Ale my súc syn­mi dňa buď­me triez­vi oble­čúc si pan­cier viery

vez­múc za pril­bu nádej spasenia,

 lebo vás nepo­sta­vil Boh cie­ľom hne­vu, ale aby sme nado­bud­li spasenia

skr­ze náš­ho Pána Ježi­ša Krista.

1 Tesa­lo­nic­kým 5:8-9

 

Boží hnev – téma, o kto­rej sa málo hovo­rí. Tej­to téme sa vyhý­ba­jú kaza­te­lia aj poslu­chá­či. Žia­du­cej­šie je kázať aj počú­vať o prí­jem­nej­ších veciach ako o hne­ve. Len­že Pís­mo učí aj o Božom hne­ve, a to dosť dôraz­ne. Pre­to sa tej­to téme nesmie­me vyhý­bať. Potre­bu­je­me poznať aj túto vlast­nosť, ten­to atri­bút náš­ho Boha rov­na­ko, ako všet­ky ostatné.

       Hnev je vlast­nosť aj ľud­ských bytos­tí. Apoš­tol Pavel píše o hne­ve Božím detí slo­va­mi: „Hne­vaj­te sa a neh­reš­te; sln­ko nech neza­pa­dá nad vaším roz­hne­va­ním sa“ (Efez­ským 4:26). Poro­zu­mieť Božie­mu hne­vu začne­me na ľud­skej rovine.

 

 

Ľud­ský hnev

 

V „Krát­kom slov­ní­ku slo­ven­ské­ho jazy­ka“ je pojem „hnev“ vysvet­le­ný nasle­dov­ne: 1. je to pocit a pre­jav prud­ké­ho roz­čú­le­nia, pobú­re­nia, roz­hor­če­nia 2. nepria­teľ­stvo, odpor.

       Pod­ľa toh­to výkla­du hnev je emó­cia, kto­rá vzni­ká v duši živej bytos­ti.^A) Výsled­kom je nepria­teľ­stvo, odpor či reak­cia voči tomu, kto ale­bo čo, je prí­či­nou hne­vu. Pre­ja­vy hne­vu obvyk­le naru­šu­jú vzťa­hy medzi ľuď­mi a nako­niec môžu jedin­ca viesť do izo­lá­cie od spo­loč­nos­ti a bolest­nej osa­me­los­ti. Pri veľ­kom hne­ve čas­to dochá­dza fyzic­ké­mu napad­nu­tiu, ale­bo k zva­dám, kri­ku, uráž­kam, vyhrá­žam a pod. 

       O hne­ve učia pre­dov­šet­kým psy­cho­ló­go­via. Od nich sa o hne­ve môže­me naučiť veľa uži­toč­né­ho. Ďal­ší text je krát­ky výber z ich pou­če­ní o hne­ve:¹⁾

 

„Hnev je pri­ro­dze­ná emó­cia, kto­rú zaží­va­me všet­ci, a je pre­to úpl­ne nor­mál­ne hne­vať sa. Hnev pat­rí medzi najin­ten­zív­nej­šie pri­ro­dze­né emó­cie. Naše telo túto emó­ciu pre­ží­va a dáva to naja­vo cez rôz­ne sig­ná­ly. Máme zrých­le­ný tep, zvý­še­ný krv­ný tlak, môže­me cítiť náva­ly ener­gie či potre­bu pohy­bu – pri­pra­vu­je nás na reak­ciu vo for­me úto­ku či úte­ku. V takom prí­pa­de by sme sa mali najprv zasta­viť a zis­tiť, čo je prí­či­nou hne­vu a čo nám hnev naz­na­ču­je, na čo nás upozorňuje. 

       Zdra­vý pri­me­ra­ný hnev naz­na­ču­je, že nie­čo nie je v súla­de s naši­mi potre­ba­mi ale­bo sú naru­še­né naše hra­ni­ce. V takom­to prí­pa­de ide o reak­ciu na aktu­ál­nu situ­áciu a má pre nás veľ­ký význam, pre­to­že nám ozna­mu­je, že nám nie­čo pre­ká­ža, ohro­zu­je nás ale­bo zasa­hu­je do našej iden­ti­ty. Cie­ľom hne­vu je pod­nie­tiť nás, aby sme sa usi­lo­va­li zme­niť situ­áciu, v kto­rej sa nachádzame.

       Ak pocho­pí­me, čo sto­jí za tou­to emó­ci­ou, môže­me pri­me­ra­ne rea­go­vať. Hne­vu môže­me   nechať voľ­ný prie­chod, potla­čiť ho ale­bo odložiť.

