Snaha ospravedlniť samého seba

Keď sa nie­kto pokú­ša ospra­vedl­niť sám seba, vždy to robí v náde­ji, že jeho ospra­vedl­ne­nie (mož­no ako ges­to dob­rej vôle) bude pri­ja­té oso­bou, kto­rej sa ospra­vedl­ňu­je. No ako uvi­dí­me v tom­to zamys­le­ní, ospra­vedl­ňo­vať pred Bohom samé­ho seba je nie­čo úpl­ne iné.

 

A hľa, neja­ký zákon­ník vstal a pokú­ša­júc ho pove­dal: Uči­te­ľu, čo mám uči­niť, aby som dedič­ne obdr­žal več­ný život? A on mu pove­dal: Čo je napí­sa­né v záko­ne? Ako čítaš? A on odpo­ve­dal a rie­kol: Milo­vať budeš Pána, svoj­ho Boha, z celé­ho svoj­ho srd­ca, z celej svo­jej duše, z celej svo­jej sily a z celej svo­jej mys­le a svoj­ho blíž­ne­ho ako samé­ho seba. A Ježiš mu pove­dal: Dob­re si odpo­ve­dal, to čiň a budeš žiť. A on chcúc sám seba ospra­vedl­niť, pove­dal Ježi­šo­vi: A kto je môj blížny? 

Lukáš 10:25-29

 

V pre­doš­lom zamys­le­ní (Ako zís­kať več­ný život) sme sa tiež veno­va­li tej­to pasá­ži, keď sa posta­vil zákon­ník a Ježi­šo­vi polo­žil otáz­ku. Chcel vedieť, čo musí uro­biť, aby zde­dil več­ný život. Namies­to pria­mej odpo­ve­de na otáz­ku mu však Pán v pod­sta­te pove­dal: „Nuž, ty si odbor­ník na Moj­ži­šov zákon, čo o tej­to veci učí Bib­lia? Ty mi povedz, čo máš robiť, aby si zís­kal več­ný život.“ Zákon­ník mu odpo­ve­dal cito­va­ním dvoch ver­šov pochá­dza­jú­cich zo sta­ro­zá­kon­ných kníh Deute­ro­nó­mium a Levi­ti­kus. V tých­to ver­šoch sa hovo­rí, že musí­me Boha milo­vať celým svo­jím srd­com, celou svo­jou dušou, celou svo­jou silou, celou svo­jou mys­ľou a záro­veň máme milo­vať svoj­ho blíž­ne­ho ako seba samé­ho. Keď zákon­ník doci­to­val tie­to ver­še, Ježiš mu na to odpo­ve­dal: „Odpo­ve­dal si správ­ne. To čiň a budeš žiť.“

       V pre­doš­lom zamys­le­ní sme sa sústre­di­li na prvú časť odpo­ve­de, v kto­rej je pri­ká­za­né milo­vať Boha celým svo­jím bytím. Sna­ži­li sme sa pou­ká­zať na to, že je abso­lút­ne nemož­né, aby nie­kto milo­val Boha abso­lút­ne a neus­tá­le (tým­to spô­so­bom), pre­to­že všet­ci sme hrieš­ni­ci. Na to, aby sme žili život doko­na­lej lás­ky k Bohu, je potreb­ný doko­na­lý člo­vek. Potom sme pokra­čo­va­li a vide­li sme, že na tej­to zemi exis­to­val len jeden doko­na­lý člo­vek, Pán Ježiš Kris­tus – a jedi­ne jeho lás­ka k Otco­vi bola abso­lút­na. Vďa­ka svo­jej doko­na­lej a neoch­vej­nej lás­ke k nemu bol spô­so­bi­lý a mohol zastu­po­vať hrieš­nych mužov a ženy, ako sme my – a teda byť nosi­te­ľom, zástup­com našich hriechov.

