Seriál člán­kov o sve­to­vých ríšach v sta­ro­zá­kon­ných a novo­zá­kon­ných proroctvách

 

 

 

Kni­ha Daniel 2. kapitola

 

 

Úvod

 

Nevie­me, kedy z hľa­dis­ka času dôj­de k dru­hé­mu prí­cho­du Pána Ježi­ša Kris­ta a nevie­me ani, kedy z hľa­dis­ka času nasta­nú uda­los­ti pred­chá­dza­jú­ce a pred­zna­me­ná­va­jú­ce jeho prí­chod a sko­na­nie toh­to sta­ré­ho sve­ta. Keď však tie­to uda­los­ti nasta­nú, budú dob­re roz­poz­na­teľ­né. Pre­dov­šet­kým im budú dob­re roz­umieť ľudia pat­ria­ci Kris­to­vi (roz­um­ní budú roz­umieť): „… A bez­bož­ní budú páchať bez­bož­nosť, a nebu­dú roz­umieť nikto­rí bez­bož­ní, ale roz­um­ní budú roz­umieť“ (Daniel 12:10). V tom­to die­ly sa venu­je­me pro­roc­tvám pro­ro­ka Danie­la zapí­sa­ným v 2. kapi­to­le kni­hy Daniel.

 

   

Pro­rok Daniel a jeho pro­roc­tvá o sve­to­vých ríšach

 

Prí­beh pro­ro­ka Daniela

Význam jeho mena je: „Boh je môj sud­ca“. V zaja­tí Daniel dostal meno Bal­ta­zár, čo je baby­lon­ské meno, kto­ré­ho význam je: „Baal (boh) ochra­ňuj krá­ľa“.

       Daniel je jeden zo šty­roch veľ­kých pro­ro­kov Izra­e­la (Izaiáš, Jere­miáš, Eze­chiel a Daniel).^A) Bol krá­ľov­ské­ho či šľach­tic­ké­ho pôvo­du. V tre­ťom roku kra­ľo­va­nia Jeho­ja­ki­ma bol Daniel a jeho tra­ja pria­te­lia (Cha­na­niáš, Miša­el a Aza­riáš.) v prvej vlne zajat­cov odve­de­ný krá­ľom Nabu­cho­do­no­zo­rom do baby­lon­ské­ho zaja­tia (Daniel 1:1,6). Pod­ľa náš­ho dato­va­nia k tomu doš­lo nie­ke­dy kon­com roka 606, ale­bo začiat­kom roka 605 pred Kr.

       Daniel a jeho pria­te­lia boli vybra­ní a pri­pra­vo­va­ní pre služ­bu krá­ľo­vi. Náčel­ník dvo­ra­ní­nov im dal iné, baby­lon­ské mená a nazval Danie­la Bal­ta­zá­rom, Cha­na­niá­ša Sad­ra­chom, Miša­e­la Méza­chom a Aza­riá­ša Abed­né­gom (verš 1:7). Vzhľa­dom na ich múd­rosť sa im v Baby­lo­ne dosta­lo vyso­ké­ho vlád­ne­ho posta­ve­nia. Daniel býval na krá­ľo­vom dvo­re a vo vlád­nom posta­ve­ní bol až do roku 539 pred Kr., v kto­rom si Baby­lon­skú ríšu pod­ma­nil Per­žan Kýros (Kýr).

       Danie­lo­ve vide­nia a pro­roc­tvá, počí­na­jú­ce vzťa­hom na jeho dobu, sú kľú­čom k poro­zu­me­niu minu­lých, prí­tom­ných i budú­cich uda­los­tí v bib­lic­kom pohľa­de. V tom­to a nasle­du­jú­cich die­loch ústred­nou témou sú Danie­lo­ve vide­nia o sve­to­vých ríšach a ich vzťa­hu k dru­hé­mu prí­cho­du Kris­ta a sko­na­niu sve­ta (záni­ku všet­kých zem­ských ríš). V celej Kni­he Daniel sú zazna­me­na­né pro­roc­tvá o sve­to­vých ríšach a ich vládcoch.

       V Danie­lo­vých pro­roc­tvách sú pred­lo­že­né bib­lic­ké deji­ny sve­ta. Daniel v tom čase veľ­mi detail­né hovo­ril o celo­sve­to­vých ríšach a ich vlád­coch. Pís­mo v celých deji­nách sve­ta hovo­rí len o pia­tich celo­sve­to­vých ríšach (krá­ľov­stvách). Šty­ri už boli a pia­ta ešte len prí­de. Pro­roc­tvá týka­jú­ce sa pred­chá­dza­jú­cej doby sa do bod­ky napl­ni­li a sme si istí, že tak sa napl­nia aj pro­roc­tvá o budú­cej pia­tej ríši.

       Danie­lo­ve, ale aj pro­roc­tvá iných Božích pro­ro­kov pou­ka­zu­jú na to, že Boh je zvr­cho­va­ný a ria­di celé deji­ny ľud­stva, deji­ny všet­kých náro­dov. Ich pro­roc­tvá moh­li byť prav­di­vé a napl­niť sa len pre­to, že zja­ve­nie o nich dosta­li od Boha. My verí­me a pri­jí­ma­me, že to, čo Boh zja­vu­je sa do bod­ky aj naplní.

       Sta­ro­zá­kon­né pro­roc­tvá sa týka­jú aj nás dnes, lebo pred nami sú uda­los­ti, kto­ré sú ohla­so­va­né už cez sta­ro­zá­kon­ných pro­ro­kov a sú zapí­sa­né v Pís­mach a pre­to môže­me s isto­tou vedieť a hovo­riť, že to, čo sa v nich ozna­mu­je sa aj sta­ne. Pred nami je celo­sve­to­vá ríša, kto­rú ohla­so­val pre­dov­šet­kým Daniel. Je dôle­ži­té dob­re poro­zu­mie­me bib­lic­kým deji­nám pred­po­ve­da­ných Boží­me pro­rok­mi, lebo tým lep­šie poro­zu­mie­me tým uda­los­tiam, kto­ré majú ešte len prí­sť. Dôle­ži­tosť spo­čí­va v tom, že pri­chá­dza­jú­ca ríša pone­sie cha­rak­te­ris­ti­ky a vlast­nos­ti ríš, kto­ré už boli a  už sú minu­los­ťou. V tej­to 2. kapi­to­le je obraz­ne sumár­ne pred­sta­ve­ných všet­kých päť ríš a jed­not­li­vo sú opí­sa­né v ďal­ších Danie­lo­vých a iných proroctvách.

       V tom­to die­ly sa venu­je­me vide­niu, kto­ré Daniel dostal v súvis­los­ti s výkla­dom Nabu­cho­do­no­zo­rov­ho sna (Daniel 2. kapi­to­la). Udia­lo sa to v dru­hom roku kra­ľo­va­nia  Nabu­cho­do­no­zo­ra^B) v dobe, keď sve­to­vou vlád­nu­cou ríšou bola prá­ve Baby­lon­ská ríša. Pres­nej­šie, bola to Novo­ba­by­lon­ská ríša, kto­rá vznik­la v rokoch 626 a zanik­la v roku 539 pred Kr.