       Potlá­ča­nie nastá­va, keď hnev vôbec nepre­ží­vam ale­bo ho popie­ram. Potla­če­ný hnev nám môže spô­so­biť zdra­vot­né prob­lé­my. Okrem iných sa môže pre­ja­viť aj v podo­be dep­re­sív­nych poci­tov, ako je smú­tok či bez­moc­nosť. Zo vznik­nu­tým hne­vom aj pre ten­to jeho aspekt tre­ba jed­nať – rie­šiť situ­áciu, kto­rá ho vyvolala.

       Odlo­že­nie hne­vu nie je potlá­ča­nie emó­cií, ale zdra­vé nará­ba­nie s nimi. Dáva­me si čas, aby sme sa na situ­áciu pozre­li s chlad­nou hla­vou a vznik­nu­tú situ­áciu rie­ši­li neskôr a s úva­hou.“ (Koniec pozná­mok z internetu)

 

Hlav­né aspek­ty ľud­ské­ho hnevu

Hnev je pri­ro­dze­ná a dôle­ži­tá vlast­nosť ľud­skej bytos­ti. Je to obran­ný mecha­niz­mus, kto­rý nám sig­na­li­zu­je, že z pro­stre­dia, v kto­rom sa nachá­dza­me, dochá­dza k úto­ku na naše pre­sved­če­nie v otáz­kach sve­to­ná­zo­ru, morál­ky, sociál­nych potrieb, finan­cií a pod. Pove­da­né jed­no­du­cho: Hnev naz­na­ču­je, že bola v nie­čom pre­kro­če­ná naša „čer­ve­ná čia­ra“, kto­rou sme sa ohra­ni­či­li.

       Hnev v nás vzni­ká samo­voľ­ne ako reak­cia na situ­áciu, kto­rá priš­la z von­ku. Ale­bo aj vte­dy, keď my sami hod­no­tí­me okol­nos­ti a situ­ácie ku kto­rým dochá­dza v našom oko­lí  a to aj bez toho, aby sa nás pria­mo týka­li. Ten­to dru­hý prí­pad je menej boles­ti­vý a je aj menej nároč­ný na rie­še­nie. V tom­to prí­pa­de si hnev rie­ši­me len „sami so sebou“. Pri­orit­ným cie­ľom hne­vu je zme­niť situ­áciu, v kto­rej sa nachádzame!

       Je veľ­mi dôle­ži­té, aby sme s hne­vom jed­na­li, čo zna­me­ná, aby sme rie­ši­li situ­áciu, v kto­rej sme sa ocit­li, ku kto­rej doš­lo vply­vom náš­ho oko­lia, a aby sme rie­še­nie neod­kla­da­li. Toto je vlast­ne aj inštruk­cia apoš­to­la Pav­la, kto­rý nás vo ver­šoch 1 Tesa­lo­nic­kým 5:8-9 upria­mu­je k dvom veciam: aby sme v hne­vom jed­na­li uváž­li­vo, a aby sme rie­še­nie vznik­nu­tej situ­ácie neod­kla­da­li, ale ju vyrie­ši­li čo najskôr.

       Nerie­še­ný hnev má na našu osob­nosť zhub­né dôsled­ky, ubli­žu­je nám, a ak sa hne­vá­me bez­dô­vod­ne, bez­dô­vod­ne si ubli­žu­je­me sami sebe. Môže vyvo­lať zdra­vot­né prob­lé­my a čo je tiež dôle­ži­té, pod­stat­ne narú­ša, ale­bo priam zni­čí vzťa­hy s iný­mi ľuď­mi a oko­lím. Uro­bí­me veľ­mi múd­ro, ak poslúch­ne­me rady apoš­to­la Pav­la a nedo­vo­lí­me, aby nad naším hne­vom zapad­lo sln­ko.

 

 

Boží hnev

 

Hlav­nou cha­rak­te­ris­ti­kou Božie­ho hne­vu je nezme­ni­teľ­ný postoj svä­té­ho a spra­vod­li­vé­ho Boha k hrie­chu. Hnev je vlast­nosť náš­ho Boha, bez kto­rej by nebol spra­vod­li­vým. Je jeho trva­lou vlast­nos­ťou ako je aj jeho lás­ka a ďal­šie vlast­nos­ti. Doká­že­me ho opí­sať ľud­ský­mi slo­va­mi a pocho­piť aj z ľud­skej, mož­no priam vlast­nej skú­se­nos­ti. Izra­el Božie­mu hne­vu tak­to aj poro­zu­mel. Sta­ro­zá­kon­ní Boží pro­ro­ci ozna­mo­va­li ľudu ich stav nepos­luš­nos­ti voči Bohu. Vola­li ľud k nápra­ve, k poká­niu a varo­va­li pred Božím hne­vom a jeho súd­mi. Varo­va­li aj pred dňom Hos­po­di­nov­ho hne­vu, kto­rý má prí­sť na celý svet na kon­ci časov, pri sko­na­ní sveta.

