Čo je náboženstvo

Nábo­žen­stvo, kres­ťan­ské a bib­lic­ké nábo­žen­stvo.

Vysvet­le­nie pojmov

Nábo­žen­stvo je mož­né defi­no­vať rôz­ne, ale jed­na z jed­no­duch­ších defi­ní­cií je: nábo­žen­stvo je hľa­da­nie zvr­cho­va­né­ho. Toto zvr­cho­va­né bež­ne nesie pome­no­va­nie Boh, boh, bož­stvo, boho­via.

Ľudia tak­mer vše­obec­ne uzná­va­jú, že exis­tu­je nie­čo ale­bo nie­kto, kto pre­sa­hu­je ich samých a že neja­kým spô­so­bom sú tomu­to čomu­si ale­bo komu­si pod­ria­de­ní, pop­rí­pa­de zod­po­ved­ní. Nie­kto­rí hovo­ria o neja­kej neur­či­tej bytos­ti, nie­kto­rí o prí­ro­de a iní o neosob­nej sile či ener­gii. Uzna­nie takej­to sku­toč­nos­ti, že ľud­stvo je závis­lé na tom­to zvr­cho­va­nom, kto­ré je nad ním a nezá­vis­lé od neho, je počia­toč­ným, výcho­dis­ko­vým bodom nábo­žen­stva – vie­ry v nadprirodzeno.

Nábo­žen­stvo sa v prie­be­hu his­tó­rie ľud­stva obja­vo­va­lo v mno­hých podo­bách – od myš­lien­ko­vých špe­ku­lá­cií a mýtov až po vytvá­ra­nie a uctie­va­nie rôz­nych bôži­kov v podo­be hmot­ných pred­me­tov (viď Rím­skym 1:21-23). Túž­bu jed­not­liv­cov ale­bo spo­lo­čen­ských sku­pín po hľa­da­ní nad­pri­ro­dze­na by sme nema­li pova­žo­vať za nie­čo úpl­ne nega­tív­ne­ho. V tom­to duchu je dob­re zná­my výrok Augus­tí­na z Hip­pa (354 – 430 n. l.): „Stvo­ril si nás pre seba a nepo­koj­né je naše srd­ce, dokiaľ nespo­či­nie v tebe“. Túž­ba po zvr­cho­va­nom je Boží dar vnút­ru člo­ve­ka, aby ľudia boli otvo­re­ní Božie­mu zjaveniu.

Člo­vek je nábo­žen­ský tvor. Našou pri­ro­dze­nou potre­bou je mať nie­ko­ho ale­bo nie­čo v úcte, obdi­vo­vať a uctie­vať to. Nie­ko­ho ale­bo nie­čo­ho sa pri­dŕ­žať, sklá­ňať sa pred tým a to nás napĺňa a uspo­ko­ju­je. Súčas­ťou toho nie­čo­ho je tak­mer vždy aj naše ego, naše „ja“. Člo­vek doká­že byť sám sebe bohom.

V živo­te člo­ve­ka skôr či neskôr prí­de chví­ľa, keď si zra­zu uve­do­mí, že je nena­pl­ne­ný, že je prázd­ny. To, čo ho dote­raz uspo­ko­jo­va­lo, už ho nena­pĺňa. Sna­ží­me sa nájsť pokoj a sia­ha­me po vše­li­čom mož­nom v túž­be po dosia­hnu­tí poko­ja našej duše, ale poko­ja niet, pokoj nepri­chá­dza. V našom vnút­ri, v našej duši je totiž­to mies­to, kto­ré pat­rí iba Bohu a sme nena­pl­ne­ní  a nena­chá­dza­me pokoj, pokiaľ je toto mies­to prázd­ne. Augus­tín to vysti­hol. Sme nepo­koj­ní a prázd­ni, pokiaľ v našich srd­ciach nepre­bý­va Boh Ježiš Kristus.

Člo­vek hľa­dá, sna­ží sa upnúť k nie­čo­mu, čo mu pri­ne­sie pokoj. Pre člo­ve­ka, kto­rý je pone­cha­ný sám na seba, vzni­ká prob­lém aj v tom, že nábo­žens­tiev je mno­ho a tre­ba sa mu roz­hod­núť: Kto­ré nábo­žen­stvo je správ­ne? Kto­ré nábo­žen­stvo je to pravé?

