Cyk­lus člán­kov o celo­sve­to­vých zem­ských ríšach

 

 

Počiat­ky ľudstva

 

His­tó­ria ľud­ské­ho rodu začí­na stvo­re­ním prvé­ho člo­ve­ka Ada­ma a násled­ne aj jeho man­žel­ky Evy. Na pre­bý­va­nie im Boh vytvo­ril kom­fort­né pro­stre­die – záh­ra­du (raj) na východ od Éde­na. Z Éde­na vyte­ka­la rie­ka, kto­rá zavla­žo­va­la záh­ra­du a potom sa odtiaľ deli­la na šty­ri hlav­né toky (1. Moj­ži­šo­va 2:8-18): Píšon, Gichon, Hide­kel (Tig­ris) a Euf­ra­tes (Euf­rat). V raj­skej záh­ra­de sa Adam s Evou teši­li kom­plet­né­mu zaopat­re­niu až do chví­le, kým na hadov zvod nez­jed­li zaká­za­né ovo­cie zo stro­mu pozna­nia dob­ré­ho a zlé­ho. Tým sa opus­ti­li nepos­luš­nos­ti, hrie­chu a z raj­skej záh­ra­dy boli vyhna­ní. Od vte­dy si člo­vek už musí všet­ko živo­by­tie zaob­sta­rá­vať v potu tvá­re sám.

       Ľudia sa mno­ži­li a spo­lu s tým sa roz­má­hal aj hriech, kto­rý nado­bu­dol takých roz­me­rov, že sa Boh roz­ho­dol voda­mi poto­py zahla­diť člo­ve­ka z tvá­re zeme (1. Moj­ži­šo­va 6:7). Milosť v jeho očiach našiel iba Noach a jeho rodi­na, spo­lu osem ľudí a s nimi aj páry zem­ských zvie­rat a vtá­kov. Hos­po­din svoj úmy­sel aj usku­toč­nil. Po poto­pe na zemi zosta­li len tí, kto­rí boli v Noacho­vej arche.

       Ľud­stvo dosta­lo nový začia­tok. Od troch Noacho­vých synom Sema, Cha­ma a Jafe­ta bola zno­vu zaľud­ne­ná zem (ver­še 9:18-19, 10:32). „A celá zem bola jed­né­ho jazy­ka a jed­na­kých slov“ (11:1). Ľudia sa mali rozp­tý­liť po celej tvá­ri zeme, ale namies­to to sa sústre­di­li na jed­nom mies­te, v zemi Sine­ára^A), čo je šir­šie pome­no­va­nie Mezo­po­tá­mie^B) (čo je úze­mie medzi Tig­ri­som a Eufratom).

        Ľudia sa tým opäť vyda­li ces­tou nepos­luš­nos­ti. Namies­to posluš­nos­ti a osla­vy Boha sa roz­hod­li oslá­viť seba. Roz­hod­li sa vysta­vať mes­to Bábel (mes­to Baby­lon) a vežu, kto­rá by sia­ha­la až do neba, a uči­niť si meno, aby nebo­li rozp­tý­le­ní po celej tvá­ri zeme (11:4). Tým chce­li vstú­piť vo svo­jej vlast­nej sile a schop­nos­ti do sfé­ry pre­bý­va­nia Boha. Chce­li dosiah­nuť to, čo im nepat­ri­lo, lebo: „Nebe­sia sú nebe­sia Hos­po­di­no­ve, a zem dal synom člo­ve­ka“ (Žalm 115:16). A tak opäť pri­šiel na ľud­stvo trest. Ten­to raz vo for­me zmä­te­nia jazy­kov a vzni­ku náro­dov. Vďa­ka tomu­to Božie­mu zása­hu a rôz­no­ro­dos­ti jazy­kov, kto­rým si navzá­jom nero­zu­me­li, sa ľudia rozp­tý­li­li po tvá­ri celej Zeme (11:7-9).