       Hriech nás odde­lil od svä­té­ho Boha. Všet­ci sa rodí­me ako hrieš­ni­ci a hnev Boží spo­čí­va na kaž­dom z nás.  Pís­mo ozna­mu­je, že niet spra­vod­li­vé­ho ani jed­né­ho. Sme nespra­vod­li­ví a bez­bož­ní ako jed­not­liv­ci i ako celé náro­dy. Naše hrie­chy vo všet­kých svo­jich podo­bách úto­čia na Božiu svä­tosť. Odpo­ve­ďou na túto sku­toč­nosť je Boží hnev (Rím­skym 1:18-32). Kaž­dý jeden hrieš­nik – ale­bo ako hovo­rí Pís­mo: kaž­dý kto je v Ada­mo­vi (1. Korint­ským 15:22) –, je Boží nepria­teľ a Boží hnev zostá­va na ňom. Svo­jou vro­de­nou pri­ro­dze­nos­ťou sme deť­mi hne­vu (Efez­ským 2:3) a nádo­ba­mi jeho hne­vu (Rím­skym 9:22). Odpla­tou hrieš­ni­ko­vi na jeho hrieš­nosť je več­ná smrť, čo je več­né odlú­če­nie od Boha. Nuž, nie je radost­nou per­spek­tí­vou strá­viť več­nosť v zatra­te­ní. Božou vlast­nos­ťou však nie je len hnev, ale aj lás­ka, milosť, spra­vod­li­vosť a ďal­šie, kto­ré Boh o sebe zjavuje.

       Pre­to­že na sve­te nebo­lo ani jed­né­ho spra­vod­li­vé­ho, Boh poslal svoj­ho jedi­né­ho Syna, aby svo­jou smr­ťou  zapla­til za naše hrie­chy. Ježiš Kris­tus v posluš­nos­ti Otco­vi napl­nil jeho vôľu. Zomrel za naše hrie­chy, bol pocho­va­ný a na tre­tí deň vstal z mŕt­vych. Toto evan­je­lium sa od vte­dy – a ešte aj dnes, zves­tu­je po celom sve­te: „Za hriech je zapla­te­né!“ Kto tomu­to evan­je­liu uve­rí zmie­ri sa s Bohom a Boží hnev je z neho sňa­tý (2. Korint­ským 5:20-21). Kto neuve­rí, hnev Boží zostá­va na ňom (Ján 3:36).

 

 

Posled­né časy a Hos­po­di­nov hnev 

 

Žije­me posled­né časy. Doba sko­na­nia sve­ta je na dosah ruky. Sta­ro­zá­kon­ní pro­ro­ci o tej­to dobe hovo­ri­li ako o dni Hos­po­di­no­vom, ako o dobe tmy a jeho pomsty, ako o dobe kata­strof a Hos­po­di­no­vom hne­ve. Súčas­ne ale aj ozna­mo­va­li, že Boží ľud, svä­tí Naj­vyš­ších, budú v tom­to dni zachrá­ne­ní (naprí­klad Jere­miáš 30:7). Hos­po­di­nov hnev, jeho súdy a tres­ty, prí­du na celu zem. Bude to straš­ná doba a tre­ba nám seba aj iných na ňu pripraviť. 

