Dopl­nok k 4. die­lu série pro­roc­tiev o sve­to­vých ríšach

 

 

 

V prvom roku Dária, syna Ahas­ve­rov­ho, zo seme­na Médov,

kto­rý bol uči­ne­ný krá­ľom nad krá­ľov­stvom Chal­de­jov,  teda v prvom roku jeho kraľovania

ja Daniel som vyro­zu­mel z kníh počet rokov, o kto­rých sa bolo sta­lo slo­vo Hospodinovo

 k pro­ro­ko­vi Jere­miá­šo­vi, že sa za ne vypl­nia spus­to­še­nia Jeruzalema, 

za sedem­de­siat rokov.

Daniel 9:1-2

 

 

Úvod

 

Prvý rok pove­re­né­ho kra­ľo­va­nia Méda Dária^A) spa­dá do obdo­bia rokov 539-538 pred Kr. Méd Dárius sa na krát­ku dobu stal mies­to­dr­ži­te­ľom býva­lej Novo­ba­by­lon­skej ríše. Daniel z Jere­miá­šo­vých kníh poro­zu­mel, že  spus­to­še­nia Jeru­za­le­ma sa vypl­nia, za sedem­de­siat rokov a zaja­tie Júdu v Baby­lo­ne sa blí­ži ku kon­cu (verš 1-2). Daniel v mod­lit­be a poko­re vyzná­val hrie­chy svo­je a svoj­ho ľudu (ver­še 9:3-14) a pro­sil Hos­po­di­na o odpus­te­nie (15-19). Daniel toto poro­zu­mel už po páde Baby­lo­na  (už vlá­dol Méd Dárius – Daniel 5:30-31), ale zrej­me ešte pred­tým, ako kráľ Kýros vydal dek­rét o návra­te Židov do vlas­ti a ukon­če­ní ich sedem­de­siat­roč­né­ho zaja­tia v Babylone.Kýros vydal ten­to dek­rét v prvom roku svoj­ho kra­ľo­va­nia, kto­rý spa­dá do obdo­bia rokov 539 – 538 pred Kr.

 

Perz­ské voj­sko vstú­pi­lo do mes­ta Baby­lon 12. októb­ra 539 pred Kr. a ako sa uvá­dza v his­to­ric­kých aná­loch, bez väč­šie­ho odpo­ru. Naj­vyš­ším veli­te­ľom perz­skej armá­dy bol perz­ský kráľ Kýros Veľ­ký, ale Baby­lon obsa­di­lo perz­ské voj­sko pod vele­ním gene­rá­la Gob­ry­asa. Kýros do Baby­lo­na sláv­nost­ne vstú­pil 29. októb­ra 539 a pri­jal titul baby­lon­ské­ho krá­ľa, čím bol vlast­ne koru­no­va­ný aj za krá­ľa Babylonska.

 

 

Prí­či­ny sedem­de­siat­roč­né­ho baby­lon­ské­ho zaja­tia Júdu

 

Asýr­ske zaja­tie Sever­né­ho krá­ľov­stva (Izra­e­la) a baby­lon­ské zaja­tie Juž­né­ho krá­ľov­stva (Júdu) bolo dôle­ži­tou a uži­toč­nou, ale súčas­ne aj tra­gic­kou uda­los­ťou v živo­te izra­el­ské­ho náro­da. Tým­to uda­los­tiam potre­bu­je­me dob­re poro­zu­mieť. Umož­ňu­jú nám poro­zu­mieť Bohu, jeho vôli, moci, vlast­nos­tiam, hne­vu, spra­vod­li­vos­ti, ver­nos­ti, milo­sr­den­stvu, milos­ti a v nema­lej mie­re aj jeho láske.

       Sever­né krá­ľov­stvo zanik­lo v roku 722 pred Kr. Jeho úze­mie sa sta­lo asýr­skou pro­vin­ci­ou. Sever­né krá­ľov­stvo už nebo­lo nikdy obno­ve­né. Jeho desať kme­ňov sa stra­ti­lo v rozp­tý­le­ní medzi národ­mi sveta. .

       Juž­né krá­ľov­stvo, kto­ré tvo­ri­li kme­ne Júdu a Ben­ja­mi­na, dlho odo­lá­va­lo nápo­ru oko­li­tých náro­dov, ale aj oni boli odve­de­ní do zaja­tia. O prí­či­ne zaja­tia sa dozve­dá­me z kni­hy Jere­miá­ša, kníh Krá­ľov­ských a Kro­nic­kých. Prí­či­nu zaja­tia bolo, že Jud­sko nepos­lú­cha­lo Božie slo­vo o dodr­žia­va­ní Božej zmlu­vy, rokov odpo­čin­ku zeme a modlárstvo.

       Pro­rok Jere­miáš dlho­do­bo vyzý­val ľud, aby sa odvrá­ti­li od svo­jich zlých ciest a nešľa­chet­ných skut­kov a navrá­ti­li sa k Hos­po­di­no­vi (Jere­miáš 25:3-6), ale nepo­čú­va­li na Hos­po­di­no­ve slo­vá (verš 7):

 

„7  Ale nepo­čú­va­li ste na mňa, hovo­rí Hos­po­din, pre­to, aby ste ma popu­dzo­va­li k hne­vu die­lom svo­jich rúk na svo­je zlé.

8  Pre­to tak­to hovo­rí Hos­po­din Zástu­pov: Pre­to­že ste nepos­lúch­li mojich slov,

9  hľa, pošlem a pobe­riem všet­ky čeľa­de seve­ru, hovo­rí Hos­po­din, a pošlem i k Nabu­cho­do­no­zo­ro­vi, baby­lon­ské­mu krá­ľo­vi, svoj­mu slu­žob­ní­ko­vi, a dove­diem ich na túto zem a na jej oby­va­te­ľov i na všet­ky tie­to náro­dy naoko­lo a zahla­dím ich s kliat­bou úpl­nej záhu­by a obrá­tim ich na hroz­nú pus­ti­nu, na úžas a na več­né spustošeniny.

