Osob­nosť nemec­kej pro­tes­tant­skej reformácie

 

 

Phi­lip Melancht­hon (*16. feb­ru­ára 1497 – †19. aprí­la 1560) bol nemec­ký luter­ský refor­má­tor, spo­lu­pra­cov­ník Mar­ti­na Lut­he­ra. Stál ved­ľa Lut­he­ra a Kal­ví­na ako refor­má­tor, teológ a tvor­ca pro­tes­tan­tiz­mu.¹⁾

 

Naro­dil sa ako Phi­lip Sch­wart­zerdt 16. feb­ru­ára 1497 v Bret­ten, kde jeho otec Georg Sch­war­zerdt (1459 – 1508) bol zbro­jár Fili­pa Pria­me­ho, rýn­ske­ho pala­tín­ske­ho kur­fis­tu^A) . Bret­ten bol spá­le­ný v roku 1689 fran­cúz­sky­mi voj­ska­mi počas tzv. deväť roč­nej voj­ny. Dnes v Bre­te­ne na mies­te Melanch­to­nov­ho naro­de­nia sto­jí Melanch­ton­haus, múze­um. Bolo posta­ve­né v roku 1897 na počesť šty­ris­té­ho výro­čia jeho naro­de­nia a je veno­va­né Melanch­to­no­vi a pro­tes­tant­skej reformácii.

 

V roku 1507 bol posla­ný do latin­skej ško­ly v Pfor­zen­he­i­me, kde sa zozná­mil s latin­ský­mi a gréc­ky­mi bás­nik­mi a gréc­kym filo­zo­fom Aris­to­te­lom. Bol ovplyv­ne­ný jeho strý­kom Johan­nom Reuch­li­ono­ém, rene­sanč­ným huma­nis­tom, kto­rý navrhol, aby Phi­lip nasle­do­val zvyk huma­nis­tov tej doby a zme­nil svo­je priez­vis­ko z „Sch­wart­zerdt“ (doslo­va „čier­na zem“) na gréc­ky ekvi­va­lent „Melancht­hon“.

 

Phi­lip mal 11 rokov, keď v roku 1508 jeho sta­rý otec (17. októb­ra) a otec (27. októb­ra) zomre­li v prie­be­hu jede­nás­tich dní po seba. Po ich smr­ti sa o neho a jeho bra­ta sta­ra­la babič­ka z mat­ki­nej strany.

 

Nasle­du­jú­ci rok nastú­pil na Uni­ver­zi­tu Hei­del­ber­gu (1509-1511), kde štu­do­val filo­zo­fiu, réto­ri­ku, astro­nó­miu  a astro­ló­giu a stal sa zná­mym ako uče­nec gréc­ke­ho mys­le­nia. V roku 1511 zlo­žil baka­lár­sku skúš­ku na Uni­ver­zi­te v Hei­del­ber­gu a v roku 1514 na Uni­ver­zi­te v Tübin­ge­ne (15012- 1514) zís­kal titul  M.A.

 

Po zís­ka­ní magis­ter­ské­ho titu­lu (M.A.) v Tübin­ge­ne začal štu­do­vať teoló­giu. Tu nado­bu­dol pre­sved­če­nie, že sku­toč­né kres­ťan­stvo je nie­čo iné ako scho­las­ti­ka („škol­ská teoló­gia“), vyučo­va­ná na uni­ver­zi­te. V roku 1518, vo veku 21 rokov, bol pozva­ný na Uni­ver­zi­tu vo Wit­ten­ber­gu, kde vyučo­vať gréč­ti­nu. V tom­to roku vydal učeb­ni­cu gréc­kej gra­ma­ti­ky. V roku 1519 zís­kal hod­nosť B.D. a zakrát­ko začal spo­lu­pra­co­vať s Mar­ti­nom Lut­he­rom na pre­kla­de Bib­lie. Stal sa uzná­va­ným refor­má­to­rom. Počas Lut­he­rov­ho exi­lu vo Wart­bur­gu, bol Melanch­ton vodú­cou osob­nos­ťou refor­má­cie vo Wittenbergu.