       Zo sta­ro­zá­kon­ných pro­roc­tiev Danie­lo­vo pro­roc­tvo zapí­sa­né v 2., 7., 9. a 12. kapi­to­le je kľú­čom pre poro­zu­me­nie pri­chá­dza­jú­cej doby. Na Danie­la sa odvo­lal Pán Ježiš, keď svo­jim apoš­to­lom odpo­ve­dal na otáz­ku o jeho prí­cho­de a sko­na­ní sve­ta (Matúš 24:3). Sta­ro­zá­kon­né pro­roc­tvá o Hos­po­di­no­vom dni posled­nej doby sú rozp­ra­co­va­né a vysvet­le­né v novo­zá­kon­ných pís­mach a Hos­po­di­nov deň  je v nich pome­no­va­ný ako deň Pánov^B) (Skut­ky 2:20; 1. Korint­ský 5:5; 1. Tesa­lo­nic­kým 5:20; 2. Pet­rov 3:10). Píše sa o ňom naj­mä vo ver­šoch: Matúš 24. kapi­to­la, 1. Korint­ským 15:51-52, 1. Tesa­lo­nic­kým 4:13-18, 2.Tesalonickým 2:1-4 a v Zja­ve­ní Jána kapi­to­lách 6 – 18. V tých­to mies­tach sú opí­sa­né a vysvet­le­né oba aspek­ty sta­ro­zá­kon­ných pro­roc­tiev: 1. súdy, pomsta a hnev z jed­nej stra­ny (jeden aspekt) a 2. záchra­na Božie­ho ľudu v tom­to dni z dru­hej stra­ny (dru­hý aspekt). Sústre­dí­me sa na Hos­po­di­nov (Jah­ve­ho) hnev, lebo je hlav­nou témou toh­to článku.

 

 

Barán­kov hnev a Boží hnev

 

Apoš­tol Ján dostal pro­roc­tvo o dni Páno­vom, kto­ré mu po svo­jom anje­lo­vi poslal Ježiš Kris­tus (Zja­ve­nie 1:1). Vo vide­ní videl Barán­ka stáť upro­stred tró­nu (Zja­ve­nie 5:6). Bola mu poda­ná kni­ha zape­ča­te­ná peča­ťa­mi, kto­ré nikto nemo­hol rozlo­miť a otvo­riť kni­hu, iba Bará­nok. Nasta­la doba roz­la­mo­va­nia sied­mych peča­tí a trú­be­nia na sied­mych trú­bach. Rozlo­me­ním prvej peča­te nastal deň Pánov a zapo­čal prí­chod Pána Ježi­ša Kris­ta^{B), C)}.

       Doba roz­la­mo­va­nia sied­mych peča­tí a trú­be­nia sied­mych anje­lov na sied­mych trú­bach je dobou vylie­va­nia Barán­kov­ho hne­vu. Tomu poro­zu­me­li tí, kto­rí sa skry­li v jas­ky­niach a vola­li ku ska­lám, aby ich skry­li pred hne­vom Barán­ka (6:16-17)^B). V tej­to dobe to bude Bará­nok, kto­rý bude vylie­vať hnev na celú zem. Jeho hnev však nedo­pad­ne na jeho ľud. Nedo­pad­ne na tých, kto­rí mu pat­ria – Ženích nevy­le­je svoj hnev na svo­ju Neves­tu. Cir­kev bude v tej­to dobe ešte na zemi, ale Barán­kov hnev na ňu nedo­ľah­ne.^D)  V tej­to dobe, z pre­bie­ha­jú­ce­ho dňa Pánov­ho, Cir­kev bude zachrá­ne­ná počas hla­su sied­mej trú­by sied­me­ho anje­la. Vte­dy dôj­de k zo zeme vychvá­te­niu živých a vzkrie­se­niu mŕt­vych pat­ria­cich Páno­vi (1. Tesa­lo­nic­kým 4:3-10; Zja­ve­nie 10:9, 11:15). Títo sú Neves­tou Barán­ko­vou, títo sú Cir­kvou Ježi­ša Kris­ta (Matúš 16:).

       K stret­nu­tiu Pána s Cir­kvou dôj­de v povet­rí, v pone­bes­kých oblas­tiach a potom spo­lu odídu do nebies, kde budú počas celej doby vylie­va­nia sied­mych čiaš Božie­ho hne­vu. Vylie­va­nie sied­mych čiaš Božie­ho hne­vu nasta­ne hneď po sied­mej trú­be, hneď po vychvá­te­ní Cir­kvi. Cir­kev bude v nebe­siach a tak­to bude uchrá­ne­ná od Božie­ho hne­vu, ako jej to bolo zasľú­be­né (1.Tesalonickým 1:10; Rím­skym 5:9 a iné mies­ta). Dôle­ži­té pre nás je, že Cir­kev počas vylie­va­nia Božie­ho hne­vu na zemi už nebude!

       Po vylia­tí sied­mej čaše Božie­ho hne­vu Pán Ježiš spo­lu so svo­jou man­žel­kou Cir­kvou, zostú­pi z nebies na zem. V bit­ke pri Har­ma­ge­do­ne pora­zí Anti­kris­ta a jeho voj­sko, čím dôj­de ku sko­na­nia sve­ta. Vte­dy zanik­nú všet­ky zem­ské krá­ľov­stvá a už nikdy viac žiad­ne­ho zem­ské­ho krá­ľov­stva nebude.

