ale­bo: Filo­zo­fia – a čo s ňou?

 

Filo­zo­fie doby ranej cirkvi

Hľaď­te, aby vás nie­kto neza­jal v lúpež filo­zo­fi­ou (svet­skou múd­ros­ťou) a prázd­nym zvo­dom učiac pod­ľa poda­nia ľudí, pod­ľa živ­lov sve­ta a nie pod­ľa Krista

Kolo­sen­ským 2:8

Evan­je­lium spa­se­nia z milos­ti vie­rou v ukri­žo­va­né­ho a z mŕt­vych vsta­lé­ho Ježi­ša Kris­ta sa zves­tu­je už pri­bliž­ne 2000 rokov. Táto dob­rá sprá­va však nepriš­la do sve­ta, v kto­rom by neexis­to­va­lo žiad­ne nábo­žen­stvo, ale­bo že by ľudia nema­li neja­ké pred­sta­vy o živo­te, ale­bo že by nema­li neja­ké odpo­ve­de na svo­je otáz­ky o pôvo­de sve­ta, o svo­jej exis­ten­cii a o tom, čo bude po smrti.

Sme stvo­re­ní a fun­gu­je­me na prin­cí­poch viery/verenia. Keď sa pozor­ne zamys­lí­me nad sebou a ľuď­mi zo svoj­ho oko­lia, zis­tí­me, že niet člo­ve­ka, kto­rý by exis­to­val bez toho, že by nie­čo­mu neve­ril, teda že by nemal neja­kú vie­ru. Niet člo­ve­ka bez vie­ry, niet člo­ve­ka bez neja­kej vie­ry. Člo­vek potre­bu­je nie­čo­mu veriť. Má túto vnú­tor­nú potre­bu, túto vnú­tor­nú nut­nosť. Potre­bu­je, musí nie­čo­mu veriť. Člo­vek sa potre­bu­je na nie­čo spo­lie­hať, o nie­čo sa vnú­tor­ne oprieť, nie­čo­mu veriť, lebo inak nedo­ká­že exis­to­vať. Nie­kto sa spo­lie­ha (verí) na to, že všet­ko vznik­lo samo od seba ces­ta­mi samo­voľ­né­ho vývo­ja cez nesmier­ne dlhé časo­vé obdo­bia. Iný sa spo­lie­ha (verí) na neja­ký mimo­zem­ský pôvod živo­ta, iný verí na…. a ten­to výpo­čet toho, čomu jed­not­li­ví ľudia veria, na čo sa spo­lie­ha­jú, môže pokra­čo­vať ďalej.

V obdo­bí ranej cir­kvi exis­to­va­lo množ­stvo nábo­žens­tiev, uče­ní, filo­zo­fií s kto­rý­mi sa veria­ci a evan­je­lium kto­ré zves­to­va­li, stre­tá­va­li a s kto­rý­mi muse­li bojo­vať. Vo väč­ši­ne prí­pa­dov to boli mno­ho­bož­ské nábo­žen­stvá. Vo filo­zo­fic­kých sústa­vách napro­ti tomu bož­stvá nema­li vo väč­ši­ne prí­pa­dov žiad­ne mies­to, ale­bo sa vysky­to­va­li len v neja­kej okra­jo­vej pozí­cii. V nie­kto­rých filo­zo­fiách sa o neja­kom bož­stve pred­po­kla­da­lo ale­bo hovo­ri­lo, ale oby­čaj­ne len v tom zmys­le, že toto bož­stvo exis­tu­je, ale sa mu nepri­kla­da­la žiad­na dôle­ži­tosť. Ale­bo sa o bož­stve uva­žo­va­lo len v súvis­los­ti s počiat­kom vzni­ku ves­mí­ru a živo­ta, ale nič viac.

Ľud­ská duša (bez vie­ry v pra­vé­ho Boha) je však prázd­na a hlad­ná a nábo­žen­stvá prázd­ne­ho a bez­du­ché­ho obrad­níc­tva a skut­kár­če­nia ale­bo mys­ti­ky a povier, ju nena­pl­nia. Pre­to ich, hlav­ne ľudia, kto­rí radi roz­mýš­ľa­jú a sna­žia sa poznať pod­sta­tu vecí a svo­jej exis­ten­cie, odsú­va­jú stra­nou, lebo im pre uspo­ko­je­nie hla­du ich duše a napl­ne­nie mys­le nedá­va­jú nič, ale­bo len veľ­mi málo.

Tá potre­ba nájsť pri­ja­teľ­né odpo­ve­de na pál­či­vé otáz­ky o živo­te a rie­še­ní všet­kých prob­lé­mov s kto­rý­mi sa stre­tá­va­jú, naj­mä však tých svo­jich osob­ných, tu je a je nalie­ha­vá. Člo­vek hľa­dá vysvet­le­nie záhad ves­mí­ru, živo­ta a smr­ti. Túži mať zod­po­ve­da­né všet­ky otáz­ky. Keď to nena­chá­dza v nábo­žen­stve, ale­bo keď jeho nábo­žen­stvo zly­há­va lebo mu nedá­va odpo­ve­de na jeho otáz­ky, obra­cia sa k roz­umo­vé­mu vysvet­le­niu. Hľa­dá odpo­ve­de, kto­ré mu posky­tu­je jeho ľud­ský roz­um a ľud­ská logi­ka. Tie­to odpo­ve­de sa sys­te­ma­ti­zu­jú do cel­kov, uče­ní, aby tie­to sys­té­my pod­ľa mož­nos­tí dáva­li uspo­ko­ji­vé odpo­ve­de na všet­ky otáz­ky. A aby aspoň takým­to spô­so­bom, aj keď len dočas­ne, napl­nil tú vnú­tor­nú potre­bu spo­ľa­hnúť sa (veriť) na nie­čo. Tou­to krát­kou úva­hou sme sa  dosta­li k filozofii.

Filo­zo­fia je pokus zhr­núť všet­ko zná­me a pozna­né do for­my myš­lien­ko­vé­ho sys­té­mu ale­bo sys­té­mov uče­ní a dať ich do súla­du s ľud­ský­mi skú­se­nos­ťa­mi. O tých­to filo­zo­fic­kých sys­té­moch (filo­zo­fiách) je mož­né vo vše­obec­nos­ti pove­dať toľ­ko, že nikdy nie sú uzav­re­té, ukon­če­né. Iný­mi slo­va­mi: Filo­zo­fic­ké sys­té­my, nech by sa jed­na­lo o kto­rý­koľ­vek z nich – o kto­rú­koľ­vek filo­zo­fiu, nikdy nevys­ti­hu­jú a nepo­pi­su­jú pozna­nú sku­toč­nosť tak, že by dáva­li odpo­ve­de na všet­ky otáz­ky a tie­to odpo­ve­de by boli vyčerpávajúce.