10  A uči­ním to, že zahy­nie spo­me­dzi nich hlas vese­los­ti a hlas rados­ti, hlas žení­cha a hlas neves­ty, hukot mly­na a svet­lo sviece.

11  A celá táto zem, súc spus­to­še­ná, bude púš­ťou a hroz­nou pus­ti­nou, a tie­to náro­dy budú slú­žiť baby­lon­ské­mu krá­ľo­vi sedem­de­siat rokov.

12 A sta­ne sa, keď sa vypl­ní sedem­de­siat rokov, že nav­ští­vim na baby­lon­skom krá­ľo­vi a na tom náro­de, hovo­rí Hos­po­din, ich neprá­vosť i na zemi Chal­de­jov a obrá­tim to na več­né pustiny.

13  A uve­diem na tú zem všet­ky svo­je slo­vá, kto­ré som hovo­ril o nej, všet­ko to, čo je napí­sa­né v tej­to kni­he, to, čo pro­ro­ko­val Jere­miáš o všet­kých tých národoch.

14  Lebo aj nimi si budú slú­žiť, mno­hé náro­dy a veľ­kí krá­ľo­via, a tak im odpla­tím pod­ľa ich skut­ku a pod­ľa die­la ich rúk.

15  Lebo tak­to mi pove­dal Hos­po­din, Bôh Izra­e­lov: Vez­mi pohár vína tej­to prch­li­vos­ti z mojej ruky a dáš ho piť všet­kým náro­dom, ku kto­rým ťa pošlem.

16  A budú piť a potá­čať sa a zbláz­nia sa pre meč, kto­rý pošlem medzi nich. (Jere­miáš 25:7-16).

 

Nepos­luš­nosť Izraela

Z ver­šov 8 a 9 roz­umie­me, že baby­lon­ské zaja­tie bolo Hos­po­di­no­vým roz­hod­nu­tím a pre­to sa mu izra­el­ský národ mal pod­ria­diť a pokor­ne do Baby­lo­na odisť. Z ver­šov 9 a 11 roz­umie­me, že do Baby­lo­nu mal odísť nie­len Izra­el, ale aj oko­li­té náro­dy. Dĺž­ka poby­tu v Baby­lo­ne bola sta­no­ve­ná na sedem­de­siat rokov.

 

Sobo­ta odpo­čin­ku zeme

„3  Šesť rokov budeš osie­vať svo­je pole a šesť rokov budeš ore­zá­vať svo­ju vini­cu a spra­tá­vať jej úrodu.

4  Ale sied­me­ho roku bude zemi sobo­ta odpo­čin­ku, sobo­ta Hos­po­di­no­vi; nebu­deš osie­vať svoj­ho poľa ani nebu­deš ore­zá­vať svo­jej vini­ce“ (3. Moj­ži­šo­va 25:3-4).

 

Hos­po­din ulo­žil izra­el­ské­mu ľudu, aby kaž­dý sied­mi rok necha­li svo­je polia odpo­čí­vať, aby ich neora­li ani neosie­va­li. Ľud Jud­ska toto nedo­dr­žia­val, nepos­lú­chal Hos­po­di­no­ve naria­de­nie. Keď tak neuro­bil sedem­de­siat­krát, bol odve­de­ný do zaja­tia. Za kaž­dý jeden rok nedo­dr­ža­nia sobo­ty zeme jeden rok zaja­tia. Počas ich zaja­tia zem odpočívala:

 

„33  A vás rozp­tý­lim medzi náro­dy… a vaša zem bude púš­ťou, a vaše mes­tá budú zrúcaninami.

34  Vte­dy sa bude zem tešiť svo­jim sobo­tám po všet­ky dni, v kto­rých bude spus­to­še­ná, a vy bude­te v zemi svo­jich nepria­te­ľov. Vte­dy si teda odpo­či­nie zem a bude sa tešiť svo­jim sobotám.

35  Po všet­ky dni, v kto­rých bude spus­to­še­ná, bude odpo­čí­vať to, čo neod­po­čí­va­la vo vašich sobo­tách, keď ste býva­li na nej“ (3. Moj­ži­šo­va 26:33-35; tiež 40-45).

 

Manas­se­so­vo modlárstvo

„Ale Manas­ses zavie­dol Júdu a oby­va­te­ľov Jeru­za­le­ma do blu­du, aby robi­li hor­šie ako náro­dy, kto­ré vyhla­dil Hos­po­din spred tvá­ri synov Izra­e­lo­vých“ (2. kni­ha Kro­ník 33:9).

 

Manas­se­so­vo mod­lár­stvo bolo veľ­kou ohav­nos­ťou pred Hos­po­di­nom. Bolo jed­ným z dôvo­dov, pre­čo bol Júda odve­de­ný do baby­lon­ské­ho zajatia.

 

„A vydám ich za postrk všet­kým krá­ľov­stvám zeme pre Manas­se­sa, syna Eze­chiá­šov­ho, jud­ské­ho krá­ľa, za to, čo popá­chal v Jeru­za­le­me“ (Jere­miáš 15:4).

 

„3  Len na roz­kaz Hos­po­di­nov dia­lo sa to pro­ti Júdo­vi, aby ho odstrá­nil zpred svo­jej tvá­ri pre hrie­chy Manas­se­so­ve, pod­ľa všet­ké­ho toho, čo robil,

4  i pre nevin­nú krv, kto­rú vylial, a napl­nil Jeru­za­lem nevin­nou krvou a Hos­po­din už nech­cel odpus­tiť“ (2. Krá­ľov 24:3-4).

 

„26  Avšak Hos­po­din sa už neod­vrá­til od pále svoj­ho veľ­ké­ho hne­vu, akou horel jeho hnev pro­ti Júdo­vi pre všet­ky tie popu­dzo­va­nia, kto­rý­mi ho popu­dzo­val Manasses.