 

 

Danie­lo­vo vide­nie z 2. kapitoly

 

Ty, krá­ľu, si videl a hľa, neja­ký veľ­ký obraz, a ten veľ­ko­le­pý obraz, kto­ré­ho blesk bol náram­ný, stál pred tebou a bol na pohľad straš­ný… (Daniel 2:31-36).

 

Nabu­cho­do­no­zo­rov sen

V dru­hom roku kra­ľo­va­nia Nabu­cho­do­no­zo­ra sa baby­lon­ské­mu krá­ľo­vi sní­val sen, kto­rý mu neve­de­li ozná­miť a vylo­žiť jeho učen­ci a vešt­ci. Sen krá­ľo­vi ozná­mil a vylo­žil Daniel, kto­ré­mu sen a jeho výklad zja­vil Boh nebies (2:27-30). Pre­to o Nabu­cho­do­no­zo­ro­vom sne môže­me hovo­riť aj ako o Danie­lo­vom videní.

 

Nabu­cho­do­no­zor videl vo svo­jom sne obraz, ľud­skú postavu:

„31 Ty, krá­ľu, si videl a hľa, neja­ký veľ­ký obraz, a ten veľ­ko­le­pý obraz, kto­ré­ho blesk bol náram­ný, stál pred tebou a bol na pohľad strašný.

32  Hla­va obra­zu bola z výbor­né­ho zla­ta, jeho prsia a jeho rame­ná boli zo strieb­ra, jeho bru­cho a jeho bed­rá z medi,

33  jeho hná­ty zo žele­za a jeho nohy čias­toč­ne zo žele­za a čias­toč­ne z hli­ny.“

34  A hľa­del si dotiaľ, až sa odtr­hol kameň, kto­rý nebol v rukách, a ude­ril obraz do nôh, kto­ré boli zo žele­za a z hli­ny, a roz­bil ich na prach.

35  Vte­dy bolo razom rozdr­ve­né žele­zo, hli­na, meď, strieb­ro i zla­to, a bolo to ako ple­vy z hum­na let­né­ho času, a odnie­sol to vie­tor tak, že sa tomu nenaš­lo nikde mies­ta, a kameň, kto­rý ude­ril obraz, stal sa veľ­kým vrchom a napl­nil celú zem.

 

Posta­va bola zlo­že­ná z rôz­ne­ho mate­riá­lu. Jej hla­va bola zo zla­ta, rame­ná a hruď zo strieb­ra, bru­cho a bed­rá z medi, dol­né kon­ča­ti­ny: hná­ty zo žele­za a nohy zo žele­za a hli­ny (2:31-43). Posta­va je zosta­ve­ná z pia­tych mate­riá­lov: zla­to, strieb­ro, meď, žele­zo a hli­na. Jed­not­li­vé čas­ti posta­vy pred­sta­vu­jú krá­ľov­stvá celo­sve­to­vé­ho roz­sa­hu či celo­sve­to­vé ríše, ako to uvá­dza­jú nasle­du­jú­ce verše.

 

Tie­to krá­ľov­stva, pod­ľa Danie­lov­ho výkla­du, pri­chá­dza­li jed­no po druhom:

„37  Ty, krá­ľu, si krá­ľom krá­ľov, pre­to­že ti Boh nebies dal to krá­ľov­stvo i tú moc i silu i slávu,

38  a všet­ko vša­de, kde len býva­jú syno­via člo­ve­ka i poľ­ná zver i nebes­ké vtác­tvo, dal do tvo­jej ruky a uči­nil ťa pánom nad tým nad všet­kým. Ty si tou zla­tou hlavou.

39  A po tebe povs­ta­ne iné krá­ľov­stvo, niž­šie ako je tvo­je, a zase iné, tre­tie krá­ľov­stvo, ako mede­né, kto­ré bude pano­vať na celej zemi.

40  A štvr­té krá­ľov­stvo bude tvr­dé ako žele­zo, lebo žele­zo drví a krú­ši všet­ko, a teda ako žele­zo, kto­ré polá­me to všet­ko, tak aj ono rozdr­ví a polá­me“.

 

O  štvr­tom krá­ľov­stve (z ver­ša 40) Daniel v ďal­ších ver­šoch upresňuje:

„41  A že si videl nohy a prs­ty čias­toč­ne z hrn­čiar­skej hli­ny a čias­toč­ne zo žele­za, to zna­me­ná, že to bude roz­de­le­né krá­ľov­stvo; ale bude v ňom ešte nie­čo z pev­nos­ti žele­za, lebo si videl žele­zo zmie­ša­né s hli­nou oby­čaj­né­ho blata.

42  A prs­ty na nohách čias­toč­ne zo žele­za a čias­toč­ne z hli­ny zna­me­na­jú, že krá­ľov­stvo bude z čias­t­ky sil­né a z čias­t­ky krehké.

43  A to, že si videl žele­zo zmie­ša­né s hli­nou oby­čaj­né­ho bla­ta, zna­me­ná, že budú spo­je­ní na spô­sob seme­na člo­ve­ka; ale nebu­dú pev­ne ľnúť jeden k dru­hé­mu, tak, ako sa žele­zo nespo­jí s hli­nou“.

 

Nasle­du­jú­ce krá­ľov­stvo ukon­či­lo vlá­du pred­chá­dza­jú­ce­ho, pohl­ti­lo ho. Jed­not­li­vé krá­ľov­stvá sa celo­sve­to­vý­mi vlád­ca­mi stá­va­li postup­ne jed­no po dru­hom. Až doš­lo k tomu, že Nabu­cho­do­no­zor vo svo­jom vide­ní videl, že sa odtr­hol kameň, kto­rý nebol v rukách, a ude­ril obraz do nôh, kto­ré boli zo žele­za a z hli­ny, a razom boli na prach rozdr­ve­né žele­zo, hli­na, meď, strieb­ro i zla­to a kameň, kto­rý ude­ril obraz, stal sa veľ­kým vrchom a napl­nil celú zem (ver­še 34-35).

 

Kameň, kto­rý ude­ril obraz, sa stal veľ­kým vrchom a napl­nil celú zem a čo to zna­me­ná, vysvet­ľu­jú ďal­ší verš:

„44 A za dní tých krá­ľov usta­no­ví Boh nebies krá­ľov­stvo, kto­ré nebu­de ska­ze­né nikdy až na veky. A to krá­ľov­stvo nebu­de pone­cha­né iné­mu ľudu. Roz­bi­je všet­ky tie krá­ľov­stvá na prach a uči­ní im koniec, ale ono bude stáť až na veky.

45  Lebo si videl, že sa od vrchu odtr­hol kameň, kto­rý nebol v rukách, a roz­bil na prach žele­zo, meď, hli­nu, strieb­ro i zla­to…“

 

Úče­lom vide­nia, kto­ré kráľ dostal vo sne a Danie­lov­ho výkla­du toh­to sna, bolo Božie ozná­me­nie Nabu­cho­do­no­zo­ro­vi budú­cich uda­los­tí: „…Veľ­ký Boh ozná­mil krá­ľo­vi, čo bude po tom­to. A sen je istý, a jeho výklad je ver­ný“ (verš 45).