Ale­bo to môže­me pove­dať ešte inak: Filo­zo­fia, ako sys­tém, je sys­tém otvo­re­ný a teda neukon­če­ný, t. j. sys­tém, kto­rý nepoz­ná všet­ky prav­dy a tie, kto­ré pozná nie sú koneč­ný­mi, úpl­ný­mi a abso­lút­ny­mi prav­da­mi. Napro­ti tomu, keby sme sa díva­li na Bib­liu ako na sys­tém, Bib­lia je uzav­re­tý sys­tém úpl­ných a abso­lút­nych právd nezá­vis­lých od času a mies­ta, posta­ču­jú­cich člo­ve­ku pre jeho spá­su a spo­či­nu­tie v Bohu. Bib­lia je prav­da zja­ve­né Bohom, je to Božie slo­vo dané ľuďom. Toto zja­ve­nie je ukon­če­né a uzav­re­té a nesmie sa k nemu ani nič pri­dať ani z neho nič ubrať (Zja­ve­nie 22:18-19).

Neuzav­re­té sys­té­my je tre­ba vždy obno­vo­vať a dopl­ňo­vať ako­náh­le sa obja­ví nový fakt ale­bo feno­mén, kto­rý nie je v dote­raj­šom filo­zo­fic­kom sys­té­me obsia­hnu­tý a vysvet­le­ný. Ale­bo prí­sluš­ná filo­zo­fia časom zanik­ne a zabud­ne sa na ňu. Rov­na­ko tie­to sys­té­my nedá­va­jú uspo­ko­ji­vé odpo­ve­de na otáz­ky o budúc­nos­ti. Aj pre­to sa hovo­rí, že filo­zo­fic­ké sys­té­my sú otvo­re­né sys­té­my – potre­bu­jú neus­tá­le korek­cie a dopl­ne­nia, spres­ne­nie svoj­ho uče­nia, tvr­de­ní a záve­rov. V tom je ich bie­da a nedos­ta­toč­nosť a týka sa to kto­ré­ho­koľ­vek a kaž­dé­ho filo­zo­fic­ké­ho sys­té­mu. Kaž­dá filo­zo­fia je obme­dze­ná a ohra­ni­če­ná jed­no­du­cho tým, že je die­lom, výtvo­rom a pro­duk­tom ohra­ni­če­nej a nedo­ko­na­lej ľud­skej mys­le. Je daná kul­tú­rou a aktu­ál­nym sta­vom pozna­nia. Nako­niec, vyplý­va to aj z cha­rak­te­ris­ti­ky či defi­ní­cie filo­zo­fie tak, ako sa táto bež­ne vysky­tu­je a uvá­dza v slov­ní­koch či učeb­ni­ciach filo­zo­fie. Vyber­me si dve z nich:

1. filo­zo­fia –ie ž. /gréc./ 1. uče­nie o najv­še­obec­nej­ších záko­noch vývo­ja prí­ro­dy, spo­loč­nos­ti a mys­le­nia 2. súhrn názo­rov jed­not­liv­ca ale­bo sku­pi­ny ľudí na život, svet a pod. Všim­ni­te si, že v tej­to defi­ní­cii sa už auto­ma­tic­ky hovo­rí o vývo­ji, teda už samot­ná defi­ní­cia nasta­vu­je myseľ člo­ve­ka na to, že sa všet­ko vyvi­nu­lo v pro­ti­kla­de k výpo­ve­di prvých 11. kapi­tol Biblie.

2. filo­zo­fia (z gréc. file­in – milo­vať a sofia – múd­rosť) doslo­va milo­vať múd­rosť ale­bo lás­ka k múd­ros­ti; ter­mín po prvý­krát pou­ži­tý mož­no Herak­le­i­tos z Efe­zu (filo­so­fos) (550 – 480 pred n. l.) zna­me­ná pre­dov­šet­kým túž­bu po pozna­ní, kto­ré by obsiah­lo celú sku­toč­nosť a vyja­vi­lo by člo­ve­ku zmy­sel jeho živo­ta, kona­nia a usilovania.

Pôvod­ným zdro­jom filo­zo­fie je kaž­do­den­ná skú­se­nosť, ale tiež stra­ta poci­tu samoz­rej­mos­ti a údiv. Už z tých­to výcho­dísk je mož­né pocho­piť mno­ho­sť ciest k filo­zo­fii. Mys­li­te­lia sú nut­ne ovplyv­ňo­va­ní svo­jim osob­ný­mi schop­nos­ťa­mi, kul­túr­nou tra­dí­ci­ou a špe­ci­fic­kým cha­rak­te­rom doby, v kto­rej tvo­ria. Je správ­ne hovo­riť o filo­zo­fii gréc­kej, čín­skej, indic­kej, európ­skej či novo­ve­kej atď.

Filo­zo­fia, už v zmys­le defi­ní­cie obsa­hu toh­to slo­va, je lás­ka k ľud­skej múd­ros­ti. Nie je to lás­ka k bytos­ti. Nie je to lás­ka k Bohu, nie je to lás­ka k blíž­ne­mu – je to opač­ne ako v kres­ťan­stve. Pod­sta­ta živej vie­ry živé­ho kres­ťan­stva je lás­ka k Bohu (bytos­ti) a lás­ka k blíž­ne­mu (bytos­ti). O nie­čo iné ide vo filo­zo­fii a o nie­čo iné v bib­lic­kom kres­ťan­stve. Filo­zo­fia sa od teoló­gie odli­šu­je. Vo filo­zo­fii roz­ho­du­je len hod­no­ver­né (auten­tic­ké) a dolo­že­né roz­umo­vé pozna­nie. V kres­ťan­stve (v kres­ťan­skej vie­re) je auto­ri­ta na prvom mies­te, vo filo­zo­fii však na mies­te poslednom.

Všim­ni­me si dve skutočnosti:

1. Zdro­jom filo­zo­fie je skú­se­nosť (a nie zja­ve­nie ako hovo­rí Bib­lia, napr. Židom 1:1) a je to skú­se­nosť pre­dov­šet­kým toho, kto prí­sluš­né filo­zo­fic­ké uče­nie vytvá­ra (for­mu­lu­je). Bohom zja­ve­ná prav­da však prá­ve čas­to odpo­ru­je skú­se­nos­ti (pozri napr.: 1. Korint­ským 1:18, ale­bo Skut­ky 17:32).

2. Auto­ri­ta je vo filo­zo­fii na posled­nom mies­te. Teda aj prí­pad­ná auto­ri­ta neja­ké­ho boha, ak by filo­zo­fia exis­ten­ciu boha aj pri­púš­ťa­la. Opäť úpl­ný opak ako v Biblii.