27  Pre­to pove­dal Hos­po­din: I Júdu odstrá­nim spred svo­jej tvá­ri, ako som odstrá­nil Izra­e­la, a zavrh­nem toto mes­to, kto­ré som bol vyvo­lil, Jeru­za­lem, i dom, o kto­rom som pove­dal: Moje meno tam bude“ (2. Krá­ľov 23:26-27).

 

Pre­hre­še­nie Izra­e­la voči svoj­mu Bohu bolo veľ­ké. Hos­po­din ozna­mu­je Jere­miá­šo­vi, že aj Juda bude odstrá­ne­ný spred jeho tvá­re, ako bolo odstrá­ne­né Sever­né krá­ľov­stvo (Izra­el) v roku 722 pred Kr.

       Manas­ses (a pod ním celý národ), sa dopus­til ohav­né­ho mod­lár­stva a pre­liaľ­val nevin­nú krv. Hos­po­din sa na Júdu veľ­mi roz­hne­val kvô­li Manas­se­so­vým skut­kom a Jere­miá­šo­vi ozna­mu­je, že sa nad ním nez­ľu­tu­je „…Ani keby sa posta­vil Moj­žiš ale­bo Samu­el pre­do mnou, nena­klo­ni­la by sa moja duša k tomu­to ľudu“ (Jere­miáš 15:1; 2. Krá­ľov 23:26).  

.       Nepos­lú­cha­li Hos­po­di­na, pre­to poslal na nich meč pro­stred­níc­tvom Nan­bu­cho­do­no­zo­ra. A čo naviac, nedo­dr­ža­li ani zmlu­vy, kto­ré krá­li uzat­vá­ra­li s Naby­cho­do­no­zo­rom, kto­rý v tej­to veci bol Božím slu­žob­ní­kom (verš 9). Dôsle­dok ich nepos­luš­nos­ti bol hroz­ný. Nan­bu­cho­do­no­zor v roku 586 pred Kr. poza­bí­jal mno­hých v Jeru­za­le­me. Zobral nádo­by z domu Božie­ho i pokla­dy domu krá­ľov­ho i jeho knie­žat. Spá­lil dom Boží a roz­bo­ril múry Jeru­za­le­ma i všet­ky jeho palá­ce spá­lil  (2. kni­ha Kro­nic­ká 36:17-19).  „A to, čo pozos­ta­lo po meči, pre­sťa­ho­val do Baby­lo­na do zaja­tia, a boli jemu a jeho synom za slu­žob­ní­kov, až dokiaľ nek­ra­ľo­va­lo perz­ské krá­ľov­stvo, aby sa napl­ni­lo slo­vo Hos­po­di­no­vo, pove­da­né skr­ze ústa Jere­miá­šo­ve, dokiaľ sa nena­ko­cha­la zem svo­jich sobôt; po všet­ky dni, kto­ré leža­la púš­ťou, odpo­čí­va­la, aby sa vypl­ni­lo sedem­de­siat rokov“ (ver­še 20-21).

       Dru­há kni­ha Kro­ník kon­čí ozna­mom o ukon­če­ní baby­lon­ské­ho zaja­tia: „Potom prvé­ho roku Cýra, perz­ské­ho krá­ľa, aby sa napl­ni­lo slo­vo Hos­po­di­no­vo, pove­da­né skr­ze ústa Jere­miá­ša, zobu­dil Hos­po­din ducha Cýra, perz­ské­ho krá­ľa, a tak dal vyhlá­siť po celom svo­jom krá­ľov­stve, a to i pís­mom tými­to slo­va­mi: Tak­to hovo­rí Cýrus, perz­ský kráľ: Hos­po­din, Boh nebies, mi dal všet­ky krá­ľov­stvá zeme a on mi nalo­žil, aby som mu vysta­vil dom v Jeru­za­le­me, kto­rý je v Jud­sku. Pre­to kto je kde medzi vami zo všet­ké­ho jeho ľudu, Hos­po­din, jeho Boh, nech je s ním, a nech ide ta hore“ (2. kni­ha Kro­ník 36:22-23).

       Tým­to edik­tom perz­ské­ho krá­ľa Kýra sa zaja­tí v Baby­lo­ne moh­li vrá­tiť do svo­jej domo­vi­ny pod­ľa slo­va Hos­po­di­nov­ho: „Lebo tak­to hovo­rí Hos­po­din: Lebo keď sa vypl­ní Baby­lo­nu sedem­de­siat rokov, nav­ští­vim vás a spl­ním pri vás svo­je dob­ré slo­vo, totiž že vás navrá­tim na toto mies­to“ (Jere­miáš 29:10).

       Zaja­tie nepre­sta­vo­va­lo iba súd, ale aj požeh­na­nie. Zem si odpo­či­nu­la a ľud  vytriez­vel z mod­lár­stva. Po návra­te zo zaja­tia sa už via­cej tej­to ohav­nos­ti nedo­púš­ťa­li. Tu začí­na nová nádej izra­el­ské­ho náro­da. Boh neza­bu­dol na svo­ju zmlu­vu uzav­re­tú s ich pred­ka­mi po vyj­de­ní z Egyp­ta (3. Moj­ži­šo­va 26:45).

 

 

Dato­va­nie doby baby­lon­ské­ho zajatia

 

Pri dato­va­ní bude­me postu­po­vať tak, že najprv uro­bí­me pre­hľad uda­los­tí súvi­sia­cich so zaja­tím Júdu a potom ich umiest­ni­me na časo­vú os do sys­té­mu pred našim leto­poč­tom (pred Kr.), čo bude vlast­né dato­va­nie baby­lon­ské­ho zaja­tia.^B)

       Po roz­de­le­ní Šala­mú­nov­ho krá­ľov­stva na Sever­né (Izra­el) a Juž­né (Jud­sko) v Jud­sku strie­da­vo kra­ľo­va­li dob­rí a  krá­li zlí. Medzi dob­rých krá­ľov pat­ril i kráľ Joziáš. Pod vply­vom pro­ro­ka Sofo­niá­ša zavie­dol v Jud­sku nábo­žen­ské refor­my a vie­dol ľud od Mana­ses­sov­ho mod­lár­stva späť k Hos­po­di­no­vi. Dato­va­nie baby­lon­ské­ho zaja­tia začne­me od smr­ti krá­ľa Jozia­ša (2. Krá­ľov 21:26, 22:1, 23:29-30).

