Boh je. To nie je nie­čo, čo sa dá doká­zať. Ani nie je potreb­né doká­zať to. Člo­vek má v sebe zabu­do­va­né vedo­mie Boha. Je to nie­čo, čo člo­vek vie vo svo­jom srd­ci, nie­čo, čo pozos­ta­lo z čias, keď člo­vek cho­dil s Bohom a poslú­chal jeho zákon. Člo­vek má ešte stá­le zmy­sel pre ten­to zákon, čo je zjav­né z jeho zmys­lu pre dob­ro a zlo. A navy­še je tu nad nami oblo­ha a vôkol nás tvor­stvo, kto­ré sved­čia o Božej več­nej moci a jeho božstve.

Ak sa obrá­ti­me na Bib­liu, potom sa môže­me dozve­dieť o Bohu ove­ľa viac, než len to, že exis­tu­je. V Bib­lii Boh zja­vil ľud­ské­mu poko­le­niu všet­ko, čo o ňom potre­bu­je­me vedieť, a všet­ko, čo od nás poža­du­je. Všet­ky kni­hy Bib­lie majú svoj pôvod v Bohu. Pisa­te­lia, ľudia, boli „nese­ní“ Svä­tým Duchom takým spô­so­bom, že napí­sa­li pres­ne to, čo Boh plá­no­val napí­sať. Slo­vá, kto­ré napí­sa­li, sú slo­va­mi, kto­ré Boh chcel, aby boli zapí­sa­né. To, že slo­vá pisa­te­ľov sú Boží­mi slo­va­mi, nija­ko nevy­lu­ču­je to, že pisa­te­lia pri písa­ní pou­ži­li vlast­né nada­nie a vlast­nú osob­nosť. Bib­lia nie je ľud­ským slo­vom, ale Božím slo­vom. To zna­me­ná, že nemu­sí­me sedieť a dumať nad tým, aký je Boh. Nemu­sí­me si nič domýš­ľať. On nám v Pís­me uká­zal samé­ho seba.

Duch

Boh nám hovo­rí, že je Duch (Ján 4:24). Na roz­diel od nás nemá telo. Je nevi­di­teľ­ný – nikto ho nikdy nevi­del, ani ho nemô­že vidieť (1. Timo­te­ovi 6:15–16). Nie je mož­né vní­mať ho zmys­la­mi, odvá­žiť ho, či ho pome­rať. Prav­dou je, že nie­ke­dy číta­me o jeho očiach, jeho ušiach, jeho ústach, a tak ďalej. Avšak to je len spô­sob, ako Boh umož­nil našim úbo­hým mys­liam pocho­piť, že vidí všet­ky veci, poču­je mod­lit­by svoj­ho ľudu a dáva sa poznať. Boha si nemož­no pred­sta­viť, vyob­ra­ziť ani nija­ko inak stvár­niť a on sám nám zaka­zu­je, aby sme sa pokú­ša­li neja­ko ho zobra­ziť (Exo­dus 20:4).

Pri­tom si musí­me uve­do­miť, že Boh je osob­ný Duch. Iný­mi slo­va­mi, nesmie­me si o ňom mys­lieť, že je Nie­čím, čo nedo­ká­že­me opí­sať. Musí­me o ňom zmýš­ľať ako o Nie­kom. Má mená. Naj­zná­mej­ším z nich je „Jeho­va“ ale­bo „Hos­po­din“. Toto meno je ver­zi­ou heb­rej­ské­ho mena „Jah­ve“, kto­ré sa v slo­ven­ských bib­liách oby­čaj­ne pre­kla­dá ako „Hos­po­din“. Boh s ľuď­mi komu­ni­ku­je. Via­ce­rí ľudia sa sta­li zná­my­mi ako Boží „pria­te­lia“ (Exo­dus 33:11; Jaku­bov 2:23). Od úpl­ne prvej stra­ny Bib­lie číta­me, že Boh hovo­rí, a tak­to to pokra­ču­je až po posled­nú stra­nu. Zno­va a zno­va sa učí­me, že je mož­né Boha poznať. Nebo­lo by to mož­né, ak by bol Boh iba silou ale­bo pôso­be­ním, kto­ré by sme nedo­ká­za­li popísať.

