Ana­bap­tis­ti

 

 

Na švaj­čiar­skom úze­mí v rám­ci švaj­čiar­skej refor­má­cie, sa roz­vi­nu­li tri „prú­dy“, kto­ré sa od seba líši­li v teolo­gic­kom dôra­ze. Po nemec­ky hovo­ria­ce kan­tó­ny na seve­re nasle­do­va­li v refor­má­cii Zwin­gli­ho, kým juž­né kan­tó­ny nasle­do­va­li Kal­ví­na. Okrem tých­to dvoch sa z Züri­chu roz­ší­ri­la aj tzv. „radi­kál­na“ vet­va (prúd) refor­má­cie – ana­bap­tis­ti (novo­krs­ten­ci), kto­rí potom pre­šli do Nemec­ka, odtiaľ do Holand­ska, Mora­vu, západ­né Slo­ven­sko^P1) a postup­ne aj inam.

 

Táto tzv. „radi­kál­na refor­má­cia“ je zná­ma aj pod náz­vom „ľavé kríd­lo refor­má­cie“ ale­bo ako „tre­tia refor­má­cia“^Z1). Ten­to prúd zahr­ňu­je v sebe všet­ky reform­né prv­ky, kto­ré nespa­da­jú pod refor­má­ciu pro­stred­níc­tvom vlád­nych úra­dov^P2). V tom­to prú­de refor­má­cie sa oby­čaj­ne roz­li­šu­jú tri hlav­né sme­ry: ana­bap­tis­ti, spi­ri­tu­alis­ti a raci­ona­lis­ti.

 

Spi­ri­tu­alis­ti pod­ce­ňo­va­li von­kaj­šie cir­kev­né for­my a cere­mó­nie. Namies­to toho zdô­raz­ňo­va­li vnú­tor­né spo­lo­čen­stvo s Bohom pro­stred­níc­tvom Svä­té­ho Ducha.

 

Raci­ona­lis­ti dáva­li oso­bit­ný dôraz na raci­onál­nu (roz­umo­vú) pocho­pi­teľ­nosť kres­ťan­ské­ho uče­nia, čo vied­lo k antit­ri­ni­tár­skym posto­jom (postoj odmie­ta­jú­ci uče­nie o Božej troj­je­di­nos­ti) a k obno­ve­niu ari­nia­niz­mu^P3).

 

 

Ana­bap­tis­ti uro­bi­li naj­ra­di­kál­nej­ší pokus o obno­ve­nie cir­kvi v celej refor­mač­nej ére. Napriek pome­no­va­niu novo­krs­ten­ci nebol ich hlav­ný dôraz na krs­te, ale na uče­níc­tve, bib­li­ciz­me a paci­fiz­me^P4). Otáz­ka krs­tu bola pre nich dru­ho­ra­dá. Ich cie­ľom bola rekon­štruk­cia cir­kvi a sociál­ne­ho poriad­ku. Vyzná­va­li slo­bo­du sve­do­mia a odde­le­nie cir­kvi od štá­tu. Dosta­lo sa im roz­siah­le­ho pre­na­sle­do­va­nia od štá­tu (trest sťa­tím), od kato­lí­kov (trest upá­le­ním), ale aj od pro­tes­tan­tov (trest utopením).

 

Vznik ana­bap­tis­tic­ké­ho hnutia

Nie­kto­rí Zwin­gli­ho nasle­dov­ní­ci dospe­li k pre­sved­če­niu, že Zwin­gli zastal v refor­má­cii na pol­ces­te. Naj­ra­di­kál­nej­ší z nich boli Felix Manz (1500? – 1527), štu­do­va­ný kňaz, a  Con­rad Gre­bel (1498 – 1527), vyni­ka­jú­ci huma­nis­tic­ký uče­nec, kto­rý podob­ne ako Zwin­gli štu­do­val na uni­ver­zi­tách vo Vied­ni a v Bazi­le­ji. Títo kon­com r. 1523 vyhlá­si­li, že Zwin­gli je faloš­ný pro­rok, kto­rý nepod­ro­bil všet­ky nábo­žen­ské prak­ti­ky bib­lic­ké­mu tes­tu, opus­til svo­je nekom­pro­mis­né sta­no­vis­ko aj vo veciach, o kto­rých Božie slo­vo hovo­rí jas­ne, a kto­rý čaká na leni­vé svet­ské úra­dy, aby zavied­li refor­my, kto­ré naria­dil Boh. (Pozri poznám­ku P2)

 

Krst ako vyjad­re­nie viery

Prvým a hlav­ným cie­ľom radi­kál­nej refor­má­cie nebo­lo (ako sa oby­čaj­ne tvr­dí) zru­še­nie krs­tu detí a ešte menej zme­na spô­so­bu krs­te­nia (kro­pe­nie, poná­ra­nie), ale usta­no­ve­nie čis­tej cir­kvi obrá­te­ných kres­ťa­nov v pro­ti­kla­de so zmie­ša­nou cir­kvou sveta.