Filo­zo­fic­ký sys­tém je posta­ve­ný na výcho­dis­kách (pred­po­kla­doch), pri­tom ale žiad­na filo­zo­fia nesta­va­la a nesta­via svo­je uče­nie na Božom zja­ve­ní! A toto je pre zau­ja­tie sta­no­vis­ka kres­ťa­na voči filo­zo­fii veľ­mi dôle­ži­té. Ak sa aj v nie­kto­rej filo­zo­fii pri­púš­ťa ale­bo pred­po­kla­dá exis­ten­cia boha ale­bo neja­ké­ho bož­stva, tak sú to boho­via pod­ľa ľud­ských pred­stáv, boho­via vytvo­re­ní ľud­skou mys­ľou. Kaž­dá filo­zo­fia pred­po­kla­dá, otvo­re­ne ale­bo skry­te, že člo­vek sám zo seba má schop­nosť poro­zu­mieť sve­tu v kto­rom žije. Poro­zu­mieť mu svo­ji­mi vlast­ný­mi schop­nos­ťa­mi a ovplyv­niť svoj vlast­ný život. Člo­vek roz­ho­du­je o pod­stat­ných veciach svo­jej exis­ten­cie pod­ľa svo­jich pred­stáv – skrát­ka člo­vek má všet­ko vo svo­jej vlast­nej ruke a moci. Pri­tom roz­hod­nu­tia, kto­ré robí, sú zalo­že­né výluč­ne na vedo­mos­tiach zís­ka­ných skú­se­nos­ťou ale­bo logic­kým uva­žo­va­ním. (V tej­to súvis­los­ti odpo­rú­čam čita­te­ľo­vi všim­núť si pod­ka­te­gó­riu „o zja­ve­ní“ nachá­dza­jú­cu sa v kate­gó­rii „Bib­lic­ké učenia“.)

Pozna­nie, vedo­mos­ti, na zákla­de kto­rých sa člo­vek roz­ho­du­je, a kto­ré ovplyv­ňu­jú jeho sprá­va­nie, sú zalo­že­né len a len na skú­se­nos­ti jed­not­liv­ca, ale­bo celej spo­loč­nos­ti, či ohra­ni­če­nej sku­pi­ny ľudí. Sú výluč­ne zalo­že­né na skú­se­nos­tiach opie­ra­jú­cich sa o mate­riál­ny svet a vychá­dza­jú zo zmys­lo­vé­ho pozna­nia. Ich for­mu­lá­cia a zovše­obec­ne­nie sa ria­di ľud­ský­mi myš­lien­ka­mi a pra­vid­la­mi. Iný­mi slo­va­mi, filo­zo­fia je čis­to die­lo člo­ve­ka s vylú­če­ním nad­pri­ro­dze­né­ho a zja­ve­nej prav­dy. Toto je teda filo­zo­fia a pod­sta­ta filozofie.

Filo­zo­fia zostá­va vždy len filo­zo­fi­ou, nech by sa jej pri­dá­va­li aké­koľ­vek prí­vlas­t­ky. Vždy to bude a zosta­ne len a len ľud­ská pred­sta­va, ľud­ské mys­le­nie a ľud­ské mud­ro­va­nie. V Pís­me máme príklad/ilustráciu s umy­tou svi­ňou (2. Pet­rov 2:22). Svi­ňa zosta­ne stá­le len svi­ňou. Nech by sa ako­koľ­vek pou­mý­va­la, nech by si na seba nale­pi­la aké­koľ­vek nálep­ky, dokon­ca aj keby si na seba navliek­la ovčiu kožu­ši­nu, vždy zosta­ne len svi­ňou. Tak je tomu aj s filo­zo­fi­ou – filo­zo­fia zosta­ne vždy len filo­zo­fi­ou – vždy je to len ľud­ská (a nie Božia!) pred­sta­va o všet­kom, o bohu, o sve­te, o živo­te atď.

Tak je tomu aj s tzv. kres­ťan­skou filo­zo­fi­ou. Aj táto „kres­ťan­ská filo­zo­fia“ nie je ničím iným než len a len filo­zo­fi­ou, kto­rá sa snáď zaodie­va do bib­lic­kých poj­mov a výra­zov, ale vo svo­jej pod­sta­te zostá­va stá­le len filo­zo­fi­ou – uče­ním ľudí, uče­ním člo­ve­ka a nie Boha.

Pís­mo je dosta­toč­né na to, aby koho­koľ­vek a kaž­dé­ho uro­bi­lo múd­rym na spa­se­nie (2. Timo­te­ovi  3:15) a nepot­re­bu­je­me nič viac – len Pís­mo a žiad­nu filo­zo­fiu. Prá­ve naopak, filo­zo­fia (aj tá „kres­ťan­ská“) nás môže zviesť z pra­vej ces­ty a zaviesť len a len do bludu.

Mno­hé filo­zo­fic­ké sys­té­my zanik­li, nie­kto­ré však pre­tr­vá­va­jú až do dneš­ných dní. Ďal­šie vzni­ka­jú a zani­ka­jú. Všet­ky sú však posta­ve­né na zákla­doch, kto­ré sa nez­ho­du­jú so základ­mi kres­ťan­stva. Nie­kto­ré sys­té­my sa podo­ba­jú na kres­ťan­stvo. Obja­vu­jú sa v nich myš­lien­ky a posto­je podob­né na kres­ťan­stvo ale­bo sa v nie­čom s kres­ťan­stvom zho­du­jú – v poj­moch, rov­na­ký slov­ník, výra­zy a pod. Napriek tomu však sto­ja pro­ti kres­ťan­stvu. A pre­to nie sú pod­kla­dom, na kto­rom by kres­ťa­nia mali sta­vať. Z ich myš­lien­ko­vé­ho mate­riá­lu by kres­ťa­nia nema­li čer­pať, osvo­jo­vať si ich, k ich myš­lien­kam by sa kres­ťa­nia nema­li hlásiť.

Nie­kto­ré filo­zo­fic­ké myš­lien­ky boli odmiet­nu­té už ranou cir­kvou v dobe apoš­tol­skej. Nie­kto­ré filo­zo­fie vysky­tu­jú­ce sa v tej dobe síce už zanik­li, ale ich pod­stat­né myš­lien­ky sa zacho­va­li v iných sys­té­moch ale­bo exis­tu­jú pod iným pome­no­va­ním. S nie­kto­rý­mi, kto­ré vznik­li v neskor­šej ale­bo v súčas­nej dobe, sa musí vyspo­ria­dať Cir­kev tých­to dní. Pís­mo a Svä­tý Duch, kto­rý nám je daný (oba­ja pomoc­ní­ci a rad­co­via spo­lu dohro­ma­dy) je pre veria­ce­ho dosta­toč­ným usmer­ne­ním a vodid­lom v tom­to sve­te a počas jeho čas­né­ho živo­ta. Pre­to by malo posta­čo­vať iba pozna­nie Pís­ma a k svoj­mu živo­tu nepot­re­bu­je­me nič iné! Tre­ba ho však dob­re poznať a ria­diť sa ním. A ešte viac, Pís­mo nabá­da v jed­no­tu vie­ry, k pozna­niu Syna Božie­ho, k mie­re dospe­los­ti plnos­ti Kris­to­vej, aby sme nebo­li zmie­ta­ní kaž­dým vet­rom uče­nia, závrat­níc­tvom ľudí mámiť do blu­du (Efez­ským 4:13 – 14). Prax je však iná.

