Cyk­lus člán­kov v šty­roch častiach

 

 

Prú­dy kres­ťan­stva v 20. storočí

 

Kým na kon­ci 15. sto­ro­čia je mož­né hovo­riť o dvoch prú­doch kres­ťan­stva^A): kato­li­ciz­mus (ale­bo: západ­ná cir­kev či rím­sko-kato­líc­ka cir­kev) a pra­vo­slá­vie (ale­bo: východ­ná cir­kev či pra­vo­sláv­na cir­kev), na kon­ci 20. sto­ro­čia už exis­tu­jú prú­dy šty­ri. Pop­ri rím­skom kato­li­ciz­me a pra­vo­slá­ví sú tu cir­kvi pat­ria­ce k pro­tes­tant­ské­mu prú­du kres­ťan­stva (pro­tes­tan­tiz­mus, resp. v súčas­nos­ti evan­je­li­ka­liz­mus^B)) a cir­kvi zara­de­né k let­nič­né­mu prú­du kres­ťan­stva (let­nič­né hnu­tie ale­bo tiež pen­te­kos­ta­liz­mus). Toto je rea­li­ta aj súčas­nej doby, prvej štvr­ti­ny 21. storočia.

 

Úvod

V pred­chá­dza­jú­cich člán­koch cyk­lu sme sa vo väč­šej či v men­šej mie­re veno­va­li prvým trom prú­dom. V tom­to člán­ku sa zame­ria­me na štvr­tý prúd – let­nič­né hnu­tie. Pokú­si­me sa načrt­núť his­tó­riu, základ­né prv­ky vie­ry a uče­nia toh­to hnu­tia tak, ako ich uvá­dza­jú dostup­né zdro­je. Vychá­dza­me pri tom hlav­ne zo zdro­jov C) a D). 

 

Pod­ľa nie­kto­rých his­to­ri­kov let­nič­né hnu­tie tre­ba pova­žo­vať za súčasť tzv. Štvr­té­ho evan­je­li­kál­ne­ho pre­bu­de­nia^E). Toto hnu­tie sa usi­lu­je o oži­ve­nie duchov­né­ho živo­ta jed­not­liv­cov, resp. celých spo­lo­čens­tiev, a aj o špe­ci­fic­ké teolo­gic­ké dôra­zy, pre­to je let­nič­né hnu­tie pova­žo­va­né za samos­tat­ný prúd kresťanstva.

 

Let­nič­né hnu­tie, ako to vyplý­va už zo samos­tat­né­ho náz­vu (odvo­de­né­ho od slo­va Let­ni­ce^F)), kla­die v živo­te veria­ce­ho (kres­ťa­na) dôraz na pria­mu osob­nú skú­se­nosť s Duchom Svä­tým. Toto chá­pa­nie let­nič­ných veria­cich je v pro­ti­kla­de s kato­líc­kym chá­pa­ním, kto­ré hovo­rí, že Svä­tý Duch je spro­stred­ko­va­ný pro­stred­níc­tvom bis­ku­pa ale­bo svia­tos­tí. Iné je aj tra­dič­né pro­tes­tant­ské chá­pa­nie  – toto hovo­rí o spro­stred­ko­va­ní Ducha zapí­sa­ným Božím slo­vom, Bibliou.

 

 

Let­nič­né hnu­tie – his­to­ric­ký prehľad

 

Zdô­raz­ňo­va­nie oso­by a prá­ce Svä­té­ho Ducha, ako sa to deje v súčas­nom let­nič­nom hnu­tí, nie je nija­kým novým ale­bo nezná­mym javom v  deji­nách živo­ta cir­kvi. Medzi auto­r­mi z prvých sto­ro­čí sú takí, kto­rí spo­mí­na­jú pre­ja­vy Svä­té­ho Ducha na začiat­ku dejín cir­kvi. Pat­ria k nim Jus­tín Mar­týr (100-165): „Medzi nami je mož­né vidieť ženy a mužov, kto­rí majú dary Svä­té­ho Ducha“. Rov­na­ko píše aj Ire­ne­us (142-?): „… poču­je­me mno­hých bra­tov v cir­kvi, kto­rí majú pro­roc­ké dary a skr­ze Ducha hovo­ria rôz­ny­mi jazyk­mi a vyná­ša­jú na svet­lo skry­té veci ľudí na vše­obec­né dob­ro a hlá­sa­jú tajom­stvá Božie“. Ale po Augus­tí­no­vi (354-430) a Chry­zos­to­mo­vi (349-407), kto­rí polo­ži­li zákla­dy stre­do­ve­kej orto­do­xie, cir­kev zdô­raz­ňo­va­la uče­nie a na pre­ja­vy Ducha sa díva­la s nedôverou.

