Zrod pro­tes­tant­skej reformácie

 

Pred­slov k téme „Pro­tes­tant­ská reformácia“

 

 

Refor­má­cia (z lat. obno­ve­nie, pre­tvo­re­nie) hnu­tie, kto­ré zača­lo v 16. sto­ro­čí, a prak­tic­ky pokra­ču­je aj v dneš­ných dňoch, ako sna­ha vrá­tiť cir­kev k jej kore­ňom 1. sto­ro­čia náš­ho leto­poč­tu. V his­to­ric­kom pohľa­de ide o pro­ces sme­ru­jú­ci k nápra­ve chýb, kto­ré vznik­li v rám­ci rím­sko­ka­to­líc­kej cir­kvi a jej vply­vu na poli­tic­ký a kul­túr­ny život vte­daj­šej Stred­nej a Západ­nej Euró­py – a dnes už prak­tic­ky na náro­dy celé­ho sve­ta.  Cie­ľom refor­má­to­rov bol a stá­le zostá­va, pri­viesť kres­ťan­skú vie­ru k bib­lic­kým prav­dám ako nor­me živo­ta cirkvi.

 

Refor­má­cia je kri­ti­kou nábo­žen­ské­ho for­ma­liz­mu, kul­túr­nych, poli­tic­kých náno­sov sve­ta a vply­vu pohan­ských nábo­žens­tiev, kto­ré sa v pred­chá­dza­jú­cich sto­ro­čiach dosta­li do cir­kvi. Zame­ria­va sa na momen­tál­ny úpa­dok cir­kvi, ale aj na dlho­do­bé chy­by, kto­ré vzni­ka­li už v začiat­koch stredoveku.

 

Sna­hy o nápra­vu cir­kvi vzni­ka­li aj pred 16. sto­ro­čí. Krát­ko o nich napíšeme.

 

 

Pred­re­for­má­cia

 

Hoci sa poku­sy o nápra­vu cir­kvi vyskyt­li už pred rokom 1517 tie­to trva­lo neovp­lyv­ni­li ani teoló­giu ani nema­li zásad­ný vplyv na poli­tic­ké uspo­ria­da­nie Euró­py. V pro­stre­dí cel­ko­vej ska­ze­nos­ti vte­daj­šej cir­kvi a jej odklo­nu od Pís­ma, však ešte v plnos­ti neucho­pi­li evan­je­lium spa­se­nia z milos­ti a Pís­mo ako jedi­nú auto­ri­tu pre spá­su a zbož­ný život. Pre­to ich sna­hy ešte nevy­ús­ti­li do radi­kál­nych zmien a obno­vy cir­kvi do jej pôvod­né­ho sta­vu z obdo­bia 1. sto­ro­čia. Pred­re­for­má­to­ri nebo­li úspeš­ní aj pre­to, lebo ich myš­lien­ky nema­li pod­po­ru zo stra­ny škôl či uni­ver­zít. V prí­pa­de refor­má­cie taká­to pod­po­ra nechý­ba­la. Už prvé refor­mač­né tézy mali sil­né aka­de­mic­ké záze­mie, svo­ju váž­nosť medzi vzde­lan­ca­mi a popu­la­ri­tu aj v širo­kom občianstve.

 

