Pro­tes­tant­ská misia

 

Člá­nok je veno­va­ný pohľa­du na cir­kev 19. storočia.

Je spra­co­va­ný ako výber zo zdro­ja A) v 2. častiach.

 

 

Úvod

 

His­to­rik Ken­neth S. Latou­ret­te pou­ka­zu­je na to, že: „Prvý­krát vo svo­jich deji­nách kres­ťan­stvo uplat­ni­lo svoj poten­ciál a sta­lo sa naozaj sve­to­vo roz­ší­re­ným nábo­žen­stvom. V tom­to pre­ko­na­lo úspe­chy kaž­dé­ho iné­ho nábo­žen­stva.“ Počas toh­to veľ­ké­ho kres­ťan­ské­ho sto­ro­čia mala pod­ľa neho kaž­dá pro­tes­tant­ská kra­ji­na na misij­nom poli svo­jich zástup­cov a hlav­nou hyb­nou silou kres­ťan­stva bol pro­tes­tan­tiz­mus.

 

Špa­niel­sky kolo­niál­ny sys­tém v Latin­skej Ame­ri­ke sa v súvis­los­ti s napo­le­on­ský­mi voj­na­mi roz­pa­dol v rokoch 1810 až 1824, ale v iných čas­tiach sve­ta (Ázii, Afri­ke, Oce­ánii a na Blíz­kom výcho­de) kres­ťan­ská misia postu­po­va­la ruka v ruke s expan­zi­ou európ­ske­ho vply­vu a moci. Kres­ťan­stvo sa šíri­lo hlav­ne tro­mi spo­lo­čen­ský­mi sku­pi­na­mi: 1. dip­lo­mat­mi, 2. obchod­ník­mi a 3. misionármi.

 

 

Nové chá­pa­nie misie

 

Odde­le­nie cir­kvi od štát­nej moci a vytla­če­nie nábo­žen­stva do súkrom­nej sfé­ry osvie­ten­stvom mali vplyv aj na celé misij­né pôso­be­nie. Misi­oná­ri boli síce aj naďa­lej pod ochra­nou svo­jej kra­ji­ny ako jej obča­nia, ale ich misia na anek­to­va­ných úze­miach už nebo­la súčasť štát­nej poli­ti­ky. „Seku­lár­ne“ a „nábo­žen­ské“ záuj­my sa ube­ra­li kaž­dé svo­jou vlast­nou ces­tou, hoci ešte neja­kú dobu trva­lo, kým sa táto nová situ­ácia a jej dôsled­ky pre­ja­vi­la napl­no. Napr. pie­tis­tic­kí misi­oná­ri hall­skej misie¹⁾ stá­le ešte úspeš­ne „slú­ži­li dušiam aj telu“, ale čosko­ro sa pre­ja­vil tlak, kto­rý v roku 1727 vie­dol k roz­hod­nu­tiu zaobe­rať sa len „nábo­žen­skou sfé­rou“ a „občian­sku“ pone­chal na sta­rosť štá­tu. Vplyv raci­ona­liz­mu vie­dol na európ­skom kon­ti­nen­te k tomu, že na kon­ci 18. st. bola kres­ťan­ská misia v očiach svet­skej verej­nos­ti (hlav­ne vzde­la­nec­kej) tak­mer cel­kom zdiskreditovaná.

 

Ame­ric­kí meto­dis­ti, bap­tis­ti a pre­sby­te­riá­ni oko­lo r. 1800 tak­mer zdvoj­ná­so­bi­li počty svo­jich čle­nov. Evan­je­li­ká­li boli plní opti­miz­mu a oko­lo r. 1817 sa vec misie sta­la váš­ňou ame­ric­kých cir­kví. Jeden his­to­rik sa vyjad­ril, že „zahra­nič­ná misia sa sta­la novou orto­do­xi­ou evan­je­li­ka­liz­mu“. Evan­je­li­kál­ne misie pri­tom čas­to dáva­li väč­ší dôraz na otáz­ky spá­sy ako na zlep­še­nie čas­ných pod­mie­nok domo­ro­dé­ho oby­va­teľ­stva. Také­to chá­pa­nie misij­né­ho posla­nia v mno­hom pred­sta­vo­va­lo opo­zí­ciu k cir­kev­né­mu živo­tu a mys­le­niu západ­né­ho kres­ťan­stva, kto­ré do veľ­kej mie­ry pod­ľah­lo raci­ona­liz­mu a osvie­ten­ské­mu mysleniu.