 

 

Sve­to­vé ríše v Danie­lo­vom proroctve

 

Pro­roc­tvo  opi­su­je päť celo­sve­to­vých ríš (krá­ľovs­tiev), kto­ré sú pred­sta­ve­né obraz­ne cez zla­to, strieb­ro, meď, žele­zo a hli­nu a ako jed­not­li­vé čas­ti ľud­ské­ho tela (ver­še 32-33).

 

Ide o nasle­dov­né ríše:

   Hla­va zo zla­ta je Baby­lon­ská ríša (ver­še 37-38).

   Rame­ná a hruď zo strieb­ra je Perz­sko-Méd­ska­rí­ša (tiež len: Perz­ská ríša, verš 39).

   Bru­cho a bed­rá z medi je Gréc­ko-Mace­dón­ska ríša (tiež len: Gréc­ka ríša, verš 39).

   Hná­ty zo žele­za a nohy zo žele­za a hli­ny je Rím­ska ríša (verš 40). Hnát­mi sa tu roz­ume­jú čas­ti dol­ných kon­ča­tín s dlhý­mi kos­ťa­mi, teda čas­ti ľud­ské­ho tela od bed­ro­vé­ho kĺbu po čle­nok. Nohy sú ostá­va­jú­ca spod­ná časť dol­ných kon­ča­tín (čle­nok, prie­hla­vok a prsty).

       Nohy svo­jou štruk­tú­rou a mate­riá­lom sú roz­diel­ne od hná­tov. Nohám je vo ver­šoch 41-43 veno­va­ná zvlášt­na pozor­nosť a hovo­rí sa o nich ako zvlášt­nom krá­ľov­stve, kto­ré je pospá­ja­né, je úni­ou via­ce­rých krá­ľovs­tiev. Prs­ty (jed­not­li­vé krá­ľov­stvá) sú zo žele­za a sú pospá­ja­né hli­nou. Vo ver­ši 43 sa o tom­to krá­ľov­stve hovo­rí v množ­nom čís­le, teda ako o jed­nom, ale zlo­že­nom krá­ľov­stve. Bude to krá­ľov­stvo z čias­t­ky sil­né a z čias­t­ky kreh­ké (verš 42).

       Na roz­diel od nôh, hná­ty posta­vy sú utvo­re­né len z jed­né­ho mate­riá­lu, kto­rým je žele­zo. O žele­ze je pove­da­né, že krú­ši (láme, ničí, hubí) všet­ko, a rov­na­ko tak bude robiť aj krá­ľov­stvo, kto­ré je pred­sta­ve­né hnát­mi (verš 40). Podob­ne aj pred­chá­dza­jú­ce tri krá­ľov­stvá sú pred­sta­ve­né len z jed­né­ho dru­hu mate­riá­lu. Rím­skej ríši sa pod­rob­nej­šie venu­je­me nižšie.

 

Detai­ly videnia

V pro­roc­tvách je dôle­ži­tý kaž­dý detail, kaž­dé slo­vo. V tom­to vide­ní dôle­ži­tý­mi sú nasle­dov­né detai­ly, kto­ré nesmie­me prehliadnuť:

   a) Pod­ľa Pís­ma, v celej dote­raj­šej his­tó­rii sve­ta exis­to­va­li len šty­ri celo­sve­to­vé zem­ské ríše: Baby­lon­ská, Perz­ská, Gréc­ka a Rím­ska. Boli a už nie sú, ale pod­ľa pro­roc­tiev, v budúc­nos­ti bude exis­to­vať ešte jed­na zem­ská celo­sve­to­vá ríša. Táto ríša bude odstrá­ne­ná dru­hým prí­cho­dom Pána Ježi­ša Kris­ta a po nej na zemi bude exis­to­vať už len nebes­ké krá­ľov­stvo, kto­ré nikdy neza­nik­ne. Toto je ozná­me­né cez kameň, kto­rý nebol v rukách človeka. 

   b) Všet­ky šty­ri ríše na scé­nu sve­to­vých dejín pri­chá­dza­li postup­ne – jed­na po dru­hej. Jed­na zanik­la a hneď po nej nastú­pi­la ďal­šia. Nasle­du­jú­ca ríša vojen­skou silou odstrá­ni­la pred­chá­dza­jú­cu ríšu. Nikdy nebo­lo tak, žeby na sve­te ved­ľa seba exis­to­va­lo via­ce­ro celo­sve­to­vých ríš súčas­ne – hoci len dve. Celo­sve­to­vou môže byť vždy len jed­na a exis­to­vať na sve­te len ako jedi­ná vládnuca. 

   c) Nebes­ké krá­ľov­stvo – tisíc­roč­ná vlá­da Pána Ježi­ša Kris­ta a jeho svä­tých, ako tomu roz­umie­me aj z ďal­ších pro­roc­tiev – v pro­roc­tve Danie­la nastú­pi­lo tak, že kameň udrel obraz do nôh (do spod­nej čas­ti dol­ných kon­ča­tín, nie do hná­tov) a roz­bil ich (nohy) na prach (Daniel 2:34). Po tom, ako bolo zni­če­né krá­ľov­stvo pred­sta­ve­né noha­mi, ihneď nastú­pi­lo nebes­ké kráľovstvo.

   d) Súčas­ne s tým, ako bolo zni­če­né (na prach roz­bi­té) krá­ľov­stvo pred­sta­ve­né noha­mi, boli razom s ním, súčas­ne, zni­če­né aj všet­ky ostat­né krá­ľov­stvá pred­sta­ve­né ako žele­zo, hli­na, meď, strieb­ro a zla­to a už nikdy viac sa im nenaš­lo nikde mies­ta (verš 35). Teda, všet­ky zem­ské krá­ľov­stvá boli zni­če­né a zanik­li odra­zu, hoci na scé­ne sve­to­vých dejín sa obja­vo­va­li a účin­ko­va­li postup­ne, nie odra­zu, ako to uvá­dza Danie­lo­vo proroctvo.

   e) Sku­toč­nosť z bodu d) je zosil­ne­ná a roz­ve­de­ná vo ver­ši 44: „A za dní tých krá­ľov usta­no­ví Boh nebies krá­ľov­stvo, kto­ré nebu­de ska­ze­né nikdy až na veky. A to krá­ľov­stvo nebu­de pone­cha­né iné­mu ľudu. Roz­bi­je všet­ky tie krá­ľov­stvá na prach a uči­ní im koniec, ale ono bude stáť až na veky.“  Aj v tom­to ver­ši­sa výra­zom: za dní tých krá­ľov hovo­rí, že krá­li (krá­ľov­stvá) budú exis­to­vať súčas­ne, hoci his­to­ric­ky dote­raj­šie celo­sve­to­vé krá­ľov­stvá pri­chá­dza­li postup­ne, jed­no po dru­hom. V ďal­šom tex­te tými­to detai­lom venu­je­me pozornosť.