Kníh­tlač a reformácia

Kri­tic­kým pozi­tív­nym fak­to­rom refor­mač­né­ho hnu­tia bolo zdo­ko­na­le­nie kníh­tla­če. Mecha­nic­ké roz­mno­žo­va­nie písa­né­ho tex­tu pozna­li už Číňa­nia, kto­rí už v 8. sto­ro­čí tla­či­li z dosák. Pod­ľa sta­ré­ho spô­so­bu sa dala jed­na stra­na tex­tu tla­čiť len z jed­no­lia­tej kovo­vej mat­ri­ce, kto­rej vytvá­ra­nie bolo zdĺha­vé a náklad­né. V Euró­pe obja­vil a zdo­ko­na­lil kníh­tlač Johan Guten­berg v roku 1450¹⁾. Kníh­tlač sa už v prvých desať­ro­čiach od svoj­ho vzni­ku šíri­la rých­lym tem­pom do západ­nej Euró­py a sever­né­ho Talian­ska, teda tam, kde boli výbor­ne pros­pe­ru­jú­ce hos­po­dár­ske pome­ry obchod­ných a uni­ver­zit­ných miest. Novou kníh­tla­čou sa refor­mač­né spi­sy moh­li šíriť v krát­kom čase a vo veľ­kých množ­stvách. Tla­če­ná kni­ha bola ove­ľa  lac­nej­šia ako kni­ha, kto­rá, ako dovte­dy, vzni­ka­la ruč­ným opi­som. Tla­če­ná kni­ha sa rých­lo dostá­va­la medzi všet­ky vrstvy obyvateľstva. 

 

 

Zrod refor­má­cie

 

Pod­ľa tra­dí­cie, dňa 31. októb­ra 1517 rím­sko­ka­to­líc­ky mních Mar­tin Lut­her pri­bil na dve­re chrá­mu vo Wit­ten­ber­gu (Nemec­ko) 95 téz. Tézy kri­ti­zo­va­li odpus­t­ky a v pod­sta­te sa dotý­ka­li všet­kých kri­tic­kých bodov, o kto­ré sa neskôr počas celej refor­má­cie zápa­si­lo – a vlast­ne zápa­sí až dodnes. Ten­to deň bol začiat­kom hnu­tia usi­lu­jú­ce­ho sa o návrat k auto­ri­te Bib­lie a k uče­niu, že hrieš­nik je pred Bohom ospra­vedl­ne­ný jedi­ne z viery.

 

Význam refor­má­cie pre kres­ťan­stvo ťaž­ko doce­niť. Napriek tomu, že  zo zem­ské­ho pohľa­du bola súčas­ťou širo­ké­ho európ­ske­ho poli­tic­ké­ho a kul­túr­ne­ho pohy­bu, nemô­že­me nevi­dieť v nej Boží zásah do dejín cir­kvi, kto­rú refor­má­to­ri prin­cí­pom sola scrip­tú­ra (jedi­ne Pís­mo) vrá­ti­li nas­päť k auto­ri­te apoš­to­lov a pro­ro­kov a pro­stred­níc­tvom prin­cí­pu sola fide (jedi­ne vie­rou) k pri­jí­ma­niu celé­ho spa­se­nia jedi­ne z Božej ruky. A podob­ne aj ďal­šie tri sola.

 

Sku­toč­nosť, že nie celá cir­kev poslúch­la výzvu k návra­tu, ale namies­to toho sa zača­lo nesláv­ne dele­nie a trieš­te­nie cir­kvi, a tiež aj fakt, že ani refor­mač­ná časť cir­kvi prin­cí­py sola neu­sku­toč­ni­la dôsled­ne, nič neube­rá na jase svet­la evan­je­lia, kto­ré refor­má­cia opäť napl­no rozs­vie­ti­la.^A)

 

Niet pochýb o tom, že Mar­tin Lut­her sa naro­dil do sve­ta, v kto­rom sa pre­ja­vo­va­li sna­hy a pôso­bi­li sily už pred ním a pri­pra­vi­li ces­tu pre úlo­hu, kto­rú on mal zohrať. To však nič neube­rá na jeho záslu­hách. Deji­ny nie sú jed­no­du­chým súč­tom vply­vov pred­chá­dza­jú­cich uda­los­tí. Okrem his­to­ric­kých fak­tov je v deji­nách rov­na­ko význam­ná aj úlo­ha osob­nos­tí. Myš­lien­ky môžu visieť vo vzdu­chu a prob­lé­my čakať na rie­še­nie, ale tým ešte nič nové nevzni­ká. Tie­to dve veci: his­to­ric­kú sku­toč­nosť doby a úlo­hu osob­nos­ti Mar­ti­na Lut­he­ra musí­me mať na pamä­ti, keď roz­mýš­ľa­me o zdro­joch pro­tes­tant­skej refor­má­cie. Je zrej­mé, že úlo­ha člo­ve­ka v deji­nách nikdy nie je abso­lút­ne  nezá­vis­lá a jeho tvo­ri­vá čin­nosť a schop­nosť abso­lút­ne samos­tat­ná. Tak aj die­lo Mar­ti­na Lut­he­ra – a iných refor­má­to­rov – na refor­me cir­kvi, bolo v koneč­nom dôsled­ku die­lom náš­ho zvr­cho­va­né­ho Boha.