       Tým skon­čí aj posled­ný Danie­lov „týž­deň“. Pán Ježiš vstú­pi do Jeru­za­le­ma jaz­diac na bie­lom koni a dôj­de k zhro­maž­de­niu po celom sve­te rozp­tý­le­né­ho zachrá­ne­né­ho ostat­ku Izraela.

 

Krát­ke zhrnutie

Dru­há polo­vi­ca posled­né­ho sedem­roč­né­ho Danie­lov­ho týžd­ňa bude sta­ro­zá­kon­ný­mi pro­rok­mi pred­po­ve­da­ným dňom Hos­po­di­no­vým posled­ných čias – Jako­bo­vym súže­ním. Hnev bude najprv vylie­vať Bará­nok – a budú to uda­los­ti pre­bie­ha­jú­ce v dobe roz­la­mo­va­nia sied­mych peča­tí a trú­be­nia sied­mych anje­lov. Potom bude na zem vylia­ty  Boží hnev ako sedem čiaš hne­vu. Bit­ka pri Har­ma­ge­do­ne bude dňom pomsty sil­né­ho Boha a ukon­če­ním dejín sve­ta (Zja­ve­nie 6:10, 11:15, 18).

 

 

Poro­zu­me­nie posled­ným časom

 

Kľú­čom poro­zu­me­nia posled­ným časom je ucho­pe­nie zja­ve­nia Pís­ma o dvoch hne­voch a o dvoch, kto­rí sa hne­va­jú (Zja­ve­nie 6:16). Najprv to bude Bará­nok, kto­rý svoj hnev vyle­je na celú zem počas roz­la­mo­va­nia sied­mych peča­tí a trú­be­nia sied­mych trúb – toto je doba vylie­va­nia Barán­kov­ho hne­vu –, ale tých, kto­rí mu pat­ria sa jeho hnev netý­ka, na tých­to jeho hnev nedo­ľah­ne. Dru­hým je Boh, kto­rý vyle­je svoj hnev na zem ako sedem čiaš hne­vu. Vylie­va­nie sied­mych čiaš je doba vylie­va­nia Božie­ho hne­vu. Tomu­to hne­vu Cir­kev unik­ne tým, že si ju Ženích už prv – ešte pred vylia­tím Božie­ho hne­vu počas trú­be­nia sied­mej trú­by –, zobe­rie zo zeme k sebe do nebies. Boží hnev bude vylia­ty na všet­kých ostat­ných, kto­rí zosta­li na zemi.

       Tie­to uda­los­ti tre­ba ucho­piť a mať na pamä­ti pre­dov­šet­kým vte­dy, keď sa zaobe­rá­me dato­va­ním, lebo sú aj kľú­čom k poro­zu­me­niu, kedy nasta­ne oka­mih vychvá­te­nia Cir­kvi – hovo­rí­me o rela­tív­nom datovaní.

 

 

Poznám­ky (A-D)  a zdro­je (1)

A) Zastá­va­me sta­no­vis­ko troj­z­lož­ko­vej ľud­skej bytos­ti, kto­rý­mi sú: telo, duša a duch. Emó­cie vzni­ka­jú v duši.

 

B) O dni Páno­vom píše­me v člán­ku na adre­se Deň Pánov

 

C) O dru­hom prí­cho­de píše­me v člán­ku Dru­hý prí­chod Pána Ježi­ša Krista

 

D) Prí­klad toho, že Boh si upro­stred kata­strof vie zachrá­niť svoj ľud, máme uve­de­ný z doby poby­tu izra­el­ské­ho náro­da v Egyp­te. Na celý Egypt priš­la hus­tá tma, ale všet­ci syno­via Izra­e­la mali svet­lo vo svo­jich byd­lis­kách (2. Moj­ži­šo­va 10:22-23). 

 

1) Pod­ľa člán­kov uve­rej­ne­ných na inter­ne­te pod hes­lom „hnev“.

 

 

Pre­chod na úvod­nú strán­ku – Úvod

Pre­chod na Naj­nov­šie člán­ky na stránke

Pre­chod na člá­nok  Deň Pánov

Pre­chod na člá­nok Dru­hý prí­chod Pána Ježi­ša Krista

Pre­chod na cyk­lus člán­kov Vychvá­te­nie Cirkvi