 

V 19. sto­ro­čí misij­né úsi­lie nado­bud­lo nové for­my. V pod­sta­te išlo o šty­ri for­my: 1. Medzi­ná­rod­ná misia (napr. Lon­dýn­ska misij­ná spo­loč­nosť). 2. Deno­mi­nač­ná misia Kaž­dá deno­mi­ná­cia zor­ga­ni­zo­va­la svo­ju vlast­nú misiu, kto­rá bola ria­de­ná a pod­po­ro­va­ná iba svo­jou deno­mi­ná­ci­ou. 3. Misia vie­ry, kto­rej pro­to­ty­pom bola Čín­ska vnút­ro­zem­ská misia zalo­že­ná v r. 1865 Hud­so­nom Tay­lo­rom. V rám­ci nej boli hlav­ne mla­dí ľudia vyzý­va­ní, aby sa bez výhrad vyda­li do slu­žieb misie bez záru­ky finanč­nej pod­po­ry dôve­ru­júc Páno­vi, že sa o nich posta­rá. 4. Špe­cia­li­zo­va­ná misia Tie­to misie oby­čaj­ne slú­ži­li urči­tej sku­pi­ne ľudí, ako napr. Židom, Eski­má­kom, voja­kom, siro­tám, pop­rí­pa­de pos­ti­hnu­tým rôz­ny­mi nemo­ca­mi (hlu­chým, sle­pým, malo­moc­ným a pod.).

 

Výraz­ným čini­te­ľom v misij­nom úsi­lí boli bib­lic­ké spo­loč­nos­ti. Tie­to sa veno­va­li hlav­ne pre­kla­dom, vydá­va­niu a dis­tri­bú­cii Bib­lií. Prvé také­to spo­loč­nos­ti vznik­li začiat­kom 19. sto­ro­čia (1804, 1809, 1816).

 

 

Dôle­ži­té misij­né polia

 

Veľ­ké kres­ťan­ské devät­nás­te sto­ro­čie pri­nies­lo ple­já­du veľ­kých misi­oná­rov, kto­rých množ­stvo sa nedá porov­nať so žiad­nym iným obdo­bím v kres­ťan­skej his­tó­rii. V ďal­šom spo­me­nie­me oblas­ti hlav­né­ho misij­né­ho  kres­ťan­ské­ho pôso­be­nia, pri­čom si nero­bí­me nárok na vyčer­pá­va­jú­cu štú­diu tej­to témy.

 

India Indic­ký sub­kon­ti­nent bol v 19. sto­ro­čia tak­mer celý pod brit­skou sprá­vou. V Indii sa pro­tes­tan­tiz­mus stre­tol s vyspe­lou sta­ro­ve­kou kul­tú­rou a s väč­ším množ­stvom jazy­kov, ako mala celá Euró­pa dohro­ma­dy. Okrem toho tu bolo prí­tom­né (hlav­ne na juhu) aj kres­ťan­stvo sýr­ske­ho typu, odvo­dzu­jú­ce svoj pôvod od apoš­to­la Tomá­ša. Ďalej tu jes­tvo­va­lo rím­sko­ka­to­líc­ke nábo­žen­stvo a unia­ti (sýr­ska cir­kev pri­po­je­ná k rím­sko­ka­to­líc­kej a uzná­va­jú­ca pápe­ža za naj­vyš­šiu hla­vu cir­kvi). Napriek veľ­kým pre­káž­kam počet pro­tes­tan­tov vzrás­tol z nie­koľ­kých sto­viek na asi mili­ón v r. 1914. Obrá­te­ní pochá­dza­li hlav­ne z men­ších miest­nych nábo­žens­tiev (ani­miz­mus²⁾). Hin­du­iz­mus³⁾ na kres­ťan­ské misij­né pôso­be­nie rea­go­val vlast­nou obno­vou a misij­ným úsilím.