 

Význam­nou osob­nos­ťou v deji­nách moder­né­ho (súčas­né­ho) let­nič­né­ho hnu­tia bol John Wes­ley (1703-1791). Wes­ley zdô­raz­ňo­val „vnú­tor­né sve­dec­tvo Ducha“ a učil, že posvä­te­nie kres­ťa­na je dru­hým die­lom milos­ti^G), kto­ré je odliš­né od ospra­vedl­ne­nia a nasle­du­je po ňom. Pre­to je mož­né nazvať Wes­le­y­ho „pras­ta­rým otcom“ let­nič­né­ho hnu­tia. Wes­ley tvr­dil, že vymiz­nu­tie darov Ducha v his­tó­rii cir­kvi po Kon­štan­tí­no­vi (rím­sky cisár v r. 306-337) bolo spô­so­be­né tým, že „vyc­hlad­la lás­ka mnohých…“.

 

Ten­to prúd uče­nia o dru­hom požeh­na­ní  (posvä­te­ní) pokra­čo­val hnu­tím svä­tos­ti (ale­bo požeh­na­nia – Holi­ness move­ment^H)). Uči­te­lia hnu­tia svä­tos­ti káza­li o skú­se­nos­ti dru­hé­ho požeh­na­nia s cie­ľom úpl­né­ho posvä­te­nia ako očis­te­nia srd­ca od všet­ké­ho hrie­chu a nie­ke­dy túto skú­se­nosť nazý­va­li krst Svä­tým Duchom^I). Veľ­ký vplyv v tom­to sme­re mali evan­je­li­zá­to­ri Char­les Fin­ney (1792-1875), D. L. Moody (1837-1899) a R. A. Tor­rey (1856-1928), kto­rí pop­ri káza­ní evan­je­li­zač­nej zves­ti šíri­li uče­nie o krs­te Duchom ako o zmoc­ne­ní  k posvä­te­né­mu a plod­né­mu kres­ťan­ské­mu životu.

 

 Ako uvá­dza his­to­rik let­nič­né­ho hnu­tia Jakob Zop­fi (zdroj A, str. 419), hnu­tie nad­vä­zu­je na nasle­du­jú­ce hnu­tia v deji­nách kres­ťan­stva: po ranej, bib­lic­kej cir­kvi je to v prvom rade refor­má­cia. Let­nič­né hnu­tie sa hlá­si k refor­mač­ným prin­cí­pom sola. Ďalej sa hlá­si k ana­bap­tis­tic­kej zása­de krs­tu po vyzna­ní vie­ry, pie­tis­tic­ké­mu dôra­zu na kres­ťan­skú život­nú prax^J), Zin­zen­dor­fov­mu (1700-1760) vola­niu k sve­to­vej misii, Dar­by­ho (1800-1882) upo­zor­ne­niu na dru­hý prí­chod Pána Ježi­ša Kris­ta, Wes­le­y­ho uče­niu o posvä­te­ní a Boot­ho­vej (1829-1912) pra­xi maso­vej evan­je­li­zá­cie (pozri zdroj J).

    

Ku kon­cu 19. sto­ro­čia pri­pra­vo­va­li vznik let­nič­né­ho hnu­tia, ako ho pozna­lo 20. sto­ro­čie, tri dôle­ži­té skutočnosti:

     1. Ras­tú­ca opo­zí­cia pro­ti hnu­tiu svä­tos­ti a uče­niu o dru­hom požeh­na­ní (zvlášť v meto­dis­tic­kej cir­kvi) vied­la v USA k zalo­že­niu via­ce­rých nezá­vis­lých cir­kví (deno­mi­ná­cií).