Veľmi veľký

Pre­to­že Boh je Duch, nie je v ničom nija­ko obme­dze­ný a neexis­tu­je žiad­na oso­ba ale­bo vec, kto­rá by sa mu podo­ba­la ale­bo sa k nemu dala pri­rov­nať (Izaiáš 40:18).

Čo sa týka pries­to­ru, je vša­de (1. Krá­ľov 8:27; Žalm 139:7–10). „Či azda ja nevy­pl­ňu­jem nebies i zeme?, hovo­rí Hos­po­din“ (Jere­miáš 23:24). Boh sa nachá­dza na všet­kých mies­tach v kaž­dom časo­vom oka­mi­hu a neexis­tu­je mies­to, kde by nebol prí­tom­ný. Nemô­že­me roz­mýš­ľať tak, že na neja­kom kon­krét­nom mies­te vo ves­mí­re náj­de­me len časť Boha. Nachá­dza sa tam celý Boh. Je tam prí­tom­ný v celej svo­jej majes­tát­nos­ti a slá­ve a v úpl­nos­ti svo­jej exis­ten­cie. Toto pla­tí o všet­kých mies­tach v kaž­dom čase. Ako je to mož­né? Naše smr­teľ­né mys­le to nedo­ká­žu pocho­piť. Koneč­ný (v čase a pries­to­re obme­dze­ný) člo­vek nedo­ká­že pocho­piť neko­neč­nosť. Ostá­va nám len veriť tomu, čo nám Boh o sebe zja­vil, čo o sebe pre­hlá­sil, a poklo­niť sa v zbož­nom úžase.

Čo sa týka času, Boh je več­ný (Izaiáš 40:28; Haba­kuk 1:12). „Od veku na vek si ty sil­ný Boh!“ (Žalm 90:2). Iba on sám je nesmr­teľ­ný; nesmr­teľ­nosť má sám v sebe a zo seba (1. Timo­te­ovi 6:16). Obý­va več­nosť a jeho rokom niet kon­ca (Izaiáš 57:15; Židom 1:11–12). Aj toto je mimo náš­ho chá­pa­nia. Všet­ko má svoj počia­tok v ňom, ale on sám nemá počia­tok. On je, vždy bol a vždy bude. To je to, čo vyjad­ru­je sta­ro­by­lý výrok: „svet bez kon­ca“, kto­rý sa čas­to pou­ží­va na nie­kto­rých boho­služ­bách. V Bohu niet nija­kej zme­ny: nikdy v ňom neexis­to­va­la žiad­na zme­na ani nikdy nebu­de, pre­to­že zostá­va stá­le ten istý (Mala­chiáš 3:6; Jaku­bov 1:17). Všet­ky veci sú závis­lé na ňom, ale jeho vlast­ná exis­ten­cia nezá­vi­sí od ničo­ho a niko­ho iné­ho než neho samot­né­ho. On je pra­me­ňom svo­jej vlast­nej exis­ten­cie. Pre­to jed­ným z jeho mien je „Živý Boh“ (Zja­ve­nie 7:2). Toto je aj dôvod, pre­čo Moj­ži­šo­vi ozná­mil svo­je meno ako „Som, kto­rý som“ (Exo­dus 3:14).

Čo sa týka pozna­nia, Boh vie a pozná všet­ko (Žalm 139:2–5; 1. Jánov 3:20). Jeho pozna­nie je neko­neč­né, „jeho roz­um­nos­ti nie­to počtu“ (Žalm 147:5). My sa musí­me učiť krok za kro­kom a naše pozna­nie je vždy malé. Čo sa týka Boha, pri ňom sa nedá hovo­riť o uče­ní sa. On vždy pozná všet­ko tak, ako to v sku­toč­nos­ti je. Jeho pozna­nie a roz­um­nosť nemá hra­níc. Pre nás zostá­va tajom­stvom, ako to tak môže byť. Pre Boha však nič nie je tajom­stvom. Neexis­tu­je nič, čomu by nero­zu­mel v plnos­ti. Neexis­tu­je nič, o čom by neve­del, čo by zaned­bal; nič, v čom by si bol neis­tý. To samoz­rej­me zna­me­ná, že ho nemož­no pod­viesť ani oklamať.