Dvo­ma naj­čas­tej­ší­mi súčas­ťa­mi aké­ho­koľ­vek nábo­žen­stva sú pra­vid­lá (pri­ká­za­nia) a ritu­ály (pred­pí­sa­né akti­vi­ty). Nie­kto­ré nábo­žen­stvá nie sú v pod­sta­te nič iné ako zozna­my pra­vi­diel o tom, čo nesmieš a čo musíš, kto­ré člo­vek musí spl­niť, aby mohol byť pova­žo­va­ný za ver­né­ho prívr­žen­ca urči­té­ho nábo­žen­stva, a tým byť aj v dob­rom vzťa­hu s bohom (bož­stvom) dané­ho nábo­žen­stva. Toto je cha­rak­te­ris­ti­ka nábo­žen­stva, v kto­rom člo­vek sám zo seba, svo­jim úsi­lím (silou), chce vstú­piť do vzťa­hu s bohom, kto­ré­ho si vlast­ne vymys­lel on sám, a kto­rý tým ani nie je pra­vým Bohom..

Nábo­žen­stvo, ako ľud­ské hľa­da­nie pra­vé­ho Boha svo­jou sna­hou, nedo­ká­že poskyt­núť nič ani niko­ho sku­toč­ne zvr­cho­va­né­ho. Ľud­ské hľa­da­nie pri­naj­lep­šom kon­čí pri neja­kom „niž­šom bož­stve“ ale­bo pri výkla­de bytia, kto­ré nesta­čí odpo­ve­dať na zlo­ži­tosť ľud­skej exis­ten­cie, pre­to­že nie je ničím iným iba len výtvo­rom ľud­ské­ho roz­umu. Nábo­žen­stvo vedie ku skla­ma­niu, lebo nedo­ká­že poskyt­núť boha, kto­rý by bol dosta­toč­ne veľ­ký a moc­ný na rie­še­nie našich prob­lé­mov. Taký­to boh nepri­ná­ša pokoj ľud­skej duši.

Tým­to skla­ma­ním však hľa­da­nie nemu­sí kon­čiť, lebo ako­náh­le ľudia začí­na­jú poci­ťo­vať már­nosť, môže to byť úrod­nou pôdou, v kto­rej sa bude dariť pri­jí­ma­niu Božie­ho zja­ve­nia. Už tá sku­toč­nosť, že ľudia nie­čo hľa­da­jú, môže posky­to­vať prí­le­ži­tosť poskyt­núť im radost­nú zvesť evan­je­lia. Čo hľa­da­jú, môžu nájsť jedi­ne v Ježi­šo­vi Kris­to­vi. On nie­len pri­ná­ša spá­su, ale tiež zja­vu­je veleb­nosť a veľ­kosť Boha, kto­rá je viac než len hľa­da­nie ono­ho zvrchovaného.

Kres­ťan­ské nábo­žen­stvo a bib­lic­ké náboženstvo

Ústred­nú oso­bu kres­ťan­ské­ho nábo­žen­stva, kres­ťan­stva, je Ježiš Kris­tus – jeho život, smrť, zmŕt­vychvs­ta­nie a jeho uče­nie tak, ako sú zachy­te­né v Novom záko­ne. Ježiš Kris­tus z Naza­re­ta je Boží Syn, kto­rý pri­šiel na našu zem v ľud­skom tele, aby vzal na seba naše hrie­chy a odpy­kal spra­vod­li­vý trest za ne. On je pra­vý Boh a pra­vý člo­vek (1. Jánov 5:20).

Avšak, spo­lo­čens­tiev (cir­kví, deno­mi­ná­cií), kto­ré seba pre­hla­su­jú za kres­ťan­ské, je via­ce­ro. Vec je v tom, že zdro­jov a auto­ri­tou ich vie­ry je nie­koľ­ko – okrem Bib­lie aj ďal­šie iné. Zo všet­kých kres­ťan­ských nábo­žens­tiev pre­to tre­ba vyčle­niť jed­no, v kto­rom  zdro­jom je len Boh sám. Toto nábo­žen­stvo nesie pome­no­va­nie bib­lic­ké nábo­žen­stvo, bib­lic­ké kres­ťan­stvo ale­bo aj bib­lic­ká vie­ra. K tomu­to nábo­žen­stvu sa hlá­sil aj ja, keď  hovo­rím o sebe ako o kresťanovi.