Veria­ci v evan­je­lium aj keď vyzná­va­jú Pána Ježi­ša Kris­ta a auto­ri­tu Pís­ma, naba­ľu­jú do svo­jich mys­lí a živo­ta prv­ky z rôz­nych filo­zo­fií, ľud­ských uče­ní. A deje sa im to, čo o nich hovo­rí Pís­mo v súvis­los­ti so svrab­ľa­vý­mi uša­mi v 2. Timo­te­ovi 4:3-4 (a iné mies­ta, kto­ré varu­jú pred rôz­ny­mi nebib­lic­ký­mi uče­nia­mi). Pre­to z toh­to dôvo­du, mys­lím si, nie je na ško­du vedieť nie­čo aj o filo­zo­fic­kých uče­niach a ich pro­ti­kres­ťan­skom vply­ve a zvo­de. Nie­kto­rým z nich sa v ďal­šom bude­me veno­vať. Najprv sa pozrie­me na tie filo­zo­fie, kto­ré sa zjav­ne spo­mí­na­jú v Bib­lii a s kto­rý­mi sa stre­tá­va­li veria­ci v dobe ranej cirkvi.

Hele­niz­mus (hele­nis­ta)

V Skut­koch sa píše o hele­nis­toch a teda aj o hele­niz­me.

Slo­vo hele­niz­mus sa oby­čaj­ne pou­ží­va ozna­če­nie epo­chy sta­ro­ve­kých dejín a súčas­ne špe­ci­fic­ké­ho kul­túr­ne­ho útva­ru východ­né­ho Stre­do­mo­ria a Pred­nej Ázie po výbo­joch Ale­xan­dra Veľ­ké­ho až do doby rím­ske­ho cisá­ra Augus­ta (4. stor. pred n. l. až 1. stor. n. l.). Význam­ným kul­túr­nym stre­dis­kom hele­niz­mu bola egypt­ská Ale­xan­dria. Cha­rak­te­ris­tic­kým zna­kom hele­niz­mu je zmie­ša­va­nie (syn­kré­za) gréc­ke­ho mys­le­nia a orien­tál­nych naúk a nábo­žen­stva. Táto syn­kré­za pokra­ču­je v pre­ja­voch mno­hých až do počiat­ku stre­do­ve­ku. Z užšie­ho hľa­dis­ka pat­rí do hele­niz­mu pre­dov­šet­kým novo­pla­to­niz­mus, sto­iciz­mus, epi­ku­re­iz­mus, novo­pyt­ha­go­re­iz­mus (pyt­ha­go­rej­ci), cyniz­mus a skep­ti­ciz­mus.

Pales­tí­na (Kana­án) bola domov­skou zemou Židov. Pred­sa však väč­ši­na z nich žila mimo hra­níc Svä­tej zeme v dia­spo­re, čiže v rozp­tý­le­ní. Gréc­ky vplyv spô­so­bo­val, že mno­ho Židov v dia­spo­re postup­ne strá­ca­lo svoj vyhra­ne­ne židov­ský cha­rak­ter, kto­rý ich odli­šo­val od ostat­ných oby­va­te­ľov. Iní však zostá­va­li ver­ný­mi Žid­mi. V dia­spo­re tak exis­to­va­li dve roz­diel­ne sku­pi­ny Židov: heb­rais­ti (heb­re­ji) a hele­nis­ti.

Heb­re­ji boli tí Židia, kto­rí zosta­li ver­ní židov­skej vie­re, hovo­ri­li ara­mej­sky a zacho­vá­va­li všet­ky židov­ské zvyky.

Hele­nis­ti. Ďale­ko väč­ší počet Židov v dia­spo­re pri­jal gréc­ko-rím­sku kul­tú­ru a pre­sta­li byť Žid­mi vo všet­kom okrem vie­ry. Hovo­ri­li gréc­ky ale­bo jazy­kom tej kra­ji­ny, v kto­rej žili (pozri Skut­ky 2:6-11), pri­ja­li miest­ne oby­ča­je svo­jich suse­dov (spo­lu­ob­ča­nov) a v mno­hých prí­pa­doch sa od nich navo­nok ničím nelí­ši­li. Pohan­ské prv­ky sa obja­vi­li aj v ich boho­služ­be. Obe sku­pi­ny Židov sú spo­mí­na­né v kni­he Skut­kov v 6. kapi­to­le, kde roz­de­le­nie medzi nimi zača­lo ohro­zo­vať jed­no­tu cirkvi. 

Pla­to­niz­mus

Pla­to­niz­mus dostal meno po atén­skom filo­zo­fo­vi Pla­tó­no­vi, kto­rý žil v štvr­tom sto­ro­čí pred n. l. Pla­tón učil, že svet sa skla­dá z neko­neč­né­ho počtu vecí, z kto­rých kaž­dá je viac či menej nedo­ko­na­lou kópi­ou sku­toč­nej idei tej­to veci. Naprí­klad: Na sve­te je neko­neč­ne veľa sto­li­čiek, žiad­na z nich však nie je tou sto­lič­kou, z kto­rej sú ostat­né odvo­de­né. Oprav­do­vou a sku­toč­nou sto­lič­kou nie je žiad­na zo sto­li­čiek uro­be­ných z dre­va ale­bo iné­ho mate­riá­lu, ale aká­si idea sto­lič­ky, pod­ľa kto­rej sú všet­ky ostat­né vytvo­re­né a sú len jej tieňom.

Pod­ľa Pla­tó­na sku­toč­ným sve­tom je svet ideí. To, čo my vidí­me, sú len tie­ne, kto­ré ten sku­toč­ný svet vrhá. Pod­ľa neho všet­ky idey tvo­ria poria­dok a prvé mies­to pat­rí idei boha. Ideu boha Pla­tón nezo­sob­ňo­val, ani ju nesto­tož­nil s Bohom, stvo­ri­te­ľom toh­to sve­ta. Boh pre Pla­tó­na nebol oso­bou. Ide­ám však pri­zná­val sku­toč­nú exis­ten­ciu a ten­to svet, pod­ľa neho, je len ich nejas­ným a sko­mo­le­ným obra­zom či tieňom.