 

 

Prin­cí­py pro­tes­tant­skej refor­má­cie sú vyjad­re­né v pia­tich tézach zná­mych ako refor­mač­né sola. To je odkaz refor­má­cie aj do dneš­ných dní. Päť refor­mač­ných sola je odkaz, kto­rý je stá­le spo­loč­ný a rov­na­ký pre všet­kých, kto­rí majú živú vie­ru v Ježi­ša Kris­ta. Hlá­si­me sa k odka­zu, kto­rý je zhr­nu­tý v pia­tich refor­mač­ným „sola“, kto­rý­mi sú:

• jedi­ne Pís­mo (sola scriptura)
• jedi­ne Kris­tus (solus Christus)
• jedi­ne milos­ťou (sola gratia)
• jedi­ne vie­rou (sola fide)
• jedi­ne Bohu pat­rí slá­va (soli Deo gloria)

Je to prav­da, kto­rá je spo­loč­ným zákla­dom vie­ry všet­kých nasle­dov­ní­kov Pána Ježi­ša Kris­ta v pra­vom zmys­le toh­to slo­va (kris­tov­cov), Božích detí, spa­se­ných a vykú­pe­ných bez ohľa­du na to, v kto­rom spo­lo­čen­stve či deno­mi­ná­cii sa stre­tá­va­jú k chvá­le a uctie­va­niu Stvo­ri­te­ľa ves­mí­ru, Pána všet­ké­ho, Boha Bib­lie, Boha Abra­há­ma, Izá­ka a Jako­ba, Boha a Otca náš­ho Pána Ježi­ša Krista.

 

Tak­to sme sa via­ce­rí iden­ti­fi­ko­va­li v roku 2008 v prvom čís­le časo­pi­su Solas. Na tom­to pre­hlá­se­ní, rov­na­ko ako aj na mojej iden­ti­te sa za tie roky u mňa nič nezme­ni­lo. Stá­le som kris­to­cen­tric­ký, som kris­tovc a v otáz­kach vie­ry a spa­se­nia sa stá­le a v plnos­ti hlá­sim k meno­va­ným pia­tim pro­tes­tant­ským refor­mač­ným sola.

 

Pro­tes­tant­ské sola sú znač­ky, sema­fo­ry, kto­ré nás vedú po úzkej ces­te. Vedú nás do koneč­nej des­ti­ná­cie náš­ho poby­tu vo več­nos­ti, vedú nás do nové­ho Jeru­za­le­ma. Ak sa ich pri­dŕ­ža­me, z tej­to ces­ty nezí­de­me, neod­bo­čí­me. V tom je ich dôle­ži­tosť aj pre cir­kev dneš­ných dní. Pre­to im venu­je­me pozor­nosť aj na strán­kach Slo­va viery.

 

V člán­koch veno­va­ných tej­to téme sa bude­me veno­vať his­tó­rii pro­tes­tant­skej refor­má­cii, jej osob­nos­tiam a odkazu.

 

 

 

Zdroj a poznámka

1)  Člá­nok o ňom je na adre­se Johann Guten­berg 

 

A) Rím­sky kato­li­ciz­mus refor­mač­né hnu­tie pova­žu­je za vzbu­ru pro­tes­tan­tov pro­ti uni­ver­zál­nej cir­kvi a svet­ský his­to­ri­ci za revo­luč­né hnutie.