Bib­lic­ké nábo­žen­stvov našich člán­koch v pre­važ­nej mie­re ozna­čo­va­né ako bib­lic­ká vie­raje nábo­žen­stvom zja­ve­nia. Je to vie­ra v to, že Boh pri­šiel a zja­vil sám seba ľud­stvu. Boh pri­chá­dza k člo­ve­ku ako jedin­co­vi, uschop­ňu­je ho pri­jať seba zja­ve­nie a zno­va ho zro­dí do spo­lo­čen­stva so sebou. Keď člo­vek prij­me zja­ve­nie Boha v Kris­tu, dôle­ži­tým sa stá­va otáz­ka auto­ri­ty, kto a čo je jeho auto­ri­tou. Jedi­ným zdro­jom auto­ri­ty, jedi­ným zdro­jom bib­lic­kej vie­ry, bib­lic­ké­ho nábo­žen­stva, je Bib­lia, Božie zapí­sa­né slo­vo pozos­tá­va­jú­ca zo 66 kníh. Pri­jať Bib­liu, pozos­tá­va­jú­cu iba zo 66 kníh, za jedi­nú auto­ri­tu, zna­me­ná pri­jať za auto­ri­tu jedi­ne samé­ho Boha.

Iné defi­ní­cie náboženstva

Nábo­žen­stvo je sys­tém názo­rov zalo­že­ných na vie­re, kto­rý­mi si ľudia vysvet­ľu­jú to, čo pokla­da­jú za nad­pri­ro­dze­né, posvät­né. Do nábo­žen­stva pat­rí aj súbor prak­tík, kto­rý­mi jeho prí­sluš­ní­ci na to nad­pri­ro­dze­né a zvr­cho­va­né reagujú.

Nábo­žen­stvo je „vie­ra v boha ale­bo bohov, kto­rí majú byť uctie­va­ní“, čo sa zvy­čaj­ne pre­ja­vu­je v sprá­va­ní člo­ve­ka a v ritu­áloch, kto­ré prak­ti­zu­je. Ale­bo je ním hocik­to­rý kon­krét­ny „sys­tém vie­ry a uctie­va­nia“ atď.

Nábo­žen­stvo skut­kov a nábo­žen­stvo viery

Vše­obec­ne v nábo­žen­stvách, aj v nie­kto­rých „kres­ťan­ských“, člo­vek si vzťah s Bohom sna­ží vytvo­riť a udr­žia­vať sám tým, že sa sta­ne čle­nom prí­sluš­nej cir­kvi, pri­ná­ša urči­tú obe­tu, plní takú či ona­kú úlo­hu, zúčast­ňu­je sa takej či ona­kej akti­vi­ty, kon­zu­mu­je len také či ona­ké jed­lo (nie­kto­ré nie) atď. V tých­to sú za vstup do vzťa­hu s bož­stvom a udr­žo­va­nie vzťa­hu s ním, pova­žo­va­né pri­me­ra­né skut­ky. To sú nábo­žen­stvá zalo­že­né na skutkoch.

Bib­lic­ké nábo­žen­stvo je zalo­že­né na vie­re v evan­je­lium Ježi­ša Kris­ta. Do vzťa­hu s Bohom sa v tom­to nábo­žen­stve vstu­pu­je vie­rou a poká­ním. Všet­ko ostat­né – skut­ky a akti­vi­ty – nasle­du­je až po uve­re­ní a poká­ní. Nie je zalo­že­né na pra­vid­lách ani na ritu­áloch aj keď nie je bez nich. Bib­lic­ké nábo­žen­stvo je o vzťa­hu s Bohom, o intím­nom spo­lo­čen­stve Boha ako Otca a člo­ve­ka ako jeho syna.

Vo väč­ši­ne nábo­žens­tiev sa pri­jí­ma pre­sved­če­nie, že ľud­stvo je odde­le­né od toho zvr­cho­va­né­ho a potre­bu­je zmie­re­nie s ním. Nepra­vé (faloš­né) nábo­žen­stvá sa sna­žia ten­to prob­lém vyrie­šiť dodr­žia­va­ním pra­vi­diel a ritu­álov, čiže skut­ka­mi. Bib­lic­ké nábo­žen­stvo rie­ši ten­to prob­lém tým, že roz­poz­ná­va, že len Boh môže napra­viť stav odde­le­nia člo­ve­ka od Boha, a že to už aj uro­bil a tre­ba tomu iba uveriť.