       Joziaš mal osem rokov, keď začal kra­ľo­vať.  Kra­ľo­val 31 rokov v Jeru­za­le­me. V dobe pred ním sa v Izra­e­li veľ­mi roz­moh­lo mod­lár­stvo, naj­me za bez­bož­né­ho krá­ľa Manes­se­sa (2.  Krá­ľov 21:9, 11, 16; 21:20; 23:12, 26; 2: Kro­ník 33:1, 9-11, 13, 22-23; Jere­miáš 15:4).  Jozaiaš  vie­dol ľud k návra­tu a uctie­va­niu jed­né­ho Boha, Boha Izra­e­la. Neroz­váž­ne sa však na jar 609 pred Kr. zaplie­tol do bit­ky s egypt­ským fara­ó­nom Nechom, kto­rý išiel so svo­jou armá­dou hore na pomoc Asýr­ča­nom, kto­rí pre­hrá­va­li voj­nu s Baby­lon­čan­mi v bit­ke o Har­ran (Chá­ran), kto­ré bolo v rukách Baby­lon­ča­nov. Egypt a Asý­ria boli vte­dy spo­jen­ci. Doš­lo k bit­ke pri Megid­de, v kto­rej bol Jozaiaš smr­teľ­ne rane­ný a tam aj zomrel  (2. Krá­ľov 23:29 a 2. Kro­ník 35:20–24). Po ňom sa krá­ľom stal jeho syn Joachaz (2. kni­ha  Kro­ník 36:1).

       Po bit­ke pri Megid­de Necho pokra­čo­val na sever k rie­ke Euf­rat a mes­tu Har­ran na pomoc Asýr­ča­nom. K mes­tu dora­zil asi v mesia­ci júl 609. Mes­to bolo v rukách Baby­lon­ča­nov, ale spo­je­ným asýr­sko-egypt­ským voj­skám sa nepo­da­ri­lo mes­to vybo­jo­vať späť pod asýr­sku vládu.

       Po neús­pe­chu sa Necho s armá­dou vra­cal nas­päť a začiat­kom jese­ne (sep­tem­ber – októ­ber) pri­šiel do Jeru­za­le­ma už po 1. tiš­ri, čo je začia­tok nové­ho občian­ske­jo roka v Izra­e­li (viac niž­šie). Zosa­dil Joacha­za a namies­to neho dosa­dil na trón v Jeru­za­le­me Elja­ki­ma, iné­ho Jozia­šov­ho syna a zme­nil jeho meno na Jeho­ja­kim. Joacha­za odvie­dol do Egyp­ta, kde Joachaz aj zomrel (2. Krá­ľov 23:34). Jeho­ja­kim bol pod­da­ným fara­ó­na Necha a robil to, čo je zlé v očiach Hos­po­di­no­vých (ver­še 36-35).

 

Novo­ba­by­lon­ská ríša

Baby­lon­ča­nia boli pod­da­ní Asý­rii. Bojo­va­li za osa­mos­tat­ne­nie a to sa im aj poda­ri­lo. V roku 626 pod vede­ním Nepo­bo­las­sa­ra vznik­la Baby­lon­ská ríša, pres­nej­šie: Novo­ba­by­lon­ská ríša. Nepo­bo­la­sar rých­lo roz­ší­ril úze­mie svo­jej ríše. Boje s Asý­ri­ou však nepres­tá­va­li. Asý­ria postup­ne strá­ca­la svo­je úze­mie a zani­ka­la. Boje s Asý­ri­ou však nepres­tá­va­li. V roku 612 pad­lo Nini­ve, hlav­né mes­to Asýrie.

       Začiat­kom roka 605 pred Kr. Nepo­bo­é­la­sar poslal svoj­ho syna, korun­né­ho prin­ca Nebu­cha­do­no­zo­ra, do bojov pro­ti Asýr­ča­nom a ich spo­jen­com Egyp­ťa­nom na úze­mie hor­né­ho Euf­ra­tu. K bitkr doš­lo pri mes­te Kar­che­mi­ši, kto­ré bolo vte­dy v rukách Egyp­ťa­nov. Pro­ti sebe stá­lo baby­lon­ské voj­sko Nabu­cho­do­no­zo­ra na jed­nej stra­ne a na dru­hej egypt­ské voj­sko fara­ó­na Necha spo­lu s voj­skom upa­da­jú­cej Asý­rie. Nabu­cho­do­no­zor prek­va­pi­vým a drvi­vým spô­so­bom zví­ťa­zil. Ako sa uká­za­lo neskôr, táto bit­ka bola veľ­mi dôle­ži­tá a roz­ho­du­jú­ca pre budúc­nosť Sýrie, Pales­tí­ny a ďal­ších krajín.

       Nabu­cho­do­no­zor pre­na­sle­do­val ute­ka­jú­ce voj­sko Necha a k ďal­šej bit­ke doš­lo pri mes­te Cha­nat. Nabu­cho­do­no­zor opäť zví­ťa­zil. Bol to posled­ný úder, kto­rým Egypt defi­ni­tív­ne stra­til vlá­du nad tou­to oblas­ťou. Egypt bol vytla­če­ný z úze­mia Sýrie a Pales­tí­ny a Asý­ria prak­tic­ky a defi­ni­tív­ne zanik­la. Baby­lon­ska ríša sa sta­la domi­nu­jú­cou a vlád­nu­cou ríšou v tej­to oblas­ti. Tie­to uda­los­ti mali vplyv aj na Juž­né kráľovstvo. 