 

 

Celo­sve­to­vé ríše

 

Po zmä­te­ní jazy­kov v Bábe­li a násled­nom rozp­tý­le­ní sa deji­ny ľud­stva odví­ja­jú v podo­be štá­tov (mest­ské štá­ty), krá­ľovs­tiev či ríš. His­tó­ria dote­raz pozná šty­ri sve­to­vé zem­ské ríše: Baby­lon­skú, Perz­skú, Gréc­ku a Rím­sku ríšu. Pod­ľa pro­roc­tiev pro­ro­ka Danie­la a Kni­hy Zja­ve­nia v celej his­tó­rii ľud­stva na tej­to sta­rej zemi budú exis­to­vať len tie­to šty­ri zem­ské ríše a jed­no tisíc­roč­né nebes­ké krá­ľov­stvo Ježi­ša Kris­ta. Tie­to šty­ri meno­va­né zem­ské celo­sve­to­vé ríše sú obraz­ne pred­sta­ve­né v Danie­lo­vom pro­roc­tve v dru­hej kapi­to­le ako nád­her­ná posta­va v Nabu­cho­do­no­ro­vom sne. Všet­ky šty­ri ríše sa na scé­ne ľud­ských dejín obja­vi­li a zanik­li. V súčas­nos­ti tie­to ríše neexistujú.

       V sied­mej kapi­to­le kni­hy Danie­la štvr­té zvie­ra, kto­ré by malo pred­sta­vo­vať Rím­sku ríšu, je opí­sa­né zvlášt­nym spô­so­bom. Ríša, kto­rú v Danie­lo­vom sne v sied­mej kapi­to­le pred­sta­vu­je štvr­té zvie­ra, na scé­ne dejín ľud­stva ešte nebo­la, ešte len prí­de. Pri­čom to bude ríša, kto­rá bude svo­jim cha­rak­te­rom a spô­sob­mi zlú­če­ni­na všet­kých šty­roch pred­chá­dza­jú­cich, už zanik­nu­tých ríš. Na jej čele bude stáť sil­ný a kru­tý vlád­ca obda­ro­va­ný nad­pri­ro­dze­nou mocou a vlá­dou (Daniel 7:17, 23). Vie­me to z Pís­ma a pozná­me ho pod pome­no­va­ním Anti­krist (1. Jánov 2:18) – ide o Anti­kris­to­vu ríšu.

       Anti­krist bude zvá­dzať do vzbu­ry pro­ti Bohu celý svet. Zve­die mno­hých, ale nie všet­kých. Jeho vlá­da, ako anti­kris­ta (Božie­ho nepria­te­ľa), bude trvať tri a pol roka. Anti­krist spo­lu so svo­jím pomoc­ní­kom, faloš­ným pro­ro­kom, bude odstrá­ne­ný a jeho ríša zanik­ne. Tým zanik­nú aj všet­ky zem­ské krá­ľov­stva (ríše, štá­ty). Sta­ne sa to pri dru­hom prí­cho­de Pána Ježi­ša Kris­ta. Po tom­to na celej zemi zavlád­ne vlá­da Kris­tov­ho tisíc­roč­né­ho kráľovstva. 

       Pre­to­že pod­ľa pro­roc­tiev Anti­kris­to­va ríša bude akou­si zme­sou či kon­glo­me­rá­ci­ou pred­chá­dza­jú­cich šty­roch už zanik­nu­tých ríš. Pova­žu­je­me za uži­toč­né na tie­to ríše (Baby­lon­skú, Perz­skú, Gréc­ku a Rím­sku) uro­biť struč­ný his­to­ric­ký pohľad, krát­ky exkurz^C). Uro­bí­me tak v nasle­du­jú­cich šty­roch člán­koch toh­to cyk­lu o zem­ských sve­to­vých ríšach. A potom sa bude­me veno­vať pro­roc­tvám o Antir­kis­to­vi a jeho ríši, kto­rá bude posled­nou zem­skou ríšou.

 

 

Dato­va­nie sta­ro­zá­kon­nej a novo­zá­kon­nej doby

 

Pri štú­diu dejín sa neza­obí­de­me bez dato­va­nia uda­los­tí, t. j. ich umiest­ne­niu na časo­vú os. Dato­va­nie pred­sta­vu­je prob­lém, a to naj­mä vte­dy, keď ide o zosú­la­de­nie rôz­nych seku­lár­nych (svet­ských, ate­is­tic­kých) zdro­jov s Pís­mom. Náš prin­cíp, aj čo sa týka dato­va­nia, je: bib­lic­ké infor­má­cie sú nad všet­ký­mi ostat­ný­mi zdrojmi.