 

Roku 1524 Gre­bel a Manz dospe­li v otáz­ke krs­tu detí k záve­ru, že nemá bib­lic­ké opod­stat­ne­nie a začiat­kom roku 1525 zača­li svo­je názo­ry uvá­dzať do pra­xe. Bolo to 21. janu­ára 1525, keď sa usku­toč­ni­la verej­ná deba­ta, na kto­rej Rada mes­ta Zürich roz­hod­la pro­ti nim a vyda­la prí­kaz, aby všet­ky rodi­ny s nepo­krs­te­ný­mi deť­mi dali tie­to do ôsmich dní pokrs­tiť. Namies­to toho sa zástup­co­via radi­kál­nych refo­riem zhro­maž­di­li večer toho isté­ho dňa a bolo tam pokrs­te­ných 15 účast­ní­kov zhromaždenia.

 

Rada vyda­la roz­hod­nu­tie, aby zás­tan­co­via toh­to radi­kál­ne­ho hnu­tia opus­ti­li kan­tón. Títo odmiet­li poslúch­nuť a schá­dza­li sa v dedi­ne Zol­li­kon pri Züri­chu v súkrom­ných domoch. Na veľ­ko­noč­nú nede­ľu 1525 bolo pokrs­te­ných asi 35 ľudí, kto­rí spo­lu pri­jí­ma­li aj Veče­ru Páno­vu. Tak­to vznik­la sku­pi­na švaj­čiar­skych ana­bap­tis­tov, zná­ma dnes pod náz­vom „Švaj­čiar­ski bratia“.

 

Zhro­maž­de­ná cirkev

Tie­to uda­los­ti vyús­ti­li k sfor­mo­va­niu odde­le­né­ho spo­lo­čen­stva „zhro­maž­de­nej cir­kvi“, „pra­vých veria­cich“. Ana­bap­tis­ti za kres­ťa­nov pova­žo­va­li len tých ľudí, kto­rí sa dob­ro­voľ­ne pri­hlá­si­li k nasle­do­va­niu Kris­ta. Pre­to odmiet­li účasť v štát­nej cir­kvi, kto­rú Zwin­gli zalo­žil v Züri­chu. Záro­veň boli prví, kto­rí prak­ti­zo­va­li odde­le­nie cir­kvi od štá­tu a zdô­raz­ňo­va­li plnú slo­bo­du sve­do­mia. Pra­vá cir­kev je pod­ľa ana­bap­tis­tov tvo­re­ná len tými, kto­rí sú pre­sved­če­ný­mi veria­ci­mi, dali sa pokrs­tiť na vyzna­nie vie­ry a v ich živo­toch vidieť ovo­cie vie­ry. Lut­her aj Zwin­gli pova­žo­va­li novo­zm­luv­ný poria­dok cir­kvi za žela­teľ­ný, ale neu­sku­toč­ni­teľ­ný. Ana­bap­tis­ti sme­ro­va­li prá­ve k usku­toč­ne­niu toh­to novo­zm­luv­né­ho vzo­ru vidi­teľ­nej cir­kvi defi­no­va­nej ako  zbor vyvo­le­ných a zhro­maž­de­ných zo sve­ta. Ten­to kon­cept napá­dal samot­né zákla­dy vte­daj­šej „kres­ťan­skej“ spo­loč­nos­ti, čo vied­lo k prud­ké­mu pre­na­sle­do­va­niu nie­len z teolo­gic­kých, ale aj z poli­tic­kých dôvodov.

 

Pre­na­sle­do­va­nie a roz­ší­re­nie hnutia

Po via­ce­rých deba­tách, uväz­ne­niach a vyká­za­niach dňa 7. mar­ca 1526 züriš­ská Rada roz­hod­la, že ana­bap­tis­ti majú byť uto­pe­ní, čo mala byť paró­dia na ich vie­ru: ten kto poná­ra, bude pono­re­ný. Prvým z nich bol Felix Manz, kto­rý bol uto­pe­ný 5. janu­ára 1527. Gre­bel nebol pop­ra­ve­ný len pre­to, lebo skôr než mohol byť pop­ra­ve­ný, zomrel na mor. Cudzin­ci s ana­bap­tis­tic­kým pre­sved­če­ním boli z mes­ta vyhos­te­ní a domá­ci väz­ne­ní a popravovaní.