       Po bit­ke pri Kar­che­mi­ši Nabu­cho­do­no­zor so svo­jou armá­dou postu­po­val dole sme­rom na Egypt, kto­ré­ho ute­ka­jú­ce voj­sko sa vrá­ti­lo späť na svo­je úze­mie. Pri svo­jom postu­pe si pod­ma­ňo­val náro­dy (Jere­mo­áš 25:11), bral do zaja­tia oby­va­te­ľov a ich vzác­ne veci. Nabu­cho­do­no­zor ovlá­dol náro­dy na úze­mí  Sýrie a Pales­tí­ny, úze­mie Izra­e­la a Jud­ska, vrá­ta­ne Jeru­za­le­ma. Tie­to úspe­chy dosia­hol ako korun­ný princ do augus­ta 605 pred Kr.

       Kráľ Nepo­bo­la­sar zomrel, a ako dátum jeho smr­ti sa uvá­dza 15. augus­te 605., korun­ný princ Nabu­cho­do­no­zor zane­chal armá­du, zajat­cov a ostat­né pri Jeru­za­le­me rých­lo sa ponáh­ľal do Baby­lo­na, aby si zabez­pe­čil moc a krá­ľov­skú koru­nu. Bol legi­tím­nym nástup­com tró­nu a jeho znač­né vojen­ské úspe­chy jeho posta­ve­nie upev­ňo­va­li. Za krá­ľa Novo­ba­by­lon­skej ríše bol koru­no­va­ný 7. sep­tem­bra 605 pred Kr. Smrť jeho otca a dátum koru­no­vá­cie Nabu­cho­do­no­zo­ra sú pova­žo­va­né za zaru­če­ne pres­né. Sú zná­me z baby­lon­ských kro­ník a sú pre­po­čí­ta­né z baby­lon­ské­ho lunár­ne­ho na náš dneš­ný gre­go­rián­sky solár­ny kalendár.

       Neza­dl­ho po koru­no­vá­cii sa Nabu­cho­do­no­zor vrá­til späť k svo­jej armá­de a zajat­com na úze­mie Jud­ska a do Jeru­za­le­ma. Jud­ský kráľ Jeho­ja­kim sa teraz stal pod­da­ným (vaza­lom) krá­ľa Nabu­cho­do­no­zo­ra. Nabu­cho­do­no­zor vzal čas­ti nádob z Božie­ho domu a pop­red­ných z ľudu a dopra­vil ich do Baby­lo­na (Daniel 1:2-3), ale mes­to a chrám osta­li nedotknuté. 

       To bola prvá vlna zajat­cov z Júdu a medzi nimi sa nachá­dzal aj Daniel a jeho tra­ja pria­te­lia (Daniel 1:2 a 6). Dosta­li sme sa na koniec roka 605 pred Kr. a k sedem­de­siat­roč­né­mu baby­lon­ské­mu zaja­tia jud­ské­ho ľudu. Zau­jí­ma nás dato­va­nie baby­lon­ské­ho zaja­tia. Pres­nej­šie: chce­me vedieť kedy sa zaja­tie zača­lo a kedy skončilo.

 

Dato­va­nie začiat­ku baby­lon­ské­ho zajatia

Výcho­dis­ko­vé sku­toč­nos­ti pre datovanie

Obdo­bie rokov 609 – 605 pred Kr.

Keď  chce­me dato­vať uda­los­ti, čiže pri­ra­ďo­vať im dátu­my, čo inak zna­me­ná umiest­ňo­vať ich na časo­vú os, potre­bu­je­me vedieť, aké kalen­dá­re sa v prí­sluš­nej dobe pou­ží­va­li, vte­daj­šie spô­so­by dato­va­nia a pre­viesť ich do dneš­né­ho gre­go­rián­ske­ho kalen­dá­ra v sys­té­me náš­ho leto­poč­tu (n.l.), čiže pred Kr. a po Kr.

       V dobe pro­ro­kov Jere­miá­ša a Danie­la sa v Jud­sku pou­ží­val lunár­ny kalen­dár. Rok v lunár­nom kalen­dá­ri má 12 mesia­cov, kto­ré majú strie­da­vo po 29 ale­bo 30 dní a rok má spo­lu 354 dní. Lunár­ny rok je o 11 dní krat­ší ako rok v našom solár­nom gre­go­rián­skom kalen­dá­ri.^B)

       V Jud­sku bola ešte jed­na zvlášt­nosť. Židov­ský kalen­dár má dva Nové roky. Nábo­žen­ské sviat­ky sa počí­ta­jú pod­ľa nábo­žen­ské­ho roka, kto­rý začí­na dňom 1. nisan, kto­rý pri­pa­dá na náš marec-apríl. Dru­hým je admi­ni­stra­tív­ny, ale­bo občian­sky rok, kto­rý začí­na dňom 1. tiš­ri, kto­rý pri­pa­dá na náš sep­tem­ber-októ­ber.^C) Roky krá­ľov sa počí­ta­li pod­ľa občian­ske­ho roka. Toto je pre dato­va­nie pod­ľa rokov vlá­dy panov­ní­kov dôle­ži­tá skutočnosť.

        V Jud­sku sa pou­ží­val tzv. sys­tém nástup­níc­kych rokov. Keď nastú­pil nový panov­ník, doba jeho pano­va­nia  sa mu zača­la  počí­tať až od 1. dňa najb­liž­šie­ho nové­ho roku, teda až od najb­liž­šie­ho 1. tis­ri. čiže pod­ľa náš­ho gre­go­rián­ske­ho kalen­dá­ra až od najb­liž­šie­ho sep­tem­bra-októb­ra. Časť pred­chá­dza­jú­ce­ho roka (od dňa začiat­ku vlád­nu­tia nové­ho panov­ní­ka po koniec toh­to roka) sa jemu do doby pano­va­nia neza­po­čí­ta­va­la, zapo­čí­ta­va­la sa pred­chá­dza­jú­ce­mu panov­ní­ko­vi. V tom­to sys­té­me dato­va­nia sa panov­ní­kom do doby ich vlád­nu­tia zapo­čí­ta­va­li celé roky. Ten­to postup do dato­va­nia his­tó­rie pod­ľa doby vlád­nu­tia vná­šal poria­dok a sys­tém. Teda v tom­to počí­ta­ní vlá­da pred­chá­dza­jú­ce­ho panov­ní­ka sa počí­ta­la až do posled­né­ho dňom roku, v kto­rom doš­lo k zme­ne panov­ní­kov a vlá­da nové­ho sa zača­la počí­tať až prvým dňom nasle­du­jú­ce­ho roka. 