     2. Vie­ra v krst Duchom a ohňom ako tre­tie požeh­na­nie (nasle­du­jú­ce po dru­hej skú­se­nos­ti posvä­te­nia) sa napriek tomu stá­le viac šíri­la a roz­de­li­la aj samot­né hnu­tie svätosti.

     3. Okrem tých­to sa pre­ja­vo­val stá­le väč­ší záu­jem o duchov­né dary, oso­bit­ne o uzdravovanie.

 

Char­les Par­ham a jeho bib­lic­ká ško­la v Topeke

Pod­ľa let­nič­ných his­to­ri­kov sa roz­hod­ný krok pre vznik let­nič­né­ho hnu­tia usku­toč­nil na začiat­ku 20. sto­ro­čia v mes­te Tope­ka v ame­ric­kom štá­te Kan­sas. Char­les F. Par­ham (1873-1929), býva­lý meto­dis­tic­ký kaza­teľ, dospel k názo­ru, že krst Duchom je tre­ťou skú­se­nos­ťou, kto­rá sa pre­ja­vu­je schop­nos­ťou hovo­riť iný­mi (cudzí­mi) jazyk­mi. Na tej­to ško­le sa v decem­bri 1900 prvý­krát sfor­mo­va­lo uče­nie, že hovo­re­nie iný­mi jazyk­mi^K)je prvot­ný dôkaz, že veria­ci pri­jal krst Svä­tým Duchom. Datu­je sa, že 1. janu­ára 1901, tes­ne po pol­no­ci, 18-roč­ná štu­dent­ka Par­ha­mo­vej bib­lic­kej ško­ly Agnes Ozma­no­vá  zača­la hovo­riť iný­mi jazyk­mi.

 

Toto uče­nie o hovo­re­ní iný­mi jazyk­mi ako o dôka­ze krs­tu Svä­tým Duchom si zača­lo zís­ka­vať najprv svo­jich zás­tan­cov v juž­ných štá­toch USA, ale až uda­los­ti  r. 1906 na Azu­sa Stre­et v Los Ange­les, kto­ré trva­li viac ako tri a pol roka, sa sta­li štar­to­va­cou čia­rou let­nič­né­ho hnutia. 

 

Wiliam Sey­mour a uda­los­ti na Azu­sa Street

Wiliam Sey­mour (1870-1922), jeden z Par­ha­mo­vých žia­kov, kázal o potre­be pri­ja­tia krs­tu Duchom a hovo­re­nia jazyk­mi v opus­te­nom meto­dis­tic­kom zbo­re na Azu­sa Stre­et v Los Ange­les. Tu den­ne od 10. hod. dopo­lud­nia až do pol­no­ci po tri a pol roka boli ľudia vola­ní k spa­se­niu, posvä­te­niu, krs­tu  Svä­tým Duchom, uzdra­ve­niu ale­bo oslo­bo­de­niu od démon­skej povia­za­nos­ti. Veľ­ký dôraz bol polo­že­ný na krv Kris­to­vu a ľudia nema­li hľa­dať dary Ducha (tre­tiu skú­se­nosť), kým nepre­ži­li jas­nú (dru­hú) skú­se­nosť posvä­te­nia. Azu­sa Stre­et nav­ští­vi­li stov­ky kres­ťa­nov z Ame­ri­ky, Euró­py a tre­tie­ho sve­ta, kto­rí domov pri­ná­ša­li posols­tvo o tých­to udalostiach.

 

Napriek tomu, že hnu­tie bolo odmiet­nu­té všet­ký­mi veľ­ký­mi deno­mi­ná­cia­mi a cir­kva­mi, do Los Ange­les sa hrnu­li ľudia z celé­ho sve­ta a podob­né uda­los­ti boli pozo­ro­va­né napr. v Indii, Číne, Euró­pe, Juž­nej Ame­ri­ke a v Jeru­za­le­me. Hnu­tie sa roz­de­li­lo, keď r. 1911 Wiliam H. Dur­ham (1873-1912) začal na Azu­sa Stre­et kázať, že krst Duchom so zna­me­ním jazy­kov je dru­há skú­se­nosť a posvä­te­nie je celo­ži­vot­ný pro­ces zalo­že­ný na dokon­če­nom die­le Ježi­ša Kris­ta. Dur­ha­mo­vi nasle­dov­ní­ci r. 1914 zalo­ži­li let­nič­nú deno­mi­ná­ciu s náz­vom The Assem­blies of God (Zbo­ry Božie), kto­rá je dnes naj­väč­šou let­nič­nou denomináciou.