 

Dňa 25. novem­bra 1520 sa ože­nil s Kata­rí­nou Krap­po­vou (1497 – 1557) dcé­rou Wit­ten­ber­gs­ké­ho sta­ros­tu. Mali šty­ri deti: Annu, Fili­pa, Geor­ga a Magdalénu

 

V roku 1521 vydal die­lo Loci com­mu­nes ale­bo Loci com­mu­nes rerum the­olo­gi­cum seu hypo­ty­po­ses the­olo­gi­cae (la. Spo­loč­né mies­ta v teoló­gii ale­bo základ­né učeb­né témy). Bola to už prá­ca lute­rán­ske­ho teoló­ga. Bolo to prvé sys­te­ma­tic­ké die­lo refor­má­cie. Ďal­šie, upra­ve­né vyda­nia vyšli tla­čou ešte počas jeho  živo­ta v rokoch 1535, 1543 a 1559. Mar­tin Lut­her o tom die­le pove­dal: „Ved­ľa Svä­té­ho pís­ma neexis­tu­je lep­šia kni­ha“. Toto sa čas­to uvá­dza ako dôvod, pre­čo Lut­her nikdy nena­pí­sal vlast­nú sys­te­ma­tic­kú teológiu.

 

Keď Melancht­hon brá­nil Lut­he­ra tvr­dil, že Lut­her odmie­tol iba pápež­ské a cir­kev­né prak­ti­ky, kto­ré boli v roz­po­re s Pís­mom. Melancht­ho­no­ve die­la a akti­vi­ty zna­me­na­li význam­nú rolu pre refor­má­ciu. Melanch­tón s opo­nen­ta­mi dis­ku­to­val o „vedú­cich myš­lien­kach“ Pav­la v Lis­te Rím­skym a využil túto plat­for­mu na pred­lo­že­nie novej náuky kres­ťan­stva; takej, kde vie­ra v Boha bola dôle­ži­tej­šia ako dob­ré skut­ky. Jeho služ­ba a die­la pris­pe­li k vzo­stu­pu lute­rán­skej tra­dí­cie a neskor­ší teoló­go­via ako Mar­tin Chem­nitz, Mat­hias Hof­fen­ref­fer a Leon­hard Hut­ter na neho nadviazali.

 

Augs­bur­gs­ké vyznanie 

Vyzna­nie vie­ry, kto­ré je zná­me ako Aubur­gs­ké vyzna­nie, bolo pre­zen­to­va­né na sne­me v Augs­bur­gu v roku 1530 a je pova­žo­va­né za význam­ný doku­ment pro­tes­tant­skej nemec­kej (luterskej/luteránske) refor­má­cie. Je zalo­že­né na Lut­he­ro­vých myš­lien­kach a člán­koch, no bolo to die­lo Melancht­ho­na, hoci sa bež­ne pova­žu­je za jed­not­né vyhlá­se­nie doktrín obo­ma refor­má­tor­mi.  Aubur­gs­ké vyzna­nie je dôle­ži­tý člá­nok vyzna­nia vie­ry luter­ských cir­kví. Je súčas­ťou ich iden­ti­fi­ká­cie. Naprí­klad ECAV je skrat­ka náz­vu Evan­je­lic­ká cir­kev Aus­bur­gs­ké­ho vyzna­naia.

 

Melanch­ton repre­zen­to­val Lut­he­ra na sne­me v Augs­bur­gu, pre­to­že sa Lut­her na sne­me nemo­hol zúčast­niť pre kliat­bu, kto­rú na neho uva­lil pápež. Napriek všet­ké­mu úsi­liu a poku­som o kom­pro­mis však nedoš­lo k zmie­re­niu medzi kato­lík­mi a luteránmi.

 

Melanch­tón zohral dôle­ži­tú úlo­hu v dis­ku­siách o Pána veče­ri (Pamiat­ke), kto­rá sa zača­la v roku 1531. Spo­ry v rôz­nych otáz­kach, člán­koch vie­rou­ky a dis­ku­sie o nich sa vied­li celé  roky. Kon­tro­ver­zie oko­lo Páno­vej veče­ri mu spô­so­bi­li zatr­pk­nu­tosť v posled­ných rokoch jeho života.