Také­to chá­pa­nie sve­ta vied­lo nevy­hnut­ne k dualiz­mu. Ak jedi­ným sku­toč­ným sve­tom je nevi­di­teľ­ný svet ideí a ak ten­to menia­ci sa koz­mos, v kto­rom člo­vek žije, je len hmlis­tým sve­tom, potom zmys­lom ľud­ské­ho bytia musí byť unik­núť z toh­to nesku­toč­né­ho sve­ta do ono­ho sku­toč­né­ho sve­ta ideí. Ces­tu k tomu­to úni­ku, kto­rý je vlast­ne pre člo­ve­ka vyslo­bo­de­ním, čiže spa­se­ním, otvo­rí medi­tá­cia a aské­za. Spá­sa je vo vede­ní (pozna­ní) a neve­do­mosť je hriech.

V Novom záko­ne pria­mo o pla­to­niz­me nie je zmien­ka ako o sys­té­me, s kto­rým by sa kres­ťan­stvo stre­tá­va­lo. Odrá­ža sa však v gnos­ti­ciz­me, kto­rý pre­kvi­tal v prvom sto­ro­čí a v novo­pla­to­niz­me, kto­ré­ho tvor­com bol Plo­ti­nus v tre­ťom sto­ro­čí náš­ho letopočtu.

Gnos­ti­ciz­mus

Gnos­ti­ciz­mus –mu, m. /gréc. – lat./ fil. nábo­žen­sko-filo­zo­fic­ký smer (1. až 3. sto­ro­čie n. l.); pod­ľa kto­ré­ho hmo­ta je zdroj zla.

Gnos­ti­ciz­mus bol sys­tém, kto­rý sľu­bo­val spa­se­nie pro­stred­níc­tvom zná­mos­ti (gréc­ky „gno­sis“ =„zná­mosť“). Boh, hovo­ria gnos­ti­ci, je prí­liš veľ­ký a prí­liš svä­tý, aby stvo­ril ten­to hmot­ný svet, kto­rý je plný poru­še­nos­ti a zvr­h­los­ti. Pre­to sa z naj­vyš­šie­ho bož­stva postup­ne vytvo­ri­la rada „ema­ná­ci퓹⁾, z nich kaž­dá nasle­du­jú­ca je o nie­čo niž­šia než tá, z kto­rej vznik­la, z kto­rej „ema­no­va­la“. Posled­ná z tých­to ema­ná­cií potom stvo­ri­la svet. Ces­ta k dosia­hnu­tiu spa­se­nia je zriek­nu­tie sa hmot­né­ho a hľa­da­nie nevi­di­teľ­né­ho, duchov­né­ho sve­ta. Z tých­to pred­po­kla­dov vyrást­li dva úpl­ne odliš­né smery:

Prvým z nich bol aske­tiz­mus. Telo je hmot­né, teda nevy­hnut­ne zlé; musí byť pre­to udr­žo­va­né pod prí­snou kon­tro­lou. Musí byť káz­ne­né. Jeho žia­dos­ti musia byť kro­te­né a potla­čo­va­né, a to čo naj­ra­di­kál­nej­šie. Nie­kto­rí gnos­ti­ci dopo­rú­ča­li prí­sny aske­tiz­mus. Apoš­tol Pavol aske­tiz­mus úpl­ne odmie­tol (Kolo­sen­ským 2:21-22).  

Dru­hý záver vyrás­tol z pred­po­kla­du, že telo je nesku­toč­né, že pra­vou (oprav­do­vou) sku­toč­nos­ťou je duch. Ak je telo pomi­nu­teľ­né a nesku­toč­né, nezá­le­ží na ňom, nezá­le­ží ani na tom, čo robí – hovo­ri­li títo gnos­ti­ci. Na spa­se­ní ducha nemô­že mať vplyv ani úpl­né povo­le­nie všet­kým žia­dos­tiam a váš­ňam tela – veď len duch zostá­va pre več­nosť. Teda opak prvé­ho záve­ru. Ten­to blud zrej­me popie­ral plnosť bož­stva Ježi­ša Kris­ta a robil z neho niž­šiu ema­ná­ciu, niž­ší Boží pre­jav, niž­šie božstvo.

Kon­flikt gnos­tic­kej filo­zo­fie s kres­ťan­stvom sa sústre­dil na oso­bu Ježi­ša Kris­ta. Ako by čis­tý, neko­neč­ný duch, nazý­va­ný Bohom, mohol mať nie­čo spo­loč­né s hmot­ným telom a obliecť si ľud­ské telo, hovo­ri­li gnos­ti­ci. Aké­koľ­vek zjed­no­te­nie ducha a tela je, pod­ľa nich, nemys­li­teľ­né. Kris­to­vo pozem­ské bytie potom vysvet­ľo­va­li dvo­ja­kým spô­so­bom: Kris­tus nebol sku­toč­ným člo­ve­kom, len sa nim zdal byť. Dru­hé vysvet­le­nie hovo­ri­lo, že duch-Kris­tus začal pre­bý­vať v ľud­skom tele Ježi­ša až pri jeho krs­te a opus­til ho pred jeho smr­ťou na krí­ži. Prvé uče­nie sa nazý­va doke­tiz­mus (od gréc­ke­ho slo­va dokeo – dom­nie­vam sa; zdá sa mi). Dru­hé cerin­tia­niz­mus – pod­ľa Cerin­tu­sa, kto­rý bol jeho naj­väč­ším obhaj­com. Obe uče­nia boli veľ­kým nebez­pe­čen­stvom pre cir­kev²⁾.

Doke­tiz­mus uro­bil z ľud­ské­ho Ježi­ša aké­ho­si ducha, pre­lud, kto­rý sa zdal byť člo­ve­kom, kto­rý však, pod­ľa doke­tiz­mu, vôbec neexistoval.

Cerin­tia­niz­mus posta­vil Ježi­ša do dvoch pro­ti­kla­dov: my nemá­me mož­nosť posú­diť, kedy jed­nal a hovo­ril Ježiš-člo­vek a kedy Kris­tus-duch. Zdá sa, že apoš­tol Ján vo svo­jich epiš­to­lách vystu­po­val prá­ve pro­ti tej­to gnos­tic­kej filo­zo­fii a jej zás­tan­com a šíri­te­ľom (pozri 1. Jánov 4:3; 2. Jánov 7).

Novo­pla­to­niz­mus

Pla­tó­no­vo uče­nie pre­vzal Plo­tí­nus (204 – 269 n. l.). Neo­pla­to­niz­mus je nábo­žen­ská filo­zo­fia, zalo­že­ná na dualiz­me ako je svet­lo a tma. Pod­ľa neho je duch nevy­hnut­ne dob­rý a hmo­ta, telo nevy­hnut­ne zlá. Spa­se­nie zále­ží v úpl­nom umŕt­ve­ní teles­ných žia­dos­tí. Člo­vek musí postup­ne odstu­po­vať od živo­ta, kto­rý je určo­va­ný ľud­ský­mi vne­ma­mi a je na nich závis­lý a začať žiť život ducha, čo bude nako­niec dovŕ­še­né smr­ťou. Vte­dy pre­sta­ne zlý vplyv tela a začne pra­vý duchov­ný život. Pod­ľa novo­pla­to­niz­mu duchov­ný život nebu­de dosia­hnu­tý inte­lek­tu­ál­nym úsi­lím o pozna­nie, ale mys­tic­kým pono­re­ním sa do nekonečna.