 

Rých­losť šíre­nia let­nič­ných myš­lie­nok bola závrat­ná. V roku 1910 už zasiah­li Čínu, Afri­ku a Latin­skú Ame­ri­ku. Dnes (r. 2016) je v Latin­skej Ame­ri­ke viac ako 1500 rôz­nych let­nič­ných orga­ni­zá­cií a význam­ne kon­ku­ru­jú výsad­né­mu posta­ve­niu rím­sko-kato­líc­kej cirkvi.

 

 

Let­nič­né hnu­tie ako štvr­tý prúd v kresťanstve

 

Na kon­ci 20. sto­ro­čia, pri­bliž­ne za sedem­de­siat rokov od uda­los­tí na Azu­sa Stre­et, sa let­nič­né hnu­tie roz­ší­ri­lo po celom sve­te. Dôle­ži­té je uve­do­miť si, že let­nič­né hnu­tie nie je len deno­mi­ná­cia ale­bo neja­ká pro­tes­tant­ská sek­ta. Je to v sku­toč­nos­ti štvr­tý veľ­ký prúd v kres­ťan­stve – pop­ri pra­vo­slá­ví, rím­skom kato­li­ciz­me a pro­tes­tan­tiz­me – a je tvo­re­ný mno­hý­mi deno­mi­ná­cia­mi. Naj­väč­šie let­nič­né deno­mi­ná­cie v USA sú Assem­blies of God (Zbo­ry Božie), kto­ré vznik­li v r. 1914, the Church of God in Christ (Cir­kev Božia v Kris­tu), kto­rá je naj­väč­šou čer­noš­skou deno­mi­ná­ci­ou, the Church of God (Cir­kev Božia) a Pen­te­cos­tal Holi­ness Church (Let­nič­ná cir­kev svä­tos­ti).

 

V Euró­pe je let­nič­né hnu­tie naj­sil­nej­šie v Škan­di­ná­vii. Naj­výz­nam­nej­ší ázij­ský rast zazna­me­na­lo v Indo­né­zii. Naj­po­zo­ru­hod­nej­šou sfé­rou jeho vply­vu je dnes Latin­ská Ame­ri­ka a Afri­ka. V mno­hých latin­sko-ame­ric­kých kra­ji­nách je let­nič­né hnu­tie naj­väč­šou neka­to­líc­kou kres­ťan­skou sku­pi­nou. Odhad z roku 1973 hovo­rí o štr­nás­tich ale­bo pät­nás­tich mili­ó­noch let­nič­ných kres­ťa­nov v Latin­skej Amerike.

 

 

Let­nič­né hnu­tie a teológia

 

Let­nič­né hnu­tie bolo dlho fun­da­men­ta­lis­tic­ké a anti­in­te­lek­tu­alis­tic­ké. Až v 50-tych rokoch 20. st. sa let­nič­ní štu­den­ti teoló­gie zača­li hlá­siť na nelet­nič­né semi­ná­re v USA. Let­nič­né hnu­tie v prvých desiat­kach rokov svoj­ho jes­tvo­va­nia pra­co­va­lo tak­mer výluč­ne medzi chu­dob­ný­mi vrstva­mi spo­loč­nos­ti a malo v dvad­sia­tom sto­ro­čí podob­nú úlo­hu ako meto­diz­mus^L) v osem­nás­tom sto­ro­čí a Armá­da spá­sy^M) v devät­nás­tom sto­ro­čí. Tak­mer dvad­sať rokov počiat­kom minu­lé­ho sto­ro­čia pat­ri­li let­nič­né zbo­ry medzi raso­vo najot­vo­re­nej­šie orga­ni­zá­cie v USA.