 

Pred­tým, ako boli teolo­gic­ké nez­ho­dy vyrie­še­né, Melanch­ton zomrel. Len nie­koľ­ko dní pred svo­jou smr­ťou napí­sal poznám­ku, v kto­rej uvie­dol dôvo­dy, pre­čo sa nebo­jí smr­ti. Na ľavej stra­ne poznám­ky boli slo­vá: „Bude­te vyslo­bo­de­ní z hrie­chov a od neprí­jem­ných teoló­gov“. Na pra­vej stra­ne: „Pôj­de­te do svet­la, uvi­dí­te Boha, pozri­te sa na jeho Syna. Nauč­te sa nád­her­né tajom­stvá, kto­ré ste v tom­to živo­te nebo­li schop­ní pocho­piť“. Bez­pro­stred­nou prí­či­nou smr­ti bolo váž­ne pre­c­hlad­nu­tie, kto­ré sa mu pri­ho­di­lo na ces­te do Lip­ska v mar­ci 1560, po kto­rom nasle­do­va­la horúč­ka, kto­rá pohl­ti­la jeho fyzic­kú silu. Bol vyhlá­se­ný za mŕt­ve­ho 19. aprí­la 1560. Jeho telo bolo pocho­va­né ved­ľa Lut­he­ra v Sch­los­kir­che vo Wittenbergu.

 

Aj v posled­ných chví­ľach sa Melanch­ton sa sta­ros­til o spus­to­še­ný stav cir­kvi. Neus­tá­le sa mod­lil a čítal Pís­ma. Slo­vá Jána 1:11-12 boli pre neho obzvlášť význam­né: „Pri­šiel do svoj­ho vlast­né­ho, a jeho vlast­ní ho nepri­ja­li! Ale všet­kým, kto­rí ho pri­ja­li, dal prá­vo a moc stať sa deť­mi Boží­mi, tým, kto­rí veria v jeho meno“. Keď sa ho jeho zať, opý­tal, či nie­čo chce, odpo­ve­dal: „Nič iné ako nebo“.

 

Struč­ne o Melanchtonovi

Melanch­to­nov nema­lý význam pre refor­má­ciu spo­čí­val aj v tom, že sys­te­ma­ti­zo­val Lut­he­ro­ve myš­lien­ky, brá­nil ich na verej­nos­ti a uro­bil z nich základ nábo­žen­skej výcho­vy. O tých­to dvoch osob­nos­tiach by sa dalo pove­dať, že sa navzá­jom dopĺňa­li, čo pris­pie­va­lo k úspe­chom refor­má­cie. Lut­her sa o Melanch­to­no­vi vyjad­ril, že na roz­diel od neho (Lut­he­ra), kto­rý je výbuš­ný a bojov­ný, je Melanch­ton jem­ný a pokoj­ný. Zatiaľ čo Lut­her roz­sý­pal iskry refor­má­cie medzi pospo­li­tý­mi ľuď­mi, Melanch­ton mal sym­pa­tie vzde­la­ných ľudí a učen­cov. Lut­he­ro­va sila vie­ry a Melancht­ho­nov pokoj, mier­nosť a lás­ka k poko­ju sa výraz­ne podie­ľa­li na úspe­chu pro­tes­tant­ské­ho refor­mač­né­ho hnutia.

 

Oba­ja si boli vedo­mí svoj­ho spo­loč­né­ho posta­ve­nia a spo­lu­prá­cu pova­žo­va­li za „bož­skú nevy­hnut­nosť“. Melanch­ton v roku 1520 napí­sal: „Rad­šej by som zomrel, než aby som bol odde­le­ný od Lut­he­ra“, kto­ré­ho tiež pri­rov­nal k Eliá­šo­vi a nazval ho „mužom plným Svä­té­ho Ducha“.

 

Ako refor­má­to­ra, Melanch­to­no­va prá­ca bola cha­rak­te­ri­zo­va­ná umier­ne­nos­ťou, sve­do­mi­tos­ťou, opatr­nos­ťou a lás­kou k poko­ju. Tie­to jeho vlast­nos­ti sa však nie­ke­dy pova­žo­va­li len za nedos­ta­tok roz­hod­nu­tia, kon­zis­ten­cie a odva­hy. Jeho hlav­nou pri­ori­tou však bolo bla­ho komu­ni­ty a pokoj­ný roz­voj cirkvi.