       Misia v Indii je pozo­ru­hod­ná tým, že tam pra­co­va­lo nie­koľ­ko mimo­riad­nych misi­onár­skych prie­kop­ní­kov. Výsled­kom ich úsi­lia bolo aj zalo­že­nie anglic­kej uni­ver­zi­ty s cie­ľom pri­pra­vo­vať Indov na zápas s hin­du­iz­mom pomo­cou Bib­lie a európ­skej vzde­la­nos­ti. Ich prá­ca zahr­ňo­va­la aj vzde­lá­va­cí a sociál­ny program.

 

Bar­ma Do r. 1914 boli evan­je­li­om zasia­hnu­té všet­ky hlav­né národ­nos­ti (kme­ne) kra­ji­ny. Noví kres­ťa­nia pochá­dza­li hlav­ne z ani­mis­tic­kých nábo­žen­ských sku­pín oby­va­teľ­stva, nakoľ­ko Barm­ča­nia boli hinduistami.

      

Čína Pred­sta­vo­va­la jed­nu z naj­vys­pe­lej­ších sve­to­vých civi­li­zá­cií a sil­ne ovplyv­ňo­va­la oko­li­té kra­ji­ny. Svo­ju kra­ji­nu pova­žo­va­li za „kra­ji­nu stre­du“ a spo­lo­čen­ské uspo­ria­da­nie bolo udr­žo­va­né pre­dov­šet­kým uče­ním kon­fu­cia­niz­mu⁴⁾. Na začiat­ku 19. sto­ro­čia Číňa­nia odmiet­li dip­lo­ma­tic­ké a obchod­né kon­tak­ty so Zápa­dom, ale v prie­be­hu toh­to sto­ro­čia pod­ľah­li jeho poli­tic­ké­mu, vojen­ské­mu a kul­túr­ne­mu tla­ku. Cudzin­ci si však v Číne vyslú­ži­li pome­no­va­nie „cudzí diab­li“ a to všet­ko veľ­mi sťa­žo­va­lo prá­cu kres­ťan­ských misionárov.

       Zvlášt­nu pozor­nosť medzi ostat­ný­mi misi­onár­mi si zaslu­hu­je Hud­son Tay­lor (1832-1905), zakla­da­teľ Čín­skej vnút­ro­zem­skej misie (CIM), zalo­že­nej na prin­cí­pe misie vie­ry. Vie­dol prí­sne dis­cip­li­no­va­ný osob­ný život a jeho zása­dou bolo všet­ko oča­ká­vať od Boha. Do Číny odces­to­val v roku 1853. Pre zdra­vot­né prob­lé­my sa na čas musel vrá­tiť do Anglic­ka, kde sa hor­li­vo mod­lil za pri­na­vrá­te­nie zdra­via a tiež o ďal­ších pra­cov­ní­kov pre misiu. Po návra­te do Číny (1866) misij­ná prá­ca rých­lo rástla a veľ­ké množ­stvo nových pra­cov­ní­kov vstú­pi­lo do misij­nej služ­by. Na kon­ci sto­ro­čia polo­vi­ca všet­kých evan­je­li­kál­nych misi­oná­rov v Číne pra­co­va­la v rám­ci CIM, čo bolo potvr­de­ním prin­cí­pov, kto­ré Tay­lor pova­žo­val za základ misij­nej prá­ce – pre­dov­šet­kým totál­na závis­losť na Bohu vo všet­kých veciach, finanč­ných aj duchovných.