 

Potre­bu teoló­gie  a teolo­gic­ké­ho vyučo­va­nia zdô­raz­ňo­val Angli­čan Donald Gee (1891-1966). Na roz­diel od mno­hých pra­cov­ní­kov hnu­tia, kto­rí si mys­le­li, že krst Duchom nahra­dí teolo­gic­ké vzde­la­nie, Gee vyža­do­val od let­nič­ných kaza­te­ľov pop­ri oča­ká­va­ní na Svä­té­ho Ducha aj poc­ti­vé štú­dium a príp­ra­vu káz­ní. Pre ten­to vyvá­že­ný teolo­gic­ký postoj dostal pre­zýv­ku „Apoš­tol vyvá­že­nos­ti“. Teoló­gia let­nič­né­ho hnu­tia vychá­dza z fun­da­men­ta­lis­tic­ké­ho chá­pa­nia Bib­lie^N) ako Božie­ho slova.

 

 

Vplyv a posta­ve­nie let­nič­né­ho hnutia

 

V dru­hej polo­vi­ci 20. sto­ro­čia sa ras­tú­ci vplyv let­nič­né­ho hnu­tia pre­ja­vil aj v tom, že na začiat­ku 50-tych rokov zača­li vedú­ce osob­nos­ti Sve­to­vej rady cir­kví^O) uzná­vať let­nič­né hnu­tie ako naozaj kres­ťan­ské. Pri­ja­tie (uzna­nie) let­nič­né­ho hnu­tia, pen­te­kos­ta­liz­mu, vod­ca­mi Sve­to­vej rady cir­kví zna­me­ná, že prvý­krát v deji­nách kres­ťan­stvo tra­dič­ných foriem pri­ja­lo entu­zias­tic­kú [odu­šev­ne­nú, nad­še­nú, zápa­lis­tú] for­mu vie­ry a boho­služ­by ako plat­né a dôle­ži­té vyjad­re­nie kres­ťan­stva. Pred­tým boli také­to for­my kres­ťan­stva buď pre­na­sle­do­va­né, ale­bo moh­li exis­to­vať len mimo orga­ni­zo­va­nej cir­kvi. Pod­ľa Sve­to­vej kres­ťan­skej encyk­lo­pé­die (zdroj A, str. 424) sa let­nič­ní sta­li naj­väč­šou rodi­nou v pro­tes­tan­tiz­me ako samos­tat­né (odde­le­né) spo­lo­čen­stvá (cir­kvi).

 

Cha­riz­ma­tic­ké hnutie

Na začiat­ku 60-tych rokov myš­lien­ky let­nič­né­ho hnu­tia a duchov­né skú­se­nos­ti let­nič­ných veria­cich zača­li pre­ni­kať do star­ších tra­dič­ných deno­mi­ná­cií. Let­nič­ný myš­lien­ko­vý vplyv spô­so­bil napä­tie v mno­hých tra­dič­ných deno­mi­ná­ciách, ale títo „noví-let­nič­ní“ ostá­va­li ešte vo svo­jich pôvod­ných tra­dič­ných zbo­roch. V dru­hej polo­vi­ci 60-tych a začiat­kom 70-tych rokov sa ten­to „let­nič­ný myš­lien­ko­vý pohyb“ na pôde tra­dič­ných cir­kví začal ozna­čo­vať ako cha­riz­ma­tic­ké hnu­tie. Šíri­lo sa pre­dov­šet­kým medzi mla­dou gene­rá­ci­ou, kto­rá bola po mno­hých strán­kach skla­ma­ná z vte­daj­šej spo­loč­nos­ti, v kto­rej žila, a z cir­kev­né­ho pro­stre­dia, v kto­rom sa nachádzala.

 

Cha­riz­ma­tic­ké hnu­tie pôvod­ne vyrást­lo z let­nič­né­ho hnu­tia, ale na pôde a v pro­stre­dí tra­dič­ných cir­kví. Pri­tom roz­vi­nu­lo vlast­né chá­pa­nie cir­kvi a boho­slu­žieb, čoho výsled­kom bolo osa­mos­tat­ne­nie a vznik nových (vlast­ných, cha­riz­ma­tic­kých) cir­kví (deno­mi­ná­cií).