 

V kni­hy Jere­miáš v 25. kapi­to­le je napí­sa­né (ver­še 1 a11):

1)  Slo­vo, kto­ré sa sta­lo k Jere­miá­šo­vi o všet­kom ľude Júdo­vom v štvr­tom roku Jeho­ja­ki­ma, syna Joziá­šov­ho, jud­ské­ho krá­ľa. (To bol prvý rok Nabu­cho­do­no­zo­ra, baby­lon­ské­ho kráľa).

11)  A celá táto zem, súc spus­to­še­ná, bude púš­ťou a hroz­nou pus­ti­nou, a tie­to náro­dy budú slú­žiť baby­lon­ské­mu krá­ľo­vi sedem­de­siat rokov.

 

V kni­he  Daniel v 1. kapi­to­le je napí­sa­né (ver­še 1-2):

1) Tre­tie­ho roku kra­ľo­va­nia Jeho­ja­ki­ma, jud­ské­ho krá­ľa, pri­šiel Nabu­cho­do­no­zor, baby­lon­ský kráľ, k Jeru­za­le­mu a obľa­hol ho.

2)  A Pán vydal do jeho ruky Jeho­ja­ki­ma, jud­ské­ho krá­ľa, i čias­t­ku nádob domu Božie­ho, a dopra­vil ich do zeme Sine­ára, do domu svoj­ho boha, a nádo­by dopra­vil do domu pokla­du svoj­ho boha.

 

Vlast­né dato­va­nie začiat­ku zajatia

Jozaiáš kra­ľo­val v Jud­sku (v Jeru­za­le­me) 31 rokov v rokoch 640 – 609 pred Kr.  Jeho smrť sa datu­je na koniec jari ale­bo začia­tok leta roku 609 pred Kr. Pres­ný dátum smr­ti krá­ľa Joziá­ša, deň a mesiac, nie je nezná­my, ale bit­ka pri Megid­do sa datu­je na jar až leto 609 pred Kr.

Joziá­ša pocho­va­li v Jeru­za­le­me. Ľud si namies­to Joziá­ša za krá­ľa zvo­lil jeho syna Joacha­za. K tomu doš­lo v mesia­ci jún – júl.  Necho po bit­ke pri Megid­dó vo svo­jom ťaže­ní pokra­čo­val na sever. Po neús­pe­chu pri Har­ra­ne sa vra­cal späť a  do Jeru­za­le­ma pri­šiel asi v  sep­tem­bri – októb­ri 609 pred n.l. Z tró­nu zosa­dil Joacha­za, kto­rý kra­ľo­val len tri mesia­ce (2. Krá­ľov 23:30-31) a namies­to neho za krá­ľa v Jud­sku usta­no­vil Elja­ki­ma, kto­ré­mu zme­nil meno na Jehojakim.

       Z ver­ša Jere­miáš 25:1 usu­dzu­je­me že Jeho­ja­kim sa krá­ľom stal kon­com sep­tem­bra ale­bo začiat­kom októb­ra roku 609 pred Kr., ale urči­te v deň už po 1. tiš­ri, kto­rým v Jud­sku začal nový admi­ni­stra­tív­ny  (občian­sky) rok. Vzhľa­dom na nástup­níc­ky sys­tém, Jeho­ja­ki­mo­vi sa kra­ľo­va­nie zača­lo počí­tať až odo dňa 1. tiš­ri roku 608 pred Kr.

 

 Nabu­cho­no­zor sa do Jer­za­le­me vrá­til už ako kráľ Baby­lon­skej ríše po 1. tiš­ri 605 pred Kr. Občian­sky rok, kto­rý začal dňom 1. tiš­ri (sep­tem­ber-októ­ber) 605 bo prvým rokom krá­ľa Nabu­cho­do­no­zo­ra a štvr­tým rokom jud­ské­ho krá­ľa Jeho­ja­ki­ma (Jere­miáš 25:1). Jeho­ja­kim kra­ľo­val 11 rokov (608-597 pred Kr.). Z pohľa­du Nabu­cho­do­no­zo­ra prvý rok jeho kra­ľo­va­nia a prí­chod do Jeru­za­le­ma ako krá­ľa, spa­dá do obdo­bia 7. sep­tem­ber 605 až 7. sep­tem­br 604 pred Kr., čo je tiež v zho­de s ver­šom Jere­miáš 25:1.

       Daniel aj Jere­miáš sa odvo­lá­va­jú na toho isté­ho jud­ské­ho krá­ľa Jeho­ja­ki­ma a pre­to aj ich dato­va­nie vlá­dy Jeho­ja­ki­ma pova­žu­je­me za dato­va­nie pod­ľa kalen­dá­ra pou­ží­va­né­ho vte­dy v Jud­sku a pod­ľa sys­té­mu nástup­níc­kych rokov. Daniel hovo­rí o tre­ťom roku kra­ľo­va­nia Jeho­ja­ki­ma, kto­rý trval od 1. tiš­ri 606 do nasle­du­jú­ce­ho 1. tiš­ri 605 pred Kr. August roku 2005 bol v tre­ťom roku krá­ľa Jeho­ja­ki­ma. Jere­miáš hovo­rí o štvr­tom roku Jeho­ja­ki­ma, kto­rý trval od 1. tiš­ri 605 do 1. tiš­ri 604 pred Kr.