 

Zem­ské krá­ľov­stvá, kto­ré boli a už nie sú

Obraz, kto­rý kráľ videl vo svo­jom sne, bol veľ­ký, na pohľad veľ­ko­le­pý, nád­her­ný, jaga­vý, jeho jas náram­ný (náram­nej slá­vy) a súčas­ne aj straš­ný – budil úžas a strach (verš 31). Na vrcho­le svo­jej moci a slá­vy všet­ky tie­to ríše budi­li obdiv svo­jím bohat­stvom, les­kom, mocou a rešpekt a strach celo­sve­to­vou nekom­pro­mis­nou nadvládou.

   Všet­ky šty­ri boli zem­ské ríše. His­tó­riu všet­kých šty­roch dob­re pozná­me. Vie­me kedy vznik­li a kedy zanik­li. Pozná­me ich vlád­cov aj ich sídel­né mes­tá. A pozná­me aj ich cha­rak­te­ris­tic­ké črty, vlast­nos­ti a spô­so­by. Boli taký­mi, aký­mi sú cez pro­roc­tvá pred­sta­ve­né v Pís­me. Zem­ské ríše his­to­ric­ky nastu­po­va­li jed­na po dru­hej tak, že nasle­du­jú­ca ríša odstrá­ni­la pred­chá­dza­jú­cu vojen­skou silou a mocou. Všet­ky dote­raz zná­me a vyš­šie vyme­no­va­né šty­ri sve­to­vé ríše sa na scé­ne ľud­ských dejín obja­vi­li, exis­to­va­li a zanik­li, ale nebes­ké krá­ľov­stvo na zemi ešte nevlád­ne. V tej­to sérii člán­kov sa bude­me veno­vať aj tej­to otáz­ke. Bude­me skú­mať Pís­mo a hľa­dať aj vysvet­le­nie pre­čo to tak ešte nie je.

 

 

Struč­ná cha­rak­te­ris­ti­ka Baby­lon­skej, Perz­skej a Gréc­kej ríše

 

Baby­lon­ská ríša

Pres­nej­šie: Novo­ba­by­lon­ská ríša

 

Novo­ba­by­lon­ská ríša (626 – 539 pred Kr.), zná­ma aj pod menom Chal­dej­ská ríša, pred­sta­vo­va­la posled­né obdo­bie sta­ro­ve­kej Baby­lo­nie a jej naj­väč­ší mocen­ský aj kul­túr­ny rozkvet.

       Baby­lon­ská ríša (tiež: Baby­lo­nia) má dlhú his­tó­riu. Jej počiat­ky sia­ha­jú až k stav­be Baby­lon­skej veže. V 7. sto­ro­čí pred Kr. bola asýr­skou pro­vin­ci­ou. Baby­lon­skí vlád­co­via sa pokú­ša­li zís­kať samos­tat­nosť. Vod­com v úsi­lí za baby­lon­skú nezá­vis­losť bol Nebo­po­la­sar. To sa mu aj poda­ri­lo a v roku 626 pred Kr. bol koru­no­va­ný za Baby­lon­ské­ho krá­ľa. Spr­vu neveľ­ké novo­ba­by­lon­ské úze­mie rých­lo rozšíril. 

       V roku 605 pred Kr. Nebo­po­la­sar zomrel a za baby­lon­ské­ho krá­ľa bol koru­no­va­ný jeho syn Nabuchodonozor. 

       Jeho­ja­kim, kto­rý bol krá­ľom v Jud­sku od roku 608, sa stal Nabu­cho­do­no­zo­ro­vým pod­da­ným. Pokla­dy z jeru­za­lem­ské­ho chrá­mu a prvá vlna zajat­cov, medzi kto­rých pat­ri­li Daniel a jeho pria­te­lia, boli odvle­če­né do Baby­lo­na (Daniel 1:1-2) Nabu­cho­do­no­zo­rom. Ako rok ich odve­de­nia do Baby­lo­na sa uvá­dza rok 605 pred Kr. Pod­ľa nie­kto­rých zdro­jov k tým­to uda­los­tiam doš­lo už v roku 606 pred Kr.

       Nabu­cho­do­no­zor, kto­rý zde­dil sil­né poli­tic­ky zabez­pe­če­né krá­ľov­stvo, veno­val počas svo­jej vlá­dy veľa úsi­lia výstav­be mes­ta Baby­lon. V  krá­se a vzne­še­nos­ti bol Baby­lon naj­veľ­ko­le­pej­ším mes­tom sta­ro­ve­ku. Nabu­cho­do­no­zor zomrel v roku 562 pred Kr. Baby­lon­ská ríša zanik­la v roku 539. Pora­zil ju Per­žan Kýros Veľ­ký a Baby­lon­ská ríša sa sta­la súčas­ťou Perz­skej ríše.

 

Perz­ská ríša

Pres­nej­šie: Sta­ro­perz­ská ríša (Achaj­me­nov­ská ríša)

 

Zakla­da­te­ľom Perz­skej ríše, od rok 539 pred Kr. pova­žo­va­nej za sve­to­vú veľ­moc, je Kýros (Kýros II. Veľ­ký), kto­rý zjed­no­til perz­ské kme­ne a zvr­hol nad­vlá­du Médov. Krá­ľom bol v rokoch 559 – 530 pred Kr. Kra­ľo­val až do svo­jej smr­ti. Pod­ro­bil si Méd­ske krá­ľov­stvo, Novo­ba­by­lon­skú ríšu a iné krajiny.

       Dôle­ži­tou črtou ríše bolo, že zavied­la vyspe­lú sprá­vu posta­ve­nú na 20 sat­ra­piách (pro­vin­ciách) na čele kto­rých stá­li sat­ra­pi (mies­to­dr­ži­te­lia, guver­né­ri, správ­co­via)^C) a budo­va­la obchod­né cesty.

       Kýros dovo­lil pod­ma­ne­ným náro­dom v ríši zacho­vať si svo­je nábo­žen­stvo a kul­túr­ne zvy­ky. V prvom roku svo­jej vlá­dy v Baby­lo­ne (asi 538) vydal edikt na návrat Židov do ich vlas­ti. Tým­to edik­tom (krá­ľov­ským výno­som, dek­ré­tom) sa skon­či­lo 70-roč­né zaja­tie (vyhnan­stvo) Židov. Perz­ská ríša trva­la od roku 550 do roku 330 pred Kr.. Bola pora­ze­ná gréc­kym krá­ľom Ale­xan­drom Veľ­kým v rokoch 334–330 pred Kr..