       No aká bola reak­cia toh­to zákon­ní­ka, keď mu Ježiš pove­dal: „To čiň a budeš žiť.“? Zvo­lal vari: „Nie je pred­sa mož­né milo­vať Boha tak, ako to on poža­du­je. Veď nikdy nemô­žem milo­vať Boha celým svo­jím bytím!“ ? Nie, svo­ju abso­lút­nu neschop­nosť činiť to, čo Boh poža­du­je, nepriz­nal. V sku­toč­nos­ti úpl­ne igno­ro­val prvú časť odpo­ve­de o potre­be doko­na­le milo­vať Boha. Mož­no vedel, že to nikdy nebu­de vedieť dosiah­nuť, ale­bo bol mož­no taký aro­gant­ný, že si mys­lel, že milo­vať Boha takým­to spô­so­bom vôbec nie je prob­lém. V kaž­dom prí­pa­de hneď pre­šiel k dru­hej čas­ti odpo­ve­de na otáz­ku „Čo musím robiť, aby som zde­dil več­ný život?“ a to meno­vi­te k požia­dav­ke milo­vať blíž­ne­ho ako seba samé­ho. Vo ver­ši 29 číta­me: A on chcúc sám seba ospra­vedl­niť, sa spý­tal Ježi­ša: A kto je mojím blíž­nym?“ To, že chcel ospra­vedl­niť samé­ho seba. nasved­ču­je, že hľa­dal spô­sob, ako uká­zať, že je schop­ný spl­niť Božie požia­dav­ky – a teda zís­kať, zaslú­žiť si več­ný život. Ako­by chcel pove­dať: „Povedz mi, čo zna­me­ná milo­vať blíž­ne­ho a ja to uro­bím pre­to, aby som zís­kal več­ný život.“

       Tu bol muž, kto­rý bol pre­sved­če­ný o svo­jej schop­nos­ti zís­kať vstup do neba vlast­ným úsi­lím. Ale, ako dúfam, uvi­dí­me, že nikto nie je ďalej od zís­ka­nia več­né­ho živo­ta ako nie­kto, kto zmýš­ľa tým­to spô­so­bom. Najprv si však pove­dz­me, že postoj toh­to zákon­ní­ka je dnes veľ­mi bež­ný. Sku­toč­nosť, že sa sna­ží­me ospra­vedl­niť samých seba, je súčas­ťou hrieš­nej pri­ro­dze­nos­ti, kto­rou dis­po­nu­je­me všet­ci. Pamä­tá­te si, čo sa sta­lo potom, čo Adam a Eva zhre­ši­li v raj­skej záh­ra­de tým, že jed­li zo zaká­za­né­ho ovo­cia? Boh sa spý­tal Ada­ma: „Jedol si zo stro­mu, z kto­ré­ho som ti pri­ká­zal nejesť?“ Adam mu na to odpo­ve­dal: „Žena, kto­rú si mi dal, mi dala ovo­cie zo stro­mu, a tak som ho zje­dol.“ Čo tým však v sku­toč­nos­ti mys­lel, bolo: „Neob­vi­ňuj mňa, vina spo­čí­va na žene, kto­rú si mi dal ty.“ Potom sa Boh obrá­til k Eve a spý­tal sa: „Čo si to uro­bi­la?“ Eva odpo­ve­da­la: „Had ma okla­mal, nuž som jed­la“. Iný­mi slo­va­mi: „To je vina hada, nie moja.“ Obi­dva­ja, Adam aj Eva odmiet­li pri­znať svo­ju vinu sna­žiac sa zva­liť vinu na nie­ko­ho iné­ho. Iný­mi slo­va­mi, chce­li ospra­vedl­niť samých seba zva­le­ním viny na nie­ko­ho iného.

       A toto odmiet­nu­tie pri­znať sa a ten­den­cia zva­ľo­vať vinu na nie­ko­ho iné­ho sú súčas­ťou pad­lej pova­hy, kto­rú sme zde­di­li všet­ci. Môže­me obvi­ňo­vať iných, svo­je pome­ry, minu­losť, dokon­ca okol­nos­ti, no jedi­ná vec, kto­rú nezná­ša­me, je pri­zna­nie si viny. Keď ľudia čelia otáz­ke, čo si mys­lia, ako sa im bude dariť, keď sa v súd­ny deň stret­nú s Bohom, bež­ne pove­dia: „Nikdy som niko­mu neub­lí­žil. Nikdy som niko­ho neza­bil ani neok­ra­dol. Sna­žím sa všet­ko robiť naj­lep­šie, ako viem.“ Všim­ni­me si, ako má člo­vek vo zvy­ku pou­ží­vať osob­né záme­no „ja“, aby ospra­vedl­nil sám seba. Stá­le to je „ja, ja a ja“. Neus­tá­le sa sna­ží­me ospra­vedl­ňo­vať samých seba. Nie­kto sa však môže spý­tať: „Aký je s tým prob­lém?” Prob­lém je v tom, že dokým sa bude­me sna­žiť ospra­vedl­ňo­vať samých seba, nikdy nebu­de­me môcť zís­kať več­ný život, pre­to­že to, čo Boh vyža­du­je, je doko­na­lá spra­vod­li­vosť, kto­rú – ako sme už vide­li, nie sme schop­ní dosiah­nuť sami. Vidí­te, Boh od nás, z našej stra­ny, nevy­ža­du­je neja­ké pri­me­ra­né úsi­lie – on, doko­na­lý a svä­tý Boh rov­na­ko vyža­du­je doko­na­losť a nikdy nebu­de akcep­to­vať naše výhovorky.