 

Jed­ným z hlav­ných šíri­te­ľov ana­bap­tis­tic­ké­ho uče­nia vo Švaj­čiar­sku sa stal Geor­ge Blau­rock. Účin­nosť jeho prá­ce pre­ko­na­la Man­za aj Gre­be­la. Pra­co­val najprv v Züri­chu, potom v Ber­ne a nako­niec v Tyrol­sku. Jeho káza­nie pri­ťa­ho­va­lo veľ­ké zástu­py poslu­chá­čov. Ľudia sa dáva­li krs­tiť a vzni­ka­li nové zbo­ry. Uta­jiť veľ­ký počet ana­bap­tis­tov bolo čím ďalej tým ťaž­šie. Nako­niec bol Blau­rock spo­lu s ďal­ší­mi zatknu­tý innsb­ruc­ký­mi úrad­mi a 6. sep­tem­bra 1529 upálený.

Napriek kru­té­mu pre­na­sle­do­va­niu sa ana­bap­tis­tic­ké hnu­tie šíri­lo a boli oba­vy, že nahra­dí štát­nu cir­kev. Na sne­me v Spe­y­eri r. 1529 sa kato­lí­ci s lute­rán­mi dohod­li, že ana­bap­tiz­mus tre­ba tres­tať smr­ťou. Lut­her najprv s roz­hod­nu­tím nesú­hla­sil, ale strach z anar­chie ho oko­lo roku 1531 pri­vie­dol k súhla­su s tres­tom smr­ti za rúha­nie a pod­vrat­nú čin­nosť. Doš­lo k pop­ra­ve tisí­cov anabaptistov.

 

Ana­bap­tis­tic­ké vyzna­nie viery

Ana­bap­tiz­mus vo Švaj­čiar­sku sa pri­dŕ­žal doku­men­tu zná­me­ho ako Sch­le­it­he­im­ské vyzna­nie, kto­rí spí­sal Michal Satt­ler a bol v r. 1527 pri­ja­tý na spo­loč­nej rade v Sch­le­it­he­i­me. Toto vyzna­nie pokrý­va­lo hlav­né body, v kto­rých sa ana­bap­tis­ti a iní refor­má­to­ri roz­chá­dza­li. Išlo o: krst (je len pre dospe­lých); vylú­če­nie veria­cich z cir­kvi – tých, kto­rí zhre­ši­li a odmie­ta­jú nápra­vu; pamiat­ka Veče­re Páno­vej – je len pre pokrs­te­ných veria­cich; odde­le­nie veria­cich od hrieš­ne­ho sve­ta (do kto­ré­ho pat­rí rím­sko­ka­to­líc­ka i ostat­né štát­ne cir­kvi); cir­kev nemá prá­vo súdiť vo svet­ských veciach a pou­ží­vať iné tres­ty ako vylú­če­nie^Z2).

 

Michal Satt­ler (1490?-1527) bol býva­lý bene­dik­tín­sky mních z Fre­i­bur­gu, kto­rý štú­di­om Pav­lo­vých lis­tov dospel k evan­je­li­kál­nej vie­re, odišiel z rím­skej cir­kvi a zau­jal lute­rán­sky postoj vie­ry. V roku 1525 odišiel z Rakús­ka do Švaj­čiar­ska a tam sa stal ana­bap­tis­tom. Dostal sa do pop­re­dia toh­to hnu­tia. Vie­dol zhro­maž­de­nia v lesoch, kto­ré boli odha­le­né a Satt­ler musel v r. 1525 Zürich opus­tiť. V Štras­bur­gu sa pokú­sil zís­kať refor­má­to­rov pre ana­bap­tiz­mus, ale bez úspechu.

Dňa 27. feb­ru­ára 1527 Satt­ler po odcho­de zo Štras­bur­gu pred­se­dal syno­de v Sch­le­it­he­i­me. Počas zasad­nu­tia tej­to syno­dy bol spo­lu s iný­mi brat­mi zatknu­tý a odsú­de­ný na smrť upá­le­ním, kto­ré­mu pred­chá­dza­lo muče­nie roz­pá­le­ný­mi klieš­ťa­mi. Na súd­nom pojed­ná­va­ní vzbu­dil pozor­nosť svo­jím pokoj­ným vystu­po­va­ním. Roz­su­dok bol vyko­na­ný 20. mája 1527. Sve­dec­tvo o Satt­le­ro­vej smr­ti a o jeho pop­ra­ve sa v písom­nej for­me roz­ší­ri­lo po oko­li­tých kra­ji­nách a odzr­kad­ľo­val sa v ňom mar­týr­sky duch anabaptizmu.