Čo sa týka moci, uči­ní čokoľ­vek, čo sa mu zapá­či (Žalm 135:6; Daniel 4:34). „Náš Boh činí všet­ko, čo chce“ (Žalm 115:3). O tom, čo sa mu ľúbi uči­niť, roz­ho­du­je vo svo­jej vlast­nej pri­ro­dze­nos­ti. Pre­to­že je svä­tý, nikdy sa nemô­že roz­hod­núť odchý­liť sa od toho, čo je čis­té a správ­ne. Pre­to­že je doko­na­lý v kaž­dom ohľa­de, nikdy sa nemô­že roz­hod­núť zme­niť sa. Aká­koľ­vek zme­na by bola zme­nou k lep­šie­mu ale­bo k hor­šie­mu. Ak by sa zme­nil k lep­šie­mu, zna­me­na­lo by to, že ešte nebol doko­na­lý. Ak by sa zme­nil k hor­šie­mu, stal by sa menej doko­na­lým. Prav­dou je, že Boh sa nie­ke­dy roz­hod­ne zme­niť spô­sob, akým zaob­chá­dza s ľuď­mi, ale to je pre­to, že zme­na nasta­la na stra­ne ľudí, a nie pre­to, že by zme­na nasta­la v ňom. Kaž­dá jed­na vec, kto­rú si zau­mie­ni vyko­nať, sa sta­ne (Izaiáš 46:10). Pre­to­že len on sám je Boh a všet­ky ostat­né bytos­ti sú jeho stvo­re­ním, nie je mož­né odo­lať jeho vôli (Rím­skym 9:19; Daniel 4:34). Všet­ko v tom­to ves­mí­re, nech je to aká­koľ­vek drob­nosť, slú­ži jeho záme­ru. Kaž­dá vec, aj tá naj­men­šia, napl­ní účel, kto­rý Boh pre ňu určil a naplá­no­val (Efez­ským 1:11).

Jedinečný

To, o čom sme dopo­siaľ hovo­ri­li, nám pre­zrá­dza, aký je Boh sám v sebe. Avšak nesta­čí pove­dať, že Boh je osob­ný Duch, kto­rý je vša­de, kto­rý je več­ný, vše­ve­dia­ci a vše­moc­ný. Aký je ten­to Boh? Čo za Boha je ten­to Boh?

Je svä­tý. „Boh je svet­lo, a niet v ňom nija­kej tmy“ (1. Jánov 1:5). Jeho cha­rak­ter je doko­na­lý. Je čis­tý a úpl­ne slo­bod­ný od zlých a nečest­ných motí­vov, myš­lie­nok, slov a činov. Je však veľ­mi ťaž­ké vysvet­liť pres­ne to, čím svä­tosť je. Nebes­ké bytos­ti obklo­pu­jú­ce Boží trón sú úpl­ne slo­bod­né od akej­koľ­vek nečis­to­ty, a pred­sa sa nedo­ká­žu poze­rať na Božiu majes­tát­nosť. Navzá­jom na seba vola­jú v neus­tá­va­jú­com úža­se: „Svä­tý, svä­tý, svä­tý Hos­po­din Zástu­pov…“ (Izaiáš 6:3). Niet divu, že Boh je opí­sa­ný ako „veli­čen­stve­ný v svä­tos­ti“ (Exo­dus 15:11). Je to svä­tosť, kto­rá ho vyčle­ňu­je a činí jedi­neč­ným ako toho, kto je úpl­ne odliš­ný od všet­kých stvo­re­ných bytos­tí, kto­ré uči­nil (Žalm 99:3; Izaiáš 40:25). Ako sa môže člo­vek pri­blí­žiť k také­mu­to Bohu? (Žalm 24:3.) Je „pri­čis­tých očí“, než aby hľa­del na zlé, a nemô­že sa dívať na trá­pe­nie (Haba­kuk 1:13).

Je spra­vod­li­vý. „Hos­po­din je spra­vod­li­vý vo všet­kých svo­jich ces­tách“ (Žalm 145:17) a v tom sa nikdy neme­ní (Sofo­niáš 3:5). Jeho vlá­da nad tvor­stvom je pev­ne zalo­že­ná na dvoch pilie­roch – pilie­roch spra­vod­li­vos­ti a súdu (Žalm 97:2). Vždy činí to, čo je správ­ne a spra­vod­li­vé. Kaž­dý výrok, kto­rý vyne­sie, je opráv­ne­ný, a nie je mož­né vyčí­tať mu žia­den súd či Boží trest, pre­to­že je neob­lom­ne a neomyl­ne spra­vod­li­vý (Gene­zis 18:25; Žalm 51:4). Aké upo­ko­ju­jú­ce je to, že prá­ve on a len on sám bude súdiť svet. Posled­ný súd bude spra­vod­li­vý. Na tom súde sa nesta­ne žiad­na chy­ba. Nikto od Boha nedos­ta­ne ani viac, ani menej, než si zaslú­ži (Žalm 96:13).