 

 

Zdro­je a poznámky

A) V tom­to člán­ku o his­tó­rii cir­kvi pou­ží­va­me výraz „kres­ťan­stvo“ voľ­nej­šie či v šir­šom význa­me, než  sa ten­to výraz pou­ží­va v bib­lic­kom pohľa­de. Keď o kato­li­ciz­me (rím­skom či gréc­kom) hovo­rí­me ako o kres­ťan­skom prú­de, je to z pohľa­du seku­lár­no-spo­lo­čen­ské­ho či his­to­ric­ké­ho. Ak by sme kato­li­ciz­mus pome­ra­li pia­ti­mi prin­cíp­mi sola, bolo by nespráv­ne nazvať ten­to prúd kres­ťan­stvom v bib­lic­kom zmys­le. Podob­ne je to aj s pravoslávím.

 

B) eva­je­li­ka­liz­mus je v nie­kto­rých zdro­joch ozna­čo­va­ný aj ako neop­ro­tes­tan­tiz­mus (nový pro­tes­tan­tiz­mus); pred­po­na neo–  zna­me­ná nový, novo–. Zjed­no­du­še­ne môže­me pove­dať, že slo­vo evan­je­li­kál (evan­je­li­ka­liz­mus) od 18. sto­ro­čia ozna­ču­je urči­tý typ pro­tes­tan­tiz­mu, kto­rý zdô­raz­ňu­je osob­né obrá­te­nie a evan­je­li­zač­nú anga­žo­va­nosť v spoločnosti.

 

C) Pavel Hanes, Deji­ny kres­ťan­stva, Ban­ská Bys­tri­ca 2016, ISBN: 80-88945-01-1. V člán­ku sú, so súhla­som auto­ra, pou­ži­té tex­ty z tej­to pub­li­ká­cie, str. 418-424.

 

D)Stanley Hor­ton,Sys­te­ma­tic­ká teolo­gie, vyd. Křes­ťan­ský život, Albrech­tie, 2001,

ISBN 80-7112-069-3

 

E) Slo­vom pre­bu­de­nie (duchov­né pre­bu­de­nie) sa z hľa­dis­ka his­tó­rie ozna­ču­je duchov­né oži­ve­nie v cir­kvi, spo­je­né s poká­ním z hrie­chov a z for­ma­liz­mu, a s tým súvi­sia­cou evan­je­li­zá­ci­ou. Hovo­rí sa o šty­roch evan­je­li­kál­nych pre­bu­de­niach. Prvé bolo v 18. sto­ro­čí, štvr­té je dato­va­né do rokov 1904-1930 a udia­lo sa vo Wale­se (Anglic­ko) a v USA.

 

F) Let­ni­ce (angl. Pen­te­cost) – sta­rozm­luv­ný svia­tok nasle­du­jú­ci päť­de­siat dní po sviat­ku prvo­tín (po Veľ­kej noci, Pas­che) a odtiaľ názov let­nič­né hnu­tie a pen­te­kos­ta­liz­mus.

 

G) Wes­le­y­ho uče­nie o dru­hom die­le milos­ti je súčas­ťou jeho teolo­gic­ké­ho sys­té­mu (meto­diz­mu)^L).  Pís­mo neučí o posvä­te­ní ako o dru­hej skú­se­nos­ti, ale učí o ňom ako o celo­ži­vot­nom zápa­se a pro­ce­se, v kto­rom sa Božie die­ťa má stá­le viac a viac pri­po­dob­ňo­vať Kris­to­vi a  rásť v posvä­te­ní. Posvä­te­nie je súčasť jed­nej a tej istej Božej milos­ti, kto­rej sa dostá­va člo­ve­ku, keď uve­rí v evan­je­lium Ježi­ša Krista.

 

H) Výraz­ný­mi prv­ka­mi hnu­tia svä­tos­ti sú: doslov­né chá­pa­nie Bib­lie, cito­vý zápal, puri­tán­ska morál­ka, odpor k cir­kev­níc­tvu a nadov­šet­ko vie­ra v dru­hé požeh­na­nie^G) (zdroj C, str. 419, pozn. 10).