       Nemô­že­me sa vyhnúť otáz­ke dato­va­nia sta­ro­zá­kon­nej doby, lebo prvé tri celo­sve­to­vé ríše vznik­li, exis­to­va­li aj zanik­li v tej­to dobe. Štvr­tá, Rím­ska ríša, sa za celo­sve­to­vú pova­žu­je až od roku 31 pred našim leto­poč­tom (pred n. l.) a prak­tic­ky celá jej his­tó­ria je dosta­toč­ne spo­ľah­li­vo zma­po­va­ná a zaznamenaná.

       Čo sa týka tex­tu Sta­ré­ho záko­na, exis­tu­jú tri hlav­né zdro­je^D) z kto­rých sa pri pre­kla­doch a štú­diu vychá­dza. Sú nimi: maso­ret­ský text, Sep­tu­agin­ta (ozna­čo­va­ná aj ako LXX) a Sama­ri­tán­sky Pen­ta­te­uch.

       Maso­ret­ský text pou­ží­va­jú pro­tes­tant­ské pre­kla­dy, pre­to­že ho pova­žu­jú za naj­dô­ve­ry­hod­nej­ší zdroj sta­ro­zá­kon­ných tex­tov. Pro­tes­tant­ské pre­kla­dy Pís­ma, ako anglic­ký pre­klad krá­ľa Jaku­ba, Bib­le kra­lic­ká, Roháč­kov pre­klad atď., pochá­dza­jú z toh­to zdro­ja. Pre­pi­so­va­či zva­ní maso­re­ti štan­dar­di­zo­va­li heb­rej­ský (a mies­ta­mi ara­mej­ský) text, kto­rý pôvod­ne pozos­tá­val len zo spo­lu­hlá­sok – zavied­li preň voka­li­zač­ný sys­tém. Kvô­li výslov­nos­ti dopl­ni­li do tex­tu samoh­lás­ky (voka­li­zač­né zna­ky). Nie sú zná­me spi­sy, ani ich pôvod, kto­ré pri pre­pi­soch používali.

       Maso­ret­ský text vzni­kal pre­pis­mi počas via­ce­rých sto­ro­čí. Naj­star­ší docho­va­ný zná­my úpl­ný maso­ret­ský text je z roku 1008 n. l..

       Sep­tu­agin­ta je gréc­ky pre­klad Sta­ré­ho záko­na, kto­rý vzni­kol v tre­ťom sto­ro­čí pred n. l. (pred Kris­tom). Ten­to pre­klad bol po svo­jom vzni­ku znač­ne roz­ší­re­ný. Pou­ží­va­li ho naj­mä Židia žijú­ci v cudzích kra­ji­nách, kto­rí už bež­ne neho­vo­ri­li heb­rej­sky, ale pou­ží­va­li gréč­ti­nu. Sep­tu­agin­ta sa v nie­kto­rých pasá­žach líši od maso­ret­ské­ho textu.

       Tex­to­vé roz­die­ly medzi Sep­tu­agin­tou a maso­ret­ským tex­tom sa týka­jú aj bib­lic­kej chro­no­ló­gie. Pod­ľa Sep­tu­agin­ty žil Matu­za­lem ešte 14 rokov po poto­pe, čo, samoz­rej­me, je zjav­ná chy­ba, kto­rá vznik­la pri pre­pi­se či preklade.

       Sama­ri­tán­sky Pen­ta­te­uch (päť kníh Moj­ži­šo­vých) je heb­rej­ská ver­zia pia­tich Moj­ži­šo­vých kníh tra­do­va­ných Sama­ri­tán­mi písa­ná v heb­rej­či­ne (len samoh­lás­ky). Vznik­la v prvom sto­ro­čí pred Kris­tom v Samá­rii, na úze­mí a v pro­stre­dí, kde žilo zmie­ša­né poko­le­nie Židov a asýr­skych kolo­ni­zá­to­rov (pre­síd­le­ných asýr­skych zajat­cov z iných národov).

 

Dato­va­nie na strán­kach Slo­vo viery

Naše dato­va­nie vychá­dza z maso­ret­ské­ho tex­tu.^D) Pre dato­va­nie sta­ro­zá­kon­nej doby sme ako opor­né časo­vé body pri­ja­li nie­koľ­ko uda­los­tí, kto­rých umiest­ne­nie na časo­vej osi pova­žu­je­me za správne.