 

Japon­sko Kato­li­ciz­mus (kato­líc­ka vie­ra) sa pro­stred­níc­tvom jezu­itov dosta­lo do Japon­ska už v r. 1549. Napriek výno­som pro­ti kato­líc­kej vie­re sa kato­li­ciz­mus rých­lo šíril, a tak to bolo až dovte­dy, kým sa Japon­sko neuzav­re­lo pred von­kaj­ším sve­tom a neza­ča­lo s krva­vým pre­na­sle­do­va­ním kato­li­ciz­mu ako impor­to­va­né­ho nábo­žen­stva. V 19. sto­ro­čia bol podob­ne ako na Čínu aj na Japon­sko vyví­ja­ný sil­ný európ­sky tlak, aby sa otvo­ri­lo obcho­du. Pod vply­vom toh­to tla­ku sa dve­re do Japon­ska zača­li od roku 1853 postup­ne otvá­rať. Japon­ci zača­li horúč­ko­vi­to pre­be­rať západ­né tech­nic­ké výdo­byt­ky – želez­ni­cu, továr­ne, par­né lode, tele­graf, tlač a pod. Vybu­do­va­li armá­du pod­ľa západ­né­ho vzo­ru a uzav­re­li výhod­né obchod­né zmlu­vy, tak­že postup­ne zača­li kon­ku­ro­vať Zápa­du. V Japon­sku pôso­bi­li dva­ja význam­ní misi­oná­ri, kto­rých tu spomenieme.

       James Hep­burn (1815-1911) – ame­ric­ký pre­sby­te­rián, kto­rý pri­ces­to­val do Japon­ska v r. 1859, keď sa Japon­sko otvo­ri­lo von­kaj­šie­mu sve­tu. Začal štú­di­om jazy­kov a pra­co­val ako lekár. Počas trid­sia­tich rokov svoj­ho pôso­be­nia vyučo­val prvých japon­ských medi­kov, bol prie­kop­ní­kom oftal­mo­ló­gie⁵⁾ a naučil Japon­cov vyrá­bať a pou­ží­vať myd­lo. V rokoch 1861-1888 so spo­lu­pra­cov­ník­mi pre­lo­žil do japon­či­ny Bib­liu a neskôr vydal aj bib­lic­ký slov­ník. Svo­ji­mi tichý­mi a lás­ka­vý­mi spô­sob­mi si zís­kal srd­cia Japon­cov a dostal meno „pria­teľ národa“. 

       Guido Ver­beck (1830-1898) do Japon­ska pri­ces­to­val z Holand­ska a mal morav­ské pie­tis­tic­ké poza­die. Pra­co­val ako uči­teľ, pre­kla­da­teľ, dip­lo­mat, porad­ca vlá­dy a ovplyv­ňo­val tak Japon­cov v pros­pech kres­ťan­stva a západ­né­ho život­né­ho štý­lu. Jeho úspe­chy boli feno­me­nál­ne – bol rode­ným lin­gvis­tom a vyni­ka­jú­co zvlá­dol japon­ský jazyk. Roku 1869 sa stal ria­di­te­ľom budú­cej Japon­skej cisár­skej uni­ver­zity. Bol to peda­góg, evan­je­lis­ta, reč­ník, pre­kla­da­teľ, vyni­ka­jú­ci štát­nik a pokor­ný kres­ťan­ský pra­cov­ník. Dostal naj­vyš­šie japon­ské vyzna­me­na­nie: Rad vychá­dza­jú­ce­ho sln­ka. Keď zomrel, uspo­ria­da­li mu štát­ny pohreb.

 

Kórea Pod­ľa všet­ké­ho sa kato­li­ciz­mus (kato­líc­ka vie­ra) do Kórey dosta­la pro­stred­níc­tvom úto­čia­cich japon­ských armád oko­lo r. 1592. Jeho trva­lá prí­tom­nosť v Kórei, kto­rú zabez­pe­či­li kato­líc­ki misi­oná­ri pôso­bia­ci v Číne, sa však počí­ta až od roku 1770. Roku 1857 rím­sko­ka­to­líc­ky veľ­vys­la­nec v Ríme pred­nie­sol sprá­vu, že v Kórei je oko­lo 15 000 katolíkov.