       Ako sme si už pove­da­li, nikto nesto­jí ďalej od zís­ka­nia več­né­ho živo­ta ako ten, kto sa neus­tá­le sna­ží ospra­vedl­ňo­vať sám seba. Pres­ne taký­to bol postoj Židov, o kto­rých sa zmie­ňo­val apoš­tol Pavol v desia­tej kapi­to­le svoj­ho Lis­tu Rím­skym. Napí­sal: „Lebo vydá­vam im sve­dec­tvo, že hor­lia za Boha, ale nie pod­ľa správ­ne­ho pozna­nia. Keď­že nepoz­najú spra­vod­li­vosť Božiu a sna­žia sa uplat­ňo­vať svo­ju, nepod­da­li sa spra­vod­li­vos­ti Božej.“ (Rím­skym 10:2-3) Rov­na­ko ako zákon­ník v našom zamys­le­ní sa zda­lo, že hor­lia pre Boha, no nema­li správ­ne pozna­nie. Pre­čo nema­li správ­ne pozna­nie? Pre­to­že sa rad­šej sna­ži­li ospra­vedl­niť samých seba, než aby sa pod­ria­di­li Božej spra­vod­li­vos­ti – čo zna­me­ná Božie­mu spô­so­bu zís­ka­nia, dosia­hnu­tia spravodlivosti.

       Aký je Boží spô­sob zís­ka­nia spra­vod­li­vos­ti? Je skr­ze Ježi­ša Kris­ta. Ako sme si už vysvet­li­li, je úpl­ne zby­toč­né, a naj­mä aro­gant­né pred­sta­vo­vať si, že doká­že­me ospra­vedl­niť samých seba, pre­to­že sme hrieš­ni­ci. Boh nás ale vyzý­va, aby sme sa pod­ria­di­li jeho spô­so­bu zís­ka­nia spra­vod­li­vos­ti. Iný­mi slo­va­mi, musí­me si pri­znať, že sme bez­moc­ní hrieš­ni­ci a pro­siť Boha, aby nás pri­jal na zákla­de Kris­to­vej doko­na­lej spra­vod­li­vos­ti. Keď sa poko­rí­me takým­to spô­so­bom, zriek­núc sa akej­koľ­vek dôve­ry v samých seba a dôve­ru­júc iba samé­mu Ježi­šo­vi Kris­to­vi, potom nám bude pri­po­čí­ta­ná Spa­si­te­ľo­va spra­vod­li­vosť. Boh nás uvi­dí oble­če­ných v spra­vod­li­vos­ti svoj­ho Syna a na tom­to zákla­de nás prijme.

       Nuž, pria­te­lia, stá­le sa sna­ží­te ospra­vedl­niť samých seba? Stá­le hľa­dá­te výho­vor­ky ale­bo baga­te­li­zu­je­te svo­je hrie­chy a pred­sta­vu­je­te si, že sa môže­te stať dosta­toč­ne spra­vod­li­vý­mi na to, aby ste sa páči­li Bohu? Ak si toto mys­lí­te, ste veľ­mi ďale­ko od dosia­hnu­tia spa­se­nia a več­né­ho živo­ta. Ale ak pre­sta­ne­te dôve­ro­vať vlast­nej sna­he a pokor­ne sa pod­ria­di­te Božej spra­vod­li­vos­ti dôve­rou v Ježi­ša Kris­ta, dosta­ne­te več­ný život. Ako píše Pavol v 10. kapi­to­le Rím­skym: „Kto­koľ­vek verí v Neho, nebu­de zahan­be­ný“ (verš 11) a „Kaž­dý člo­vek totiž, kto­rý by vzý­val meno Páno­vo, bude spa­se­ný.“ (verš 13) Dôve­ruj­te Kris­to­vi vo všet­kom a neustále.

image_pdfimage_print