     a) Pre­dov­šet­kým „náš leto­po­čet“ (skrat­ka­mi a slov­ne: n. l.; ale­bo: po Kris­to­vi – po Kr.; ale­bo:   D. = Anno Domi­ni – Rok Pána) pova­žu­je­me za správ­ny. „Náš leto­po­čet“ bol zosta­ve­ný v 6. sto­ro­čí mní­chom Diony­siu­som Exi­gu­usom vzhľa­dom na deň naro­de­nie Ježi­ša Kris­ta. Ježiš sa pod­ľa neho naro­dil 24. decem­bra roku 1 pred n. l. Jeden rok mal 24. decem­bra roku 1 n. l. V leto­poč­te niet rok 0.

     b) Pou­ží­va­me gre­go­rián­sky kalen­dár^F) v kto­rom oby­čaj­ný (neprie­stup­ný) rok má 365 dní. Ak by sme pou­ži­li iný kalen­dár, v tex­te prí­sluš­né­ho člán­ku to bude jas­ne uvedené.

     c) Z kni­hy Daniel a Zja­ve­nie Jána vyplý­va, že pou­ží­va­li kalen­dár, v kto­rom  rok mal  360 dní, 12 mesia­cov a mesiac 30 dní. To spô­so­bu­je nepres­nos­ti a čísel­ný nesú­lad (nesú­lad v počtoch) pri umiest­ňo­va­ní sta­ro­zá­kon­ných uda­los­tí na čísel­nú os pod­ľa sys­té­mu gre­go­rián­ske­ho (aj julián­ske­ho) kalendára.

 

Dato­va­nie vybra­ných sta­ro­zá­kon­ných uda­los­tí

Za sta­ro­zá­kon­nú dobu pova­žu­je­me obdo­bie od stvo­re­nia sve­ta po naro­de­nie Pána Ježi­ša Kris­ta. Čís­lo v zozna­me uvá­dza rok prí­sluš­nej uda­los­ti vzhľa­dom na „náš leto­po­čet“, čiže: pred našim načim leto­poč­tom (pred n. l.), pred Kr. (pred Kris­tom), pred A. D. (pred rokom Pána).

 

4 178 – sem pat­rí prvý deň sedem­dňo­vé­ho stvo­ri­teľ­ské­ho týžd­ňa. Ak by sme pre bib­lic­ké dato­va­nie pou­ži­li iné tex­ty písem Sta­ré­ho záko­na než maso­ret­ský text, o kto­rých však exis­tu­jú via­ce­ré indí­cie, že sú zaťa­že­né chy­ba­mi pri pre­pi­se či pre­kla­de, dospe­li by sme k naj­skor­šie­mu mož­né­mu dátu­mu stvo­re­nia (naprí­klad v prí­pa­de pou­ži­tia Sep­tu­agin­ty) pri­bliž­ne do roku 5 400 pred Kristom.

 

2 522 – Noacho­va celo­sve­to­vá poto­pa. Noach mal 600 rokov

 

2 170 – naro­de­nie Abra­há­ma. Naro­dil sa 352 rokov po potope

 

2 095 – Abra­hám vo veku 75 rokov odchá­dza do Kanaánu

 

2 070 – naro­de­nie Izáka

 

2 010 – naro­de­nie Eza­va a Jakoba

 

1 880 – Jakom a jeho dom priš­li do Egyp­ta. Jakob mal 130 rokov. Jakob zomrel vo veku 147 rokov

 

1 450 – východ izra­el­ské­ho náro­da z Egyp­ta. Izra­el bol v Egyp­te cel­kom 430 rokov. Z Egyp­ta vyšli pres­ne v deň, v kto­rom uply­nu­lo pres­ne 430 rokov

 

1 410 – Izra­el vstú­pil do Kanaánu

 

    970 – zapo­ča­la výstav­ba chrá­mu v Jeru­za­le­me. K tomu doš­lo 480 rokov po výcho­de z Egyp­ta a v 4. roku kra­ľo­va­nia Šalamúna

 

    930 – smrť Šala­mú­na a roz­pad krá­ľov­stva na Sever­né krá­ľov­stvo (na Izra­el či Samá­riu, kto­ré tvo­ri­lo 10 kme­ňov) a Juž­né krá­ľov­stvo (Judea, kto­ré tvo­ri­li kme­ne Júdu a Benjamina)

 

    722 – rok záni­ku Sever­né­ho krá­ľov­stva a odvle­če­nie 10 izra­el­ských kme­ňov do asýr­ske­ho zajatia

 

    605 – krá­ľom Baby­lon­skej sa stá­va Nabu­cho­do­no­zor. Prvá vlna depor­tá­cie Júdej­cov  do baby­lon­ské­ho zaja­tia. Pat­ril k nim Daniel a jeho tra­ja priatelia