       Prvý pro­tes­tant­ský misi­onár Robert Tho­mas pri­šiel do Kórey s čín­sky­mi Bib­lia­mi r. 1866. Pri poku­se vstú­piť do kra­ji­ny bol zavraž­de­ný, ale svoj­mu vra­ho­vi ešte sti­hol dať Bib­liu a ten­to sa neskôr obrá­til a stal sa kres­ťa­nom. Po kórej­sko-ame­ric­kej zmlu­ve z r. 1884 v Kórei zalo­žil moder­nú pro­tes­tant­skú misij­nú prá­cu Hora­ce Allen, kto­rý pôso­bil ako lekár a otvo­ril dve­re pre iných tým, že slú­žil krá­ľov­skej rodi­ne. Po ňom priš­li v r. 1885 do Kórey dva­ja misi­oná­ri z rôz­nych deno­mi­ná­cií: Hora­ce Under­wo­od (1859-1916), nazva­ný „otec kórej­ské­ho pre­sby­te­ria­niz­mu“, a Hen­rich Appen­zel­ler, meto­dis­ta. Spo­lu polo­ži­li zákla­dy dvoch naj­väč­ších kórej­ských cirkví.

 

Juž­ný Paci­fik Na začiat­ku 19. st. mali náro­dy a kme­ne na ostro­voch Paci­fi­ku spo­loč­nú neja­kú for­mu pri­mi­tív­ne­ho ani­mis­tic­ké­ho nábo­žen­stva²⁾. Kon­tak­ty s ľuď­mi zo Zápa­du boli pro­ti­re­či­vé. Na jed­nej stra­ne do živo­ta tých­to náro­dov pri­nies­li zau­jí­ma­vé a uži­toč­né pred­me­ty a kul­tú­ru, ale na dru­hej stra­ne aj zbra­ne, otro­kár­stvo a nezná­me cho­ro­by. Tra­dič­né kul­tú­ry sa zača­li roz­pa­dá­vať, doš­lo k vnú­tor­ným voj­nám a zní­že­niu počtu pôvod­né­ho oby­va­teľ­stva. Prví misi­oná­ri boli väč­ši­nou pro­tes­tan­ti z Bri­tá­nie, Aus­trá­lie a Nové­ho Zélan­du. Sna­ži­li sa zabrá­niť medzik­me­ňo­vým voj­nám. Posta­ra­li sa o ukon­če­nie kani­ba­liz­mu a pre­sa­dzo­va­li mono­gam­né manželstvá.

 

Sumat­ra Ludwig Nom­men­sen (1843-1918), „apoš­tol Bata­kov“ z Dán­ska, pre­žil od r. 1863 na Sumat­re 56 rokov. Vyni­kal osob­nou odva­hou, jed­no­du­chou vie­rou a schop­nos­ťou vytvá­rať nové pria­teľ­stvá. Cir­kev Bata­kov⁶⁾, kto­rí boli pred­tým lov­ca­mi lebiek, zalo­žil na prin­cí­pe batac­ké­ho tra­dič­né­ho sociál­ne­ho uspo­ria­da­nia (sys­té­mu). Pri­pra­vo­val domo­ro­dých evan­je­lis­tov a uči­te­ľov s pre­sved­če­ním, že veľ­ký národ môže byť oslo­ve­ný jedi­ne pro­stred­níc­tvom vlast­ných kres­ťan­ských pra­cov­ní­kov. V čase jeho smr­ti mala cir­kev Bata­kov 180 000 pokrs­te­ných čle­nov a prá­ve toľ­ko náv­štev­ní­kov boho­slu­žieb, 510 škôl, 788 uči­te­ľov – kaza­te­ľov, 2 200 star­ších a 34 ordi­no­va­ných pastorov.