 

Sto­jí za pozor­nosť, že neskor­šie die­la refor­má­to­rov defi­nu­jú svo­je uče­nie nie­len roz­diel­mi opro­ti rím­ske­mu kato­li­ciz­mu, ale aj opro­ti ana­bap­tiz­mu. Sch­le­it­he­im­ské vyzna­nie pou­ži­li Zwin­gli a Kal­vín na vyvra­ca­nie ana­bap­tis­tic­ké­ho uče­nia^P5).

 

 

Zdro­je

Z1) Člá­nok je napí­sa­ný s pou­ži­tím tex­tu z 35. kapi­to­ly, str. 250-253 prá­ce: Pavel Hanes, Deji­ny kres­ťan­stva, vyda­lo Zdru­že­nie evan­je­li­kál­nych cir­kví v SR, Ban­ská Bys­tri­ca 2016, A4, 429 strán, ISBN 80-88945-01-1.  Text pou­ži­tí so súhla­som auto­ra práce.

 

Z2)  Obšír­nej­ší text Sch­le­it­he­im­ské­ho vyzna­nia sa nachá­dza v prá­ci Z2) na str. 253.

 

Poznám­ky

P1) Sku­pi­ny nemec­kých novo­krs­ten­cov (ana­bap­tis­tov) priš­li sa na juž­nú Mora­vu a Slo­ven­sko v 16.– 17. sto­ro­čí. Na Slo­ven­sku sa usa­di­li v dru­hej polo­vi­ci 16. sto­ro­čia hlav­ne na Západ­nom Slo­ven­sku, kam sa dosta­li po vypo­ve­da­ní z Mora­vy. Tu ich pozná­me pod pome­no­va­ním „habá­ni“. Vyni­ka­li v remes­lách a hlav­ne v hrn­čiar­stve –  pre­slá­vi­li sa naj­mä maľo­va­nou habán­skou fajansou.

 

P2) Mes­tu Zürich vlád­la Rada ale­bo senát z maj­strov 13 cechov. Refor­má­cia tu mala vďa­ka tomu pred sebou ove­ľa ľah­šiu ces­tu ako v Nemec­ku. Bur­ger­me­is­ter (pri­má­tor, sta­ros­ta mes­ta) pri­ká­zal, aby sa káza­lo iba čis­té Božie slo­vo. Zwin­gli, kto­rý tu bol v tom­to čase vedú­cou osob­nos­ťou refor­má­cie, pova­žo­val za svo­ju povin­nosť kázať Božie slo­vo a občian­ske auto­ri­ty mali usku­toč­niť prak­tic­ké zme­ny. Tak­to sa refor­má­cia v sever­ných kan­tó­noch Švaj­čiar­ska usku­toč­ni­la pro­stred­níc­tvom vlád­ne­ho roz­hod­nu­tia. (Pozri zdroj^Z1)).

 

P3) Aria­niz­mus je uče­nie ale­xan­drij­ské­ho bis­ku­pa Ária (†336), kto­rý nepriz­ná­va Kris­to­vi rov­no­cen­nosť s Bohom. Roku 325 bolo toto uče­nie odsú­de­né na kon­ci­le v Nicei (Nikai). Árius vystú­pil v teolo­gic­kých dis­ku­siách s názo­rom, že pred stvo­re­ním sve­ta stvo­ril Boh-Otec Kris­ta ako pro­stred­ní­ka medzi sebou a tvor­stvom, a že teda oba­ja nie sú rov­na­kej pod­sta­ty. Pre viac pozri prá­cu: Pavel Hanes, Deji­ny kres­ťan­stva, str. 86-93; Z2). Tu sa na str. 90 nachá­dza aj Vie­ro­vyz­na­nie z Nikaie (tzv. „Vyzna­nie 318 otcov“).

 

P4) Paci­fiz­mus je myš­lien­ko­vý názor, osob­ná filo­zo­fia, spo­lo­čen­ské hnu­tie, poli­tic­ká doktrí­na – zavr­hu­je voj­ny a hlá­sa zása­dy zmier­li­vé­ho rie­še­nia rozporov.

 

P5) Lut­he­rov postoj k ana­bap­tis­tom je opí­sa­ný v člán­ku Lut­her, sola fide a otáz­ka krstu.

 

 

Pre­chod na člán­ky kate­gó­rie Náš Boh

Pre­chod na člán­ky témy pro­tes­tant­ská reformácia

Pre­chod na úvod­nú strán­ku – Úvod

Pre­chod na Naj­nov­šie člán­ky na stránke

 

Umies­te­né: 27. augus­ta 2025