Mys­le­nie (filo­zo­fia) gnos­ti­ciz­mu a novo­pla­to­niz­mu vytvo­ri­lo hlbo­kú prie­pasť medzi duchom a telom a to nie­len v zmys­le meta­fy­zic­kom (obo­je bolo pod­ľa nich nezlu­či­teľ­né), ale tiež v zmys­le etic­kom (duch je dob­rý, telo je zlé). Násled­kom toho nie je v tých­to filo­zo­fic­kých sys­té­moch mies­to pre kres­ťan­ské uče­nie o stvo­re­ní a pre akú­koľ­vek jed­no­tu člo­ve­ka s Bohom. Vykú­pe­nie je nepot­reb­né a nemož­né, pre­to­že žiad­ne dia­nie, kto­ré sa odo­hrá­va v hmot­nom sve­te, nemô­že ovplyv­niť sku­toč­ný svet ducha. Vzkrie­se­nie tela by bolo neod­pus­ti­teľ­ným omy­lom, pre­to­že by len zno­vu obno­vi­lo zlú hmot­nú existenciu.

Pyta­go­re­iz­mus

Pyta­go­ras zo Samu (580 – 500 pred n. l.). Gréc­ky filo­zof a hlav­ná posta­va pyta­go­re­iz­mu. Pyta­go­rej­ci pova­žo­va­li čís­la za základ bytia. Čís­la, pod­ľa nich, majú zvlášt­ny význam a moc (čísel­ná mys­ti­ka). Pri­pi­so­va­nie skry­té­ho, mys­tic­ké­ho význa­mu čís­lam sa zacho­val až do dnes. Môže­me sa s tými­to postoj­mi stret­núť v rôz­nych situ­áciách pri zdô­raz­ňo­va­ní ale­gó­rií (uče­nie posta­ve­né na ale­gó­rii) a čísel­nej sym­bo­li­ky.

Pyta­go­rej­ci hlá­sa­li pre­vte­ľo­va­nie duší a več­ný návrat toho isté­ho. Telo pova­žo­va­li za väze­nie duše. V súčas­nos­ti sa vplyv pyta­go­re­iz­mu (od 1. sto­ro­čia pred n. l. je to tzv. novo­py­ta­go­re­iz­mus) pre­ja­vu­je napr. aj v nume­ro­ló­gii³⁾.

Táto filo­zo­fia je v roz­po­re s kres­ťan­stvom svo­jou mys­ti­kou čísel­nej sym­bo­li­ky a rein­kar­ná­ci­ou. Pod­sta­tou a zákla­dom kres­ťan­skej vie­ry a všet­ké­ho čo exis­tu­je, je Ježiš Kris­tus a nie čís­la. Skr­ze neho vznik­lo všet­ko čo vznik­lo a všet­ko v ňom povs­ta­lo a sto­jí (Kolo­sen­ským 1:16-17). Pís­mo tiež uvá­dza: „A ako je ulo­že­né ľuďom raz zomrieť, a potom súd“ (Židom 9:27).

Uče­nie pyta­go­re­iz­mu, toto pohan­ské uče­nie (filo­zo­fia), sa zacho­va­lo až do dneš­ných dní nie­len v nume­ro­ló­gii, ale žiaľ aj v cir­kev­ných spo­lo­čen­stvách. Obzvlášť v jed­nom pro­tes­tant­skom spo­lo­čen­stve, kde sa pre­zen­tu­je aj na boho­služ­bách, či bib­lic­kom vyučo­va­ní. Viem to z vlast­nej skú­se­nos­ti, lebo jed­né­ho také­ho vyučo­va­nia aj boho­služ­by som bol účastník. 

Epi­ku­re­iz­mus

Epi­ku­re­iz­mus v užšom zmys­le je uče­nie Epi­ku­ra zo Samu a jeho ško­ly. Epi­ku­ros zo Samu (341 – 270 pred n. l.), gréc­ky filo­zof, zakla­da­teľ epi­ku­rej­skej ško­ly. Hlav­ným rysom epi­ku­re­iz­mu je mate­ria­lis­tic­ká a na zmys­lo­vom vní­ma­ní zalo­že­ná eti­ka, vidia­ca bla­ho člo­ve­ka v uváž­li­vo vole­nej a neru­še­ne pre­ží­va­nej slas­ti. Múd­ry člo­vek usi­lu­je o ničím neo­tra­si­teľ­ný pokoj svo­jej duše, kto­rý sa dosta­vu­je, ak pre­ko­ná strach zo smr­ti a z bohov. Epi­ku­rej­ci mali na smrť nasle­dov­ný názor: Pokiaľ sme tu, smrť tu nie je. Keď prí­de smrť, my už tu nebu­de­me. Teda: Pre­čo sa zne­po­ko­jo­vať? Nemá­me dôvod sa báť smr­ti. To je taký typic­ký postoj a mys­le­nie v rám­ci gréc­kej filo­zo­fie a gréc­kej múd­ros­ti a logi­ky. Samoz­rej­me je to pro­ti tomu, čo zja­vu­je Písmo.

Zo zacho­va­lých zlom­kov (dopi­sy a tézy) ply­nie, že za naj­vyš­šie dob­ro epi­ku­rej­ci pova­žo­va­li dušev­nú slasť a za cieľ pozna­nia vnú­tor­né oslo­bo­de­nie člo­ve­ka. Epi­ku­rej­ci pre­vza­li Demok­ri­tov ato­miz­mus a to zvlášť Luc­ré­tius Carus, pod­ľa kto­ré­ho svet vzni­kol z mrač­na ató­mov, z kto­rých nie­kto­ré sa náho­dou vychý­li­li zo svo­jej drá­hy a zra­zi­li sa s iný­mi. Tie­to zráž­ky spô­so­bi­li ďal­šie zráž­ky, až sa nako­niec všet­ko sfor­mo­va­lo v nám zná­my ves­mír. Táto koz­mo­ló­gia vzdia­le­ne pri­po­mí­na súčas­nú evo­luč­nú teóriu vývo­ja vesmíru.

V sta­rých gréc­kych filo­zo­fiách a uče­niach môže­me roz­poz­ná­vať pôvod mno­hých súčas­ných uče­ní a názo­rov. Aj toto Luc­ré­ti­ovo uče­nie pri­po­mí­na to, čo učí súčas­ná koz­mo­ló­gia Big-Bang, že sa toto udia­lo v neja­kom časo­vom oka­mi­hu po Veľ­kom tresku.