Je milu­jú­ci. „Boh je lás­ka“ (1. Jánov 4:8, 16). On je „Hos­po­din, sil­ný Boh ľútos­ti­vý a milo­srd­ný, dlho zho­vie­va­jú­ci a veľ­ký čo do milos­ti a prav­dy“ (Exo­dus 34:6); Boh „milos­ti a milo­sr­den­stva“ (Žalm 51:3); „zho­vie­va­jú­ci a veľ­ký čo do milos­ti“ (Joel 2:13; Jonáš 4:2); kto­rý „má záľu­bu v milos­ti“ (Miche­áš 7:18). Aké je to úchvat­né! Svä­tý Boh, kto­rý je nekom­pro­mis­ne spra­vod­li­vý, je lás­ka. Jeho spra­vod­li­vosť poža­do­va­la moje potres­ta­nie a táto požia­dav­ka bola uspo­ko­je­ná, keď nevin­ný Zástup­ca zomrel namies­to mňa (1. Pet­rov 3:18). Jeho lás­ka plá­no­va­la moje spa­se­nie, a pre­to poslal Spa­si­te­ľa na smrť (1. Jánov 4:10). Lás­ka a spra­vod­li­vosť nie sú pro­ti­kla­dy. V Bohu sa nachá­dza obo­je. Ako lás­ku, tak aj spra­vod­li­vosť nachá­dza­me v Božom čine na kríži.

Je dob­rý. „Hos­po­din je dob­rý ku všet­kým“ (Žalm 145:9). „Ty si dob­rý a činíš dob­re“ (Žalm 119:68). Člo­vek vo svo­jej pri­ro­dze­nos­ti dáva pred­nosť tomu, aby na Boha nemys­lel, aby si zvo­lil svo­ju vlast­nú ces­tu. Člo­vek sa vzpie­ra myš­lien­ke, že Boh by mal mať vlá­du nad ľud­ským živo­tom, a pre­to si rad­šej volí uctie­va­nie nie­čo­ho, čo si sám vybe­rie. A pred­sa je Boh kaž­dý deň dob­rý k takým­to ľuďom, kto­rí sú vskut­ku jeho nepria­teľ­mi, a činí im dob­re. „Hoci aj nene­chal seba bez sve­dec­tva činiac dob­re, dáva­júc nám daž­de z neba a úrod­né časy, napl­ňu­júc nás pokr­mom a naše srd­cia vese­los­ťou“ (Skut­ky 14:17). Dozrie­va­nie úro­dy, obži­va pre zvie­ra­tá a všet­ko ostat­né dob­ro v tom­to ves­mí­re pochá­dza od neho (Žalm 85:13,104:24–31; Jaku­bov 1:17). Avšak naj­väč­ší dôkaz jeho dob­ro­ty môže­me vidieť v tom, ako zaob­chá­dza s tými svo­ji­mi nepria­teľ­mi, kto­rí sa vzda­li svoj­ho posto­ja nená­vis­ti a obrá­ti­li sa k nemu s pros­bou o odpus­te­nie a milosť. „Lebo ty, Pane, si dob­ro­ti­vý a hoto­vý odpus­tiť a máš mno­ho milos­ti pre všet­kých, kto­rí vola­jú na teba“ (Žalm 86:5).