 

Blíz­ky východ a sever­ná Afri­ka Veľ­ká časť tej­to oblas­ti bola „kres­ťan­ským úze­mím“ až do doby mos­lim­ských výbo­jov, kto­ré kul­mi­no­va­li turec­kým pan­stvom vo východ­nej Euró­pe. Nachá­dza­li sa tu naj­star­šie cir­kvi, kto­ré si zacho­va­li nie­kdaj­šie pat­riar­chá­ty. Európ­ske záuj­my v tej­to oblas­ti repre­zen­to­va­lo Fran­cúz­sko (na začiat­ku sto­ro­čia v Egyp­te, neskôr v Alžír­sku, Tunis­ku a Maro­ku). Veľ­ká Bri­tá­nia spra­vo­va­la Cyp­rus a ku kon­cu sto­ro­čia oku­po­va­la Egypt. Rus­ko bojo­va­lo na Bal­ká­ne a Talian­sko v Abesínii.

       Upro­stred tých­to seku­lár­nych záuj­mov sa pre­ja­vi­li prú­dy kres­ťan­skej obno­vy. Pro­tes­tant­ské misie boli nasme­ro­va­né na oži­ve­nie tra­dič­ných cir­kví v náde­ji, že tie­to budú potom misij­ne aktív­ne medzi mos­li­ma­mi. Väč­ši­na tra­dič­ných cir­kví ich však odmiet­la a men­ši­na sfor­mo­va­la evan­je­li­kál­ne cir­kvi pro­tes­tant­ské­ho charakteru.

 

Afri­ka juž­ne od Saha­ry V tej­to oblas­ti sa nachá­dza­lo naj­viac náro­dov a kme­ňov s tzv. pri­mi­tív­nou kul­tú­rou. Tu bol aj naj­väč­ší kon­flikt so západ­nou kul­tú­rou, kto­rý sa od kon­ca 15. sto­ro­čia až do 19. sto­ro­čia naj­viac pre­ja­vo­val  v obcho­do­va­ní s otrok­mi. Medzik­me­ňo­vé voj­ny, hony na otro­kov a desi­vé plav­by cez Atlan­tik zane­cha­li po sebe dedič­stvo nená­vis­ti a stra­chu. Misia v tej­to čas­ti Afri­ky bola úzko spo­je­ná s geo­gra­fic­kým a náro­do­pis­ným prieskumom.

       V 19 sto­ro­čia vplyv západ­né­ho kres­ťan­stva v Afri­ke nebol až taký nega­tív­ny ako v pred­chá­dza­jú­cich sto­ro­čiach. V Ame­ri­ke bolo zru­še­né otro­kár­stvo a tým aj hony na otro­kov. No napriek všet­kým pozi­tív­nym vply­vom západ­nej civi­li­zá­cie (lie­ky, pís­mo, Bib­lia, škols­tvo) sa tu pre­ja­vo­val aj impe­ria­liz­mus a hon­ba za ľah­kým zbohatnutím.

 

 

 Misi­oná­ri 19. storočia

 

Misi­oná­ri 19. sto­ro­čia boli tak­mer bez výnim­ky ľuď­mi hlbo­ké­ho pre­sved­če­nia a súci­tu. Veri­li, že poha­nia sú bez pozna­nia Ježi­ša Kris­ta stra­te­ní. Neľu­to­va­li žiad­nu náma­hu, aby pri­nies­li evan­je­lium stra­te­ným a umie­ra­jú­cim prv ako bude neskoro.

 

Stre­tá­va­li sa s nezá­uj­mom, podoz­rie­va­ním, nepria­teľ­stvom a nezried­ka boli väz­ne­ní. Ich domác­nos­ti boli čas­to vyra­bo­va­né, domy spá­le­né, kos­to­ly znes­vä­te­né a živo­ty ohro­ze­né. Mno­hí z nich sa domov vrá­ti­li s naru­še­ným zdra­vým a ďal­ší pred­čas­ne zomre­li na tro­pic­ké nemo­ci. Stov­ky misi­oná­rov zomre­li ako mar­tý­ri vie­ry. Ich zvesť bola odmie­ta­ná, boli neví­ta­ní a nežia­du­ci a tak­mer v kaž­dej kra­ji­ne muse­li mno­ho rokov čakať na výsled­ky svo­jej prá­ce. Boli však odhod­la­ní a vytrva­lí a po rokoch sa doč­ka­li, aj keď nie všet­ci, ovo­cia svo­jej práce.