Vo sve­te, v kto­rom všet­ko vznik­lo náho­dou, nemô­že byť reči o zmys­le a cie­li všet­ké­ho dia­nia, nemô­že byť v ňom ani koneč­né či abso­lút­ne dob­ro. Epi­ku­ros pove­dal, že „naj­vyš­ším dob­rom“ je roz­koš, kto­rú defi­no­val ako neprí­tom­nosť boles­ti. Nie­ke­dy sa myl­ne vykla­dá, že pro­pa­go­val zmy­sel­nosť; naopak, vie­dol k hľa­da­niu takej rados­ti, kto­rá by člo­ve­ko­vi poskyt­la ďal­šie a pln­šie uspo­ko­je­nie. Epi­ku­re­iz­mus neob­ha­ju­je roz­mar­nosť, avšak nekla­die žiad­ne medze sebectvu.

Epi­ku­re­iz­mus je v zása­de pro­ti­ná­bo­žen­ský. Nebo­lo tre­ba žiad­nej tvo­ri­vej sily, pre­to­že všet­ko vznik­lo náho­dou; neexis­tu­je ani žiad­na vedú­ca a k cie­ľu sme­ru­jú­ca Myseľ. O bohoch epi­ku­rej­ci však hovo­ri­li a nepo­pie­ra­li ich exis­ten­ciu. Tí však, pod­ľa ich uče­nia obý­va­jú nebo, kto­ré je kde­si ďale­ko a tam si uží­va­jú rados­ti a nezau­jí­ma­jú sa o všed­né veci člo­ve­ka. Epi­ku­re­iz­mus sa sna­žil byť teis­tic­ký, v sku­toč­nos­ti však bol ate­is­tic­ký, pre­to­že boh, kto­rý je neprí­stup­ný ľud­ským bie­dam a nezau­jí­ma sa o nich, ako­by vôbec nebol.

Medzi ľuď­mi bola táto filo­zo­fia veľ­mi popu­lár­na, pre­to­že si neho­ve­la v abs­trakt­nom mys­le­ní. Dovo­lá­va­la sa cito­vých zdô­vod­ne­ní. Zdô­vo­dňo­va­la to, čo aj tak väč­ši­na ľudí robi­la: pre­hla­so­va­la roz­koš za naj­vyš­ší cieľ a zmy­sel živo­ta. Odstrá­ni­la kaž­dú myš­lien­ku o hrie­chu a o zod­po­ved­nos­ti pred koneč­ným súdom. Neho­vo­ri­la o nesmr­teľ­nos­ti; člo­vek je zhlu­kom ató­mov a nepre­tr­vá­va (nepre­ži­je) svo­je telo. Nemô­že­me sa pre­to diviť, že atén­ski sa smia­li Pav­lo­vi, keď im kázal „Ježi­ša a zmŕt­vychvs­ta­nie“ (Skut­ky 17: 18, 32).

Sto­iciz­mus

V Skut­koch sa spo­lu s epi­ku­rej­ca­mi spo­mí­na­jú aj sto­ici (Skut­ky 17:18). Sto­iciz­mus zalo­žil cyper­ský občan Zenó (340 – 256 pred n. l.). Zenó neuz­ná­val žiad­ne osob­né bož­stvo. Učil, že svet je ovlá­da­ný „abso­lút­nym roz­umom“, ale­bo „bož­skou vôľou“. Roz­um pre­bý­va vo sve­te a svet napl­ňu­je. Svet sa vyví­ja cie­ľa­ve­do­me. Naj­vyš­ším cie­ľom člo­ve­ka je, aby sa pris­pô­so­bil naj­vyš­šie­mu Roz­umu. Osob­né poci­ty sú pri tom nedô­le­ži­té, dokon­ca aj škod­li­vé, pre­to­že pre­ká­ža­jú roz­umo­vé­mu rie­še­niu ľud­ských prob­lé­mov. Cie­ľom sto­ikov je doko­na­lá seba­kon­tro­la, neovp­lyv­ne­ná cito­vý­mi stavmi.

Sto­ici veri­li, že svet je taký, aký má byť a že všet­ko dia­nie v ňom je určo­va­né Proz­re­teľ­nos­ťou. Člo­vek nemô­že žiad­nym spô­so­bom zme­niť ale­bo zasta­viť neúp­ros­ný beh uda­los­tí; môže ho len pri­jať a pod­ro­biť sa mu. Ten­to fata­lis­tic­ký pohľad na dia­nie pris­pie­va k seba­kon­tro­le a násled­kom toho bol u sto­ikov pomer­ne vyso­ký štan­dard mrav­nos­ti. Sto­iciz­mus uchva­co­val prí­snu záko­nic­kú (lega­lis­tic­kú) myseľ Rimanov.

Aj pri svo­jej mrav­nos­ti nemá sto­iciz­mus žiad­ne spo­loč­né zákla­dy s kres­ťan­stvom. Sto­ici nepriz­ná­va­jú člo­ve­ku slo­bod­nú vôľu, neuz­ná­va­jú ani sku­toč­nú exis­ten­ciu zla. Kaž­dé čias­toč­né zlo je pre nich čas­ťou väč­šie­ho dob­ra. Taký­to vzťah k veciam vylu­ču­je akú­koľ­vek myš­lien­ku na nápra­vu exis­tu­jú­cich spo­lo­čen­ských sys­té­mov. Ako jed­not­li­vec je kaž­dý člo­vek povin­ný jed­nať mrav­ne a pris­pô­so­biť sa Roz­umu, kto­rý pozná­va; nie je však povin­ný sna­žiť sa zme­niť údel ľudí oko­lo seba ale­bo ich ako­koľ­vek chrá­niť pred zlom.

Sto­ici nepoz­na­jú žia­den osob­ný vzťah k Bohu. Prí­ro­da jed­ná s kaž­dým nestran­ne. Myš­lien­ka aké­ho­koľ­vek osob­né­ho vzťa­hu ku Koz­mic­ké­mu roz­umu ale­bo ku Koz­mic­ké­mu dia­niu sa im zda­la tak nezmy­sel­nou, ako pre­ja­vo­vať nák­lon­nosť naprí­klad k záko­nu gra­vi­tá­cie. Boh nemá záu­jem o osob­né veci člo­ve­ka, lebo on sám nie je osob­ný. Sto­iko­vi zvesť evan­je­lia o Bohu, kto­rý poslal svoj­ho Syna na smrť, aby tak pre­mo­hol zlo hrie­chu, muse­la pri­pa­dať úpl­ne smieš­na. Sto­iciz­mus nie je zlu­či­teľ­ný s kres­ťan­stvom, a to ani vo svo­jich pred­po­kla­doch, ani vo svo­jich dôsled­koch, hoci mrav­nosť sto­ikov sa v mno­hom podo­bá mrav­nos­ti kresťanov.