 

Ako uče­nec, Melancht­hon ste­les­ňo­val duchov­nú kul­tú­ru svo­jej doby. Jeho písa­nie bolo jed­no­du­ché a jas­né. Jeho manu­ály, aj keď nebo­li vždy ori­gi­nál­ne, boli rých­lo uve­de­né do škôl a udr­ža­li si svo­je mies­to viac ako sto­ro­čie. Pod­ľa neho, pozna­nie malo slú­žiť  morál­nej a nábo­žen­skej výcho­ve – tak uči­teľ Nemec­ka pri­pra­vo­val ces­tu pre šíre­nie myš­lie­nok refor­má­cie. Mal výraz­ný a trva­lý vplyv na vedec­ký život v Nemecku.

 

Ako teoló­ga, spo­čí­va­la jeho sila pri zhro­maž­ďo­va­ní a sys­te­ma­ti­zá­cii myš­lie­nok iných, naj­mä Lut­he­ra, na úče­ly výuč­by. Melanch­to­no­ve názo­ry sa líši­li od Lut­he­ro­vých iba v nie­kto­rých modi­fi­ká­ciách myšlienok.

 

Jeho kon­cep­cia vie­ry zod­po­ve­da­la jeho názo­ru, že Cir­kev je spo­lo­čen­stvom tých, kto­rí sa držia pra­vej vie­ry a že jej vidi­teľ­ná exis­ten­cia závi­sí od zho­dy jej zno­vuz­ro­de­ných čle­nov v učení.

 

Jeho prí­nos k kres­ťan­skej eti­ke v pra­vom zmys­le mož­no vidieť v Augs­bur­gs­kom vyzna­ní a v uče­ní o ospra­vedl­ne­ní, v kto­rom nasle­do­val Luthera.

 

Neza­kla­dal si na penia­zoch a majet­ku. Jeho pohos­tin­nosť bola čas­to zne­uží­va­ná takým spô­so­bom, že  jeho domá­ci slu­žob­ník mal nie­ke­dy ťaž­kos­ti s ria­de­ním domác­nos­ti. Jeho rodin­ný život bol šťast­ný. Nazval svoj domov „malou Božou cir­kvou“.  Vždy tam našiel pokoj a pre­ja­vo­val než­nú sta­rost­li­vosť o svo­ju man­žel­ku a deti.

 

Jeho roz­siah­la koreš­pon­den­cia je komen­tá­rom k jeho živo­tu. Pri­znal svo­je chy­by dokon­ca aj pred pro­tiv­ník­mi a bol otvo­re­ný kri­ti­ke. Veľ­ký dôraz klá­dol na mod­lit­bu, kaž­do­den­né roz­jí­ma­nie (medi­tá­ciu) nad Bib­li­ou a účasť na verej­nej službe.

 

 

Poznám­ky a zdroj

1) Pavel Hanes Deji­ny kres­ťan­stva, vyda­lo Zdru­že­nie evan­je­li­kál­nych cir­kví v SR, Ban­ská Bys­tri­ca 2016,   A4, 429 strán, ISBN 80-88945-01-1

 

A) a) pala­tín­sky gróf, tiež gróf palá­ca, jed­no­du­cho pala­tín, bol pôvod­ne úrad­ní­kom pri­de­le­ným ku krá­ľov­ské­mu ale­bo cisár­ske­mu palá­cu ale­bo domác­nos­ti a neskôr šľach­tic s vyš­ším posta­ve­ním ako bež­ný gróf. Ten­to úrad trval v Uhor­sku do 19. sto­ro­čia. V Uhor­sku naj­vyš­ší krá­ľov­ský úrad­ník, zástup­ca panov­ní­ka na súde a naj­vyš­ší veli­teľ voj­ska pre urče­nú loka­li­tu. Nám je dob­re zná­mi pala­tín Juraj Tur­zo. Jeho síd­lo v Byt­či je zacho­va­né dodnes.

      b) kur­fist  (z nem.  „volia­ce knie­ža“: küren= voliť + Fürst = knie­ža) ale­bo knie­ža voli­teľ či knie­ža volič bolo ríš­ske knie­ža s prá­vom voliť krá­ľa rím­sko­ne­mec­kej ríše

 

 

Pre­chod na člán­ky kate­gó­rie Náš Boh

Pre­chod na člán­ky s témou pro­tes­tant­ská reformácia

Pre­chod na prie­či­nok Rôz­ne témy

Pre­chod na úvod­nú strán­ku – Úvod

Pre­chod na Naj­nov­šie člán­ky na stránke

 

 

Umies­te­né: 14. sep­tem­bra 2025