 

    586 – Dom Hos­po­di­nov bol zni­če­ný, múry Jeru­za­le­ma roz­bo­re­né a mes­to spá­le­né. Ľud, kto­rý ozos­tal po meči, bol pre­sťa­ho­va­ný do Baby­lo­na. V Jud­sku bolo pone­cha­ných len nie­čo málo z chu­dob­né­ho ľudu (25:8-12). Tým skon­či­la v Jud­sku vlá­da Dávi­do­vej dynastie

 

   539 – Pád Baby­lon­skej ríše. Kon­com októb­ra 539 vstú­pil  Per­žan Kýros ako víťaz do mes­ta Baby­lon aj napriek tomu, že mes­to  bolo pova­žo­va­né za nedo­byt­né. Počia­tok celo­sve­to­vej vlá­dy Per­zie. Kýros vydal edikt o návra­te depor­to­va­ných Židov späť do Jeru­za­le­ma a povo­lil výstav­bu chrá­mu a mes­ta. V dato­va­ní baby­lon­ské­ho zaja­tia sme istý len v tom, že zaja­tie trva­lo pres­ne  sedem­de­siat rokov.

 

 444 – 20. rok krá­ľa Arta­xer­xa (Arta­xer­xes I. Lon­gi­ma­nus). Nehe­miáš pred krá­ľom, tre­tia vlna návra­tu Židov z baby­lon­ské­ho zajatia 

 

  330 – skon­či­la celo­sve­to­vá vlá­da Perz­kej ríše. Zmoc­nil sa jej Ale­xan­der Veľ­ký. Ten­to rok je rokom nástu­pu celo­sve­to­vej vlá­dy Gréc­kej ríše, kto­rá trva­la nepretr­ži­te do roku 31 pred n. l.

 

   323 – Ale­xan­der Veľ­ký náh­le zomie­ra v mes­te Baby­lon. Jeho smr­ťou sa gréc­ka ríša roz­pa­dá na šty­ri nástup­níc­ke ríše – dia­do­chie –, ale stá­le to bla celo­sve­to­vá vlá­da Gréc­ka – Gréc­kej ríše

      31 – zanik­la posled­ná dia­do­chia (gréc­ky Pto­le­mai­ov­ský Egypt). Tým zanik­la aj celo­sve­to­vá vlá­da Gréc­ka a zača­la celo­sve­to­vá vlá­da Rím­skej ríše

 

Dato­va­nie vybra­ných novo­zá­kon­ných uda­los­tí

Novo­zá­kon­né obdo­bie začí­na naro­de­ním Pána Ježi­ša Kris­ta. Teda rokom 1 n. l. (po Kr.; po Kris­to­vi; A. D; roku Pána).

 

      1 – prvý rok Pána Ježi­ša Kris­ta (naro­dil sa 25. decem­bra roku 1 pred n. l. – v roku, v kto­rom pre­bie­ha­lo pod­ľa naria­de­nia cisá­ra Augus­ta v celej rím­skej ríši sčí­ta­nie ľudu)

 

     30 – zača­la verej­ná služ­ba Ježi­ša Krista

 

     33 – Ježiš Kris­tus ukri­žo­va­ný, pocho­va­ný a vzkrie­se­ný počas tre­tej účas­ti na Pas­che. Na svia­tok Let­níc v Jeru­za­le­me vznik­la Cir­kev. Zača­lo apoš­tol­ské obdobie

 

     47 – Pavel s Bar­na­bá­šom odiš­li začiat­kom roka z Anti­ó­chie na prvú misij­nú ces­tu. o návra­te v tom­to istom roku odiš­li z Anti­ochie na prvú misij­nú ces­tu (začiat­kom roka 47). Koniec prvej ces­ty sa datu­je na koniec roka 48

 

     49 –  kon­ci­lu v Jeru­za­le­me (Skut­ky 15). Pavel s Bar­na­bá­šom sa v roku 49 zúčast­ni­li apoš­tol­ské­ho kon­ci­lu v Jeruzaleme

 

     50 – dru­há Pav­lo­va misij­ná ces­ta. Skon­či­la kon­com roka 52 ale­bo začiat­kom roka 53

 

     53 – tre­tia Pav­lo­va misij­ná ces­ta. Skon­či­la na jar 58 v Jeruzaleme 

 

      58 – Pavel dva roky väz­ne­ný v Ceza­rei (56-58)

 

      61 – Pavel v Ríme, dva roky v domá­com väze­ní (jar 61 – 63). Po pre­pus­te­ní sa zno­va hor­li­vo pus­til do prá­ce na budo­va­ní cir­kvi a upev­ňo­va­ní zbo­rov. Po neja­kej dobe bol opäť uväz­ne­ný a čaka­la ho smrť

 

     67 – smrť apoš­to­la Pav­la, zomrel v Ríme. Zomrel počas vlá­dy cisá­ra Nera, kto­rý vlá­dol v rokoch 54-68  n. l.