 

I) Pís­mo neučí o krs­te Svä­tým Duchom ako o dru­hej skú­se­nos­ti či dru­hom požeh­na­ní. http://casopis.solas.sk/images/stories/solas/casonline/text/solas32_web.pdf

 

J) Pie­tiz­mus bolo hnu­tie v pro­tes­tan­tiz­me v 17. a 18. st. s dôra­zom na pra­vú zbož­nosť. Pod­ľa pie­tiz­mu pod­sta­ta kres­ťan­stva spo­čí­va v plno­hod­not­nom vzťa­hu k Bohu zalo­že­nom na osob­nej vnú­tor­nej skú­se­nos­ti. Zdô­raz­ňu­je totál­ny roz­chod so sta­rým živo­tom. Pra­vé (správ­ne) kres­ťan­ské uče­nie pova­žu­je za samoz­rej­mosť a poža­du­je ho dopl­niť správ­nym kres­ťan­ským cíte­ním a životom.

 

K) Pod „hovo­re­ním iný­mi jazyk­mi“ sa roz­umie jav, keď Svä­tý Duch pou­ží­va ústa člo­ve­ka na hovo­re­nie rečou, kto­rú ten­to člo­vek pred­tým nepoznal.

 

L) Meto­diz­mus ale­bo meto­dis­tic­ké hnu­tie tvo­rí sku­pi­na pro­tes­tant­ských cir­kví a deno­mi­ná­cií, kto­ré vznik­li od 18. st. pod vply­vom uče­nia Joh­na Wesleyho. 

 

M) Armá­da spá­sy je kres­ťan­ská evan­je­li­zač­ná cir­kev zame­ra­ná na misi­onár­sku a cha­ri­ta­tív­nu čin­nosť. Bola zalo­že­ná v r. 1865. Lás­ku k blíž­nym pre­ja­vu­jú čle­no­via Armá­dy spá­sy inten­zív­nou misi­onár­skou čin­nos­ťou a roz­siah­ly­mi sociál­ny­mi aktivitami.

 

N) Fun­da­men­ta­liz­mus je hnu­tie, kto­ré vznik­lo na pre­lo­me 19. a 20. st. medzi ame­ric­ký­mi evan­je­li­kál­mi na pro­test pro­ti libe­rál­nej teoló­gii. Veri­li v úpl­nú ver­bál­nu inšpi­rá­ciu a neomyl­nosť Bib­lie, bož­stvo Ježi­ša Kris­ta a jeho zástup­nú obeť na krí­ži a zmie­re­nie skr­ze túto obeť, naro­de­nie Kris­ta z pan­ny, teles­né vzkrie­se­nie a osob­ný a fyzic­ký dru­hý prí­chod Kris­ta na zem. 

 

O) Sve­to­vá rada cir­kví (SRC) vznik­la v rám­ci eku­me­nic­ké­ho hnu­tia v roku 1948 a je naj­výz­nam­nej­šou celo­sve­to­vou eku­me­nic­kou inšti­tú­ci­ou. Zdru­žu­je tak­mer všet­ky cir­kvi a deno­mi­ná­cie s výnim­kou rím­sko­ka­to­líc­kej cir­kvi (tá je však v SRC ofi­ciál­nym „pozo­ro­va­te­ľom“, pri­čom sa na via­ce­rých pro­jek­toch aktív­ne zúčast­ňu­je) a nie­kto­rých evan­je­li­kál­nych spoločenstiev.

     SRC sa sama vyme­dzu­je tak­to: „Sve­to­vá rada cir­kví je spo­lo­čen­stvo cir­kví, kto­ré vyzná­va­jú Pána Ježi­ša Kris­ta ako Boha a Spa­si­te­ľa, a pre­to spo­loč­ne usi­lu­jú o slá­vu jedi­né­ho Boha, Otca, Syna a Svä­té­ho Ducha.

 

 

Pre­chod na štvr­tú časť

Pre­chod na člán­ky z kate­gó­rie Náš Boh

Pre­chod na úvod­nú strán­ku – Úvod

Pre­chod na Naj­nov­šie člán­ky na stránke

 

 

 Umies­te­né: 23. augus­ta 2025