 

Gréc­ka ríša

Perz­skej ríše sa v roku 330 defi­ni­tív­ne zmoc­nil Ale­xan­der Veľ­ký. Ale­xan­der Veľ­ký náh­le zomrel v Baby­lo­ne v roku 323. Jeho smr­ťou sa Gréc­ka ríša v nasle­du­jú­cich dvad­sia­tich rokoch roz­pad­la na šty­ri men­šie násled­níc­ke ríše, ozna­čo­va­né aj ako dia­do­chie, v kto­rých sa sat­rap­mi (vlád­ca­mi, neskôr kráľ­mi, dia­doch­mi) sta­li Ale­xan­dro­vi veli­te­lia voj­ska a dru­ho­via. Tak vznik­li ríše:

 

   1. Sele­uko­va ríša Sýr­sko-Baby­lon­ská („kráľ seve­ru“, Daniel 11:6-7, 11);

   2. Pto­le­mai­ova ríša v Egyp­te („kráľ juhu“, Daniel 11:5 9 11);

3. Kas­san­dro­va ríš   a, čo bola pôvod­ná sta­rog­réc­ka kra­ji­na Macedónsko-Grécka;

   4. Lysi­ma­cho­va ríša, úze­mie Trá­cie. V súčas­nos­ti Trá­cia je čas­ťou juž­né­ho Bul­har­ska, seve­ro­vý­chod­né­ho Gréc­ka a európ­skej čas­ti Turecka.

 

Tie­to ríše postup­ne doby­li ale­bo ovlád­li a k sve­to­vlá­de sa tým dosta­li Rima­nia. Dia­do­chie boli šty­ri samos­tat­né ríše, ale stá­le gréc­ka vlá­da nad sve­tom. Gréc­ka nad­vlá­da nad sve­tom skon­či­la v roku 31 pred Kr. poráž­kou posled­nej, Pto­le­mai­ovej dia­do­chie. Pora­zil ju rím­sky voj­vod­ca Gaius Octa­via­nus (v roku 27 pred Kr. vyhlá­se­ný za cisá­ra s menom Augus­tus). Tým sa celo­sve­to­vým vlád­com sta­la Rím­ska ríša.

 

 

Rím­ska ríša

Z Danie­lov­ho vide­nia naj­zau­jí­ma­vej­šia je táto štvr­tá celo­sve­to­vá ríša

 

Struč­ný pre­hľad his­tó­rie ríše

   Krá­ľov­stvo (753 – 510 pred Kr.): Pod­ľa legen­dy Rím zalo­ži­li bra­tia Romu­lus a Remus v roku 753 pred Kr. V tom­to obdo­bí Rím bol mest­ským štá­tom ovlá­da­ný kráľmi.

   Repub­li­ka (510 – 27 pred Kr.): Po vyhna­ní posled­né­ho krá­ľa vznik­la repub­li­ka, v kto­rej moc drža­li vole­ní úrad­ní­ci (kon­zu­li) a senát.

   Cisár­stvo (ofi­ciál­ne od roku 27 pred Kr. – 476/1453 po Kr.). Vznik­lo po obdo­bí občian­skych vojen a poráž­ke posled­nej dia­do­chie (gréc­ke­ho Egyp­ta v roku 31 pred Kr.). V roku 27 pred Kr. bol Gaius Octa­via­nus vyhlá­se­ný za prvé­ho cisá­ra pod menom Augus­tus.^D)

 

Ríša v Danie­lo­vom proroctve

Viac pozor­nos­ti venu­je­me štvr­tej ríši, kto­rou je krá­ľov­stvo Rím­skej ríše, kto­rá je pred­sta­ve­ná dol­ný­mi kon­ča­ti­na­mi ako hná­ty a nohy. Tomu sa dá roz­umieť, že v sku­toč­nos­ti tu sa hovo­rí o dvoch ríšach. Hná­ty (hor­né čas­ti dol­ných kon­ča­tín) sú mono­li­tom, sú z jed­né­ho  mate­riá­lu, sú zo žele­za – to je jed­na ríša. Nohy (spod­né čas­ti dol­ných kon­ča­tín) sú akou­si zme­sou žele­za a hli­ny a to je dru­há, už iná ríša.

       Ríša pred­sta­ve­ná hnát­mi zo žele­za (Rím­ska ríša), sa sta­la celo­sve­to­vou ríšou hneť po ríši pred­sta­ve­nej bed­ra­mi a bru­chom z medi (Gréc­ka ríša). Rím­ska ríša pred­sta­ve­ná hnát­mi, ako aj pred­chá­dza­jú­ce tri, je už minu­los­ťou, zatiaľ čo ríša pred­sta­ve­ná noha­mi zo žele­za pospá­ja­né­ho hli­nou, ešte len príde. 

       Nohy sú spod­ná časť dol­ných kon­ča­tín a pred­sta­vu­jú desať krá­ľovs­tiev dohro­ma­dy spo­je­ných v jed­no krá­ľov­stvo, v jed­nu úniu, v jeden celok (čle­nok, prie­hla­vok a desať prs­tov; nohy ako žele­zo a hli­na). Také­to krá­ľov­stvo, na roz­diel od pred­chá­dza­jú­cich šty­roch, na zemi ešte nebo­lo a neexis­tu­je ani dnes. Daniel videl, že do toh­to krá­ľov­stva udrie kameň, kto­rý nebol v rukách člo­ve­ka. Roz­umie­me tomu tak, že toto krá­ľov­stvo na zemi vznik­ne v budúc­nos­ti a nebu­de zni­če­né tak, ako pred­chá­dza­jú­ce krá­ľov­stvá, kto­ré boli zni­če­né ľud­skou vojen­skou silou, ale bude zni­če­né nad­pri­ro­dze­nou silou. Táto sku­toč­nosť je ozná­me­ná a objas­ne­ná v ďal­ších pro­roc­tvách a bude­me o tom písať v ďal­ších dieloch. 

       Rím­ska ríša (hná­ty) vlád­la sve­tu na zemi v čase prvé­ho Kris­tov­ho prí­cho­du. S prvým Kris­to­vým prí­cho­dom priš­lo na zem aj nebes­ké krá­ľov­stvo, avšak ešte nie vo vidi­teľ­nej moci a slá­ve, nie vo vidi­teľ­nej podo­be. Toto krá­ľov­stvo sa na zemi exis­tu­je len v srd­ciach Božích detí (Matúš 12:28; Lukáš 17:21; Rím­skym 14:17). Aj v súčas­nej dobe ešte všet­ky zem­ské krá­ľov­stvá pat­ria Sata­no­vi (Lukš 4:5-7).^E)

       Pod­ľa Danie­lov­ho výkla­du vide­nia kameň ude­rí do nôh, ude­rí do ríše, kto­rá bude exis­to­vať na zemi v budúc­nos­ti a bude exis­to­vať až dovte­dy, kým nebu­de nahra­de­ná nebes­kým krá­ľov­stvom. Ako píše­me aj vyš­šie, roz­umie­me tomu tak, že štvr­té krá­ľov­stvo je v Danie­lo­vých pro­roc­tvách chá­pa­né (zja­ve­né) v dvo­ja­kom zmys­le: jed­nak ako zem­ská Rím­ska ríša (kto­rá bola a už nie je – hná­ty) a jed­nak ako duchov­ná ríša, kto­rá v súčas­nos­ti už exis­tu­je nevi­di­teľ­ne, ale ešte nevs­tú­pi­la na scé­nu ľud­ských dejín (nohy). Táto ríša (nohy) ešte nie je zvi­di­teľ­ne­ná, ešte sa len for­mu­je, pri­pra­vu­je a vidi­teľ­nou zem­skou ríšou sa sta­ne v budúc­nos­ti – zdá sa, že už nie prí­liš vzdia­le­nej. Aj o tej­to budú­cej ríši pod­rob­nej­šie a viac  píše­me v ďal­ších dieloch.

