, napr. na Slo­ven­sku zosku­pe­ných v Zdru­že­ní evan­je­li­kál­nych cir­kví v SR) a  tre­ba robiť roz­diel medzi evan­je­lik­mi a evan­je­li­kál­mi. Viac o evan­je­li­kál­nom hnu­tí pozri na adre­se https://sk.wikipedia.org/wiki/Evanjelik%C3%A1lne_hnutie a tam uve­de­ných rele­vant­ných liniek.

 

C) Pojem eku­mé­na pochá­dza z gréc­ke­ho slo­va oikos – dom. Ozna­ču­je sa ním aj celá obý­va­ná zem. Eku­mé­na by teda mala byť aká­si spo­loč­ná stre­cha nad všet­ký­mi kres­ťan­ský­mi cir­kva­mi. Na Slo­ven­sku eku­me­nic­ké hnu­tie tvo­ria cir­kvi zdru­že­né v Eku­me­nic­kej rade cir­kví v Slo­ven­skej repub­li­ke (ERCSR). Pod­ľa zdro­ja https://www.ekumena.sk/index.htm jej riad­ny­mi člen­mi sú: Evan­je­lic­ká cir­kev augs­bur­ské­ho vyzna­nia (ECAV), Refor­mo­va­ná kres­ťan­ská cir­kev, Pra­vo­sláv­na cir­kev, Brat­ská jed­no­ta bap­tis­tov, Cir­kev brat­ská, Evan­je­lic­ká cir­kev meto­dis­tic­ká, Cir­kev čes­ko­slo­ven­ská husit­ská. Člen­mi- pozo­ro­va­teľ­mi sú: Rím­sko-kato­líc­ka a Gréc­ko-kato­líc­ka cir­kev, Apoš­tol­ská cir­kev, Cir­kev adven­tis­tov sied­me­ho dňa, Sta­ro­ka­to­líc­ka cir­kev, Ústred­ný zväz židov­ských nábo­žen­ských obcí v SR.

 

D) Pavel Hanes, Deji­ny kres­ťan­stva, Ban­ská Bys­tri­ca 2016, ISBN: 80-88945-01-1. V člán­ku sú, so súhla­som auto­ra, pou­ži­té tex­ty z tej­to publikácie.

 

E)https://sk.wikipedia.org/wiki/Druh%C3%BD_vatik%C3%A1nsky_koncil

 

F) Suk­ce­sia ale­bo suk­ce­sív­nosť je: (vše­ob.) postup­nosť, násled­nosť; (práv­nic­ky) nástup do práv pred­chod­cu, násled­nosť do prá­va pred­chod­cu.

 

G) V pra­xi však stá­le zostá­va ten istý eku­me­nic­ký pohľad a vzťah k neka­to­lí­kom, ako pred pôso­be­ním pápe­ža Jána XXIII. [poznám­ka redakcie].

 

H) https://sk.wikipedia.org/wiki/Druh%C3%BD_vatik%C3%A1nsky_koncil

 

 

Pre­chod na člán­ky z kate­gó­rie Náš Boh

Pre­chod na úvod­nú strán­ku – Úvod

Pre­chod na Naj­nov­šie člán­ky na stránke

 

 Umies­te­né: 24. augus­ta 2025