 

Rok 605 pred Kr. v skratke

Korun­ný princ Nabu­cho­do­no­zor so svo­jou armá­dou zví­ťa­zil v bit­ke pri Kar­che­mi­ši na hor­nom Euf­ra­te. Pre­na­sle­do­val ute­ka­jú­cu egypt­skú armá­du. Kon­com júla ale­bo začiat­kom augus­ta sa dostal k Jeru­za­le­mu a obľa­hol ho. Tu sa dozve­del o smr­ti svoj­ho otca. Zane­chal armá­du pri Jeru­za­le­me a 7. sep­tem­bra 605 pred Kr. bol v Baby­lo­ne koru­no­va­ný za krá­ľa. Po neja­kej dobe (nie­koľ­ko týž­dňov) sa vrá­til do Jeru­za­le­me. Z jeru­za­lem­ské­ho chrá­mu zobral čias­t­ku nádob a pop­red­ných z ľudu (Daniel 1:1-3) a dopra­vil ich do Baby­lo­na. K jeho návra­tu doš­lo po 1. tiš­ri 605 pred Kr.  Jeho­ha­kim sa stal pod­da­ným (vaza­lom) Nabu­cho­do­no­zo­ra a musel mu pla­tiť tri­bút (povin­ný popla­tok, daň).

      Jerer­miáš ver­šom 25:1 posky­tu­je cen­ný údaj, lebo uvá­dza, že štvr­tý rok kra­ľo­va­nia jud­ské­ho krá­ľa Jeho­ja­ki­ma spa­dá do prvé­ho roku kra­ľo­va­nia Nabu­cho­do­no­zo­ra a tiež, že zaja­tie Júdu potr­vá sedem­de­siat rokov (25:11-12). Verš 1 pre­pá­ja his­to­ric­ké zázna­my s bib­lic­ký­mi o rokoch kra­ľo­va­nia Jeho­ja­ki­ma a Nabu­cho­do­no­zo­ra a to umož­ňu­je v dato­va­ní pou­žiť aj úda­je z mimo­bib­lic­kej his­tó­rie^D). Z Jere­miá­ša sa však nedoz­ve­dá­me deň (dátum), v kto­rom zača­lo zaja­tia. To ozna­mu­je pro­rok Daniel ver­šom 1:1 svo­jej kni­hy. Daniel tu ozna­mu­je, že v tre­ťom roku kra­ľo­va­nia Jeho­ja­ki­ma pri­šiel Nabu­cho­do­no­zor, baby­lon­ský kráľ, k Jeru­za­le­mu a obľa­hol ho.

       Daniel pat­ril k zaja­tým odve­de­ným do zaja­tia v prvej vlne. Vedel, kedy bol obme­dze­ný na svo­jej slo­bo­de. Pre neho a ostat­ných z prvej vlny, zaja­tie zača­lo dňom, v kto­rom Nabu­cho­do­no­zor obkľú­čil Jeru­za­lem. K tomu, ako píše­me aj vyš­šie, doš­lo kon­com júla ale­bo začiat­kom augus­ta 605, čo bolo ešte v tre­ťom roku kra­ľo­va­nia Jeho­ja­ki­ma. Nabu­cho­dor odišiel s prvou vlnou zajat­cov nie­ke­dy kon­com jese­ne 605 a obľa­hnu­tie Jeru­za­le­me skon­či­lo. Jeru­za­lem sa do rúk Nabu­cho­do­no­zo­ra vro­ku 605 dostal zrej­me bez boja, lebo Daniel ani Jere­miáš neuvá­dza­jú, žeby sa v tom­to roku bojo­va­lo o mes­to Jeru­za­lem. K bojom o Jeru­za­lem doš­lo až v ďal­ších rokoch pre Jeho­ja­ki­mo­vu vzbu­ru pro­ti Nabuchodonozorovi.

       Počia­tok baby­lon­ské­ho zaja­tia Júdu počí­ta­me pod­ľa Danie­la. Doš­lo k nemu začiat­kom augus­ta roku 605 pred Kr. v deň keď Nabu­cho­do­no­zor, ešte ako korun­ný princ, obkľú­čil Jeru­za­lem (Daniel 1:1). V tom­to ver­ši Daniel opi­su­je Nabu­cho­do­no­zo­ra ako krá­ľa, hoc,i keď Nabu­cho­do­nozr obkľú­čil Jeru­za­lem, bol ešte len korun­ný princ. Je to tým, že Daniel kni­hu písal v dobe, keď Nabu­cho­do­no­zor už bol krá­ľom a pre­to ho nemo­hol iden­ti­fi­ko­vať inak, iba ako „kráľ Nabuchodonozor“. 

 

Dato­va­nie kon­ca baby­lon­ské­ho zajatia

Boh jud­ské­mu ľudu vyme­ral 70 roč­ný trest zaja­tia v Baby­lo­ne (Jere­miáš 25:11-12, 29:10-). Keď im určil 70 rokov poby­tu v Baby­lo­ne, tak si môže­me byť istí, že ich zaja­tie trva­lo pres­ne 70 rokov, lebo Hos­po­din pove­dal Jere­miá­šo­vi: bdiem nad svo­jim slo­vom, aby som ho vyko­nal (Jere­miáš 1:12). To, čo Hos­po­din ozná­mi sa do bod­ky aj sta­ne: „Lebo on pove­dal, a sta­lo sa…“ (Žal­my 33:9) Vidí­me to aj na poby­te Izra­e­la v Egyp­te. Pobyt Izra­el v Egyp­te bol sta­no­ve­ný na 430 rokov, a tak Izra­el vyšiel z Egyp­ta pres­ne v deň, v kto­rý uply­nu­lo 430 rokov (2. Moj­ži­šo­va 12:40-41). Sme pre­sved­če­ní, že  aj pobyt Júdu  v baby­lon­skom zaja­tí trval pres­ne 70 rokov – zaja­tie skon­či­lo  pres­ne v deň, v kto­rý sa dovŕ­ši­lo 70 rokov.