 

      70 – zni­če­nie chrá­mu v Jeru­za­le­me Chrám bol zni­če­ný rím­skym voj­skom pod vele­ním Tita Ves­pa­ziá­na, kto­rý bol potom v rokoch 79–81 n. l. rím­skym cisá­rom. Zomre­lo mno­ho Židov a veľ­ké množ­stvo bolo odve­de­né do Ríma ako voj­no­vá korisť.  Titus Cae­sar Ves­pa­sia­nus zomrel pri­ro­dze­nou smr­ťou a po ňom vlá­du v Ríme pre­vzal jeho mlad­ší brat Domi­cián. Cisár Domi­cián vlá­dol v rokoch 81–96. Počas jeho vlá­dy bol apoš­tol Ján vo vyhnan­stve na  ostro­ve Patmos. 

 

   100 – Počas vlá­dy cisá­ra Tra­já­na zomrel apoš­tol Ján – zomrel pri­ro­dze­nou smr­ťou. Jeho smrť sa datu­je do roku 100.  Smr­ťou apoš­to­la Jána skon­či­lo apoš­tol­ské obdobie

 

   132 – v Izra­e­li po vede­ním faloš­né­ho pro­ro­ka Bar Koby vznik­lo pro­ti­rím­ske povs­ta­nie. Trva­lo tri roky

 

   135 – Rím­ske voj­ská na roz­kaz cisá­ra Had­riá­na povs­ta­nie kru­to potla­či­li, zni­či­li mes­to Jeru­za­lem a židov­ské oby­va­teľ­stvo rozp­tý­li­li. Obe tie­to uda­los­ti zna­me­na­li defi­ni­tív­ne, koneč­né rozp­tý­le­nie židov­ské­ho oby­va­teľ­stva medzi pohan­ské náro­dy sveta.

     Od roku 135 až do roku 1948 izra­el­ský národ (Židia) nemal vlast­nú kra­ji­nu (domo­vi­nu), v moder­nom poní­ma­ní vlast­ný štát. Jeho „dom bol pus­tý“. Úze­mie štá­tu Izra­el (úze­mie Pales­tí­ny) bolo strie­da­vo pod vlá­dou (man­dát­nou sprá­vou, juris­dik­ci­ou) Rima­nov (roky 63 pred Kris­tom až 326 po Kris­to­vi), Byzan­tín­cov (326 – 614), Per­ža­nov (614 – 638), Ara­bov (638 – 1099), kri­žia­kov (1099 – 1291), Egyp­ťa­nov (1291 – 1517), Tur­kov (1517 – 1917) a Angli­ča­nov (1917 – 1948). Význam­ný­mi uda­los­ťa­mi v novo­do­bej his­tó­rii izra­el­ské­ho náro­da sú: sionis­tic­ký kon­gres (29. – 31. augus­ta 1897), Bal­fou­ro­va dekla­rá­cia (2. novem­bra 1917) a zalo­že­nie štá­tu Izra­el (14. mája 1948 bol v Mest­skom múzeu v Tel Avi­ve vyhlá­se­ný samos­tat­ný Izra­el­ský štát).

 

   306 –  v Rím­skej ríši začal vlád­nuť cisár Kon­štan­tín (306-337), kto­rý kres­ťan­stvo usta­no­vil ako štát­ne náboženstvo

 

   395 – Rím­ska ríša sa roz­pad­la na dve ríše (na dve čas­ti): Zápa­do­rím­sku, kto­rej ústre­dím (hlav­ným mes­tom) bol Rím a Výcho­do­rím­sku (čiže Byzan­ciu, Byzant­skú ríšu) s hlav­ným mes­tom Kon­štan­ti­no­pol (slo­ven­ský názov: Carihrad)

 

    476 – zanik­la Zápa­do­rím­ska ríša. Ten­to rok sa pova­žu­je tiež za koniec staroveku

 

1 453 – Kon­štan­tí­no­pol padol do rúk osman­ským Tur­kom. Zanik­la Výcho­ro­rím­skam ríša (Byzan­cia Byzant­ská ríša). Byzant­ská ríša (trva­la v rokoch 395 – 1497) seba pova­žo­va­la za nepre­ru­še­né­ho pokra­čo­va­te­ľa Rím­skej ríše.