 

Rím­ska ríša v zem­skom pohľade

Rím­ska ríša vlád­la na zemi naj­dl­h­šie zo všet­kých pred­chá­dza­jú­cich ríš. Počia­tok Ríma, ako štát­ne­ho útva­ru (zosku­pe­nia), sia­ha do 8. sto­ro­čia pred Kr., keď na Ape­nin­skom polo­stro­ve na úze­mí dneš­né­ho mes­ta Rím vzni­kol mest­ský štát. Za počia­tok celo­sve­to­vej vlá­dy Rím­skej ríše sa však pova­žu­je až rok 31 pred Kr. V tom­to roku pora­zil rím­sky voj­vod­ca Julius Octa­via­nus Augus­tus pto­le­mai­ov­ský gréc­ky Egypt, posled­nú zo šty­roch nástup­níc­kych ríš Ale­xan­dra Veľ­ké­ho. Egypt sa stal rím­skou pro­vin­ci­ou.^D) Tým padol aj posled­ný zvy­šok gréc­kej Ale­xan­dro­vej ríše a Rím sa stal neob­me­dze­nou celo­sve­to­vou ríšou ^F)

       Zo sta­ro­ve­ké­ho Ríma pochá­dza súčas­né prá­vo, kres­ťan­stvo ako štát­ne nábo­žen­stvo a čias­toč­ne aj filo­zo­fia a vedy, ako aj zákla­dy dneš­né­ho štát­ne­ho zria­de­nia mno­hých štátov.

       Rím­ska ríša (rím­ske cisár­stvo) si udr­ža­la jed­no­tu a sve­to­vlá­du až do roka 395 po Kr., keď sa roz­pad­la na dve čas­ti, na dve ríše: na Zápa­do­rím­sku, kto­rej ústre­dím bol Rím, a Výcho­do­rím­sku s hlav­ným mes­tom Kon­štan­tí­no­pol (slo­ven­ský názov Carih­rad, dneš­ný Istan­bul). Rím­sky cisár Kon­štan­tín (vlá­dol v rokoch 306-337 po Kr.). Tra­du­je sa, že zavie­dol v Rím­skej ríši kres­ťan­stvo ako štát­ne nábo­žen­stvo (pod­rob­nej­šie o tom v poznám­ke G).

       Vnú­tor­ná sla­bosť spo­je­ná s bar­bar­ský­mi vpád­mi ger­mán­skych kme­ňov pri­chá­dza­jú­ci­mi z výcho­du, spô­so­bi­la zánik Zápa­do­rím­skej ríše. K tomu doš­lo v roku 476 po Kr. Ten­to rok sa tra­dič­ne pova­žu­je aj za koniec staroveku. 

       Výcho­do­rím­ska ríša, čiže Byzan­cia, pre­ži­la ďal­ších tisíc rokov. Kon­štan­tí­no­pol padol do rúk osman­ským Tur­kom až v roku 1 453 po Kr. Tra­du­je sa, že Byzant­ská ríša (Byzan­cia), kto­rá exis­to­va­la v obdo­bí rokov 395 až 1 453 po Kr., sama seba pova­žo­va­la za nepre­ru­še­né­ho pokra­čo­va­te­ľa Rím­skej ríše.

       Všet­ky spo­mí­na­né šty­ri sve­to­vé ríše sú dnes už minu­los­ťou. Vnik­li tak, ako bolo o nich pred­po­ve­da­né, pre­ži­li nád­her­ný vzo­stup v les­ku a slá­ve a zanik­li. Zanik­la aj Rím­ska ríša, kto­rá bola celo­sve­to­vou ríšou v rokoch 31 až 395 po Kr.

       Na čo však nesmie­me zabud­núť a na čo upo­zor­ňu­je­me už teraz je, že krá­ľov­stvo pred­sta­ve­né spod­nou čas­ťou dol­ných kon­ča­tín (noha­mi) je orga­nic­ky spo­je­né s ich hor­nou čas­ťou (hnát­mi). Okrem toh­to, dôle­ži­té je aj to, že hlav­ný, nos­ný mate­riál nôh je ten istý akým je aj mate­riál hná­tov, a tým je žele­zo, kto­ré krú­ši, ničí, láme všet­ko (verš 40). A takým bude aj toto krá­ľov­stvo (nohy), kto­ré rozdr­ví a zni­čí všetko. 

 

Nohy a kameň v Danie­lo­vom proroctve

Danie­lov výklad vide­nia o nohách a kame­ni má escha­to­lo­gic­ký význam. Týka sa budú­cich vecí v súvis­los­ti s dru­hým prí­cho­dom Kris­ta a sko­na­ním sveta.

       Ríša zo žele­za a hli­ny je čias­toč­ne sil­ná a čias­toč­ná kreh­ká (verš 41-42): „A prs­ty na nohách čias­toč­ne zo žele­za a čias­toč­ne z hli­ny zna­me­na­jú, že krá­ľov­stvo bude z čias­t­ky sil­né a z čias­t­ky kreh­ké“ (verš 42). Nohy vo vide­ní sú pred­sta­ve­né ako ríša, kto­rá vznik­ne na spô­sob spo­je­nec­tva, t. j. cez uzav­re­té zmlu­vy (zmluv­né spo­je­nec­tvo; verš 43). Všet­ky dote­raj­šie šty­ri zem­ské ríše (Baby­lon­ská, Perz­ská, Gréc­ka a Rím­ska) vznik­li tak, že si pod­ma­ni­li oko­li­té náro­dy vojen­sky a zria­di­li nad nimi svo­ju vlá­du. Na spô­sob spo­je­nec­tva by v budúc­nos­ti mala vznik­núť Anti­kris­to­va ríša: „A uzav­rie pev­nú zmlu­vu s mno­hý­mi za jeden týž­deň…“ (Daniel 9:27). Aj Anti­krist pove­die voj­ny, ale budú­ca celo­sve­to­vá ríša pod jeho vede­ním vznik­ne cez zmluv­né spo­je­nec­tvá. Bude pozos­tá­vať z cel­kov („krá­ľovs­tiev“), kto­rých spo­je­nec­tvo „bude na spô­sob seme­na člo­ve­ka; ale nebu­dú pev­ne ľnúť jeden k dru­hé­mu, tak, ako sa žele­zo nespo­jí s hli­nou“ (verš 43).

       Všet­ko nasved­ču­je tomu, že k záni­ku ríše pred­sta­ve­nej noha­mi zo žele­za a hli­ny (verš 34), a tým aj k záni­ku všet­kých šty­roch ríš súčas­ne (verš 35), v zmys­le Danie­lov­ho výkla­du vide­nia sna, nedoš­lo roz­de­le­ním Rím­skej ríše v roku 395 po Kr. Nedoš­lo k tomu ani záni­kom jej západ­nej čas­ti v roku 476, ani záni­ku východ­nej čas­ti v roku 1 453. Dôvod je zrej­mý. Pod­ľa Danie­la 2:35 zanik­nú všet­ky šty­ri ríše odra­zu, spo­loč­ne (vte­dy bolo razom rozdr­ve­né žele­zo, hli­na, meď, strieb­ro i zla­to – verš 35). Z his­tó­rie však vie­me, že tie­to šty­ri zem­ské ríše vzni­ka­li jed­na po dru­hej, a tak postup­ne aj zanikali.