 

 

Úspe­chy misie devät­nás­te­ho storočia

 

Misi­oná­ri okrem zves­to­va­nia evan­je­lia bojo­va­li aj pro­ti rôz­nym sociál­nym nešvá­rom svo­jich čias, ako napr. v Indii pro­ti man­žels­tvám detí, usmr­co­va­niu vdov, chrá­mo­vej pros­ti­tú­cii, nedot­knu­teľ­nos­ti kást. V Afri­ke pro­ti poly­ga­mii, obcho­du s otrok­mi a iným. Bolo to podob­né v kaž­dom regi­ó­ne ich misij­né­ho pôsobenia.

 

Súčas­ťou misij­nej prá­ce a služ­by bolo zakla­da­nie škôl, nemoc­níc a rôz­nych zdra­vot­níc­kych zaria­de­ní. Veľ­kú pozor­nosť veno­va­li siro­tám zakla­da­ním siro­tin­cov a lep­ro­sá­rií – zaria­de­ní slú­žia­cich k izo­lo­va­niu cho­rých na lep­ru (malo­mo­cen­stvo). Slú­ži­li spo­di­ne spo­loč­nos­ti, kto­rá bola vylú­če­ná spo­me­dzi svo­jich súk­me­ňov­cov. Bojo­va­li pro­ti hla­du, povod­niam, moru a nákazám.

 

Na kon­ci 19. sto­ro­čia sa evan­je­lium doslov­ne dosta­lo až na „koniec sve­ta“. His­to­rik Latou­ret­te napí­sal: „Nikdy pred­tým sa v rov­na­kom časo­vom obdo­bí kres­ťan­stvo ani žiad­ne iné nábo­žen­stvo neroz­ší­ri­lo do takej veľ­kej oblas­ti, ako sa to sta­lo po prvý­krát v devät­nás­tom storočí.“

 

 

Zdro­je (A) a poznám­ky (1-6)

A) Pavel Hanes, Deji­ny kres­ťan­stva, vyda­lo Zdru­že­nie evan­je­li­kál­nych cir­kví v SR, Ban­ská Bys­tri­ca 2016, A4, 429 strán, ISBN 80-88945-01-1. V člán­ku sú, so súhla­som auto­ra, pou­ži­té tex­ty z 52. kapi­to­ly, str. 384-391. 

 

1) Hall­ská misia Počia­tok sys­te­ma­tic­kých pro­tes­tant­ských misií, pod­ľa inter­ne­to­vé­ho zdro­ja Dra­ho­mír Suchá­nek, Vác­lav Drš­ka: Cir­kev­ní ději­ny, Novo­věk (vyd. Gra­da, 2018, str. 407), sa spá­ja s akti­vi­ta­mi dán­ske­ho krá­ľa Frid­ri­cha IV., kto­rý sa v roku 1704 roz­ho­dol pre svo­ju obchod­nú osa­du v indic­kom Tra­nqu­e­ba­re zabez­pe­čiť duchov­nú sta­rost­li­vosť. Pre­to­že nemal k dis­po­zí­cii svo­jich vlast­ných pas­to­rov, povo­lal misi­oná­rov z nemec­ké­ho Hal­le. Títo do Indie pri­ces­to­va­li v r. 1706 a napriek znač­ným ťaž­kos­tiam sa uja­li prá­ce a zača­li tak sys­te­ma­tic­kú misij­nú prá­cu medzi miest­nym obyvateľstvom.

 

2) Ani­miz­mus(lat. ani­ma – duša) je nábo­žen­ské mys­le­nie, v kto­rom sa všet­ké­mu živé­mu i neži­vé­mu pri­pi­su­je vlast­ná život­ná sila (duša). Pod­ľa ani­miz­mu je tá istá duša záro­veň prin­cí­pom mys­le­nia, ako aj orga­nic­ké­ho živo­ta. Ani­miz­mus je prí­rod­né nábo­žen­stvo vyzná­va­né nie­kto­rý­mi domo­ro­dý­mi kmeň­mi v Afri­ke, Ame­ri­ke a v Ázii. Ide v ňom o zdu­chov­ne­nie, zosob­ne­nie prí­rod­ných síl a javov.