 

1 914 – vznik­la prvá sve­to­vá voj­na. Bol to glo­bál­ny vojen­ský kon­flikt, kto­rý trval od  28. júla 1914 do 11. novem­bra 1918

 

1 918 – roz­pad rakús­ko-Uhor­ska. Vznik Čes­ko­slo­ven­skej repub­li­ky, štát­ne­ho útva­ru Čechov, Slo­vá­kov a národ­nost­ných menšín.

 

1 939 ­– vznik­la dru­há sve­to­vá voj­na. Počia­tok sa datu­je na 1. sep­tem­bra 1939 a koniec na 8. mája 1945

 

1 993 – 1. janu­ára 1993 vznik­la samos­tat­ná Slo­ven­ská repub­li­ka. Čes­ká a Slo­ven­ská fede­rál­na repub­li­ka sa pokoj­nou ces­tou po vzá­jom­nej doho­de roz­de­li­la na dva samos­tat­né štát­ne útva­ry: Čes­kú repub­li­ku (Čes­ko) a Slo­ven­skú repub­li­ku (Slo­ven­sko).

      Vzni­ku samos­tat­ných repub­lík pred­chá­dza­lo schvá­le­nie ústav­né­ho záko­na o roz­pa­de Čes­kej a Slo­ven­skej Fede­ra­tív­nej Repub­li­ky (ČSFR). Fede­rál­ne zhro­maž­de­nie ČSFR ho pri­ja­lo 25. novem­bra 1992 a plat­nosť nado­bu­dol o pol­no­ci z 31. decem­bra 1992 na 1. janu­ára 1993.

 

 

Zdro­je a poznámky

1. O zemi “Sine­ár” je zmien­ka v kni­hách Jozua 7:21; Izaiáš 11:11; Zacha­riáš 5:11 – ako syno­ny­mum pre Baby­lo­niu;  https://cs.wikipedia.org/wiki/%C5%A0ine%C3%A1r
2. Z gr. “Medzi­rie­čie”, dneš­ný Irak. Úze­mie sa roz­de­ľo­va­lo na nie­koľ­ko čas­tí: na seve­re Asý­ria, v stred­nej čas­ti Baby­lo­nia a na juhu Sumer.
3. Vysvet­le­nie slo­va exkurz (hľa­daj pod: ex-)
4. Jonat­han Sar­fa­ti: Bib­li­cal chro­no­ge­ne­a­lo­gies, Jour­nal of Cre­a­ti­on 17(3):14–18, CMI,https://creation.com/biblical-chronogenealogies
5. Náš leto­po­čet počí­ta­nia času, čiže sys­tém Anno Domi­ni (A.D. – Rok Pána), zosta­vil mních menom Diony­sius Exi­gu­us v 6. sto­ro­čí náš­ho leto­poč­tu. Žil v Ríme a oko­lo roku 525 dostal od pápe­ža Jána I úlo­hu chro­no­lo­gic­ky uspo­ria­dať všet­ky cir­kev­né uda­los­ti. „Náš leto­po­čet“ (Anno Domi­ni) vytvo­ril ako ved­ľaj­ší pro­dukt svo­jej prá­ce pri určo­va­ní veľ­ko­noč­ných sviatkov.
6. Gre­go­rián­sky kalendár

Ten­to kalen­dár je pome­no­va­ný pod­ľa rím­ske­ho pápe­ža Gre­go­ra XIII. Bol pri­ja­tý v roku 1582 a pou­ží­va sa dodnes. V sku­toč­nos­ti je to len upra­ve­ný julián­sky kalen­dár. Jeho cie­ľom bolo uviesť do súla­du kalen­dár­ny (julián­sky) a slneč­ný (astro­no­mic­ký tro­pic­ký) rok. Gre­gor XIII. zru­šil roz­diel nad­by­toč­ných desia­tich dní julián­ske­ho kalen­dá­ra pomo­cou pápež­skej buly, v kto­rej naria­dil, aby po štvr­t­ku 4. októb­ra 1582 nasle­do­val hneď pia­tok 15. októb­ra 1582.

