(Z cyk­lu: Krát­ke zasta­ve­nie a váž­ne zamyslenie)

Mali ste už nie­ke­dy blíz­ke­ho pria­te­ľa a hovo­ri­li ste o ňom nie­ko­mu špat­né veci? Keď ste sa potom zno­va stret­li, všim­li ste si nie­čo­ho až ume­lé­ho na vašom vzťa­hu? Nebo­li ste pred ním už ani tak otvo­re­ný ani tak úprimný.

Kvô­li hrie­chu sa medzi vami vytvo­ri­la malá, ale neza­ned­ba­teľ­ná vzdia­le­nosť. Môže­te byť zahan­be­ný svo­jim cho­va­ním, ale ak sa neroz­hod­ne­te činiť poká­nie a nevyz­ná­te mu svo­je pre­vi­ne­nie, začne­te sa v sku­toč­nos­ti toho, komu ste ublí­ži­li, strá­niť – keď nie spo­lo­čen­sky, tak aspoň oča­mi a srd­com. Pred­tým ste sa moh­li navzá­jom zdie­ľať hoci aj s celým sve­tom, teraz je ale všet­ko to vzá­jom­né pre­lí­na­nie vašich osob­nos­tí, ten pocit „váš­ho domo­va“ v duši toho dru­hé­ho preč. Ak nedôj­de k poká­niu, vzdia­le­nosť medzi vami sa bude zväč­šo­vať až do doby, kedy vlast­ne už bude po vzťa­hu. Hoci ani jeden z vás nemu­sí roz­umieť tomu, pre­čo ste sa od seba vzdia­li­li. Lás­ka, kto­rú ste medzi sebou mali, sa vytra­ti­la, pre­to­že ste zhre­ši­li a neuro­bi­li pokánie.

(Pre­vza­tý text)

Umiest­ne­né: 29. 9. 2024