 

3) Hin­du­iz­mus, pod­ľa zdro­ja je slo­vo, kto­ré pochá­dza z perz­ské­ho HINDU, čo zna­me­ná Ind, indic­ký. Slo­vo zača­li pou­ží­vať cudzin­ci na ozna­če­nie súhr­nu všet­kých nábo­žen­ských prú­dov na úze­mí Indie. Oko­lo roku 1200 po Kr. chce­li mos­lim­skí doby­va­te­lia uro­biť roz­diel medzi vlast­nou vie­rou a vie­rou indic­ké­ho náro­da, a pre­to pou­ži­li pojem HINDUIZMUS. Podob­ne aj v 16. sto­ro­čí kres­ťan­skí misi­oná­ri akcep­tu­jú toto slo­vo pre­to, aby odlí­ši­li vie­ru, kto­rú pri­ná­ša­jú, od tej, kto­rú majú domá­ci oby­va­te­lia. Dnes toto ozna­če­nie pou­ží­va­me bež­ne, ale nie vždy je správ­ne chá­pa­ný jeho význam. HINDUIZMUS neoz­na­ču­je jeden nábo­žen­ský prúd, ale je sumár­nym ozna­če­ním pre všet­ky domá­ce nábo­žen­ské tra­dí­cie v Indii. Ide o geo­gra­fic­ké označenie.

 

4) Kon­fu­cia­niz­mus= kon­fu­cián­stvo je filo­zo­fic­ký smer – jed­na z dvoch vet­ví oso­bit­né­ho čín­ske­ho polo­ná­bo­žen­ské­ho kul­tu uni­ver­za a občian­skych cnos­tí; prúd čín­skej filo­zo­fie spá­ja­ný s oso­bou Kon­fu­cia, kto­rý už nezas­tá­va vie­ru vo via­ce­rých bohov, vyhý­ba sa meta­fy­zic­kým otáz­kam, pes­tu­je skôr občian­sky kult a mora­lis­tic­ké nor­mo­va­nie vlast­nos­tí uži­toč­ných pre štát. Vytvo­ril rôz­ne práv­ne a filo­zo­fic­ké školy.

       V uče­ní kon­fu­cia­niz­mu zau­jí­ma ústred­né mies­to kon­cep­cia „žen“ (ľud­skosť), kto­rá je sys­té­mom ideí „čžu“ (odda­nos­ti vla­dá­ro­vi), „i“ (zacho­vá­va­nia povin­nos­ti), „siao“ (synov­skej úcty).

 

5) Oftal­mo­ló­gia ale­bo očné lekár­stvo je odbor medi­cí­ny, kto­rý sa zaobe­rá pre­ven­ci­ou, diag­nos­ti­kou a lieč­bou ocho­re­ní oka.

 

6) Batac­ká kres­ťan­ská pro­tes­tant­ská cir­kev je naj­väč­šia pro­tes­tant­ská cir­kev v Indo­né­zii. Teolo­gic­ky sa hlá­si k lute­rán­stvu. Cir­kev má viac ako 4 mili­ó­ny čle­nov, pre­dov­šet­kým z batac­kých náro­dov. Vznik­la v dôsled­ku pôso­be­nia nemeckej misie (Rýn­ska misij­ná spo­loč­nosť), zača­tej v roku 1861. Orga­ni­zač­ne sa usta­no­vi­la ako samos­tat­ná štá­tom uzna­ná deno­mi­ná­cia roku 1931. Síd­lo cir­kvi sa nachá­dza v Taru­tun­gu na Sever­nej Sumatre.

 

 

Pre­chod na pokra­čo­va­nie člán­kom Kres­ťan­stvo 20. sto­ro­čia – 1. časť

Pre­chod na člán­ky z prie­čin­ka deji­ny

Pre­chod na úvod­nú strán­ku – Úvod

Pre­chod na Naj­nov­šie člán­ky na stránke

 

 

Umies­te­né: 8. decem­bra 2025