       Ich súčas­ný zánik v Danie­lo­vom pro­roc­tve bude zna­me­nať zánik celo­sve­to­vé­ho poriad­ku (sys­té­mu) vlád zem­ských krá­ľovs­tiev. My dnes žije­me v západ­nej civi­li­zá­cii v štá­toch, v kto­rých sa vlá­da (moc) rea­li­zu­je pro­stred­níc­tvom par­la­ment­nej demok­ra­cie, vlád a pre­zi­den­tov. To ale nezna­me­ná, že tomu­to sve­tu nevlád­nu (i keď skry­te) vlád­co­via pod duchov­nou nad­vlá­dou Sata­na. Navy­še, sys­tém vlá­dy v západ­nej civi­li­zá­cii sa pova­žu­je za rím­sky, za dedič­stvo Rím­skej ríše. Pod­ľa Danie­lov­ho vide­nia okam­ži­te po záni­ku tých­to šty­roch krá­ľovs­tiev na zemi vzni­ká nebes­ké krá­ľov­stvo: „A za dní tých krá­ľov usta­no­ví Boh nebies krá­ľov­stvo, kto­ré nebu­de ska­ze­né nikdy až na veky. A to krá­ľov­stvo nebu­de pone­cha­né iné­mu ľudu. Roz­bi­je všet­ky tie krá­ľov­stvá na prach a uči­ní im koniec, ale ono bude stáť až na veky“ (Daniel 2:44); „a kameň, kto­rý ude­ril obraz, stal sa veľ­kým vrchom a napl­nil celú zem“ (verš 35), k čomu ale ešte stá­le nedošlo. 

 

 

Záver

 

Záve­rom toh­to die­lu môže­me teda pove­dať, že v Danie­lo­vom vide­ní pred­sta­ve­ná ríša má dva spô­so­by exis­ten­cie. Jeden je ako Rím­ska vidi­teľ­ná ríša, kto­rá zanik­la v roku 395 po Kr. (ale­bo ako Výcho­do­rím­ska ríša až v roku 1 453). Dru­hým je, ako aj v prí­tom­nos­ti pre­tr­vá­va­jú­ca nevi­di­teľ­ná ríša, kto­rá vlád­ne a pôso­bí nevi­di­teľ­ne, a kto­rá sa na scé­ne sve­to­vých dejín vidi­teľ­ne ešte len obja­ví v budúc­nos­ti. V nej sú (a aj budú) obsia­hnu­té svo­jím cha­rak­te­rom a spô­so­bom vlád­nu­tia aj pred­chá­dza­jú­ce šty­ri celo­sve­to­vé ríše. Viac v nasle­du­jú­cich dieloch. 

       Prí­de čas, keď Boh usta­no­ví krá­ľov­stvo, kto­ré nebu­de ska­ze­né až nave­ky. V sta­ro­zá­kon­ných pro­roc­tvách sa toto krá­ľov­stvo javí ako pri­már­ne zasľú­be­né Izra­e­lu. Pre­to aj uče­ní­ci, roz­ume­júc tomu, že Ježiš je zasľú­be­ný Mesiáš a syn Dávi­dov, kto­rý sa má posa­diť na Dávi­dov trón (Lukáš 1:32), sa pýta­jú Pána Ježi­ša, kedy obno­ví Izra­e­lu krá­ľov­stvo (Skut­ky 1:6). V novo­zá­kon­ných pís­mach je Božie, nebes­ké krá­ľov­stvo vždy spá­ja­né s uče­ník­mi, s uve­riv­ší­mi zo Židov i poha­nov, teda s Božím ľudom, kto­rý neskôr po Let­ni­ciach Pís­mo nazý­va Cir­kev zo Židov i poha­nov.  

       Pod­ľa novo­zá­kon­né­ho zja­ve­nia zma­rí Kris­tus pri svo­jom dru­hom prí­cho­de sem na zem všet­ky exis­tu­jú­ce krá­ľov­stvá a vlá­dy a nasto­lí svo­je tisíc­roč­né krá­ľov­stvo (Zja­ve­nie 5:10, 20:4). Spo­lu s ním v tom­to krá­ľov­stve bude vlád­nuť aj jeho ľud (Zja­ve­nie 1:6, 5:10, 20:4). V Danie­lo­vom vide­ní v 2. kapi­to­le ide prá­ve o toto tisíc­roč­né krá­ľov­stvo Kris­ta na sta­rej zemi a jeho pokra­čo­va­nie vo več­nos­ti v novom nebi, na novej zemi a v novom Jeruzaleme.

 

Poznám­ky a zdroje

A) Roz­de­le­nie pro­ro­kov na „veľ­kých“ a m „malých“ nie je pod­ľa ich dôle­ži­tos­ti (význa­mu), ale pod­ľa roz­sa­hu ich kníh.

 

B) Nabu­cho­do­no­zor kra­ľo­val v rokoch 606 až 562 pred Kr.

 

C) Pri­po­meň­me si, že vlá­du nad krá­ľov­stva­mi sve­ta má Satan pre­to, lebo mu bola daná (Lukáš 4:6). Vlá­du nad sve­tom mu odo­vzdal Adam, keď pod­ľa­hol jeho poku­še­niu a tým zhre­šil. To, že táto vlá­da bola daná Sata­no­vi, však pod­lie­ha zvr­cho­va­nej Božej vôli. Boh vo svo­jej zvr­cho­va­nos­ti túto vlá­du aj ukončí.

Satan má vlá­du nad krá­ľov­stva­mi sve­ta, a komu chce, tomu ju dá a v budúc­nos­ti tak aj uro­bí,  dá ju tomu, kto sa mu pod­ria­di a kto ho poslúch­ne (Lukáš 4:6; Zja­ve­nie 13:4). Napriek tomu, že Satan má vlá­du nad krá­ľov­stva­mi sve­ta, jeho vlá­de, ako aj vlá­de kto­ré­ho­koľ­vek krá­ľa, je nad­ra­de­ná zvr­cho­va­ná Božia vlá­da: „Naj­vyš­ší panu­je nad krá­ľov­stvom ľudí, a komu len chce, tomu ho dá“ (Daniel 4:14, pozri aj ver­še 29, 31-32). Je to Boh, kto dosa­dzu­je krá­ľov a zosa­dzu­je krá­ľov (pozri naprí­klad Daniel 5:18-31). Dokon­ca ešte aj srd­ce krá­ľo­vo je v ruke Hos­po­di­na: „Srd­ce krá­ľo­vo v ruke Hos­po­di­no­vej ako potôč­ky vody: kam­koľ­vek chce, ta ho naklo­ní“ (Prí­slo­via 21:1). Aj Nabu­cho­do­no­zo­ra ako celo­sve­to­vé­ho panov­ní­ka, krá­ľa krá­ľov, usta­no­vil za krá­ľa Boh (Daniel 2:37-38). Aj to, že to bol kráľ Nabu­cho­do­no­zor, kto­rý zavlie­kol Júdu do vyhnan­stva, bolo Božie roz­hod­nu­tie. Pre­to Hos­po­din aj poní­žil Nabu­cho­do­no­zo­ra, aby kráľ krá­ľov spoz­nal, že je to Boh, kto má naj­vyš­šiu vlá­du. Kráľ Bal­sa­zár, panu­jú­ci po Nabu­cho­do­no­zo­ro­vi, sa pred Bohom nepo­ní­žil, a tak Boh ukon­čil jeho kra­ľo­va­nie i jeho ríšu (Daniel 5:28, 30-31).