     V gre­go­rián­skom kalen­dá­ri, rov­na­ko ako v julián­skom, sú oby­čaj­né (neprie­stup­né) roky s dĺž­kou 365 dní a prie­stup­né roky s dĺž­kou 366 dní. Cie­ľom pri­dá­va­nia jed­né­ho dňa (29. feb­ru­ár) raz za kaž­dé 4 roky je zosú­la­diť kalen­dár­ny rok (julián­sky aj gre­go­rián­sky) so slneč­ným (astro­no­mic­kým tro­pic­kým) rokom. Roz­diel medzi gre­go­rián­skym a julián­skym kalen­dá­rom je v spô­so­be, v sys­té­me pri­dá­va­nia jed­né­ho dňa raz kaž­dé šty­ri roky, čo je zby­toč­ne veľa.

     Aby sa zabrá­ni­lo vzni­ku nad­by­toč­ných dní, ako to bolo v prí­pa­de julián­ske­ho kalen­dá­ra, gre­go­rián­sky kalen­dár nepri­dá­va prie­stup­ný deň (29. feb­ru­ár) raz za kaž­dé 4 roky. V gre­go­rián­skom kalen­dá­ri sa menia počas kaž­dých 400 rokoch 3 prie­stup­né roky na oby­čaj­né roky. V pra­xi je to uro­be­né tak, že roky na kon­ci sto­ro­čia sú prie­stup­né iba vte­dy, ak sú deli­teľ­né čís­lom 400 bez zbyt­ku (takým je rok 1600, 2000 atď.). Rok 1700, 1800 a 1900 pre­to nebol prie­stup­ným (a prie­stup­ným nebu­de ani rok 2100). V tých­to rokoch feb­ru­ár mal namies­to 29 len 28 dní. Gre­go­rián­sky kalen­dár je v lep­šej zho­de s astro­no­mic­kým rokom ako kalen­dár juliánsky.

     Gre­go­rián­sky kalen­dár so svo­jím sys­té­mom pri­dá­va­nia prie­stup­ných dní pra­cu­je s dĺž­kou solár­ne­ho (slneč­né­ho) roka 365,2425 dňa, čo sa od astro­no­mic­ké­ho roka odli­šu­je iba o 0,0003 dňa. Táto odchýl­ka naras­tie na roz­diel jed­né­ho dňa až o 3600 rokov (nie­kto­ré zdro­je uvá­dza­jú 3300 rokov). V súčas­nos­ti je medzi kalen­dá­rom julián­skym a gre­go­rián­skym roz­diel 13 dní, pri­čom gre­go­rián­sky kalen­dár v dátu­me pred­bie­ha julián­sky. Ten­to roz­diel je plat­ný pre obdo­bie rokov 1900 – 2099. Ak napr. pod­ľa gre­go­rián­ske­ho kalen­dá­ra máme v tých­to rokoch 7. janu­ára, tak pod­ľa julián­ske­ho máme 25. decem­bra. Pre­to na 7. janu­ára pri­pa­dá 1. via­noč­ný svia­tok nie­kto­rých cir­kví východ­nej orto­do­xie. Tak je to naprí­klad v cir­kvách: Jeru­za­lem­ský pat­riar­chát, cir­kev Armén­ska, Rus­ka, Srb­ska, Mace­dón­ska, Gru­zín­ska a sta­ro­orien­tál­na cir­kev Sýrie, cir­kev Kopt­ská, Erit­rej­ská a Etiópska.

     Súčas­ný roz­diel medzi julián­skym a gre­go­rián­skym kalen­dá­rom (13 dní) potr­vá do 1. mar­ca 2100, kedy sa navý­ši na 14 dní. V roku 2100 feb­ru­ár v gre­go­rián­skom kalen­dá­ri namies­to 29 bude mať len 28 dní – v julián­skom 29.

 

 

Pre­chod na úvod­nú strán­ku – Úvod

Pre­chod na pokra­čo­va­nie člán­kom Baby­lon­ská ríša (v príprave)

Pre­chod na Naj­nov­šie člán­ky na stránke

 

Umiest­ne­né: 17. 6. 2025

Upra­ve­né: 28. 6. 2025 dopl­ne­ním tex­tu do oddie­lu „Dato­va­nie sta­ro­zá­kon­nej a novo­zá­kon­nej doby“