Bib­lic­ké nábo­žen­stvo vyzná­va nasledovné:

  • Všet­ci sme zhre­ši­li a nemá­me slá­vy Božej (Rím­skym 3:23).
  • Pokiaľ člo­vek  neprij­me vie­rou, že dlh za jeho hriech už je zapla­te­ný, ten­to člo­vek je pred Bohom mŕt­vy a od Boha odlú­če­ný, a ak v tom­to sta­ve zomrie, zostá­va mŕt­vym a več­ne odlú­če­ným od Boha aj naďa­lej (Rím­skym 6:23).
  • Boh pri­šiel k nám v oso­be Ježi­ša Kris­ta a zomrel namies­to nás – vzal na seba trest, kto­rý pat­ril nám.
  • Vstal z mŕt­vych a žije. Sedí po pra­vi­ci Otca v nebe­siach a zno­va prí­de sem na zem.
  • Jeho smrť bola dosta­toč­nou obe­ťou za naše hrie­chy (Rím­skym 5:8; 1. Korint­ským 15:3-4; 2. Korint­ským 5:21).
  • Kaž­dý, kto prij­me­me Ježi­ša ako svoj­ho Spa­si­te­ľa a Pána a uve­rí v jeho smrť ako úpl­nú a zapla­te­nú cenu za svo­je hrie­chy, je mu odpus­te­né, je zachrá­ne­ný, vykú­pe­ný a zmie­re­ný s Bohom (Ján 3:16; Rím­skym 10:9-10; Efez­ským 2:8-9). Boh ho zno­va zro­dil do živo­ta a spo­lo­čen­stva so sebou.

Bib­lic­ké nábo­žen­stvo pri­ro­dze­ne tiež má svo­je pra­vid­lá a ritu­ály, ale tie­to sa zásad­ne odli­šu­jú od ostat­ných. Člo­vek toh­to nábo­žen­stva neži­je v bez­zá­kon­nos­ti Bohu. Po uve­re­ní a zno­va zro­de­ní už pat­rí Bohu, Ježi­šo­vi Kris­to­vi. Je spa­se­ný a je v posta­ve­ní Božie­ho die­ťa­ťa raz a navž­dy. Žije v záko­ne Kris­tu (1. Korint­ským 9:22-21), kto­rý má zapí­sa­ný na svo­jom srd­ci. Koná skut­ky, kto­ré pre neho vopred pri­ho­to­vil Boh (Filip­ským 2:12-13). Nie sú to skut­ky s cie­ľom zís­kať spa­se­nie – spa­se­ný raz a navž­dy už je. Sú to skut­ky, kto­ré koná z lás­ky k Bohu a blížnym.

Pove­da­né struč­ne: Faloš­né kres­ťan­ské nábo­žen­stvo sa zame­ria­va na vyko­ná­va­nie úko­nov (pra­vi­diel a ritu­álov) s cie­ľom pokú­siť sa zís­kať Božiu pria­zeň a byť Bohom pri­ja­tý a spa­se­ný skr­ze svo­je skut­ky a tak zachrá­ne­ný. Také­to nábo­žen­stvo ale nepri­ve­die člo­ve­ka do spo­lo­čen­stva s Bohom. Byť v bib­lic­kom nábo­žen­stve, mať bib­lic­kú vie­ru, zna­me­ná pri­jať Ježi­ša Kris­ta ako svoj­ho Spa­si­te­ľa a Pána, a tým si uspo­ria­dať vzťah s Bohom. Násled­ne vyko­ná­va­né skut­ky, pra­vid­lá a ritu­ály sa dejú z lás­ky k Bohu a blížnym.

Súvi­sia­ce člán­ky: Ces­ta k Bohu Sve­dec­tvo o obrá­te­ní a zno­vuz­ro­de­ní. Čo je teoló­gia – 2. časť Člá­nok pojed­ná­va o dru­hoch nábo­žen­skej auto­ri­ty v kresťanstve.

Umiest­ne­né: 27. 10. 2024

image_pdfimage_print