 

Vlast­né dato­va­nie kon­ca zajatia

V dobe Jere­miá­ša pla­til v Jud­sku lunár­ny kalen­dár. Sme pre­sved­če­ní, že sedem­de­siat rokov, kto­ré Hos­po­din vyme­ral Júdo­vi a ľudu ozná­mil pro­stred­níc­tvom pro­ro­ka Jere­miá­ša, bolo sedem­de­siat lunár­nych rokov, teda 70 rokov o 354 dňoch. Tie­to roky pre­po­čí­ta­me na roky gre­go­rián­ske­ho solár­ne­ho kalen­dá­ra, v kto­rom  bež­ný rok má  365 dní a kaž­dý štvr­tý, prie­stup­ný rok, má 366 dní. Pre­po­čet je nasledovný:

       Sedem­de­siat lunár­nych rokov je doba 24 780 dní (254×70 = 24 780). Ten­to počet pre­po­čí­ta­ný na roky o 365 dňoch je doba 67 rokov 11 mesia­cov a 12 dní, keď sme pri­da­li aj 17 dní na prie­stup­né roky, kto­rých bolo počas doby zaja­tia 17. Keď za začia­tok zaja­tia pova­žu­je­me 1. august 605 pred Kr. ukon­če­nie baby­lon­ské­ho zaja­tia (posled­ný deň posled­né­ho roka)  pri­pa­dá na 12. júl 637 pred Kr. Otvo­re­nou otáz­kou je, či ten­to dátum sa vzťa­hu­je na odchod zaja­tých z Baby­lo­na, ale­bo na ich prí­chod do Jeru­za­le­ma. Pri­klá­ňa­me sa k dru­hej mož­nos­ti. Zaja­tie skon­či­lo tam, kde zača­lo, teda v Jeruzaleme. 

 

 

Poznám­ky

A) Baby­lon padol do rúk Per­ža­nov 12. októb­ra roku 539 pred Kr. Dárius Méd­sky kra­ľo­val v Baby­lo­ne asi v rokoch 539-538. Kra­ľo­val krát­ko, mož­no ani nie celý jeden rok. Je zná­my len z Bib­lie. Okrem Dária Méd­ske­ho sa ako vlád­ca v Baby­lo­ne spo­mí­na aj Dárius Perzský.

 

B) Pod­rob­nej­šie v člán­ku  Dato­va­nie – leto­poč­ty a kalen­dá­re – 2. diel   

 

C) Židov­ský kalen­dár je pohyb­li­vý. Súvi­sí s výcho­dom izra­el­ské­ho náro­da z Egyp­ta, s fáza­mi mesia­ca a  tým, že židov­ský kalen­dár je lunár­ny. Začia­tok nábo­žen­ské­ho roka, 1. nisan, musí byť v deň, aby 14. nisan pri­pa­dol na spln mesia­ca (3. Moj­ži­šo­va 23:5, 4. Moj­ži­šo­va 9:5, 28:16). Začia­tok nábo­žen­ské­ho roka, 1. nisan, je pre­to pohyb­li­vý v roz­pä­tí jed­né­ho lunár­ne­ho mesia­ca, v roz­pä­tí 29,5 dní. Pre­to 1. nisan spa­dá do mar­ca až aprí­la náš­ho solár­ne­ho gre­go­rián­ske­ho kalendára.

       O sedem mesia­cov od 1. nisa­na začí­na občian­sky nový rok, čo je  deň 1. tiš­ri, kto­rý  pri­pa­dá na náš sep­tem­ber až október.

 

D) Boží pro­ro­ci a svet­ská história

Pre­to­že pla­tí prin­cíp, že Pís­mo vykla­dá­me Pís­mom a Sta­rý zákon Novým záko­nom, ten­to postup sa mož­no zdá nebib­lic­kým, teda nespráv­nym a neprí­pust­ným. Na vedo­mie však musí­me vziať ešte jed­nu prav­di­vú sku­toč­nosť. Boží pro­ro­ci ozna­mo­va­li to, čo im ulo­žil Hos­po­din, Boh všet­ké­ho pozna­nia a múd­ros­ti. Vie­me, že všet­ko to, čo ozna­mo­va­li Boží pro­ro­ci vzťa­hom na našu minu­losť, teda na dobu pre nás už minu­lú, sa aj do bod­ky napl­ni­lo. Pre­to môže­me s isto­tou dávať do súvi­su (kore­lo­vať) his­to­ric­ké uda­los­ti – uda­los­ti, kto­ré už sa udia­li –, s pro­roc­tva­mi Božích pro­ro­kov. To, čo Boží pro­ro­ci pro­ro­ko­va­li vzhľa­dom na nás o minu­los­ti sa do bod­ku už všet­ko aj napl­ni­lo, lebo im to ozna­mo­val prav­di­vý a všet­ko­ve­dia­ci Boh. Z toh­to isté­ho dôvo­du si môže­me byť istý aj v tom, že pro­roc­tvá, kto­ré sa týkaj doby ležia­cej pred nami (našej budúc­nos­ti) sa tiež rov­na­ko do bod­ky naplnia. 

       O Danie­lo­vi a Jere­miá­šo­vi nemu­sí­me ani v naj­men­šom pochy­bo­vať, že boli Boží­mi pro­rok­mi. Pre­to môže­me sme­lo a s isto­tou kore­lo­vať ove­re­nú his­tó­riu s Danie­lo­vý­mi a Jere­miá­šo­vý­mi pro­roc­tva­mi – aj s pro­roc­tva­mi ďal­ších Božích pro­ro­kov –, ako to aj robíme

 

 

 

Umiest­ne­né: 4. mája 2026

Dopl­ne­né: 17. júna 2026

 

 

Pre­chod na Pro­lóg

Pre­chod na 5. diel 

Pre­chod na Naj­nov­šie člán­ky na stránke

Pre­chod na úvod­nú strán­ku – Úvod