       Keď dôj­de k nasto­le­niu celo­sve­to­vej Anti­kris­to­vej ríše v posled­ných časoch, keď Satan dá vlá­du nad sve­tom Anti­kris­to­vi, bude to tiež z Božie­ho dopus­te­nia, pod­ľa zvr­cho­va­nej Božej vôle. Boh sám však vlá­du Anti­kris­ta aj ukon­čí a Anti­kris­ta potres­tá, podob­ne ako to bolo v prí­pa­de kra­ľo­va­nia Bal­sa­zá­ra a so záni­kom Baby­lon­skej (Chal­dej­skej) ríše. Sata­no­vej vlá­de nad sve­tom vždy kla­die hra­ni­ce Boh. Sata­no­va vlá­da je obme­dze­ná Bohom čo do svoj­ho trva­nia, ale aj čo do svoj­ho roz­sa­hu. Zre­teľ­ne to môže­me vidieť v kni­he Jób. Keď bol Jób pod­ro­be­ný skúš­ke z Božie­ho dopus­te­nia, Satan mohol Jóbo­vi uško­diť iba toľ­ko, koľ­ko Boh dovo­lil. Nemo­hol pre­kro­čiť Bohom sta­no­ve­né hra­ni­ce. Podob­ne to bude na kon­ci vekov. Z Božie­ho dopus­te­nia bude pre­na­sle­do­va­nie svä­tých Anti­kris­tom. Trva­nie toh­to pre­na­sle­do­va­nia bude vyvo­le­ným skrá­te­né (iným nie; Matúš 24:22; Marek 13:20).

 

D) V rôz­nych zdro­joch sa táto uda­losť datu­je do rokov 31 – 27 pred Kr. V roku 31 rím­sky voj­vod­ca menom Gaius Octa­vius (zná­my ako Octa­via­nus) zaú­to­čil na pto­le­ma­jov­ský Egypt a zví­ťa­zil. Tým skon­či­la celo­sve­to­vá vlá­da gréc­ka a sve­tu v sku­toč­nos­ti začal vlád­nuť Rím. O šty­ri roky neskôr, v roku 27 pred Kr., rím­sky senát vyme­no­val Octa­via­na za prvé­ho obča­na Ríma, ude­lil mu čest­ný titul Augus­tus, čím sa ofi­ciál­ne zača­lo obdo­bie Rím­ske­ho cisár­stva. Augus­tus sa  stal prvým z radu mno­hých  rím­skych cisá­rov, kto­rí vlád­li na zápa­de až do roku 476 pred Kr. a na výcho­de až do roku 1 453, keď Kon­štan­ti­no­pol doby­li osman­skí Turci.

 

E) sat­rap  (slo­vo sta­ro­perz­ské­ho  pôvo­du z význa­mom – „ochran­ca kra­ji­ny“). Bol to titul mies­to­dr­ži­te­ľa (guver­né­ra) pro­vin­cie v sta­ro­ve­kej Perz­skej ríši (naj­mä za dynas­tie Achaj­me­nov­cov). Sat­ra­po­via mali v rukách civil­nú aj vojen­skú moc, vybe­ra­li dane a dohlia­da­li na poria­dok vo svo­jom regi­ó­ne (sat­ra­pii).

 

F) Keď hovo­rí­me o celo­sve­to­vých ríšach, na celo­sve­to­vú ríšu sa musí­me vždy dívať ako na sys­tém. Teda na cha­rak­ter, spô­so­by, vytvo­re­né vzťa­hy, zave­de­nú morál­ku, ide­oló­giu a usta­no­ve­né štát­ne nábo­žen­stvo a pod.. Pod­sta­ta zme­ny celo­sve­to­vej vlá­dy spo­čí­va pre­dov­šet­kým v zme­ne systému.

 

G) Kon­štan­tín sa stal cisá­rom  po smr­ti svoj­ho otca v roku 306 pred Kr., keď ho za cisá­ra vyhlá­si­li jeho voja­ci v Bri­tá­nii. Rím­ska ríša bola v tom čase roz­de­le­ná medzi via­ce­rých vlád­cov, tzv. tet­rar­chov. Kons­tan­tín bol jeden z nich, nevlá­dol sám v celej Rím­skej ríši.

       Ríša bola roz­de­le­ná na západ­nú časť a východ­nú časť. V roku 312 Kon­štan­tín pora­zil riva­la Maxen­tiu­sa v bit­ke pri Mil­vij­skom mos­te pri Ríme. Tým sa stal vlád­com západ­nej čas­ti ríše. Vo východ­nej čas­ti vlá­dol Lici­nius. V roku 313 Kon­štan­tín spo­lu s cisá­rom (tet­rar­chom) Lici­niu­som vyda­li Milán­sky edikt, kto­rý lega­li­zo­val kres­ťan­stvo a zaru­čil nábo­žen­skú slo­bo­du v celej Rím­skej ríši. Vzťa­hy medzi nimi sa postup­ne zhor­šo­va­li a medzi sebou bojovali.

       K posled­nej bit­ke medzi Kon­štan­tí­nom a Lici­ni­om doš­lo v sep­tem­bri 324 pred Kr. pri Chry­so­po­li­se. V tej­to bit­ke Kon­štan­tín defi­ni­tív­ne pora­zil Lici­nia a stal sa vlád­com (cisá­rom) celej Rím­skej ríše.

       Od roku 324 až do svo­jej smr­ti v roku 337 Kon­štan­tín vlá­dol ako jedi­ný cisár. Zalo­žil mes­to Kon­štan­ti­no­pol (v slo­ven­skom pome­no­va­ní Carih­rad, dneš­ný Istam­bul) a vlá­du z Ríma pre­nie­sol sem. V ríši upev­nil kres­ťan­stvo a v roku 325 zvo­lal zná­my Nicej­ský kon­cil. Kres­ťan­stvo sa v Rím­skej ríši štát­nym nábo­žen­stvom sta­lo až v roku 380, keď cisár The­odo­sius I. vydal Solún­sky edikt. 

 

 

Uve­rej­ne­né: 22. feb­ru­ára 2026

 

 

Pre­chod na Pro­lóg

Pre­chod na Pro­roc­tvá o sve­to­vých ríšach – 2. diel 

Pre­chod na Naj­nov­šie člán­ky na stránke

Pre­chod na úvod­nú strán­ku – Úvod