Cyniz­mus a skepticizmus

Cyniz­mus vyrás­tol z uče­nia Sok­ra­ta, kto­rý učil, že člo­vek s malý­mi požia­dav­ka­mi má nádej žiť aj tam, kde iný člo­vek hynie. Cyni­ci pre­hla­so­va­li za naj­vyš­šiu cnosť nemať vôbec žiad­ne požia­dav­ky. Člo­vek musí vedieť svo­je žela­nia a túž­by pre­môcť, aby nebol nimi pre­má­ha­ný. Cyni­ci odlo­ži­li všet­ky plat­né nor­my a všet­ky zvyk­los­ti spo­loč­nos­ti, v kto­rej žili a sta­li sa vylo­že­ný­mi indi­vi­du­alis­ta­mi. Čas­to zámer­ne hovo­ri­li a jed­na­li nesluš­ne a to len pre­to, aby uká­za­li, že sú iní.

Skep­ti­ciz­mus   Prvým skep­ti­kom bol Pyrr­ho z Elis (365-295 pred n. l.). Ich uče­nie je v struč­nos­ti toto: Naše pozna­nie sa zakla­dá na skú­se­nos­tiach, pre­to preň nie­to žiad­ne­ho pev­né­ho kri­té­ria. Skú­se­nos­ti jed­né­ho člo­ve­ka sú totiž­to odliš­né od skú­se­nos­tí dru­hé­ho. Skú­se­nos­ti z dvoch rov­na­kých uda­los­tí sa líšia pod­ľa pod­mie­nok a času pozo­ro­va­nia. Všet­ky výro­ky a súdy sú rela­tív­ne: bre­me­no, kto­ré je pre nie­ko­ho ľah­ké, pre dru­hé­ho môže byť ťaž­ké. Žiad­ny súd (úsu­dok) nie je plat­ný, ak nie je daný pev­ný výcho­dis­ko­vý bod pre uvažovanie.

Keby sa skep­ti­ci ria­di­li pod­ľa svoj­ho uče­nia, nemoh­li by uro­biť žiad­ne pre­hlá­se­nie ani sami o sebe, pre­to­že žiad­ne tvr­de­nie nepo­va­žu­jú za pev­ne pri­ja­teľ­né. Pre­to skep­ti­ciz­mus kon­čí v úpl­nom inte­lek­tu­ál­nom rozklade.

Cyni­ci a skep­ti­ci odlo­ži­li všet­ky uzná­va­né nor­my jed­na­nia a mys­le­nia. Prví odlo­ži­li nor­mu mrav­nos­ti a dru­hý nor­mu inte­lek­tu. Kres­ťan­stvo sa od oboch líši tým, že má Boha, kto­rý je pre člo­ve­ka naj­vyš­šou a koneč­nou nor­mou. Učí, že člo­vek je na Bohu nut­ne a úpl­ne závis­lý – čo obme­dzu­je nezá­vis­losť cyni­kov – a že Boh je počiat­kom všet­ké­ho mys­le­nia, tak­že jeho zja­ve­nie slú­ži ako regu­lu­jú­ci fak­tor k zís­ka­niu pozna­nia skr­ze skúsenosti.

Rôz­ne filo­zo­fie o sebe pre­hla­su­jú, že prav­du (neus­tá­le) hľa­da­jú. Tým sami o sebe pre­hla­su­jú, že prav­du (celú a úpl­nú) nepoz­na­jú a nevlast­nia ju. Filo­zo­fia tým pri­zná­va, že nie je úspeš­ná v pozna­ní prav­dy. Kres­ťan­stvo prav­du pozná:

Pís­mo pred filo­zo­fi­ou dôraz­ne varuje:

„Hľaď­te, aby vás nie­kto neza­jal v lúpež filo­zo­fi­ou <Svet­skou múd­ros­ťou> a prázd­nym zvo­dom učiac pod­ľa poda­nia ľudí, pod­ľa živ­lov sve­ta a nie pod­ľa Kris­ta,  lebo v ňom pre­bý­va všet­ka plnosť bož­stva teles­ne“  (Kolo­sen­ským 2:8-9)

„Gré­ci hľa­da­jú múd­rosť… my káže­me ukri­žo­va­né­ho Kris­ta“ (1. Korint­ským 1:22-23)

A on, to Slo­vo sa sta­lo telom a stá­ni­lo medzi nami, a hľa­de­li sme na jeho slá­vu, na slá­vu ako jed­no­ro­de­né­ho od Otca a bol plný milos­ti a prav­dy  (Ján 1:14).

A Ježiš mu pove­dal: Ja som ces­ta i prav­da i život… (Ján 14:6)

Lebo sa zaľú­bi­lo Otco­vi, aby v ňom pre­bý­va­la všet­ka plnosť… (Kolo­sen­ským 1:19)

 

Pou­ži­tá literatúra:

1. Veľ­ký slov­ník cudzích slov, vyda­va­teľ­stvo SAMO, Bra­ti­sla­va – Pre­šov 2003

2. Filo­so­fic­ký slov­ník, Nakla­da­tels­tví Olo­mouc 2002

3. Mer­rill C. Ten­ney, O Novém záko­ně, ICI, 1988, str. 63 – 69

 

Poznám­ky:

1) ema­ná­cia /lat./ – odb. vyža­ro­va­nie, vyte­ka­nie; filoz. uče­nie o vzni­ku menej doko­na­lej­ších javov z vyš­šie­ho, doko­na­lej­šie­ho prin­cí­pu; sve­ta z bož­stva ale­bo idey.

2) A v rôz­nej svo­jej modi­fi­ká­cii sú nimi ešte aj dodnes. Naprí­klad uče­nie, že: Medzi fyzic­kým telom a duchov­ným telom (duchom; vnú­tor­ným člo­ve­kom) sa nachá­dza tzv. astrál­ne telo a hriech fyzic­ké­ho tela (naprí­klad smils­tvo) sa pre­to náš­ho ducha nedot­kne, neza­siah­ne ho; a pre­to údaj­ne môže­me hre­šiť koľ­ko chce­me. Nech sa však tak nesta­ne! – ako je uve­de­né v Pís­me, Rím­skym 3:8. Člo­ve­če, ute­kaj ďale­ko od hriech ako len vlá­dzeš. Rím­skym 6:1-2, 15.

3) nume­ro­ló­gia – ezoterická/mystická náuka, kto­rá sa zaobe­rá pred­po­ve­da­ním schop­nos­tí a osu­du jedin­ca z pres­né­ho úda­ju času a mies­ta jeho naro­de­nia s pri­hliad­nu­tím na astro­lo­gic­ké javy.

 

Upra­ve­né: 29. sep­tem­ber 2024