Je múd­ry. „Nech je meno Božie požeh­na­né od veku až na veky, lebo jeho je múd­rosť a sila“ (Daniel 2:20). Keď vidí­me krá­su a har­mó­niu Božie­ho stvo­ren­stva a zlo­ži­tosť dizaj­nu aj toho naj­men­šie­ho tvo­ra, cíti­me potre­bu pove­dať: „Aké mno­hé a veľ­ké sú tvo­je skut­ky, Hos­po­di­ne! Všet­ky si múd­re uči­nil! Zem je plná tvoj­ho ima­nia“ (Žalm 104:24). Zruč­nos­ti a schop­nos­ti, kto­ré ľudia uplat­ňu­jú a roz­ví­ja­jú, samot­ná exis­ten­cia pozna­nia a chá­pa­nia ľudí, to, že všet­ko, čo sa deje, a spô­sob, akým sa to deje, usku­toč­ňu­je Božie cie­le, plá­ny a jeho pre­du­lo­že­nie – to všet­ko je výsled­kom Božej múd­ros­ti (Izaiáš 28:23–29, 31:2; Daniel 2:21). Jeho múd­rosť a roz­um­nosť sú neko­neč­né a úpl­ne mimo našej moci pre­skú­mať ich a poro­zu­mieť im. „Ó, hlbi­no bohat­stva a múd­ros­ti a zná­mos­ti Božej! Aké nevys­py­ta­teľ­né sú jeho súdy a nevys­ti­hnu­teľ­né jeho ces­ty! Lebo kto poznal myseľ Páno­vu? Ale­bo kto kedy bol jeho rad­com, aby sa bol s ním radil? Ale­bo kto mu dal prv nie­čo, aby mu to bolo odpla­te­né? Lebo z neho, skr­ze neho a pre neho je všet­ko, Jemu slá­va na veky. Ameň.“ (Rím­skym 11:33–36).

Nepochopiteľný

Vidí­me, že to, čo Boh o sebe hovo­rí, je dosta­toč­ne zro­zu­mi­teľ­né. Všet­ko je však prí­liš úžas­né, než aby to ľud­ská myseľ moh­la pocho­piť. Nedo­ká­že­me tomu poro­zu­mieť, pre­to­že jeho myš­lien­ky a ces­ty sú tak veľ­mi vyso­ko nad naši­mi (Izaiáš 55:8–9). Doká­že­me pocho­piť, čo je prav­da, ale nedo­ká­že­me vysvet­liť, ako to tak môže byť. Naše mys­le sú prí­liš ohra­ni­če­né. Len Boh chá­pe Boha. Doká­že nie­kto­rý člo­vek vysvet­liť, ako je to mož­né, že Boh exis­tu­je ako osob­ná bytosť a nemá telo? Doká­že­me pocho­piť, ako sa môže v kaž­dom čase nachá­dzať celý Boh vša­de? Roz­umie­me naozaj tomu, že Boh nemá počia­tok, a že sa nija­ko neme­ní? Nie je to tak, že naše mys­le sú zmä­te­né, keď sa pokú­ša­me roz­mýš­ľať o tom, že Boh je vše­ve­dia­ci? Ako môže činiť všet­ko, čo sa mu zaľú­bi, bez toho, aby bol sebec­ký? Ako môže byť súčas­ne doko­na­le svä­tý, spra­vod­li­vý, milu­jú­ci, dob­rý a múdry?

Nie je mož­né odpo­ve­dať na žiad­nu z otá­zok o Bohu, kto­rá obsa­hu­je slo­vá „ako je to mož­né“. Naše smr­teľ­né mys­le sú na to pri­sla­bé. Avšak otáz­ky obsa­hu­jú­ce slo­víč­ko „ako to je“, môžu byť zod­po­ve­da­né pria­mo a jas­ne, pre­to­že Boh v Pís­me zja­vil odpo­ve­de na ne. Sme schop­ní štu­do­vať a sme schop­ní tvr­diť to, čo pove­dal Boh. Sme schop­ní pove­dať, aká je prav­da. Ale nie sme schop­ní vysvet­liť, ako to tak môže byť. Sme pre­mo­že­ní tým, čo sa učí­me. Čím via­cej o tom uva­žu­je­me, tým viac si uve­do­mu­je­me, že neexis­tu­je žiad­na iná vhod­ná reak­cia na to, čo číta­me, okrem jed­nej – a síce stať sa úcti­vým uctievačom.

Redakč­ne skrá­te­ná prvá kapi­to­la kni­hy Stu­art Oly­ott „Tra­ja sú jed­no“ (pod­ti­tul: Čo Bib­lia učí o Tro­j­i­ci), vyda­va­teľ­stvo Ordo salu­tis, Bra­ti­sla­va 2004. Pub­li­ko­va­né s lás­ka­vým súhla­som vyda­va­teľ­stva. Pub­li­ká­cia je nedo­stup­ná. Člá­nok z archívu.